Na litografii od neznámeho autora vidíme kopce navôkol Banskej Štiavnice v prvej polovici 19. storočia. Sú takmer bez lesných porastov, niekde úplne vyholené. A podobný obraz skazy poskytovalo bližšie i vzdialenejšie okolie všetkých banských miest na území Horného Uhorska, čiže súčasného Slovenska. Čo sa stalo s lesmi, kam zmizli? Alebo vari bolo to tak odjakživa?
Samozrejme, že nie. Mestské lesy spustošil holorub, spôsob ťažby dreva, pri ktorom sa stínajú všetky alebo takmer všetky stromy. Ako je možné, že to naši predkovia dopustili? Azda nevedeli, že náhle a celoplošné odlesnenie vedie k erózii pôdy, strate biodiverzity a zhoršeniu vodného režimu krajiny? Isteže vedeli, hoci sa nevyjadrovali modernou učenou rečou. A pustošenie lesov im nemohlo byť ľahostajné, ale, jednoducho okolnosti nútili ľudí trpieť to a mnohých dokonca sa na tom aj podieľať.
Na začiatku 19. storočia však decimované lesy okolo banských miest začali byť brzdou pre samotnú ťažbu rúd a najmä pre ich spracovanie na meď a drahé kovy v hutách. Drevo bolo potrebné dovážať buď z čoraz ťažšie dostupného terénu v regióne, alebo z iných, vzdialenejších lokalít mimo neho. Jedno i druhé výrazne zvyšovalo dopravné a energetické náklady na produkciu medi, striebra a zlata. Nuž a v odvetví rudného baníctva i neželezného hutníctva zohrávali Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica kľúčovú úlohu v Uhorsku i v celej habsburskej monarchii.
„Lesníctvo môže bez baníctva existovať, baníctvo sa však bez lesa nezaobíde," poznamenal si v roku 1818 František Dušek, hlavný lesný inšpektor so sídlom v Budíne (dnešnej Budapešti). „Lesy sú životnou podmienkou baníctva, bez neho hrozí našim baniam a hutám smutná budúcnosť,“ prízvukoval.
Zoznámenie Dušeka s lesným pojazdným
Dušek pochádzal od Dvora Králové v severovýchodných Čechách. Po príchode na Slovensko pôsobil najprv ako lesný inšpektor v Banskej Bystrici a rýchlo sa spriatelil s Jozefom Dekretom-Matejovie, lesným pojazdným (dnes by sme povedali polesným). Práve s podporou Dušeka sa stal Dekret-Matejovie v roku 1814 lesmajstrom (funkcia na úrovni vedúceho lesného závodu) v Banskej Bystrici. Spravoval pohronské lesy s výmerou vyše 85-tisíc hektárov.
Už v Brezne a potom aj v Bystrici začal Dekret-Matejovie experimentovať s umelým zalesňovaním. Podľa historičky lesníctva Ľubice Miľanovej sa Dekretove vzorové hospodárstva stali cieľom exkurzii najmä z lesníckeho odboru Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Bola to prvá vysoká škola svojho druhu na svete (vznikla v roku 1762).
Dekret-Matejovie spoločne s Dušekom pripravil v roku 1818 opis situácie v stredoslovenských lesoch pre Dvorskú komoru vo Viedni. Bol to ústredný štátny úrad, ktorý spravoval baníctvo a hutníctvo v celej monarchii. Rakúska cisárska byrokracia postupovala síce dôkladne, ale ťažkopádne. Trvalo jej osem rokov, kým v máji 1826 (čiže pred 200 rokmi) vydala napokon „inštrukciu o povinnom zalesňovaní holín".
Dokument striktne nariaďoval obnovu devastovaných lesov, a to nielen lesným závodom, ale predovšetkým banským podnikom (komorným panstvám) zalesňovať vyťažené plochy, ktoré sa nedokázali obnoviť prirodzene. Čiže náletmi stromov z okolia, rozptýlením ich semien vetrom. To predpokladalo rozmach lesných škôlok, aby bolo dosť sadeníc na tisíce hektárov holín po holoruboch.
Inštrukcia bola v tých časoch normatívnym aktom ústrednej výkonnej moci na úrovni súčasného vládneho nariadenia, preto vykonávatelia ju museli brať dostatočne vážne.
