Šéf Kremľa Michail Gorbačov neskôr tvrdil, že o skutočnom rozsahu katastrofy nevedel. Archívne dokumenty to po 40 rokoch od výbuchu v elektrárni vyvracajú.
„V noci 26. apríla o 1. hodine a 25. minúte nastal výbuch v bloku č. 4 Černobyľskej jadrovej elektrárne V. I. Lenina počas príprav na jeho odstavenie kvôli plánovaným prípravným prácam. V dôsledku explózie sa zrútila strecha a steny hornej časti reaktorovej haly a prišlo k čiastočnému zrúteniu strechy strojovne. V mieste výbuchu vznikol požiar, ktorý bol o 4.50 lokalizovaný a o 6. hodine likvidovaný. V súvislosti s havarijnou situáciou na 4. bloku je odstavený blok č. 3. Bloky č. 1. a č. 2 fungujú normálne.“
To sú úryvky z prvého písomného hlásenia riaditeľa elektrárne Viktora Brjuchanova jeho nadriadeným v sobotu ráno 26. 4. 1986. Adresoval ho Moskve, lebo všetky jadrové elektrárne podliehali federálnemu centru, Kyjev s jeho republikovým vedením bol až na druhom mieste.
Ďalšie prísne tajné hlásenie, ktoré odoslal v priebehu dopoludnia toho istého dňa, už obsahovalo informáciu o rozptyle grafitu. Každý jadrový fyzik vedel, že ak je vonku grafit, jadro reaktora už neexistuje. Ostal po ňom iba kráter.
Černobyľ je vzdialený vzdušnou čiarou okolo 85 kilometrov od Kyjeva a len dva kilometre od Pripiati, ktorú nazývali mestom energetikov. Vznikala počas výstavby elektrárne od roku 1970, najprv ako jej tzv. pohotovostné sídlisko. V čase katastrofy malo mesto už približne 45-tisíc obyvateľov.
V Pripiati žil s rodinou aj Brjuchanov, ktorý šéfoval elektrárni od jej vzniku. „Vzápätí po výbuchu mi volali spolupracovníci a ja som tam hneď šiel. Keď som videl, čo sa stalo a že ochladzovanie reaktora nepomáha, žiadal som štátne a stranícke orgány oblasti o evakuáciu všetkého obyvateľstva. Namietali, že treba vyčkať, kým priletí z Moskvy vládna komisia a sama rozhodne, čo a ako,“ spomínal Brjuchanov, ktorý zomrel v roku 2021.
Medzi Kyjevom a Moskvou
Ešte skôr ako Brjuchanovovu správu dostali kompetentné miesta v Kyjeve i Moskve podrobné hlásenie o radiačnej situácii v elektrárni a jej blízkom okolí vrátane Pripiati. Poslalo im ho vedenie republikového Výboru štátnej bezpečnosti (KGB).
„V bloku č. 4 je úroveň radiácie mimo merateľných rozsahov, reaktor je zničený a strecha je preč. V Pripiati na uliciach Kurčatova a Družby dosahuje radiácia 14,4 až 43, 2 mR/h.“
Inými slovami: radiácia tam presahovala bežnú úroveň tisícnásobne až dvetisícnásobne.
Tieto hlásenia dostával šéf KGB v Moskve Viktor Čebrikov, ktorý ich okamžite odovzdával generálnemu tajomníkovi štátostrany Gorbačovovi.
Čítajte viac Černobyľ, Irangate. Ako na Shultza spomína jeho asistent
Bolo prakticky bezvetrie, preto rádioaktívny spad zostával koncentrovaný v bezprostrednej blízkosti obydlí. Napriek tomu úrady nechali ľudí spať a ráno ísť do obchodov alebo do práce.
Bola sobota, v Pripiati sa malo konať sedem svadieb, Do mesta sa schádzali svadobní hostia zďaleka-zoširoka. Radiačná situácia sa však v priebehu dňa dramaticky zhoršovala. Namerané hodnoty začali „vyskakovať z grafov“. Rozfúkal sa vietor a zavial rádioaktívny prach z horiacich grafitov priamo na mesto. Popoludní namerali pracovníci z rádiologického laboratória na rôznych miestach 200 až 600 mR/hod., čo je 20-tisíc až 50-tisíc násobok prirodzeného pozadia.
