V čase, keď píšeme tieto riadky, je Chrámová hora pre veriacich neprístupná už mesiac – od 28. februára. V nedeľu 15. marca slávili moslimovia v Jeruzaleme Noc osudu (Laylat al-Quadar), ktorú považujú za najsvätejšiu noc v roku. V islamskej tradícii pripomína prvé zjavenie Koránu prorokovi Mohamedovi. Polícia zabránila veriacim vstúpiť do mešity al-Aksá, a tak sa tisíce veriacich modlili v uliciach neďaleko Starého mesta. „Len tri dni predtým dopadla iránska raketa v jeho bezprostrednej blízkosti,“ zdôvodnil opatrenie rezort izraelskej diplomacie.
Podobne vyznel začiatok veľkonočného týždňa pre kresťanov. „Bazilika, v ktorej sa nachádza Ježišov hrob, zostane zatvorená až do konca vojny a ukončenia raketovej paľby z Iránu na Izrael,“ oznámil už 20. marca Joseph Hasboun, šéf kancelárie apoštolskej nunciatúry v Jeruzaleme (označenie vatikánskeho diplomatického zastupiteľstva).
Tradičný masový sprievod tisícok veriacich na Kvetnú nedeľu z Betfagea cez Olivovú horu do Starého mesta úrady zrušili. Dôvod? Bezpečnostné riziko spojené s raketovými útokmi a nemožnosť zaistiť bezpečnosť veľkého davu na otvorenom priestranstve.
To však zrejme nestačilo, lebo izraelská polícia zabránila v ten istý deň latinskému patriarchovi Pierbattistovi Pizzaballovi vo vstupe do Baziliky Božieho hrobu. Patriarcha je najvyšší predstaviteľ rímskych katolíkov v Svätej zemi a na rozdiel od iných arcibiskupov priamo podlieha pápežovi. Jeruzalemský patriarchát vo vyhlásení uviedol, že niečo také sa stalo „prvýkrát po stáročiach“. Talianska premiérka Giorgia Meloniová dokonca označila incident za „urážku veriacich“. Izraelský predseda vlády Benjamin Netanjahu však poprel „zlý úmysel“ polície a odvolal sa na nevyhnutné bezpečnostné opatrenia.
Úrady zrušili z rovnakých dôvodov Krížovú cestu na Veľký piatok. Za normálnych okolností je to masová procesia, ktorá vedie po Via Dolorosa a je vrcholom slávenia Veľkej noci. Tentoraz sa bude konať v drasticky obmedzenom režime. Absolvuje ju len skupinka františkánov a hŕstka miestnych arabských kresťanov zo Starého mesta.
Každé zastavenie Krížovej cesty bude pod prísnym dohľadom ozbrojených zložiek, aby sa predišlo konfliktom v blízkosti židovských štvrtí, kde v rovnakom čase bude prebiehať sviatok Pesach. „Fyzická prítomnosť veriacich na takom mieste, ako je Chrámová hora alebo Bazilika Božieho hrobu, je dôležitejšia než akákoľvek modlitba,“ upozorňuje anglická religionistka Karen Armstrongová, ktorej knihy sú známe aj na Slovensku.
Všetky obrady sa musia zaobísť bez zahraničných pútnikov, čo je najväčšia zmena. „Jeruzalemské uličky, ktoré bývajú počas veľkonočných sviatkov preplnené, sú tento rok nezvyčajne tiché a prázdne,“ informovala tlačová agentúra Reuters.
Foto: SITA/AP, Mahmoud Illean
Odhaduje sa, že len Betlehem, ktorý sa nachádza 10 km južne od Jeruzalema a žije viac-menej z turistiky vrátane náboženskej, prichádza denne na príjmoch o dva a pol milióna dolárov. V Betleheme sa nachádza ďalšia významná kresťanská svätyňa – Bazilika Narodenia Pána. Dnes je pre pútnikov zatvorená. Keďže Betlehem sa nachádza na Západnom brehu Jordánu, oddeľuje ho od Jeruzalema osem metrov vysoký betónový múr so strážnymi vežami.
