Pojmy dekapitácia a dekapitačný úder zaviedol ako prvý do vedeckého výskumu americký bádateľ Robert Pape. V roku 1996 vydal prácu s názvom Bombardovaním k víťazstvu.
Definoval v nej štyri stratégie použitia leteckých síl vo vojne. Jedna z nich umožňuje odstránenie vojensko-politického vedenia znepriateleného štátu už na začiatku ozbrojeného konfliktu. „Útoky cielené na najvyšších lídrov štátu majú vyvolať zmenu režimu alebo prinútiť ho k významným ústupkom," vysvetľoval Pape. „Cieľom ďalších útokov sú centrá velenia, riadenia a komunikácie, čím sa ochromí schopnosť štátu koordinovať svoje vojenské sily. Je to ako oddeliť mozog od zvyšku tela,“ ozrejmil.
Pape mal predchodcov. Stredoveký taliansky učenec Niccolo Machiavelli uvažoval o možnosti prepadnúť nepriateľa bez vyhlásenia vojny, využiť moment prekvapenia a odstrániť jeho vrchnosť. V diele Vladár vydanom v roku 1513 však varoval, že na získanie nového územia to nestačí: „Treba zničiť krv starodávnej línie. Treba vyhubiť rod pôvodného kniežaťa.“ V opačnom prípade sa vraj zachovajú staré pomery a zvyky.
Podľa Machiavelliho by sa všetky tieto krutosti mali vykonať naraz, aby sa neskôr nový panovník mohol venovať „upevňovaniu mieru a získavaniu priazne ľudu".
Žeby sa stratégovia najnovších vojenských operácií riadili machiavelizmom?
Pokušenie rýchleho víťazstva
Profesor Pape mal už pred 30 rokmi veľké pochybnosti o teórii dekapitácie vodcu. Dnes prednáša politológiu na univerzite v Chicagu a nedávno sa na platforme Substac vyjadril aj k americko-izraelskému leteckému útoku na Teherán. Ten zlikvidoval značnú časť vedenia Iránu vrátane najvyššieho duchovného vodcu.
„Spojené štáty ukázali, ako zaútočiť na Irán, ale už nie, ako takýto útok môže viesť k politickému výsledku, o ktorý sa usilujú," napísal 6. marca. „Vojny sa končia, až keď sa zrúti politická moc protivníka alebo kontrola nad jeho územím. Vojna v Iráne sa teraz presúva od dekapitácie k eskalácii vyčerpávajúceho konfliktu,“ dodal.
Pape zároveň vystríhal pred tzv. eskalačnou pascou v modernej vzdušnej vojne: „Keď bombardovanie presnými zbraňami nahradí skutočnú stratégiu, vojna sa geograficky rozšíri a natiahne sa v čase. Slabšia strana tým získa výhodu. Dlhá vojna už raz podkopávala americkú moc – vo Vietname.“
Čítajte viac Keď vojna ešte bola vojnou. Časy, keď si ju štáty oznamovali, sú preč. Kde vojnu kedysi vyhlásili a zabudli na to?
Jeho názory majú kritikov najmä medzi expertmi na letecké technológie. Tvrdia, že politológ podceňuje pokrok v letectve vrátane nepilotovaných strojov a preceňujú stratégiu popierania, čiže ničenia nepriateľskej armády priamo na bojisku nasadením pozemných vojsk.
Napríklad Philip S. Meilinger (podplukovník vzdušných síl USA) oponuje Papemu slovami, že moderné letectvo dokáže samo vyhrať vojnu ochromením „nervovej sústavy" štátu. „Ak zasiahnete správne uzly komunikácie, energetiku, centrum riadenia, štát sa zrúti ako domček z kariet bez potreby ničiť každú jeho tankovú alebo motostreleckú divíziu."
Pape tvrdí, že dekapitačné údery vedené proti lídrom štátov bývajú Pyrrhovým víťazstvom. Dokazujú to podľa neho vojnové kampane v Iraku, Líbyi či Sýrii.
Pokušenie získať rýchle víťazstvo odstránením vládcu znepriatelenej krajiny je však oveľa staršieho dáta. Starého ako je ľudstvo samo.
Vodca – legitímny cieľ
Už v biblických textoch nachádzame epizódu s odstránením vodcu dekapitáciou. Veď čo sa stalo po tom, čo Dávid zrazil Goliáša prakom?
