Asi málokto u nás vie, že voľbu poštou zaviedli prvýkrát Spojené štáty už v roku 1864. Navyše počas občianskej vojny Severu proti Juhu. Tisíce mužov bolo nasadených do bojov ďaleko od domova. Dvadsať severských štátov zmenilo zákony o povinnom osobnom hlasovaní, aby umožnili vojakom voliť poštou.
Vo voľbách sa rozhodovalo medzi republikánskym prezidentom Abrahamom Lincolnom a demokratom Georgeom McClellanom, bývalým generálom. Prvýkrát v dejinách zoznamy registrovaných voličov vznikali na bojiskách. Zhromaždenia vojakov si zvolili volebné komisie.
„Od Kentucky po Vermont bolo volebné právo prvýkrát rozšírené aj na mužov vzdialených od volebných urien. Nešlo to však bez výrazných právnych problémov a verejne vyslovených pochybností,“ píše americký historik David Collins.
Ba čo viac, otázka voľby poštou vyvolala už pred 160 rokmi ostré stranícke spory. Demokrati sa obávali, že republikánske vojenské velenie zmanipuluje výsledky hlasovania. Sťažovali sa na zásahy republikánov do priebehu volieb, obviňovali ich z pokusov „kradnúť hlasy“.
Najvyššie súdy v deviatich štátoch prejednávali námietky proti zákonom povoľujúcim voľby poštou. Štyri z týchto zákonov zrušili pri riešení otázky, či je hlasovanie na diaľku v súlade s ústavou.
Ako argumentovali stúpenci korešpondenčného hlasovania? „Podľa nich zákonodarný zbor mal zodpovednosť podriadiť hodnotu volebnej ,čistoty' dôležitejšiemu vojnovému imperatívu a umožniť neprítomným vojakom voliť bez ohľadu na oveľa väčšie riziko podvodov,“ približuje Collins.
Pre objektivitu treba uviesť, že hlasovanie nebolo uskutočnené len poštou, lebo poštové spojenie nefungovalo práve najlepšie vzhľadom na vojnový stav. Niekde doručovali vyplnené volebné lístky vojakov poverené osoby. Bez ohľadu na to princíp „absentee ballot“ (hlasovací lístok v neprítomnosti) vznikol práve počas vojny Severu proti Juhu.
Volieb sa napokon zúčastnilo vyše 150-tisíc vojakov z 19 štátov Únie (tzv. severských štátov) a prevažná väčšina z nich (78 %) hlasovala za Lincolna. Historici sa zhodujú v názore, že vďaka týmto hlasom si prezident v niektorých štátoch upevnil víťazstvo (Pennsylvánia, Connecticut) a v štáte New Yorku by bez nich asi prehral. Ľudové hlasovanie v celej Únii sa skončilo pomerom 55 %:45 % v prospech Lincolna.
Reformy Edmunda Bartona
Čiže Spojené štáty zapojili do korešpondenčného hlasovania najprv príslušníkov ozbrojených síl. Po občianskej vojne umožnili niektoré štáty (Kalifornia, Kansas) už koncom 19. storočia voľby poštou aj v civilnom sektore, ale iba na žiadosť voliča a po schválení príslušnými úradmi. Niektoré ďalšie štáty tento systém preberali v rokoch 1910 – 1940. Zákon z roku 1986 dal právo hlasovať na diaľku aj Američanom v zahraničí. USA však nikdy nezaviedli celoplošné poštové hlasovanie federálnym zákonom.
Foto: NATIONHOOD.ORG.AU
Priekopníčkou sa v tomto ohľade stala Austrália. Krátko po prvých austrálskych federálnych voľbách v roku 1901 prišiel predseda vlády Austrálskeho zväzu Edmund Barton (otec federácie – ako ho prezývali) s volebnou reformou.
Kto bol Barton? „Mierny konzervatívec, pekný a veselý muž, ktorý mal rád dlhé večere a dobré víno,“ opisuje ho austrálska historička Marta Rutledgeová. „Barton vedel, že v rozľahlej a riedko zaľudnenej krajine so stovkami ostrovov vzdialených od pevniny aj tisíce míľ, kde lode boli hlavným dopravným prostriedkom, je korešpondenčné hlasovanie jediným možným riešením,“ ozrejmila.
Ako hlasovali austrálski námorníci? Kapitán lode bol zároveň volebným komisárom. Lístky v zapečatených obálkach posádka odovzdala v najbližšom prístave, odkiaľ putovali poštou do volebných okrskov. Bartonova reforma obsahovala nielen možnosť voľby na diaľku. Austrálčania držia už 125-ročný svetový primát aj v tajnom hlasovaní a vo volebnom práve žien.