Foto: TASR, Branislav Račko
Strieborný revír Európy
Z diel slovenských historikov lesníctva, napríklad Jozefa Urgelu alebo Jozefa Vlachoviča sa dozvedáme, že za žalostný stav lesov mohlo baníctvo a nástup priemyslu, predovšetkým hutníctva neželezných kovov.
Už za vlády cisárovnej Márie Terézie (1740 – 1780) sa lesy okolo stredoslovenských banských miest, ale aj na Pohroní drancovali dramatickejšie, ako to pozorujeme dnes. Pritom práve zásluhou tejto panovníčky sa výrazne upravili pravidlá ťažby dreva i obnovy lesa. Vyšiel prvý lesný zákon v podunajskej monarchii, pravda, až rok pred smrťou cisárovnej. Platné predpisy sa však brutálne a opakovane porušovali, už za jej vlády i počas panovania jej následníkov.
Bane a najmä huty v bystrickom a štiavnickom revíroch boli čoraz pažravejšie. Napríklad len v jednom v 1825. roku spotrebovali približne 200-tisíc priestorových siah dreva. V prepočte to bolo okolo 700-tisíc kubických metrov. Na získanie takéhoto množstva dreva bolo treba vyrúbať vyše 2-tisíc hektárov dospelého zmiešaného lesa v Štiavnických vrchoch a na Horehroní.
Pre lepšiu predstavu: každý rok musela zmiznúť plocha lesa s rozlohou asi 3 500 futbalových ihrísk! A to „len“ preto, aby sa mohlo vyťažiť viac rudy a z nej vytaviť viac medi a striebra. Aby si Banská Štiavnica mohla udržať povesť strieborného mesta a jej bane strieborného revíru Európy. Aby do cisárskych mincovní (do kremnickej na prvom mieste) prúdilo čo najviac drahých kovov a razilo sa v nich čo najviac mincí.
Čo je horšie, z tohto bohatstva sa ušli len zlomky na investície do obnovy lesov. Preto strieborný revír začal pripomínať na mnohých miestach mesačnú krajinu.
Čítajte viac Po besnení v slovenských lesoch príde Po nás potopa
Reč a streľba banskej výdrevy
Z tých 700-tisíc kubíkov dreva išlo každoročne zhruba 20 až 30 percent na banskú výstuž a v šachtách a štôlňach. Čiastočne aj na stavbu banských strojov, napríklad gápľov alebo žentúrov. Tie slúžili na vyťahovanie rudy a čerpanie vody z hlbín bane. Poháňali sa zvieracou silou, najčastejšie koňmi.
Z archívnych dokumentov Slovenského banského archívu vyplýva, že na jeden bežný meter banskej chodby sa spotrebovalo 0,5 až 1,5 kubického metra dreva v závislosti od typu výstuže. Pre lepšiu predstavu: iba na zhotovenie 40 metrov výstuže bolo treba plný moderný kamión dreva.
Problém spočíval v tom, že v štiavnických baniach bolo extrémne vlhké prostredie. Drevo v podzemí hnilo veľmi rýchlo, preto sa musela výdreva v hlavných chodbách vymieňať každých 2 až 5 rokov. Okrem toho pri hlbinnom dobývaní pôsobili na drevo obrovské tlaky. Banské trámy sa pod týmto tlakom hornín často drvili, čo si vyžadovalo neustále opravy a ďalšie drevo.
Nie sú však chodby ako chodby. Len štiavnický revír mal stovky kilometrov banských chodieb, pričom hlavné z týchto dopravných tepien podzemia museli byť neustále udržiavané a nachádzať sa v bezpečnom stave. A práve tomuto účelu slúžili ďalšie a ďalšie tisícky siah dreva.
Aké drevo sa používalo na výstuže? Najčastejšie smrek a jedľa pre ich pružnosť. Baník počul pukanie dreva skôr, než sa chodba zrútila. Pred touto pohromou začala výdreva intenzívne vŕzgať. Baníci hovorili, že „baňa rozpráva". Ak drevo praskalo v dlhších intervaloch, len občas, znamenalo to, že trám stále drží. Ale už ste sa mali mať na pozore. Keď sa však v chodbe začali ozývať rany ako výstrely z pištole, bol najvyšší čas brať nohy na plecia. Lebo drevo signalizovalo, že jeho vlákna sa lámu a hrozí zával.