Najvyššie hodnoty namerali na moste, ktorý leží na okraji mesta a najbližšie k elektrárni. Svadobčania sa tam prichádzali fotografovať, bol stadiaľ pekný výhľad na celé mesto. Už okolo obeda sa začali sťažovať na kovovú chuť v ústach, čo je typický príznak vysokej ionizácie vzduchu a na dráždenie v hrdle.
Najviac ohrozené boli v Pripiati deti, ktoré sa hrali vonku na pieskoviskách a na ihriskách. Rádioaktívny prach, najmä izotopy jódu a cézia, bol ťažký a usádzal sa nízko pri zemi vo výške detských hláv.
Foto: REGNUM.RU
„Ak dieťa strávi vonku šesť hodín pri úrovni 0,5 R/h, dostáva dávku 3 R, čo sa rovná približne 300 röntgenom pľúc za jedno popoludnie. Štítna žľaza detí funguje veľmi aktívne a okamžite začína nasávať rádioaktívny jód zo vzduchu. Treba im okamžite podať jódové tablety alebo Lugolov roztok (skladá sa z jódu a jodidu draselného), ktorý bráni ukladaniu rádioaktívnych látok v štítnej žľaze.
Takto zjednodušene vysvetľovali situáciu a jej dôsledky prvému tajomníkovi komunistickej strany na Ukrajine Volodymyrovi Ščerbyckému výskumníci z Ústavu jadrovej fyziky a Ústavu hygieny Ukrajinskej akadémie vied. Ščerbyckyj bol zároveň členom politbyra, preto mohol vzápätí priamo telefnicky informovať Gorbačova. Svedčia o tom dva zväzky dokumentov, ktoré zozbieral kyjevský archivár a historik Andrij Kohut.
V Kremli dlho váhali. „Najviac sa boja paniky a že informácie uniknú na Západ,“ zapísal si do denníka pomocník generálneho tajomníka strany Anatolij Čerňajev.
„Volali mi 26. apríla ráno o piatej hodine, že černobyľskú atómku postihla závažná havária s požiarom, ale že reaktor zostal celý,“ tvrdil Gorbačov v roku 2006 v rozhovore pre Novuju gazetu. „V prvých hodinách totiž nikto nevedel, že reaktor vybuchol a že do ovzdušia uniklo obrovské množstvo rádioaktívnych látok,“ dodal.
Podľa spomienok sovietského premiéra Nikolaja Ryžkova však bolo v tom čase vedenie štátu informované už aj o poškodení reaktora výbuchom.
Čítajte viac Černobyľ po 30 rokoch: Menej bludov, viac pravdy
Len nevyvolať zbytočnú paniku
Okolo 16. hodiny 26. apríla 1986 urobil Igor Kostin z tlačovej agentúry Novosti prvú snímku bloku elektrárne poškodeného výbuchom. Fotografoval z vrtuľníka vládnej komisie, ktorá chcela zistiť skutočný stav poškodeného bloku z vtáčej perspektívy. Uvideli zničený reaktor.
Treba totiž vedieť, že v černobyľskej elektrárni sa používali reaktory typu RBMK-1000. Tie nemali plnohodnotný ochranný obal (ako reaktory VVER používané v Jaslovských Bohuniciach alebo v Mochovciach). Inými slovami, nemali masívnu železobetónovú kupolu, ktorá by v prípade havárie udržala rádioaktívne látky vo vnútri. Pritom černobyľská atómka bola najväčšou v Sovietskom zväze, jej štyri bloky mali dovedna 4 000 megawattov inštalovaného výkonu. Vyrábali dvakrát viac elektriny, ako produkujú všetky štyri bloky Mochoviec po ich úplnom dokončení.
Foto: SITA/AP
Černobyľský reaktor sa teda nachádzal v bežnej priemyselnej hale. Jeho hornú časť tvorilo len oceľovo-betónové veko známe ako „Elena“, ktoré výbuch pary pri explózii jednoducho odhodil a obnažil teleso poškodeného reaktora. Bez ochranného obalu sa rádioaktívny mrak mohol rýchlo rozšíriť do atmosféry.
