Tak vtedy, v októbri 1973, ako aj dnes si väčšina ľudí na svete dlho neuvedomovala, že sa deje niečo prelomové. Mnohé vlády reagovali na možný nedostatok ropy ako v spomalenom filme. Najdlhšie to trvalo asi vláde prezidenta USA Richarda Nixona a podľa toho vyzerali prijímané úsporné opatrenia.
„Väčšina vlád spočiatku verila, že obmedzenia v dodávkach ropy od jej producentov na Blízkom východe budú mať krátkodobý charakter a že trh sa čoskoro vráti do rovnováhy," spomína profesor Daniel Yergin z Kolumbijskej univerzity vo Washingtone. „Osobitne sa to týkalo vlády Spojených štátov, ktoré ťažili veľa vlastnej ropy,“ dodáva expert na globálnu energetiku.
USA boli dokonca jej najväčším producentom na svete (pred Sovietskym zväzom a Saudskou Arábiou). Navyše Nixonova vláda bola politicky paralyzovaná aférou Watergate (vlámanie sa republikánov do sídla celoštátneho výboru Demokratickej strany) a korupčným škandálom viceprezidenta Spira Agnewa, ktorý musel v októbri 1973 odstúpiť. Aj z týchto dôvodov prijala vláda prvé účinne opatrenia na zmiernenie nedostatku ropy a jej produktov takmer s dvojmesačným oneskorením.
Vlády s „dlhým vedením“
Naopak, najrýchlejšie reagovali vlády, ktoré úplne záviseli od dodávok ropy z krajín Perzského zálivu. Takmer okamžite prijalo tvrdé úsporné opatrenia Holandsko a západné Nemecko. Výnimkou bolo Japonsko, ktorému tiež hrozil „dieselový hladomor", lebo všetku ropu (99 %) dovážalo a prevažná väčšina energie (až 80 %) vrátane elektrickej pochádzala v krajine vychádzajúceho slnka z ropy. Napriek tomu vláda v Tokiu pridlho váhala s reštrikciami. Prečo?
„Vláda dúfala v diplomatické riešenie konfliktu na Blízkom východe a spoliehala sa na veľké zásoby v našich rafinériách," ozrejmuje historik japonskej ekonomiky Takafumi Horie. Úrady sa rozhýbali až v dôsledku paniky, ktorú klesajúci import ropy vyvolal na japonskom vnútornom trhu. V Európe malo „dlhšie vedenie" napríklad Francúzsko. Prvé opatrenia nariadila vláda prezidenta Georgesa Pompidoua až po mesiaci, aj to bez väčšieho efektu. Išlo napríklad o obmedzenia v osvetlení obchodných výkladov a verejných budov. Francúzsko tiež medzi prvými v Európe spustilo kampaň za úspory energie v domácnostiach.
„Reagovali sme pomalšie, ale už na začiatku krízy sme uvažovali systémovo a zamerali sa na rozvoj jadrového programu," prízvukuje francúzsky historik energetiky Pierre Noël.
A ako postupovali československé úrady? Nijako. Vďaka stabilným dodávkam cez ropovod Družba sme mali vtedy dostatok lacnej sovietskej ropy. Aj to sa však malo zmeniť. Ale až v nasledujúcom roku, o čom bude ešte neskôr reč. Najprv sa pozrime na vojnu, ktorá viedla k vtedajšej ropnej kríze.
Čítajte viac Krvavá ropa Venezuely: Až Trumpovi rupli nervy...
Najsilnejšia zbraň Arabov
Ak dnes poviete žijúcim pamätníkom na Blízkom východe slová ropný šok alebo prvý ropný šok, spomenú si na jomkipurskú vojnu, známu aj ako októbrová, lebo sa začala 6. 10. 1973. Ten deň Egypt a Sýria na židovský sviatok Jom Kipur napadli Izrael. Keďže ide o významný sviatok, krajina sa nachádzala v pokoji, doprava stála, rozhlas nevysielal, útočníkom to uľahčilo na začiatku postup.