Pravda, kvôli spravodlivosti pripomíname, že pôvodným obyvateľom piateho kontinentu, čiže Aborigénom, austrálske zákonodarstvo ešte dlho bránilo v prístupe k volebným urnám. Prvýkrát sa zúčastnili federálnych volieb až v roku 1962.
Čítajte viac Hľadali bič na nízku účasť. Vynašli povinné hlasovanie
Prvenstvo v Európe patrí Islandu
V Európe napodiv začal s plošným korešpondenčným hlasovaním ako prvý Island. Stalo sa tak v roku 1921. Tamojšia vláda sa inšpirovala najmä zákonodarstvom Dánska, od ktorého sa Island tri roky predtým oddelil a osamostatnil v rámci personálnej únie (mali naďalej spoločného panovníka).
Dánsko už v roku 1914 zaviedlo tzv. predčasné hlasovanie pre námorníkov, ľudí na cestách a obyvateľov malých ostrovov. Tí často využívali svoje volebné právo na poštách, pod dohľadom poštových úradníkov, ale za plentou.
Podobný systém volieb (brevstemme) uplatňovali aj iné severské štáty, Island len prvý poskytol túto možnosť všetkým oprávneným voličom.
Ďalšie európske štáty zavádzali voľbu poštou až v polovici 20. storočia: Francúzsko v roku 1946, o rok po ňom Británia, Nemecko v roku 1957, Švajčiarsko v sedemdesiatych rokoch (postupne po jednotlivých kantónoch) a Rakúsko až v roku 2007. Teda tri roky po tom, čo voľbu na diaľku uzákonilo Slovensko.
Využívalo korešpondenčné hlasovanie predmníchovské alebo povojnové Československo? Odpoveď znie: nie a to dokonca ani v ozbrojených zložkách. Vojaci a četníci totiž nemali v prvej republike volebné právo. Dôvod? ČSR sa takto usilovala zachovať ich politickú neutralitu.
Voľby v kaki uniformách
A teraz si povedzme, kto prvý v Európe využil korešpondenčné hlasovanie zo zahraničia. Pátranie v historických análoch nás zaviedlo až do roku 1918. Bolo krátko po skončení prvej svetovej vojny a v Británii sa konali voľby do Dolnej snemovne. Britskí vojaci sa ešte nachádzali vo veľkých počtoch na európskej pevnine (najmä vo Francúzsku a v Nemecku).
Podľa realistických odhadov sa volieb zúčastnilo celkovo asi 5 miliónov vojakov a námorníkov, z toho 1,5 milióna až 2 milióny v zahraničí. Práve oni hlasovali korešpondenčne poštou alebo cez splnomocnené osoby. Preto sa v historickej literatúre píše o „voľbách v kaki uniformách“.
Ako uvádza vojenský historik Trevor Wilson, ktorý venoval voľbám 1918 osobitnú štúdiu, väčšina britských vojakov nachádzajúcich sa na kontinente podporila koaličnú vládu konzervatívca Davida Lloyda Georgea. Rozhodujúcu úlohu zohral psychologický faktor. Kampaň v armáde prebiehala pod heslom „vyhrali sme vojnu – nemeníme vedenie“. Navyše vojaci hlasovali aj za svoju budúcnosť. Jestvujúca vláda v otvorenom liste podpísanom premiérom im sľubovala po návrate do civilu pracovné príležitosti a „bývanie hodné hrdinov“.
Napokon britský vojnový kabinet tento spôsob voľby aj zorganizoval. S nápadom však neprišiel Llyod George, ale údajne mu ho vnukol vtedajší predseda Dolnej snemovne, takisto konzervatívny politik James W. Lowther.
Novšie britské historické výskumy upozorňujú na podobnosť i rozdiely medzi týmto britským hlasovaním na diaľku a vôbec prvými voľbami poštou usporiadanými pre vojakov Únie v americkej občianskej vojne roku 1864. Historici prichádzajú k záveru, že Briti sa neinšpirovali americkou skúsenosťou, prinajmenšom neexistuje o tom jediný priamy dôkaz. Napríklad vôbec ju nespomenuli v parlamentných debatách. „Poslanci však usúdili, že by bolo nemorálne nedať možnosť miliónom tých, čo vybojovali víťazstvo vo veľkej vojne, vyjadriť sa k ďalšiemu vývoju,“ tvrdí britský historik Ross McKibbin. Kým v amerických voľbách 1864 sa viac experimentovalo a improvizovalo, veľa vecí bolo ponechaných na náhodu, naopak, britský model sa opieral o prepracovanú legislatívu a mal prísne centralizované riadenie. To je ďalší záver britských historikov.