Vrtuľník vládnej komisie preletel v niekoľko stometrovej výške nad otvoreným jadrom, nad dymiacim kráterom. „Fotoaparát mi po zhotovení dvadsiatej snímky vypovedal službu. Pri vyvolávaní filmu sa ukázalo, že všetky fotografie sú pokazené radiáciou, okrem jednej. Ale aj tá bola nezvyčajne čiernobiela, zrnitá, povedal by som až špinavá s charakteristickými svetelnými pruhmi,“ spomínal Kostin.
Cenzúra dva týždne zakazovala publikovať túto fotografiu. Nakoniec vyšla v jedných kyjevských novinách a následne ju vydala aj štátna agentúra TASS.
Medzitým sa však udiali prevratné veci. Neskoro večer 26. apríla namerali na viacerých miestach v Pripiati vyššie hodnoty radiácie ako 1 R/h. To znamenalo asi toľko, že za necelé tri dni dostanú obyvatelia smrteľnú dávku. S požehnaním Moskvy sa Kyjev rozhodol evakuovať mesto energetikov, ale tak, aby to nevyvolalo „zbytočnú paniku“.
Prípravy na evakuáciu zabrali veľa času. Začali s ňou prakticky až o 14. hodine nasledujúceho dňa. Bola nedeľa, veľa obyvateľov odcestovalo na chaty a do záhradkárskych oblastí, prípadne sa vybrali na návštevu za príbuznými v regióne.
Ľuďom, ktorí zostali v meste, cez miestny rozhlas po drôte oznámili hodinu pred vyprataním Pripiate, že ide o „dočasnú evakuáciu“. A že pre „nepriaznivú rádioaktívnu situáciu“ musia opustiť mesto „len na tri dni“. Mali si zobrať iba najnutnejšie veci, osobné doklady a jedlo.
Prečo úrady klamali? Hlavný dôvod bol ten istý: vraj chceli zabrániť panike. Keby ľudia vedeli, že domov sa už nikdy nevrátia, začali by si napĺňať veľké kufre, brať so sebou inú batožinu, cennosti, nábytok. To by evakuáciu dramaticky spomalilo.
Čítajte viac Zmutované vlky v okolí Černobyľa dokážu odolávať rakovine, ukázali výsledky dlhodobej štúdie
A tak v bytoch zanechali ľudia všetko, vrátane svojich psov a mačky s miskou vody a trochou jedla v domnienke, že o tri dni sú späť. Zvieratá museli neskôr zlikvidovať špeciálne čaty. Cennosti, domáce spotrebiče a ďalšie veci si neskôr odniesli gangy vykrádačov bytov.
Koncom apríla 1994, čiže osem rokov po katastrofe, navštívil autor týchto riadkov Pripiať aj s fotoreportérom Pravdy Jozefom Baranom. Na niektorých balkónoch bytových domov sme videli viať posteľnú bielizeň, ktorú vyvesili obyvateľky pred evakuáciou. Evakuačné autobusy, bolo ich okolo 1 200, skončili pre vysokú kontamináciu na „cintoríne techniky“ v 30-kilometrovej uzavretej zóne.
Foto: SITA/AP, Efrem Lukatsky
Pravdu zatajili aj spojencom
Až v pondelok večer 28. apríla odvysielala sovietska televízia v hlavnej spravodajskej relácii prvú správu o havárii v černobyľskej elektrárni. Bolo to oficiálne vládne komuniké so suchým konštatovaním, že prišlo k „poškodeniu reaktora, pričom situácia sa monitoruje a prijímajú sa opatrenia“.
Dlhšie sa však nedalo čakať ani s touto stručnou správou, lebo už ráno toho istého dňa zachytila zvýšenú radiáciu elektráreň Forsmark vo Švédsku. Tamojšie úrady po analýze oznámili, že zdroj je mimo ich územia, pravdepodobne v Sovietskom zväze.
Už ráno 29. apríla mali meteorologické úrady na Západe predstavu o trajektórii rádioaktívneho mraku. Vznikli prvé modely pohybu a smerovania vzdušných hmôt. Mrak sa rozvetvil, jedna časť smerovala cez Škandináviu, druhá mierila nad strednú Európu. Niektoré vlády rozhodli o jódovej profylaxii obyvateľstva na ohrozenom území.