Kedysi prúdili do Jeruzalema a Betlehemu každoročne stovky, ak nie tisícky pútnikov aj zo Slovenska. Od útoku hnutia Hamas na Izrael v októbri 2023 prichádzali zriedkavo a v malých skupinkách. Podľa informácie CK Awertrawel, ktorá je pútnickou cestovkou a dlhodobo organizuje zájazdy do Svätej zeme, naposledy zrušili cestu skupiny z Košíc. A zatiaľ pozastavili všetky púte do konca apríla. Potom sa uvidí…
Kedy v minulosti zažil kresťanský svet takúto situáciu? A zažil ju vôbec niekedy predtým?
Otvorené aj počas vojen
Ak sa obmedzíme iba na dejiny Izraela, čiže na obdobie od roku 1948, úplné uzavretie Svätého mesta pre zahraničných pútnikov priniesla až pandémia koronavírusu pred šiestimi rokmi. Ale to bol celkom iný prípad.
Ešte aj po bitke o Jeruzalem a po prvej arabsko-izraelskej vojne (nazývanej i vojnou za nezávislosť) v lete 1948 nevznikla situácia, ktorú by bolo možné porovnávať s dnešnou. Ako píše uznávaný britský historik židovského pôvodu Martin Gilbert, Chrám Božieho hrobu bol v roku 1948 síce poškodený, ale iba čiastočne uzavretý. Správa kresťanských posvätných miest zostala v rukách cirkvi. Ale deliaca zelená línia medzi židovskou a arabskou časťou Jeruzalema vytvorila takmer nepriedušnú bariéru aj pre kresťanských a najmä židovských pútnikov z Izraela.
Napríklad Múr nárekov, najposvätnejšie miesto Židov, bol pre nich takmer dve desaťročia neprístupný, hoci dohoda o prímerí formálne umožňovala prístup. Vtedy takmer 170-tisícové mesto bolo v roku 1949 rozdelené na Západný a Východný Jeruzalem. Kým prvý pripadol Izraelu, druhý bol pod jordánskou správou a práve v ňom sa nachádzalo Staré mesto s islamskými svätyňami: s mešitou al-Aksá a so Skalným domom (všeobecne nazývaným Zlatou kupolou) i s Bazilikou Božieho hrobu.
Je až neuveriteľné, že najposvätnejšie miesta troch svetových náboženstiev sú v takom tesnom susedstve. Celé Staré mesto má rozlohu len jeden štvorcový kilometer. Veď kresťanskú baziliku delí od Múru nárekov alebo od mešity iba nejakých 500 až 600 metrov a 10 alebo 15 minút chôdze uličkami moslimskej štvrte.
Foto: SITA/AP, Ohad Zwigenberg
Pre lepšiu predstavu: Múr nárekov je v skutočnosti západnou opornou stenou plošiny, na ktorej stojí al-Aksá. Vzdušnou čiarou je to približne 150 metrov. Ak stojíte pri Múre nárekov, mešita sa nachádza priamo nad vami, mierne vpravo na južnom okraji plošiny. Ťažko si niekto môže predstaviť lepšie zhmotnenie medzináboženského dialógu, ale dejiny už viackrát potvrdili, že ide o sud pušného prachu. Pravda, v geopolitických pomeroch 21. storočia a v čase jadrovej hrozby je „sud prachu“ už prislabý výraz. Významný izraelský intelektuál a v minulosti popredný izraelský politik Avraham Burg nedávno v jednom rozhovore povedal toto: „Už boli štyri pokusy extrémistov zničiť al-Aksá, ak by sa piaty nebodaj podaril, bolo by to horšie ako výbuch jadrovej bomby, lebo by vyvolalo globálnu náboženskú vojnu.“
O ktorých štyroch pokusoch hovoril Burg? V prvom prípade ešte v roku 1969 založil požiar v mešite austrálsky kresťanský extrémista. Za ďalšími pokusmi stáli židovskí ultraradikáli. Ale vráťme sa späť do prvých desaťročí budovania štátu Izrael.