Práve takto opisoval kedysi „reč banskej chodby“ Jozef Gindl, dlhoročný pracovník Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici: „Tvrdý dub by sa pod tlakom okamžite zlomil, zatiaľ čo jedľa vo výdreve dôrazne varovala haviarov: máte niekoľko sekúnd na záchranu životov!"
Nekonečná pažravosť hút
Len 20 až 30 percent všetkého vyťaženého dreva sa spotrebovalo v baníctve a zvyšok, okolo 500-tisíc kubíkov každoročne zhorelo v hutách. Nie však priamo, najprv ho museli premeniť na drevné uhlie.
Na vytavenie jednej tony čistej medi potrebovali hutníci vo Vyhniach, v Štiavnických Baniach i priamo v Banskej Štiavnici 4 až 6 ton drevného uhlia. Ak chceli oddeliť od medi striebro pomocou olova, bol tento proces tzv. cenácie alebo sciedzania ešte náročnejší na palivo, lebo vyžadoval viacnásobné tavenie. Ak počítame celú cestu oddeľovania striebra, z vytavenej medi musela zmes prejsť žiarom pece minimálne trikrát. A každé jedno „prehriatie" kovu znamenalo ďalšie desiatky košov drevného uhlia.
Pritom pred dvomi storočiami vytavili v stredoslovenských hutách priemerne 1 500 ton medi, 6 až 10 ton striebra a okolo 150 kilogramov zlata ročne. Vyplýva to z údajov historika hutníckej výroby Ladislava Sombathyho. To už mali tamojšie revíry obdobie najväčšej slávy za sebou, ale stále sa počítali medzi najvýznamnejšie metalurgické centrá Európy.
Na tomto mieste by sme si mohli stručne priblížiť, ako naši predkovia pálili z dreva drevné uhlie. Nasledujúce opisy a odhady vyplývajú z výskumov historika slovenského baníctva Jozefa Vlachoviča a historika uhliarstva Alexandra Zerebného.
Z pol milióna kubíkov surového dreva sa dalo pred 200 rokmi získať približne 100-tisíc ton drevného uhlia. Znovu pre lepšiu predstavu: takýmto množstvom by bolo možné naložiť takmer 4 900 železničných nákladných vozňov, čo dnes predstavuje 122 až 160 vlakových súprav. Pred sto rokmi by to bolo až 250–320 vlakov, lebo vtedy jedna súprava pozostávala z 15 až 20 a nie z 30–40 vozňov ako dnes. My však hovoríme o pomeroch pred dvomi storočiami, keď sa drevné uhlie vozilo k hutníckym peciam povozmi v pletených košoch. Lebo železníc ešte nebolo.
Čítajte viac Režisérka Piussi: Dobre poznáme srdce ochranára, ako však rozmýšľa lesník?
Drevné uhlie sa vtedy pálilo v lesných milieroch, (niekde ich volali mile), zvyčajne z bukového vyschnutého dreva. Partia drevorubačov nachystala siahovice, ktoré partia uhliarov naukladala na seba do výšky 3–3,5 metra okolo „stredníka" či „komína", vytvoreného z troch alebo štyroch kolov. Vznikla konštrukcia v tvare kupoly, ktorú uhliari prikryli najprv ihličnatými chvojami, lístím a machom („košeľou"), Potom ju utesnili zeminou zmiešanou s uhoľným prachom („čiernenicou") z predchádzajúceho pálenia. Cez „stredník" milier zapaľovali a regulovali horenie.
To už autor článku vie aj z rozprávania svojho otca, ktorý kedysi dávno v mladosti pálil drevné uhlie na severovýchode Slovenska v tamojších bukových lesoch.
Ťažký život uhliara
Bežný milier mal objem okolo 150 m3 dreva a dalo sa z neho získať 12 až 15 ton drevného uhlia. „Ak sa niečo nepokazilo. Stačilo zaspať v kolibe, nechať milier niekoľko hodín bez dozoru a týždne práce sa zmenili na kopu popola,“ dodával otec.
Ľudo Ondrejov v povesti Zbojnícka mladosť preto píše: „Uhliarov spánok bol trhaný, nepokojný." Bolo to vlastne neustále bdenie.