„Dávid pribehol, stál nad Filištíncom, vzal jeho meč, vytasil ho z pošvy a odťal mu hlavu." (1. kniha Samuelova, 17. kapitola)
Alebo zoberme si príbeh s Juditou, ktorá prenikne do nepriateľského tábora, zabije veliteľa Holofernesa a spôsobí v jeho vojsku paniku. „Vzala jeho meč, pristúpila k posteli a odťala mu hlavu." (Kniha Judita)
Starý zákon však obsahuje viac epizód, kde je hlava nepriateľa dôkazom víťazstva, napríklad vrahovia Iš-bošeta (syna prvého izraelského kráľa) takto prinesú jeho hlavu Dávidovi. (2. kniha Samuelova 4. kapitola)
V Biblii má tento motív aj teologické posolstvo – Boh rozhoduje o výsledku boja. V staroveku zabitie vodcu znamenalo často rozpad jeho armády. Staroveké armády boli totiž personálne veľmi viazané na veliteľa. Významný starogrécky historik a filozof Xenofón z Atén v svojom diele Kyropaideia opisuje, že rozhodujúci úder má smerovať na najvyššieho veliteľa.
Foto: WIKIPEDIA
V antike bolo odstránenie hlavy štátu, zabitie vodcu, legitímnym cieľom vojny, aj keď nie vždy prvoradým. Za všetky spomeňme aspoň bitku pri Gaugaméle v roku 331 pred n. l., na planine v blízkosti dnešného irackého mesta Mosul. Alexander Veľký tam na čele gréckeho vojska cielene útočil na vojnový voz perzského kráľa Daria III. Chcel ho buď zabiť, alebo donútiť dať sa na útek. Darius zvolil druhú možnosť a jeho vojsko sa rozpadlo.
V stredoveku bývalo zabitie kráľa rozhodujúcim momentom bitky alebo celej vojny. Napríklad v bitke pri Bosworthe v Anglicku koncom augusta 1485 vojvodca Lancasterovcov Henrich Tudor smeroval útok priamo na kráľa Richarda III. Ten v bitke padol, čím sa skončila vojna dynastií a Tudor sa stal anglickým kráľom Henrichom VII.
Ak sa máme ešte viac priblížiť naším zemepisným šírkam, tak v bitke s osmanskými voskami pri Moháči, ktorej 500. výročie si onedlho pripomenieme, zahynul zase uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Zomrel, pravda, na úteku z bojiska, keď sa utopil v rozvodnenom potoku.
Takto by sme mohli pokračovať, ale prenesme sa do novších dejín, povedzme na koniec obdobia napoleonských vojen.
Čítajte viac Nehaňte jednorukých banditov. Vyberajú daň z hlúposti
Zločin proti Bohu
Dalo by sa predpokladať, že víťazné mocnosti dajú Napoleona Bonaparta popraviť. Veď svojimi vojnami spôsobil v Európe toľko nešťastia, že aj na kráľovských dvoroch začali Malého kaprála (ako ho volali) nazývať netvorom a v Rusku dokonca antikristom. Ale stalo sa niečo iné.
Tri týždne po porážke pri Waterloo sa Napoleon 15. júla 1815 sám vzdal Britom, presnejšie dobrovoľne sa vydal pod ich ochranu. Briti mu však odmietli udeliť azyl a navrhovali Francúzom bývalého cisára trvale izolovať.
Ako píše Napoleonov životopisec Albert Z. Manfred, jediní, ktorí otvorene presadzovali jeho popravu, boli Prusi, najmä ich maršal Gebhard von Blücher. Ten chcel Napoleona po bitke pri Waterloo zastreliť. Ešte aj ruský cár Alexander sa postavil na stranu Britov, aby krotil pruský radikalizmus, napriek tomu, že Napoleon spôsobil jeho krajine veľa škody a utrpenia.
Čím si vysvetliť toľkú zhovievavosť? V 18. a 19. storočí sa ešte verilo, že panovník vládne „z Božej milosti". Zabiť iného monarchu sa považovalo takmer za svätokrádež. Panovníci sa navzájom oslovovali „môj brat", čím zdôrazňovali, že patria do jednej exkluzívnej rodiny, ktorá stojí nad bežnými zákonmi a smrteľníkmi.