Na Veľkú noc prilietali zahraničí kresťanskí pútnici väčšinou do hlavného mesta Jordánska Ammánu a odtiaľ pokračovali autobusmi do Východného Jeruzalema. Kresťania z Izraela vrátane miestnych Arabov, ale aj cudzinci, ktorí cestovali do Jeruzalema cez Tel Aviv, to mali zložitejšie. Mohli sa síce dostať do Starého mesta cez Mandelbaumovu bránu, ale iba na základe vopred schválených špeciálnych povolení. Toto obdobie trvalo do šesťdňovej vojny v roku 1967. Bojoval v nej Izrael proti koalícii arabských štátov (Egypt, Jordánsko, Sýria, neskôr sa pripojili ďalšie). Po tejto vojne Izrael ovládol celý Jeruzalem a deklaroval voľný prístup k všetkým svätyniam.
Čítajte viac Ako vítali jar starí Slovania, ako súvisí Morena s Veľkou nocou a čím je dnes tento rituál?
Zlatý vek stability
Viacerí historici sa zhodujú v názore, že po roku 1967 zažil Jeruzalem takmer dve desaťročia relatívne pokojného obdobia. Niekto ho označuje dokonca za „zlatý vek stability“.
„Po roku 1967 bol Jeruzalem otvorenejší než kedykoľvek predtým, hoci pod povrchom pretrvávalo napätie,“ tvrdí Simon Sebag Montefiore, britský historik židovského pôvodu. Štátne orgány napríklad zachovávali islamskú správu Chrámovej hory a umožnili prístup príslušníkom všetkých náboženstiev. Toto obdobie bolo čiastočne narušené v decembri 1987, keď vypukla prvá intifáda, čiže masové palestínske povstanie. „Intifáda vniesla konflikt do každodennej reality Jeruzalema,“ priznáva aj Montefiore.
Potom sa už museli prijímať prísne bezpečnostné opatrenia aj počas veľkonočných obradov. Pri vstupe do Starého mesta polícia a vojsko zriadili kontrolné body. Kontroloval sa aj vstup do Baziliky Božieho hrobu, ktorá však bola vždy preplnená. A bez problémov prebiehali aj procesie po Via Dolorosa. Pravda, účasť zahraničných pútnikov bývala menšia ako pred rokom 1967.
Ale z pohľadu od Vltavy a od Dunaja práve po šesťdňovej vojne nastala zásadná zmena k horšiemu. Vzťahy medzi vtedajším Československom a Izraelom sa pod tlakom Moskvy dostali na bod mrazu. Praha prerušila diplomatické styky s Tel Avivom, ktoré sa obnovili až po nežnej revolúcii.
Najväčšie púte Slovákov
V nových spoločenských pomeroch ožil aj záujem o púte zo Slovenska do Svätej zeme. Spočiatku ich organizovala cestovná kancelária pri Kresťanskodemokratickom hnutí (neskôr z nej vznikla cestovka Paxtour) pod vedením Juraja Urbana. Prvá výprava pútnikov zo Slovenska sa uskutočnila v októbri 1990 a zúčastnilo sa jej 180 osôb. „Leteli sme z Viedne a naplnili sme jedno veľké lietadlo,“ spomína Urban, ktorý sa významne podieľal aj na príprave prvej národnej púte do Svätej zeme. Konali sa menšie púte – diecézne i jednotlivých farností, ale prvej a zatiaľ jedinej národnej púte Slovákov v januári 2006 sa zúčastnili tisíce veriacich. Viedli ju biskupi a františkáni, ktorých nazývajú strážcami Svätej zeme. Pápež Klement VI. im totiž ešte v roku 1342 zveril dvoma bulami ochranu a správu najposvätnejších kresťanských miest.