Informoval Kremeľ prednostne a podrobnejšie o katastrofe aspoň lídrov spojeneckých štátov? Hoci mal s nimi priame telefonické spojenie, dozvedeli sa v prvých dňoch len to, čo bolo v médiách. Nič o výbuchu reaktora, o rozptýlenom grafite, nijaké výsledky meraní, mlčanie o evakuácii Pripiate, ani slovo o rádioaktívnom mraku a jeho pohybe, nič o mŕtvych a ranených. Praha, Berlín, Varšava, Sofia a Budapešť nesmeli vedieť viac dovtedy, kým Moskva sa nerozhodne, ako to oznámi svetu.
Zo spomienok Rudolfa Hegenbarta, ktorý zastával dôležitú funkciu v ústrednom aparáte KSČ, vyplýva, že Gustáv Husák sa pýtal niekoho v Moskve, čo sa vlastne stalo, ale dostal neurčitú odpoveď: „Nepanikárte, situácia je pod kontrolou.“ Rozhodol sa preto ešte počkať.
Jediný, kto konal na vlastnú päsť a neobzeral sa na Moskvu, bol poľský líder Wojciech Jaruzelski. Po tom, čo mu ústredné laboratórium rádiologickej ochrany vo Varšave hlásilo, že vietor unáša smrtiaci mrak severozápadným smerom a čoskoro sa dostane nad východné oblasti Poľska, prikázal 29. apríla 1986, aby ich obyvateľom (v prvom rade deťom) začali podávať Lugolov roztok. Za tri dni spotrebovali 18,5 milióna dávok.
Foto: ALDER.PP.UA
Čo prezradil Karol Haťapka
V ten istý deň, 29. apríla, dokončili analytici CIA správu o tom, čo sa stalo v Černobyli. „Je to najväčšia jadrová katastrofa v dejinách so značným množstvom obetí,“ konštatovali na záver. Prezident USA Ronald Reagan ponúkol Sovietom pomoc. Gorbačov však zachovával mlčanie.
V Moskve medzitým riešili masovo-politickú úlohu číslo jeden: povoliť v dvojmiliónovom Kyjeve prvomájový sprievod alebo ho zrušiť? V stredu 30. mája večer sa odohral dramatický telefonický rozhovor medzi Ščerbyckým a Gorbačovom. Svedkami boli viacerí členovia politického vedenia Ukrajiny, medzi nimi aj predsedníčka parlamentu Valentyna Ševčenková.
„Ščerbyckyj žiadal, aby sme mohli sprievod zrušiť, lebo sa zmenil smer vetra, už fúkal smerom od Černobyľa priamo na hlavné mesto, čo prudko zvyšovalo rádioaktívne pozadie,“ spomínala po rokoch Ševčenková. Gorbačov sa nezdržal a vybuchol: „Ak sprievod zrušíte, môžete položiť legitimáciu,“ povedal Ščerbyckému.
Čítajte viac Fukušima. Ako vyzerá postapokalyptický svet 9 rokov po jadrovej havárii?
V straníckej hantírke to znamenalo nielen zbavenie funkcie, ale aj vylúčenie z komunistickej strany. Napokon sa dohodli na kompromise: sprievod zrýchlia, bude trvať nie obvyklé štyri hodiny, ale „iba“ dve hodiny a znížia aj počet účastníkov.
V Kyjeve sa však už šírili poplašné správy o dôsledkoch černobyľskej havárie. Aby upokojili verejnosť, členovia ukrajinského vedenia vystúpili na prvomájovú tribúnu s vnukmi. Ščerbyckij so šesťročným Valerijom, vnuka si priviedla aj Ševčenková. Mimochodom, na tribúne stál s nimi aj Leonid Kravčuk, ideologický šéf, neskôr prvý prezident samostatnej Ukrajiny.
Po prvom máji sa radiačná situácia v Kyjeve zhoršovala. Ukrajinské vedenie žiadalo Moskvu o povolenie na predčasné ukončenie školského roku a vysťahovanie detí z mesta do pionierskych táborov. Odpoveď znela takto: „Ešte počkajte, nešírte paniku“. Otáľalo sa aj s jódovou profylaxiou. Minister zdravotníctva sovietskej Ukrajiny Anatolij Romanenko vystúpil v televízii a odporúčal divákom toto: „Stačí si častejšie umývať ruky a zatvárať okná.“
Prioritou bol zrazu 6. máj, keď v Kyjeve mali štartovať cyklistické Preteky mieru. Každoročne prebiehali v trojuholníku Praha – Berlín – Varšava. Kyjev sa však dlhodobo dožadoval, aby ho zapojili do trasy pretekov. V roku 1986 sa tak stalo prvýkrát a v metropole Ukrajiny mali cyklisti dokonca štartovať. Lenže za takýchto dramatických okolnosti? Opäť vznikla otázka: Nezrušíme, neodložíme? A znovu nasledovala záporná odpoveď.