Najväčším postrachom uhliarov bolo „prehorenie". Ak v hlinenom obale vznikla prasklina a uhliar nestihol dieru včas upchať („zakaliť") vopred nachystanou zeminou, tak dovnútra vniklo priveľa kyslíka a tlenie sa zmenilo na otvorený oheň. Z miliera vyšľahli plamene, hovorilo sa tomu, že milier „vybuchol" alebo „vypustil kohúta“. A následky? Drevo nezuhoľnatelo, ale zhorelo do tla.
Foto: SBM/BANSKÁ ŠTIAVNICA
Opačným extrémom bolo „hluché" alebo nedopečené uhlie. To vtedy, keď uhliar držal milier príliš „nakrátko", nedoprial mu dosť vzduchu alebo ho predčasne udusil a začal rozoberať.
„Uhliar musel stále sledovať milier zo všetkých strán a hodnotiť jeho stav podľa sfarbenia dymu. Žltkastý alebo hnedastý dym znamenal, že proces zuhoľnatenia sa rozbiehal, čierny dym signalizoval, pohromu – do kopy sa dostalo priveľa vzduchu, a modrý priesvitný dym – že drevo už zuhoľnatelo,“ vysvetľoval otec.
Proces pálenia v milieri trval dva až tri týždne. V Štiavnických vrchoch a v okolí Banskej Bystrice by ste v sezóne od skorej jari do neskorej jesene napočítali 300 až 500 dymiacich milierov. Dozerali na ne stovky, ak nie tisíce uhliarov.
O prípravu vhodného dreva sa zase starali stovky drevorubačov. Ďalší chlapi mali na starosti jeho spúšťanie „rizňami" (šmykľavkami) z vrchov pod les a potom odvoz pármi volov alebo koní do blízkosti bane. Aj ľahké, ale objemné drevené uhlie zvážali z lesov konskými a ešte častejšie volskými poťahmi v obrovských prútených košoch alebo debnách.
Pevné lesné cesty pred dvesto rokmi Slováci ešte nepoznali, preto voly boli v strmom a rozbahnenom teréne obľúbenejšie ako kone. V extrémne strmých svahoch, kam sa dobytok nedostal, spúšťali uhliari svoju produkciu po vopred upravených šmykľavkách alebo žľaboch.
„Hoci ich práca poháňala huty a bane, sami zostávali na pokraji spoločnosti, boli jej najchudobnejšou vrstvou," napísal Ondrejov. Uhliar zarábal viac ako pomocný robotník na poli, ale menej ako baník alebo hutník. Jeho práca bola sezónna, v zime si musel privyrábať ako siahovkár (drevorubač) alebo žiť zo zásob.
Čítajte viac Lesy budú horieť viac. Je Slovensko pripravené?
Navyše, už pred dvesto rokmi sa majitelia hút zamýšľali nad možnou náhradou drevného uhlia. Nástup nových technológií umožnil ho najprv kombinovať s čiernym uhlím. Až koncom 19. storočia huty masovo prechádzali na oveľa výkonnejšie Piltzove taviace pece. V nich už sa spaľoval výhradne koks dovážaný z Ostravska. Súviselo to najmä s dokončením košicko-bohumínskej železnice a s otvorením železničného spojenia do Banskej Bystrice približne pred 150 rokmi.
Koks mal takmer rovnakú výhrevnosť ako drevné uhlie, nevýhodou bol vyšší obsah síry. Ale v peciach dosahoval teploty potrebné na rýchlejšie tavenie medi a striebra, pričom vo väčších objemoch. Skrátka umožňoval efektívnejšiu výrobu a v neposlednom rade – šetril lesy. Historik slovenského baníctva a hutníctva Jozef Vozár považuje za hlavnú príčinu prechodu na koks akútny nedostatok dreva a kriticky stúpajúcu cenu drevného uhlia. To ohrozovalo samotnú rentabilitu bansko-hutníckeho podniku.