Bojové operácie trvali presne 19 dní a skončili sa 25. októbra prímerím pod dohľadom OSN. Hoci to bol relatívne krátky ozbrojený konflikt, mal obrovský vplyv na svet. Viaceré arabské štáty (Saudská Arábia, Kuvajt, Spojené arabské emiráty a Líbya) vyhlásili embargo na dodávky ropy do krajín, ktoré podporili vo vojne Izrael. Úplne ich zastavili Holandsku a Spojeným štátom. Tie pomohli Izraelu zbraňami aj muníciou v prvých dňoch vojny, keď prehrával. Sovietsky zväz zase podporoval dodávkami cez letecký most Sýriu aj Egypt.
Židovský štát však rýchlo mobilizoval svoje zálohy, prešiel do protiofenzívy a už o dva týždne sa karta obrátila: izraelské jednotky sa nebezpečne priblížili ku Káhire i k Damasku.
V snahe odvrátiť porážku siahli arabské krajiny po svojej poslednej zbrani – po rope. Na mimoriadnom zasadnutí Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) sa členské štáty dohodli zvýšiť jej cenu takmer na dvojnásobok. Po prepočítaní na dnešné ceny (očistené o infláciu) to bolo 80 dolárov za jeden barel. Súčasne sa zaviazali postupne znižovať ťažbu ropy aj jej ponuku o päť percent mesačne, čo vychádzalo takmer o 10 miliónov barelov denne menej. Zároveň pohrozili, že ešte pritvrdia, ak sa Izrael nestiahne z okupovaných palestínskych teritórií.
„Ropa je naša najsilnejšia diplomatická zbraň a nebudeme ju dodávať nepriateľom arabského národa," vyhlásil saudskoarabský kráľ Fajsal.
Ak sa dnes spýtate žijúcich pamätníkov v Amerike alebo v západnej Európe, s čím sa im spája október 1973, spravidla odpovedia šok alebo ropný šok. A začnú vám rozprávať, čo sa u nich odohrávalo na cestách a pred čerpacími stanicami.
Súčasní expert hľadali v minulých dňoch historické paralely práve medzi októbrom 1973 a februárom 2026. Nachádzajú totiž veľa spoločného medzi tým, čo sa udialo vtedy a čo sa práve deje alebo sa ešte len udeje. Zároveň však upozorňujú na mnohé a pomerne zásadné odlišnosti. Ak ich máme pochopiť, musíme sa ešte hlbšie ponoriť do minulosti.
Foto: TASR
Ako sa ropa zbláznila
Zjednodušene povedané, jeden z hlavných rozdielov sa dá vyjadriť slovom Irán. Táto krajina sa pred 53 rokmi nezúčastnila vojny ani embarga, naopak, teraz je kľúčovým aktérom konfliktu. Na čele Perzie stál vtedy šach Rezá Pahlaví, nie ajatolláh. Šach bol spojenec Izraela i USA a ani počas jomkipurskej vojny neprestal dodávať ropu obom krajinám Ako člen OPEC-u však Irán využil situáciu a podporil zvýšenie cien ropy, z čoho výdatne profitoval.
Treba tiež pripomenúť, že objem ropy sa v dôsledku embarga znížil na svetovom trhu približne o päť miliónov barelov denne (7 % zo všetkých dodávok), teraz počas vojny proti Iránu hrozí pokles až o 20 miliónov barelov (18 až 20 %). Vtedy si však štáty ešte nerobili strategické zásoby čierneho zlata a boli viac odkázané na jeho pravidelné dodávky. Do úvahy treba zobrať aj zmeny, ktoré medzitým nastali v energetickom mixe. Výroba i domácnosti vo väčšej miere záviseli od ropy a jej produktov. Medzitým ju v mnohom zamenila elektrina. Práve počas ropného šoku sa zrodil aforizmus šéfa diplomacie USA Henryho Kissingera: „Kontroluj jedlo a budeš kontrolovať ľudí, kontroluj ropu a budeš kontrolovať národy.“
Čítajte viac Ropa, moc a vzdor: Prečo je Irán v pasci Veľkej hry
Bežný človek na Západe pocítil raketový rast svetových cien ropy na vlastnej peňaženke. „Ropa sa zbláznila!" oznamovali titulky svetových denníkov. Do marca 1974 sa jej cena zvýšila štvornásobne. Práve analytici nazvali dôsledky tohto vývoja ropným šokom, ktorý vrhol svetovú ekonomiku do hlbokej recesie. V USA sa cena benzínu zvýšila z 25 centov za galón (3,8 litra) na začiatku roku 1973 na 55 až 65 centov vo väčšine amerických štátov do januára 1974. V Kalifornii, ktorá je tradične najdrahším štátom USA, vzrástla takmer na jeden dolár za galón, čo zodpovedá 4,34 dolára v súčasnosti (prepočítané na kúpnu silu).