Sťatie hlavý pomazanej sa stalo tabu odvtedy, čo v Anglicku v roku 1649 popravili Karola I., a predovšetkým od roku 1793, keď v Paríži skončil pod gilotínou Ľudovít XVI. To bol pre všetkých panovníkov horor. Európou sa šíril strach z precedensu, čo posilňovalo stavovskú solidaritu.
V roku 1815 sa konal Viedenský kongres a zaviedol politický princíp legitimizmu, ktorý mal znemožniť zabitie či vraždu panovníka. Zásadu vypracoval francúzsky diplomat Charles-Maurice de Talleyrand a do praxe medzinárodných vzťahov ju presadzoval rakúsky kancelár Klemens von Metternich.
Za zákonný základ moci v Európe sa odvtedy považovala historická dynastia a jej dedičné právo. Panovník už nebol iba správcom štátu, ale nedotknuteľným pilierom stability. Útok na korunovanú hlavu sa rovnal útoku na samotné základy civilizácie. Dokument o Svätej aliancii (Rusko, Rakúsko a Prusko), ktorá vznikla v nadväznosti na Viedenský kongres, zase vylučoval popravu „pomazaného panovníka" ako hriech a zločin proti Bohu.
Čítajte viac Obchodné vojny nemali víťazov. A bývali predohrou veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi
Už vtedy sa však našli pochybovači. „Ak panovník vládne len na základe historického práva (legitimity), ale nemá skutočnú autoritu a podporu u ľudu, stáva sa ľahkým cieľom," tvrdil významný nemecký právnik tej doby Friedrich von Gentz. Princíp legitimizácie síce bránil oficiálnym popravám panovníkov alebo členov ich rodín na základe verdiktov súdu, ale nemohol zabrániť atentátom na ich korunované hlavy.
Viaceré boli úspešné. V roku 1881 sa stal obeťou útoku ruských radikálov cár Alexander II. a o sedemnásť rokov neskôr zavraždil taliansky anarchista cisárovnú Alžbetu Bavorskú známu ako Sissi.
Foto: WIKIPEDIA
Rady Carla von Clausewitza
Vráťme sa ešte na chvíľu do obdobia, keď v Európe strašil Napoleon Bonaparte. Vďaka jeho ruskému ťaženiu sa vlastne zrodila moderná teória vojny. Jej zakladateľom sa stal pruský generál a stratég Carl von Clausewitz, autor okrídleného výroku, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami.
Hoci nevylučoval odstránenie vojensko-politického vedenia, nezabudol zdôrazniť, že to bude málo platné, ak neodstavíte jeho stúpencov a neporazíte armádu. Upozorňoval, že zabiť vodcu je technicky ťažké a výsledok býva neistý. „Útok na vodcu môže ešte viac zomknúť obyvateľstvo okolo neho alebo jeho nástupcu. Plán, ktorý stojí na jedinom presnom zásahu, je v realite vojny mimoriadne riskantný. Ak odstránite vodcu a namiesto neho nastúpi niekto ešte radikálnejší alebo ak nastane chaos, prídete o partnera na vyjednávanie, čím vojna stratí svoj racionálny cieľ.“
Málo sa vie, že v čase Napoleonovho ťaženia na Moskvu pôsobil Clausewitz v ruskej armáde ako poradca cára Alexandra I. Vraj ako je to možné? Prusko po drvivých porážkach v bitkách pri Jene a Auestedte bolo nútené stať sa na šesť rokov nedobrovoľným spojencom Napoleona. A práve preto Clausewitz spolu s ďalším pruskými dôstojníkmi sa dal do služieb ruského cára.
Vo svojom kľúčovom diele O vojne vydanom v roku 1832 využil Clausewitz aj svojej skúsenosti z ruskej vlasteneckej vojny (tak ju Rusi nazvali) proti Napoleonovej agresii. Podľa autora je cieľom každej vojny vnútiť nepriateľovi svoju vôľu, čo dosiahnete úderom na miesto, kde sa sústreďuje jeho najväčšia sila a súdržnosť. Nazval to ťažiskom (schwerpunkt).
Pre Napoleona bolo týmto ťažiskom nie zabitie cára alebo veliteľa ruských vojsk, ale víťazstvo v rozhodujúcej bitke, zničenie protivníkovej armády a obsadenie duchovného centra Ruska Moskvy, ktorá bola korunovačným mestom i sídlom pravoslávnej cirkvi. Pre Alexandra I. a jeho vojvodcu Michaila Kutuzova spočívala stratégia v zachovaní funkčnej armády a v ústupe do vnútrozemia aj za cenu, že budú musieť podpáliť Moskvu.