Celkovo sa pretekov zúčastnilo len 11 mužstiev, čo bola najnižšia účasť v histórii. Odmietli pricestovať takmer všetky západné cyklistické mocnosti (Západné Nemecko, Belgicko, Holandsko, Taliansko). Tréner našich cyklistov Karol Haťapka neskôr spomínal, že lekár čs. výpravy tajne prepašoval dozimeter. Keď ho v kyjevskom hoteli zapol, začal pískať. Haťapka zakázal o tom hovoriť pred ostatnými a nariadil prístroj schovať, aby sa družstvo psychicky nezrútilo.
Prvú etapu, ktorá viedla ulicami Kyjeva, vyhral Jozef Regec, rodák z Kežmarku. „V ústach som cítil kovovú príchuť, čo je vraj sprievodný jav vysokej rádioaktivity a v zákulisí sa šepkalo o mŕtvych v Černobyli,“ rozprával po návrate domov. Neskôr ochorel na rakovinu obličiek a bol presvedčený, že ju má z rádioaktívneho prachu.
Foto: SITA/AP, Wladyslaw Musiienko
Oneskorená glasnosť
Po oslavách Dňa Víťazstva 9. mája sa konečne rozbehla evakuácia detí z Kyjevskej oblasti do krymských sanatórií a táborov na juhu Ukrajiny.
Gorbačov prehovoril verejne o tragédii v Černobyli až 14. mája, čiže po osemnástich dňoch. Priznal, že tam prišlo k havárii: „Poškodený bol jeden z reaktorov, prijímajú sa opatrenia na odstránenie následkov. Robí sa všetko potrebné, aby sa poskytla pomoc postihnutým“. Generálny tajomník sa tiež nezabudol zmieniť o „protisovietskej kampani niektorých kruhov na Západe, ktoré šíria prehnané a nepravdivé informácie o havárii“.
Najmä bulvárne médiá skutočne preháňali a písali o 30 tisícoch mŕtvych len v Černobyli a Pripiati, ale kto za to mohol v podmienkach sovietskeho informačného embarga? V skutočnosti akútna choroba z ožiarenia postihla dovedna 134 ľudí a na jej následky zomrelo „iba“ 28 pacientov. Neskôr sa ukázalo, že mlčanie oficiálnych miest a sovietska propaganda zameraná proti „panike“ poškodila najviac domáce obyvateľstvo: 60 až 70 percent rádioaktívneho spadu skončilo na území Bieloruska (ukrajinsko – bieloruská hranica je len 16 km od Černobyľa) a veľa rádioizotopov spadlo aj na územie piatich ruských oblastí.
Čítajte viac Deti ľudí ožiarených po výbuchu v Černobyle nemajú poškodenú DNA
V Sovietskom zväze, aj to len na území okolo Černobyľa, sa akcia podávania Lugolovho roztoku uskutočnila až koncom mája 1986, čiže mesiac po výbuchu. Dovtedy si ľudia najmä na vidieku pomáhali vodkou. Rozšírilo sa, že vyplavuje z organizmu stroncium, cézium i jód. V opačnom prípade by predsa nedostávali prídel vodky sovietski kozmonauti na orbitálnej stanici, hovorili si bežní Rusi.
V nasledujúcom roku blízky Gorbačovov spolupracovník Alexandr Jakovlev presvedčil svojho šéfa, že je nevyhnutná politika glasnosti, otvorenosti. „Mnohí ľudia jej však neuverili najmä preto, čo sa dialo v sovietskej propagande už za Gorbačova bezprostredne po černobyľskej katastrofe,“ myslí si ukrajinský historik Serhij Plochyj. Podľa neho sa výbuch v Černobyli výrazne podpísal pod krach perestrojky a bol aj katalyzátorom rozpadu Sovietskeho zväzu.
