Beneša (1884 –1948) museli mať mnohí Maďari hlboko v žalúdku. Vtedy len 34-ročný český diplomat sa po boku Tomáša G. Masaryka a Milana R. Štefánika významnou mierou zaslúžil o vznik Československej republiky a o vytýčenie jej južných hraníc.
Keď „tatíček“ Masaryk už sedel v prezidentskom kresle na Pražskom hrade a francúzsky generál rodom z Košarísk bol už rok na večnosti, podpísal minister zahraničných vecí ČSR Beneš v Trianonskom zámku neďaleko Paríža mierovú zmluvu víťazných mocností s Maďarskom.
V Budapešti je aj dnes dosť politikov, ktorí tvrdia, že Maďarsko prišlo na mierovej konferencii vo Versailles po prvej svetovej vojne o tri štvrtiny územia, o dve tretiny obyvateľstva (z toho 800-tisíc zostalo v Československu) a o prístup k moru na jadranskom pobreží. Ibaže takýmto porovnaním sa miešajú jablká s hruškami. Súčasné Maďarsko nemožno predsa stotožňovať s niekdajším zaniknutým Uhorskom. Veľa Maďarov napriek tomu vníma 20. jún 1920 (dátum prijatia Trianonskej mierovej zmluvy) ako deň národného smútku. A Beneša vidia ako jedného z pôvodcov tejto katastrofy.
Sú Benešove dekréty Benešove?
V decembri 1935 vystriedal Beneš Masaryka v prezidentskom úrade. O tri roky neskôr, po Mníchovskej konferencii, ktorá pripravila ČSR o české pohraničie (Sudety) v prospech Hitlerovho Nemecka, Beneš odstúpil z funkcie a odišiel do londýnskeho exilu.
„Nadmieru smutné udalosti nedávnych dní drásali nám všetkým dušu, srdce, nervy, rozum, nezlomili však našu vieru, ani vernosť ideálom nášho ľudu, národa a štátu,“ napísal v abdikačnom liste.
Nemohol sa prizerať, ako nacistické jednotky štyri dni po Mníchove obsadzujú časť republiky, ktorú spoluzakladal. Samotnej okupácii predchádzala na pokyn Berlína záškodnícka činnosť polovojenských oddielov nacistickej Sudetonemeckej strany. Viaceré zo skupín jej „dobrovoľnej ochranky“ (Freiwilliger Schutzdienst) prešli výcvikom v Nemecku. V pohraničí potom pripravovali atentáty na českých politikov, podnikali sabotáže na železnici a ozbrojené útoky na policajné stanice. „Bol to hybridný konflikt ako z učebnice,“ zdôrazňuje český vojenský historik Libor Frank. Zhruba 120-tisíc Čechov donútili vysťahovať sa do vnútrozemia. Ďalších 700-tisíc osôb českej národnosti, ktoré odmietli opustiť svoje domovy, sa stalo občanmi druhej kategórie v Tretej ríši.
Na Slovensku sa niečo podobné dialo o mesiac neskôr na základe Viedenskej arbitráže, ktorá vyplynula zo záverov Mníchovskej konferencie. Po obsadení juhoslovenských okresov maďarským vojskom odišlo odtiaľ postupne okolo 100-tisíc Slovákov. Zo dňa na deň sa ocitli na okupovanom území a mnohých tam vystavili perzekúciám horthyovského režimu. Stačí spomenúť streľbu maďarských žandárov v Šuranoch do veriacich na vianočnú nedeľu 1938. Dôvod? Ľudia po polnočnej omši zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci.
Celý Žitný ostrov, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava i Košice pripadli po mníchovskom diktáte Maďarsku. Aby toho nebolo málo, vtrhlo maďarské vojsko aj na severovýchod Slovenska a maďarské letectvo bombardovalo Spišskú Novú Ves. Budapešť plánovala obsadiť celý východ až po Poprad. Neskôr to nazvala „omylom pri korektúre štátnych hraníc“.
Nie sú preto ďaleko od pravdy tvrdenia, že otrasné výjavy po druhej svetovej vojne pri obnove Československa boli zrkadlovým obrazom toho, čo sa dialo pred rozbitím republiky a počas vojny. V polovici marca 1939 ČSR zanikla a na jej troskách vznikli pod patronátom nacistického Nemecka dva štátne útvary. Protektorát Čechy a Morava a slovenský štát.
V júni 1940 vytvoril Beneš v Londýne (so súhlasom britskej vlády) dočasné štátne zriadenie ČSR v emigrácii. Malo svojho prezidenta republiky (Beneša), vládu so 14 ministrami (z toho piatich Slovákov) a štátnu radu ako poradný orgán. Keďže nebolo možné zvolať parlament, zákonodarná moc patrila prezidentovi a vláde.
Beneš získal oprávnenie prijímať v nevyhnutných prípadoch „predpisy, ktorými sa menia, rušia alebo nanovo vydávajú zákony“. Každý dekrét si vyžadoval spolupodpis predsedu vlády (do konca vojny ním bol ľudovecký politik Jan Šrámek) a ministra zodpovedného za jeho vykonanie. Ak išlo o dôležitejší, ústavný dekrét, museli ho podpísať všetci členovia vlády. Nuž, to boli tie povestné dekréty, ktoré možno nazývať Benešovými len podmienečne, veď zodpovednosť za vyhlásené rozhodnutia niesli aj členovia vlády.