Francúzi zrušili voľby poštou
Nedá sa listovať v letopise korešpondenčných volieb a nepristaviť sa aspoň na chvíľu pri Francúzsku. Paríž ako prvý zaviedol voľby poštou zo zahraničia a prvý ich aj zrušil. Stalo sa to v roku 1975 a odvtedy ich francúzski zákonodarcovia neobnovili. Čo sa vlastne udialo pred polstoročím?
Bolo to v ére prezidenta Valéryho Giscarda d'Estainga, ktorý si za premiéra vybral Jacquesa Chiraca. Aby Francúzi v zahraničí nezávideli rodákom doma, parlament v posledný deň roku 1975 zrušil korešpondenčné hlasovanie celoplošne. A ako hlavný dôvod označil úsilie potlačiť volebné podvody. „Voľba na diaľku je zraniteľná voči manipulácii,“ tvrdili koaliční poslanci. Ako príklad uvádzali najčastejšie škandály na Korzike.
Ostrov Korzika leží v Stredozemnom mori a je vzdialený asi 160 km od pobrežia pevninského Francúzska. Dlho patril medzi jeho bežné administratívne jednotky. Na ostrove žilo približne 22-tisíc obyvateľov a mnohí z nich sa domáhali autonómie.
Foto: SHUTTERSTOCK
Práve v roku 1975 získala Korzika štatút regiónu so samosprávnymi prvkami a korzičtinu uznali v Paríži za regionálny jazyk. Ale vzápätí všetko prekryla aféra s „mŕtvymi dušami“ na volebných zoznamoch. „Zistilo sa, že na nich figurovali voliči, ktorí už dávno zomreli alebo na ostrove už dávno nepôsobili. Nechýbali však ani krádeže hlasovacích lístkov a skupovanie hlasov,“ konkretizoval francúzsky politológ Alain Lancelot.
Vyskytli sa dokonca ešte aj prípady masívneho prihlasovanie voličov na adresy, kde v skutočnosti nebývali. V niektorých mestách (napríklad v Corte) počet odovzdaných hlasov až dvojnásobne prevyšoval počet registrovaných voličov.
Francúzska vláda to označila za „systémové a neudržateľné zlyhania“. Odvtedy bolo niekoľko pokusov obnoviť korešpondenčné hlasovanie, naposledy počas pandémie koronavírusu, ale príslušné návrhy v parlamente neprešli. Zakaždým zafungoval „korzický syndróm“. Medzitým sa však rozšírilo – a na Korzike osobitne – elektronické hlasovanie vo voľbách.
Francúzi žijúci v zahraničí môžu od roku 1975 voliť z ambasád a konzulátov alebo prostredníctvom splnomocnených osôb. Táto možnosť však neplatí pre francúzskych občanov, ktorí sa v čase volieb zdržujú v zahraničí prechodne, napríklad pre turistov.
Ak má Francúz trvalý pobyt v Paríži a vycestoval na týždeň do Bratislavy, nemôže tu odvoliť z francúzskej ambasády. Musí vopred úradne splnomocniť inú osobu (príbuzného, priateľa), ktorá je v Paríži zapísaná v rovnakom volebnom zozname, aby zaňho fyzicky vhodila lístok do urny v jeho domovskom okrsku. Hovorí sa tomu „hlasovanie v zastúpení“.
Čítajte viac Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie
Dánsko – vzor pre Slovensko?
Pozrime sa na dánsky model volieb na diaľku. Má totiž svoje osobitosti, ale hlavne strana Smer sa v návrhu novely zákona vraj inšpirovala najmä týmto vzorom.
V dánskych parlamentných voľbách môžu voliť iba osoby, ktoré spĺňajú okrem iného tieto dve podmienky: majú dánske občianstvo a trvalo bývajú v Dánsku. To sa vzťahuje i na Dánov v zahraničí. Pozná zákon nejaké výnimky? Áno, tie však potvrdzujú pravidlo. „Ak dánsky občan odišiel zo štátu a žije v zahraničí menej ako 2 roky, môže si ponechať právo voliť,“ vysvetľuje Jorgen Elklit, najuznávanejší dánsky expert na volebný systém. Ďalšie výnimky platia pre diplomatov, pracovníkov filiálok dánskych firiem v cudzine a študentov na zahraničných vysokých školách.