Na porovnanie: aktuálna cena benzínu v USA (marec 2026) je 3,92 USD, ale v Kalifornii až 5,70 USD. Viac ako päť dolárov za galón benzínu motoristi zaplatia aj vo Washingtone, na Havaji a v Oregone. Aj Nixonova vláda začala podobne ako teraz slovenská s opatreniami, ktoré určili strop pri tankovaní pohonných hmôt. Vodiči mohli jednorazovo natankovať najviac 10 galónov (380 l) benzínu. Už čoskoro sa ukázalo, že musia existovať výnimky. Medzi prvými ich dostali záchranné služby, poľnohospodári a neskôr aj autoprepravcovia, v prvom rade kamionisti, ktorí organizovali opakované protesty. Americkí analytici označujú stropovanie odberu na pumpách koncom roku 1973 za najmenej účinné a priam zbytočné opatrenie, ktoré sa aj najľahšie obchádzalo.
Proti násiliu na pumpách
Napriek tom sa hľadanie úspor v USA naďalej sústreďovalo predovšetkým na čerpacie stanice. Úrady zaviedli pravidlo párnych a nepárnych čísel na ŠPZ. Určili dni, kedy mohli tankovať vodiči s jednými a kedy s druhými číslami.
Stojí za zmienku, že s týmto nápadom ako prvý prišiel guvernér Kalifornie a budúci prezident USA Ronald Reagan. Neskôr ho skopírovali ďalšie štáty. Reagan týmto opatrením skoncoval s násilím medzi vodičmi na pumpách v Los Angeles.
Guvernér štátu Oregon na západnom pobreží USA Tom McCall nechcel zostať pozadu a ako prvý zakázal všetko „nepotrebné" osvetlenie vrátane reklamných pútačov a vianočnej výzdoby. Dokonca vyzýval ľudí, aby doma menej kúrili a nosili svetre.
Časom prichádzali „otvorené hlavy" s ďalšími nápadmi. Benzín sa nesmel predávať v nedeľu a cez pracovné dni sa obmedzovali otváracie hodiny na pumpách. Ak mal mesiac 31 dní, tak na jeho konci mohli tankovať všetci, aby sa systém „resetoval".
Západná Európa, najmä Británia, Holandsko a Taliansko, napodobňovali v tomto ohľade americké postupy, nezriedka aj s chybami.
Neskoršie výskumy totiž ukázali, že tieto opatrenie neušetrili žiadne významnejšie množstvo paliva. Ľudia síce tankovali menej často, ale o to plnšie nádrže. Viaceré opatrenia mali skôr psychologický efekt – skrátili kolóny áut pred pumpami a motoristov čiastočne upokojili. Pred ich zavedením ľudia čakali v radoch aj 3 až 4 hodiny.
Často sa vyskytovali potýčky medzi vodičmi. Mnohí chodili tankovať každý deň, aj keď im v nádrži chýbalo len niekoľko litrov. Tým zbytočne blokovali stojany. Vďaka novým opatreniam mohli mať väčšiu istotu, že v ten „svoj" deň benzín či naftu dostanú. Ale ich nádeje sa nemuseli splniť, lebo čoraz viac benzínok nemalo čo ponúknuť.
Foto: Omar Marques / Anadolu via AFP / Profimedia
Stop jazdám v nedeľu
V niečom sa však USA poučili aj od európskych štátov. Napríklad Švajčiarsko spolu s Holandskom stanovili ako prvé rýchlostný limit na diaľniciach, aby šetrili pohonné hmoty. Urobili to už v novembri 1973 s určením maximálnej rýchlosti 100 km/h. Nasledovalo ich západné Nemecko, ktoré stanovilo limit aj na ostatných cestách (80 km/h).
Neskôr sa ukázalo, že práve toto opatrenie prinieslo najväčší ekonomický efekt. Z amerických štátov ako prvý prevzal toto opatrenie Oregon, nasledovali ho ďalšie štáty, až napokon federálna vláda stanovila jednotný rýchlostný limit 55 míľ (okolo 89 km/h) pre celú krajinu. Predtým sa jazdilo po autostrádach priemerne do 115 k/h.