Od roku 1995 sprevádzal tieto výpravy Martin Mojžiš. „V niektorých sezónach bolo aj 20 turnusov, najviac vyťažený som bol pred rokom 2000 a potom po roku 2005, ale za dva roky pandémie som sprevádzal len štyri turnusy,“ bilancoval ešte pred súčasnou vojnovou krízou.
Za „pohnuté“ označil Mojžiš obdobie od septembra 2000 do Veľkej noci 2002 vrátane. V tom čase prepukli nepokoje medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi v rámci druhej intifády.
Čítajte viac Dobre zabudnutý Veľkonočný mier. Utíchnuť mali stranícke spory, ale aj hádky medzi občanmi
Druhé palestínske povstanie malo v niektorých ohľadoch horšie dôsledky než prvé, a to najmä na náboženský život. Počas Veľkej noci 2002 sa stal bezprecedentný incident, keď 2. apríla vnikla do Baziliky Narodenia Pána v Betleheme skupina palestínskych ozbrojencov. Chrám potom 39 dní obliehali izraelskí vojaci. Vnútri sa zdržiavali nielen ozbrojenci, ale aj kresťanskí duchovní a veriaci. Dovedna okolo 250 – 300 ľudí. Očitý svedok tejto udalosti, pastor susedného luteránskeho kostola Mitri Raheb, situáciu priblížil takto: „Palestínski povstalci hľadali v chráme útočisko, ale svätyňa sa tým stala nielen miestom úkrytu, ale aj strachu a vyjednávania. Duchovní sa ocitli medzi dvoma stranami ozbrojeného konfliktu.“
Po dlhom vyjednávaní časť militantov deportovali 10. mája do Európy a časť presunuli do Gazy, čím sa incident skončil.
Foto: SITA/AP, Mahmoud Illean
Navzdory „čiernej smrti“
Historici pripomínajú, že zásahy polície v rôznych svätostánkoch, a to aj v Bazilike Božieho chrámu, sa vyskytovali aj predtým a potom. Zvyčajne museli riešiť potýčky medzi duchovnými – katolíckymi a pravoslávnymi, gréckymi a arménskymi, lebo chrám slúži všetkým kresťanským cirkvám a ich rehoľníci sa nie vždy a vo všetkom zhodnú. Políciu však privolávali zakaždým z patriarchátu, nikdy si nedovolili vniknúť do svätyne svojvoľne. „Ani vo vojnách v rokoch 1948, 1967 a 1973 sa incident podobný tomu z apríla 2002 nevyskytol, aj keď sa bojujúce strany nevyhli krátkodobému obsadeniu svätostánkov,“ prízvukuje izraelský historik Benny Morris.
A keby sme zašli do dávnejšej minulosti, až na začiatok minulého storočia? Čo sa dialo v Jeruzaleme a Betleheme počas prvej svetovej vojny? Samozrejme, pútnici tam v rokoch 1914 až 1918 prestali prichádzať, ale svätyne ostávali otvorené a konali sa v nich bohoslužby. Územie sa nachádzalo pod správou Osmanskej ríše, ktorá držala ochrannú ruku nad svätými miestami.
V rokoch druhej svetovej vojny sa v Jeruzaleme stretli podľa nemecko – izraelského historika Dana Dinera dva odlišné konflikty. Jeden globálny (Spojenci proti štátom Osi) a druhý lokálny – boj o nadvládu nad Palestínou medzi Židmi a Arabmi pod britskou správou. Napriek tomu svätyne ostali otvorené a liturgický život v nich pokračoval napriek vojenskej prítomnosti v Jeruzaleme a zvýšenej kontrole i bezpečnostným opatreniam. Samozrejme, že počet pútnikov bol výrazne obmedzený.