Kutuzov pochopil, že skutočnou silou Ruska nie je schopnosť poraziť Napoleona v priamom boji (čo sa ukázalo ako takmer nemožné v bitke pri Borodine), ale poloha i rozloha tejto krajiny, alebo, povedané dnešnými slovami, strategická hĺbka.
„Rusko môže byť porazené jedine vlastnou slabosťou a účinkami vnútorných rozporov. Politickým otrasom, ktorý zasiahne samotné srdce jeho moci," napísal Clausewitz.
Prečo nezabili Hitlera
Foto: SITA/AP
Prvá svetová vojna sa začala úspešným atentátom na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku srbským radikálom. Na konci tejto vojny zavraždili ruskí boľševici cára Mikuláša II. a jeho rodinu. V západnej kultúre sa však zachovala dynastická tradícia nechať monarchov nažive. Napríklad poslednému korunovanému Habsburgovi Karolovi I. dovolili víťazné mocnosti po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 odísť do exilu a žiť vo Švajčiarsku.
Po druhej svetovej vojne Američania nepohnali pred tribunál japonského cisára Hirohita, hoci bol hlavou nepriateľského porazeného štátu. Prečo sa tak stalo, o tom prebiehajú diskusie dodnes. Časť historikov si mysli, že hlavným dôvodom boli obavy o stabilitu okupovaného Japonska. Veliteľ okupačnej správy Douglas MacArthur si myslel, že zatknutie cisára by mohlo vyvolať nepokoje alebo povstanie. Japonci totiž vnímali Hirohita takmer ako posvätnú autoritu. Navyše cisár podporil rozhodnutie vlády prijať kapituláciu a v rozhlase vyzval národ, aby vojnu skončil. Stal sa garantom pokojného prechodu k novému režimu.
Dokonca ani Adolf Hitler neplánoval fyzickú likvidáciu európskych monarchov, hoci príležitosti na to bolo dosť. Aj v jeho prípade išlo skôr o politický kalkul než o dodržiavanie nepísaného pravidla alebo tradície.
Po okupácii Dánska v roku 1940 kráľ Kristián X. zostal na tróne. Nemci ho tam nechali ako symbol stability. Známy americký historik William L. Shirer predpokladá, že Hitler chcel udržať Dánsko ako modelový protektorát. Obyvateľstvo však vnímalo správanie Kristiána X. ako „mentálny odpor" napriek tomu, že jeho vláda spolupracovala s okupačnými vojskami.
Hitler nechcel fyzicky ohroziť ani britského kráľa Juraja VI., hoci ten zostal v Londýne, keď ho opakovane bombardovala Luftwaffe. Hitler by však nemal nič proti tomu, keby pri náletoch zahynul premiér Winston Churchill. Najradšej by však medzi obeťami bombardovania videl prezidenta ČSR Edvarda Beneša. Toho totiž nenávidel. Gestapo i nacistická spravodajská služba mali preto rozkaz sledovať československé exilové štruktúry v Londýne, pripravovali infiltráciu do nich. Neexistuje však spoľahlivý dôkaz, že by sa chystal konkrétny atentát proti Benešovi.
Čítajte viac Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?
Podľa sovietskych zdrojov pripravovali Nemci na jeseň 1943 atentát na lídrov veľkej trojky počas ich konferencie v Teheráne. Čiže na Josifa Stalina, Winstona Churchilla a prezidenta USA Franklina Roosevelta. Britsko-kanadsky historik Adrian O'Sullivan, ktorý sa špecializuje na činnosť spravodajských služieb v Iráne, to spochybňuje ako mýtus. Operáciu pod kódovým označením Dlhý skok mal uskutočniť esesák Otto Skorzeny so svojím komandom. Ten Skorzeny, ktorému sa v septembri 1943 podarilo oslobodiť z väzenia Benita Mussoliniho, zatknutého na príkaz talianskeho kráľa Viktora Emanuela III. Skorzeny plán atentátu na veľkú trojku po vojne pred súdom poprel.