Prečo 89 km/h a nie 100 km/h ako v západnej Európe? Tamojší experti vypočítali, že vzhľadom na americké automobily (zväčša ťažké sedany a silné motory) a veľké vzdialenosti je práve táto rýchlosť na tamojších diaľniciach „technické optimum" pre úsporu paliva. Limit však bol aj politickým kompromisom, niektoré štáty, najmä riedko osídlené západné, požadovali vyšší limit. Ustúpili, až keď im Nixon pohrozil stratou financovania z federálnych diaľničných fondov.
Čítajte viac Svet zmeravel, keď sa ropa zbláznila. Ako sa arabské štáty rozhodli použiť proti USA "ropnú" zbraň
Vláda si od zníženia rýchlosti sľubovala pokles spotreby pohonných hmôt o 2,2 %, v skutočnosti dosiahla o niečo menej ako dve percentá, ale aj to znamenalo dennú úsporu v státisícoch barelov. Kongres USA v súvislosti s energetickou krízou vybavil prezidenta mimoriadnymi právomocami. Pre všetky odvetvia ekonomiky začal platiť zákaz prechodu z uhlia na ropu. Letecké spoločnosti museli znížiť počet letov, štátne inštitúcie, školy i predajne prešli na skrátený pracovný čas.
A čo sa medzitým dialo v Európe? Pokúsili sa niektoré štáty obmedziť tankovanie zahraničným motoristom, ktorí jazdili do prihraničných oblasti za lacnejším benzínom alebo naftou? To nie, ale malé Luxembursko už v novembri 1973 nariadilo čerpacím staniciam úplne zatvoriť ich prevádzky počas sobôt a nedieľ. Chceli takto zabrániť „víkendovým turistom“ zo susedných krajín (najmä z Belgicka, zo západného Nemecka a z Francúzska) vyvážať drahocenné čierne zlato v nádržiach domov.
Západné Nemecko reagovalo na ropnú turistiku svojrázne. „Zatiaľ čo iné štáty zavádzali cenovú reguláciu na pohonné hmoty, západní Nemci na to nepristúpil. A tak mali oveľa drahší benzín, čo prirodzene odrádzalo cudzincov od tankovania na nemeckom území," pripomína historik energetiky Frank Bösch.
Zákaz nedeľnej jazdy začal platiť v celej západnej Európe. Každého, kto ho porušil, čakali prísne postihy. Najtvrdšie pokuty uplatňovalo Holandsko, ktorého premiér Joop den Uyl vyhlásil toto: „Éra energetickej hojnosti sa skončila, kto nešetrí, ohrozuje nielen svoju rodinu, ale aj bezpečnosť štátu.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Ak niekoho v krajine tulipánov prichytili v nedeľu jazdiť autom bez špeciálneho povolenia, vyrubili mu pokutu vo výške 500 až 1 000 guldenov, čo bola takmer polovica mesačného platu. Ba čo viac, polícia mala právomoc auto na mieste odstaviť a vodič musel pokračovať pešo alebo čakať do pondelka… V západnom Nemecku išli ďalej. Nezodpovednému vodičovi za jazdu v nedeľu hrozilo odňatie slobody do až na šesť mesiacov „za ohrozovanie hospodárskeho poriadku".
Tri dni práce a dosť
Potom sa začala aj honba na nezodpovedných pumpárov, ktorí ignorovali alebo obchádzali zákaz čerpať pohonné hmoty do kanistier. Tí, ktorí predávali benzín „pod rukou" za premrštené ceny, čelili okamžitému zatvoreniu prevádzky. Ak predali nad povolený limit, mohli prísť o licenciu alebo vyfasovať vysokú pokutu. Postihom sa však nevyhli ani šoféri, u ktorých policajti našli v kufri auta plné kanistry. Benzín zhabali v prospech štátu a vypísali ešte aj pokutu „za hromadenie strategických surovín".
Vo viacerých štátoch nastal masový presun z osobných automobilov na bicykle a prostriedky MHD. Najhladšie táto zmena prebiehala v Holandsku, kde jazda na bicykli do práce a z nej bola rozšírená už pred krízou. Odvtedy sa však stala národnou osobitosťou. V USA sa pokúsili napodobniť Európanov, ale Američanom sa do toho veľmi nechcelo. Zato ako prví sa pokúsili zaviesť vo väčšom rozsahu prácu z domu.