Horár ako strážny pes
Pred dvomi storočiami sa teda vďaka Dekretovi-Matejovie a Dušekovi začalo so systematickým zalesňovaním okolia stredoslovenských banských miest. Len v okolí Banskej Bystrice a Starých Hôr sa v prvých dvoch desaťročiach po vydaní Inštrukcie podarilo obnoviť lesy na ploche takmer 4-tisíc hektárov. A vo všetkých banských revíroch na území dnešného Slovenska vrátili Dekretovi stúpenci lesy na ploche od 10-tisíc do 15-tisíc hektárov.
Foto: TASR, Milan Kapusta
Ako to dokázali? Zakladaním lesných škôlok, zberom semien a výsadbou sadeníc z týchto semien, najmä smreka a smrekovca. Pravda, neskôr to viedlo k problémom s monokultúrami. Smrek je mimoriadne zraniteľný voči lykožrútovi a má plytkú koreňovú sústavu, čo smrekový les robí málo odolným proti nárazom extrémnych vetrov. Spomeňme si na tatranskú víchricu (bóru), ktorá v novembri 2004 „skosila" tamojší 80-ročný až 100-ročný smrekový les ako trávu na lúke. Padlo viac ako 3 milióny kubíkov dreva, vznikla obrovská holina – pás dlhý 35 km a široký 5 km.
Prečo dávali Dekretovi ľudia prednosť smreku? Lebo rastie 1,5 až 2-krát rýchlejšie ako buk. V priaznivých podmienkach dokáže ročne narásť o 50 až 80 cm. Rubnú dobu, čiže čas, keď je porast pripravený na ťažbu, dosahuje smrek priemerne o 30 rokov skôr ako buk, už po 80 rokoch.
Po vydaní Inštrukcie sa predpis o rubnej dobe musel dodržiavať. Platili prísne predpisy na ochranu sadeníc v škôlkach, pred pasením dobytka a mladých lesov – pred predčasnou ťažbou. Právne vedy ešte nepoznali pojem „vymáhateľnosť zákona", zato v praxi sa predpisy dodržiavali viac ako v súčasnosti. Peňažné pokuty za nedovolený vyrub lesa boli často vyššie ako hodnota samotného vyrúbaného dreva. Za každý neoprávnene zoťatý strom sa platila pevná suma v zlatých (zlatkách). Všetko vyťažené drevo úrady bez náhrady zhabali v prospech eráru (štátu). Zaiste bola iná doba, do značnej miery ešte feudálna, a tak pre chudobnejších poddaných, ktorí nemali na zaplatenie pokuty, bolo bežným trestom „paličkovanie" alebo verejné vystavenie na pranieri. Pri opakovaných prečinoch alebo rozsiahlej ťažbe v zakázaných porastoch hrozilo vinníkom väzenie „o vode a chlebe".
Osobitne prísne sa trestalo poškodenie či dokonca zničenie lesnej škôlky. Ak išlo o úmyselný skutok – napr. vypálenie alebo vytrhanie sadeníc, považovalo sa to za zločin proti verejnému majetku. Páchateľ musel uhradiť nielen hodnotu sadeníc, ale aj náklady na prácu spojenú s ich vypestovaním a opätovnou výsadbou. Ak škôlku poškodil niekto z personálu, povedzme nedbalý hájnik, takého človeka okamžite prepustili z práce s tým, že doživotne prišiel o možnosť pracovať v štátnych lesoch. Horár, ktorý v tých časoch mal na starosti celý les (nielen háj), nepoznal zľutovania. Pridobre vedel, že jemu samému ide o krk, preto mal povesť „strážneho psa prírody“.
Čítajte viac Za lesy zničené lykožrútom nemôže ochrana prírody, ale túžba mať viac
Zalesňovanie holín okolo banských miest trvalo do konca 19. storočia, ale plody tejto činnosti prinášajú úžitok do súčasnosti. Veď ešte v roku 2003 sa v jednom polesí Mestských lesov Banská Bystrica ťažil porast s vekom 190 rokov, ktorý zakladal Jozef Dekret-Matejovie!
Ďalší jeho porast, jeden z mála zachovaných v Starých Horách sa tak aj volá: Dekretov porast a je chráneným areálom. Aby nám, jeho potomkom a potom i našim potomkom pripomínal, že ľahko je les vyrúbať a oveľa ťažšie založiť a vypestovať. A že drevo je naším najväčším surovinovým bohatstvom. Lebo o meď, striebro a zlato sme už dávno prišli…