A čo Spojenci, vari nepokúšalo ich ukončiť vojnu dekapitáciou Hitlera? Známa je operácia pod označením Foxley ktorú v roku 1944 pripravovala britská služba špeciálnych operácií SOE. Podľa zistení britského historika Erica Leeho mal Hitlera zlikvidovať ostreľovač pri jeho pravidelnej asi 20-minútovej prechádzke v Berghofe, keď bol relatívne nechránený. Berghof bolo Hitlerovo letné sídlo, súčasť Orlieho hniezda. Nakoniec z operácie zišlo pre nezhody v samotnej SOE. Odporcovia argumentovali, že v záverečnej fáze bude Hiter „užitočnejší" nažive, lebo svojimi chybným strategickými rozhodnutiami urýchľuje pád Nemecka.
„Zabitý diktátor sa môže stáť symbolom odporu, legendou pre nemeckú propagandu a môže ho nahradiť nejaký schopný generál, ktorý predĺži vojnu," argumentovali. Zaujímavé, že podobne dôvody používal údajne aj Stalin, keď v sovietskom vedení prišla reč na možné zabitie Hitlera. „Chcete z neho urobiť mučeníka pre sfanatizovaných Nemcov?" pýtal sa.
Pozor na Pandorinu skrinku
Dekapitačná stratégia sa začala častejšie využívať vo vojenských operáciách počas studenej vojny. Spojené štáty ju uplatnili prostredníctvom CIA napríklad pri odstránení dominikánskeho prezidenta Rafaela Trujilla (zastrelený skupinou sprisahancov) alebo o dva roky neskôr pri zvrhnutí prezidenta Južného Vietnamu Ngo Dinh Diema (zavraždený počas štátneho prevratu). Pokúšali sa takto eliminovať aj kubánskeho vodcu Fidela Castra, ale desiatky atentátov dopadli neúspešne.
Foto: SITA/AP, Jim Altgens
Americká expertka na medzinárodné vzťahy Jenna Jordanová tvrdí, že dekapitačná stratégia je oveľa účinnejšia v boji proti teroristickým sieťam ako v konfliktoch medzi štátmi a pri pokusoch zmeniť politický režim. Ale stáva sa aj to, čo sa stalo v prípade zabitia Usamu bin Ládina, vodcu teroristickej siete Al-Kajdá, ktorý sa zaslúžil aj o vznik tzv. Islamského štátu (ISIS). Po smrti bin Ládina ISIS nezanikol, ale, naopak, zosilnel.
V decembri 1979 zaútočili sovietske špeciálne jednotky na prezidentský palác v Kábule a zabili afganského prezidenta Hafizulláha Amina (operácia Štorm-333). Z novších historických výskumov, napríklad zo zistení Alexandra Ljachovského, vyplýva, že vtedajšie sovietske vedenie nepovažovalo Amina za spoľahlivého. Vraj mohol stratiť kontrolu nad krajinou alebo obrátiť kormidlo vládnutia smerom na USA.
Čítajte viac Náš priateľ šach Rezá Pahlaví. Ako Československo pred rokmi vyzbrojovalo Irán
Amina nahradil Babrak Karmal, ktorý sa predtým pripravoval na novú úlohu v Československu (krátko pred odchodom žil s rodinou v nočnom sanatóriu Závodov SNP Sklené Teplice). Po nástupe k moci Karmal dodatočne požiadal Moskvu o vojenskú „internacionálnu pomoc“, hoci sovietske jednotky už v tom čase okupovali Afganistan. A zostali tam takmer desať rokov.
Súčasní ruskí experti uznávaní aj na Západe (napríklad Fiodor Lukjanov alebo Dmitrij Trenin) majú na fyzické odstránenie štátnikov negatívny názor a pripúšťajú ho len vo výnimočných situáciách. „Odstránenie lídra zriedka vyrieši systémový konflikt, môže otvoriť Pandorinu skrinku a viesť k novým nepredvídateľným problémom," tvrdí Lukjanov.
„Dekapitácia môže fungovať v klientskych režimoch, v prípade suverénnych štátov býva veľmi riskantná," vystríha Trenin, bývalý riaditeľ moskovského Carnegieho centra.
Po skončení studenej vojny sa Spojené štáty a ich koaliční partneri pokúšali demokratizovať režimy v Iraku aj v Líbyi odstránením najvyšších lídrov. Nasledoval chaos, konflikty, ktoré v niektorých regiónoch oboch krajín pokračujú dodnes.