A čo Briti? Ich vláda zaviedla drastické opatrenie: trojdňový pracovný týždeň. K ropnej kríze sa totiž pridružil štrajk baníkov a železničiarov. Kabinet konzervatívneho premiéra Edwarda Heatha chcel týmto opatrením šetriť zásoby uhlia v elektrárňach. Väčšina komerčných odberateľov elektriny mohla pracovať len tri po sebe nasledujúce dni v týždni. Výnimku mali len nevyhnutné služby a prevádzky (napríklad nemocnice, supermarkety, tlačiarne). Trvalo to od 1. januára do 7. marca 1974, keď sa podarilo uzavrieť dohodu so štrajkujúcimi.
„V stave krajnej núdze, akej vláda čelila, je ťažké zachovať si chladnú hlavu. Hľadajú sa historické paralely a nezriedka sa postupuje metódou pokusov a omylov,“ myslí si britský historik a politológ Timothy Mitchell.
Čo sa v tom čase dialo v socialistickom Československu? Koncom novembra 1973 zasadal Ústredný výbor KSČ, premiér Lubomir Štrougal pripustil v hlavnom referáte možné problémy so zabezpečovaním „stále rastúcej potreby palív a energie“.
Tona sovietskej ropy sa dovážala za 285 Kčs, arabská za 1 200 až 1 500 korún. Ale od Nového roku 1974 sa dohodli nové zmluvné podmienky. Ropa zo ZSSR zdražela aj pre spojencov, začala sa vypočítavať z priemeru svetovej ceny za posledných päť rokov. To sa muselo premietnuť aj do cien benzínu na čerpacích staniciach. Špeciál 90 zdražel z 2,10 Kčs na 4 koruny. Pri priemernej mzde 2 160 korún v hrubom (čistá bola o 15 – 20 % nižšia) to bol citeľný skok.
Zaviedli sa aj niektoré úsporné opatrenia. V nedeľu mali mnohé čerpacie stanice (vtedy ich bolo oveľa menej ako dnes) jednoducho zatvorené alebo predávali iba na špeciálne povolenky. Ďalšiu vlnu šetrenia priniesol druhý ropný šok.
Foto: TASR
Najhoršie je spanikáriť
Ďalší šok v roku 1979 prišiel v dôsledku islamskej revolúcie v Iráne, ktorý patril medzi najväčších producentov ropy. Výpadky jeho dodávok spôsobil až štvornásobný rast cien čierneho zlata vo svete. Západné štáty sa síce poučili z krízy pred piatimi rokmi – začali napríklad budovať strategické zásoby ropy, zaviedli prísnejšie normy spotreby pohonných hmôt pri automobiloch, ale viaceré chyby zopakovali.
„Najväčšie chyby zopakovali reguláciou cien, ich zastropovaním a panickým správaním, čo krízu umelo predĺžilo i prehĺbilo. Viaceré štáty skutočne spanikárili a začali masívne nakupovať ropu do zásob práve v momente, keď jej bol na trhu veľký nedostatok," tvrdí americká historička energetiky Mag Jacobsová z Princetonskej univerzity. To viedlo k ďalšiemu prudkému rastu cien, hoci reálny výpadok produkcie ropy z Iránu bol relatívny malý (len štvorpercentný).
Čítajte viac Družba: Príbeh ropovodu na frontovom území. Ako chcel Stalin skoncovať s diktátom USA
Československá vláda stavila opäť na cenové regulácie. Cena benzínu Špeciál 90 vzrástla o 50 % na 6,50 koruny a Špeciálu 96 na 7,50 Kčs za liter. Zaviedli sa prísne limity (tzv. regulačné stupne) pre odber elektriny a tepla výrobnými podnikmi. Aby štát zmiernil dosah vysokých cien dovážanej ropy, investoval do ťažby domáceho hnedého uhlia a jeho využitia v energetike. To malo nielen ekonomické, ale aj vážne ekologické dôsledky. Zároveň pokračovalo masívne zahraničné zadlžovanie.
Klasik kedysi radil, že trstenicu treba použiť, až keď žiak zopakuje tú istú chybu, inak sa nepoučí. V tomto prípade sa štáty učili na vlastnej škode…