Počas oboch globálnych ozbrojených konfliktov nebolo ani reči o plošnom zatváraní chrámov a o administratívnych zákazoch vstupu do nich. Parafrázujúc slová Gilberta, obe vojny Jeruzalem izolovali, ale nezatvárali, to dokázala až naša súčasnosť.
Čítajte viac Tajomstvo prázdneho hrobu: Vstal Kristus z mŕtvych?
Je zaujímavé, že ani také pliagy ľudstva, ako boli stredoveké pandémie moru alebo neskoršie epidémie cholery či španielskej chrípky, ktoré sa prehnali aj Svätou zemou, nezatvárali jej svätostánky celoplošne alebo nadlho.
Napríklad ešte aj vyčíňanie „čiernej smrti“ v roku 1348, keď zomrela tretina až polovica miestneho obyvateľstva, neznamenala koniec liturgického života v tamojších chrámoch. Bohoslužby sa však museli výrazne obmedziť v dôsledku vysokej úmrtnosti duchovenstva.
Podľa údajov z dobových kroník spresnených bádaním amerického historika Michaela W. Dolsa o život prišlo takmer 40 % kňazov a rehoľníkov. To viedlo k čiastočnému ochromeniu pravidelných bohoslužieb. „Mnohé plánované liturgie sa nemohli uskutočniť pre nedostatok osôb schopných ich celebrovať,“ približuje Dols. Kritická situácia bola podľa neho najmä v Chráme Božieho hrobu.
V kostoloch a mešitách sa napriek tomu konali modlitby za odvrátenie nákazy. Veriaci tiež organizovali masové procesie, v ktorých prosili o božie zmilovanie.
Foto: SITA/AP, Ohad Zwigenberg
Máme vlastný Jeruzalem
Zahraniční pútnici z našich zemepisných šírok sa do Jeruzalemu v stredoveku vyberali veľmi zriedka. Odrádzali ich nielen vojny a epidémie. Cesta bola finančne náročná, dlhá a na pútnikov striehlo plno nástrah. V archívoch slovenských banských miest (napríklad Banskej Štiavnice) sa nachádzajú záznamy mešťanov, ktorí pred cestou do Jeruzalema spisovali testamenty, lebo bola nebezpečná, trvala aj celé roky a človek si nemohol byť istý návratom.
Možno aj preto vznikol v 17. storočí, presnejšie v rokoch 1666 až 1675, unikátny náhradný Spišský Jeruzalem. Za jeho zakladateľa sa považuje spišský prepošt Juraj Barsony, vtedy najvyšší predstaviteľ Spišskej Kapituly. Jezuiti v Spišskom Podhradí vybudovali Kalváriu na Pažici – krajinnú maketu Jeruzalema. Rozmiestnenie jednotlivých kaplniek presne zodpovedá vzdialenostiam v skutočnom Jeruzaleme. Pútnici tak mohli „navštíviť“ Svätú zem bez toho, aby opustili hranice horného Uhorska, dnešného Slovenska.
Historický exkurz nás teda presvedčil, že prvý prípad úplného uzavretia chrámov v Svätej zemi sa vyskytol až pred šiestimi rokmi na začiatku pandémie covidu. Aj brány Baziliky Božieho hrobu zostali vtedy zatvorené približne dva mesiace, od 25. marca do konca mája 2020. Ale aj tam duchovný život pokračoval, malé skupiny mníchov zo všetkých troch cirkví pokračovali vnútri baziliky – na rozdiel od dneška – v modlitbách, aby sa neprerušila kontinuita uctievania.
P.S. Práve v čase, keď som dokončil tento text, prišla aktuálna správa: po diplomatickom tlaku má latinský patriarcha v Jeruzaleme „plný a okamžitý prístup“ do baziliky. Vznikla dohoda, podľa ktorej sa počas veľkonočného týždňa môžu konať bohoslužby v prísne limitovanom počte (do 50 osôb) za prítomnosti „bezpečnostných koordinátorov“. Čiže približne tak ako počas pandémie.