Ako hlasujú zo zahraničia? Výhradne osobne na dánskych zastupiteľských úradoch. Hlasy odovzdajú do rúk poverených pracovníkov veľvyslanectva alebo konzulátov, vrátane honorárnych konzulátov. Úrad tieto hlasy potom hromadne zasiela poštou príslušným obciam v Dánku tak, aby boli doručené do volieb.
Zákon tiež umožňuje vytvárať osobitné podmienky pre hlasovanie námorníkom na dánskych lodiach alebo ropných plošinách. Tam sa hlasy odovzdávajú do rúk kapitánov lodí alebo na to poverených osôb.
V takých rozľahlých krajinách, ako sú USA, má Dánsko hustú sieť konzulátov (honorárne konzuláty sú v každom veľkom meste), preto nemusia zriaďovať ďalšie volebné strediská, o ktorých sa aktuálne uvažuje vo vládnom návrhu novely predloženej do NR SR.
Aj na honorárny konzulát sa dánsky občan musí kvôli hlasovaniu dostaviť osobne. Čiže nemôže využiť klasickú voľbu poštou, ani možnosť hlasovania v zastúpení „po francúzsky“.
Profesor Elklit vo svojich prácach opakovane upozorňuje: „Akákoľvek forma hlasovania mimo prísne kontrolovaného prostredia volebnej miestnosti zvyšuje riziko porušenia tajnosti voľby a nátlaku na voliča, vrátane zo strany príbuzných žijúcich v jednej domácnosti.“ Pritom aj Elklit uznáva, že voľba poštou zvyšuje volebnú účasť, zároveň však varuje: „Ak štát nedokáže garantovať stopercentnú bezpečnosť poštového styku a identity voliča, integrita volieb (dodržanie medzinárodných štandardov a etických pravidiel) môže byť ohrozená.“
Foto: TASR, Vladimír Benko
Volíš tam, kde platíš dane
Dánsky systém hlasovania zo zahraničia je v Európe ojedinelý, viaceré štáty však využívajú jeho prvky. Týka sa to najmä Švédska a Fínska. V nemeckých voľbách do Spolkového snemu (Bundestagu) a Európskeho parlamentu môžu síce hlasovať aj osoby bez trvalého pobytu v Nemecku, ale s podmienkou, že ich pobyt v zahraničí netrvá dlhšie ako 25 rokov a že po dovŕšení štrnástich rokov žili vo vlasti nepretržite aspoň tri mesiace.
Prečo práve tri mesiace? Táto lehota je v nemeckom i európskom práve bežnou hranicou, keď sa prechodný pobyt začína považovať za „obvyklý“ pobyt. Je to však aj prekážka „volebnej turistike“, aby o osude krajiny nerozhodovali ľudia, ktorí v nej trávili len predĺžený víkend či týždeň dovolenky a teda nemajú k nej hlbšiu väzbu.
V Grécku bez ohľadu na to stanovili oveľa tvrdšie pravidlo. Zahraničný Grék, ktorý chce hlasovať na diaľku, musel posledných 35 rokov nepretržite žiť v Helénskej republike aspoň dva roky. Okrem toho sa musí preukázať, že v predchádzajúcom roku (pred voľbami) podal daňové priznanie v Grécku, a nie v krajine, kde dlhodobo žije.
A potom je tu ešte štát Izrael, ktorý drvivej väčšine svojich občanov nedáva možnosť hlasovania zo zahraničia. Kto sa chce zúčastniť volieb do Knesetu (parlamentu), musí cestovať do Izraela. Výnimkou sú pracovníci diplomatických misií a občania nachádzajúci sa v cudzine takpovediac „v službách svojho štátu“.
Čítajte viac Voľby ako referendum. Rozdelili Československo
Prečo je to až také prísne? Jedna z popredných izraelských ústavných právničiek Suzie Navotová upozorňuje na veľký počet expatriantov (sú ich milióny): „Existuje obava, že ak by všetci mohli voliť, tak o zložení vlády a osude krajiny by rozhodovali ľudia, ktorí v Izraeli dlhodobo nežijú, neplatia tu dane a nenesú priame následky bezpečnostných či ekonomických rozhodnutí parlamentu.“
V autoritatívnejších alebo hybridných režimoch vyplývajú obavy aj z toho, že občania dlhodobo žijúci v zahraničí (diaspóra, expatrianti) budú hlasovať za zmenu politických pomerov v starej vlasti a teda za opozíciu. Ako ukázal nedávny prieskum vedcov z americkej univerzity v Yale, predstavitelia týchto režimov to málokedy verejne priznávajú. Rôzne obmedzenia vo voľbách poštou zo zahraničia najčastejšie zdôvodňujú ich „administratívnou záťažou“, množstvom papierovania a zložitou registráciou.