Čítajte viac Spochybňovanie Benešových dekrétov by mohlo viesť ku kladeniu otázok nad legitimitou procesu v Norimbergu
Na Slovensku iba po slovensky
Mimochodom, súčasný slovenský a ani český právny poriadok nepozná pojem „dekrét“ ako názov pre všeobecne záväzný právny predpis. Samotné slovo pochádza od latinského decretum a v starovekom Ríme sa ním označovali nariadenia cisára, senátu alebo konzula. Dekréty ako zákonné akty zaviedla Veľká francúzska revolúcia i boľševická revolúcia v Rusku. Už to naznačuje, že ide o mocenské rozhodnutia v mimoriadnych, zlomových situáciách dejín.
Do konca vojny vydal Beneš v Londýne 44 dekrétov, z nich dva boli ústavné a viaceré sa už týkali povojnového usporiadania Československa. Môže sa zdať nepochopiteľné, že normotvorba dekrétov pokračovala, a ešte s väčšou intenzitou aj po skončení vojny a po návrate prezidenta a exilovej vlády do obnovujúceho sa Československa. Ustanovenie najvyšších štátnych orgánov však trvalo nejaký čas. Do 28. októbra 1945 vyšlo ďalších 99 Benešových dekrétov, z toho 15 ústavných. V ten deň začalo činnosť dočasné národné zhromaždenie (čs. parlament), ktoré prevzalo zákonodarnú moc v štáte. Iba niekoľko z týchto dekrétov je podnes predmetom kritiky a medzištátnych sporov.
Český historik Jan Kuklík a ústavný právnik Václav Pavlíček venovali osobitnú pozornosť dekrétu s číslom 33. Na jeho základe prišla väčšina príslušníkov nemeckej a maďarskej menšiny o štátne občianstvo Československej republiky. Všetci, ktorí sa k nej hlásili v poslednom predvojnovom sčítaní obyvateľstva v roku 1930. Úrady ho ponechali iba antifašistom, aj to nie všetkým. Kto chcel získať takéto výsadné postavenie, musel najprv dokázať, že bol aktívnym účastníkom protifašistického odboja, čo nebolo vôbec jednoduché. Na Slovensku sa všetko ešte skomplikovalo duplicitnou a prísnejšou legislatívou.
Okrem dekrétu č. 33 tu platilo nariadenie SNR, ktoré vyžadovalo preukázanie odbojovej činnosti priamo v národnom povstaní alebo dôkaz o väznení v koncentračnom tábore z politických alebo rasových dôvodov. V Čechách a na Morave stačilo vyhovieť podmienkam stanoveným dekrétom. Žiadateľ musel dokázať, že zostal verný Československej republike, nikdy sa neprevinil proti českému národu a buď sa aktívne zúčastnil boja za oslobodenie, alebo trpel pod nacistickým či fašistickým terorom.
Aj z tohto dôvodu na Slovensku poskytli občianstvo menšiemu okruhu žiadateľov ako v Česku. Zo zistení historika Štefana Šutaja získalo status antifašistu niekoľko málo percent slovenských Maďarov, ktorí úspešne prešli testom lojality. Niektoré zdroje uvádzajú tri percentá. Ale aj antifašisti medzi príslušníkmi maďarskej menšiny nemali po nadobudnutí občianstva všetky občianske práva. Napríklad právo byť zvolený za poslanca parlamentu platilo iba pre Slovanov. Predvojnový senátor (člen hornej komory Národného zhromaždenia) za KSČ Štefan Major mohol kandidovať v parlamentných voľbách koncom mája 1946 až po tom, čo si zmenil maďarskú národnosť na slovenskú.
Majora nasledovali mnohí z Maďarov, ktorí by možno mali nárok na štatút príslušníka protifašistického odboja, ale chceli sa vyhnúť zložitému a zdĺhavému dokazovaniu. Išlo o proces tzv. reslovakizácie, ktorá sa neriadila nijakým Benešovým dekrétom, ani nariadením SNR, ale iba obežníkom povereníctva vnútra. Tento dokument stanovil podmienky „prinavrátenia“ (!) slovenskej národnosti osobám, ktoré o to požiadajú.
Čítajte viac Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?
Podľa historických výskumov si cestu reslovakizácie zvolilo do roku 1948 okolo 450-tisíc (takmer dve tretiny) osôb maďarskej národnosti. Približne 380-tisícom z nich úrady zmenili národnosť na slovenskú. Tí, ktorým ju nepriznali alebo ktorí sa odmietli „reslovakizovať“, museli čakať do roku 1950. Nový zákon o štátnom občianstve ho vtedy vrátil všetkým Maďarom a Nemcom žijúcim v Československu. Medzitým sa totiž Maďarsko a východné Nemecko (NDR) stali súčasťou sovietskeho bloku a Stalina prestali baviť trenice medzi dvoma satelitmi Moskvy. Ich komunistických lídrov primal uzavrieť zmluvu o vzájomnom priateľstve a spojenectve.
S prinavrátením občianstva sa všetkým príslušníkom maďarskej menšiny (vrátane tých slovakizovaných) umožnilo znovu sa verejne hlásiť k svojej národnosti a vyjadrovať sa v rodnej reči. Predtým to mali totiž zakázané – pod hrozbou trestného stíhania – nariadeniami č. 44 a 51 z roku 1945. Tie umožnili vytvárať lokálne akčné výbory s právomocou zakazovať používanie maďarského jazyka v obchodoch, kostoloch a na úradoch. Ale jedno z ustanovení stíhalo aj jednotlivcov, ktorí hovorili napríklad na ulici po maďarsky. Interpretovalo sa to ako provokácia alebo prejav nepriateľstva voči republike. Aj v tomto ohľade slovenská legislatíva išla ďalej ako celoštátna, konkrétne ako dekrét prezidenta č. 138.
Foto: TASR
Ako sa konfiškovalo
Strata štátneho občianstva išla ruka v ruke s konfiškáciou majetku „zradcov a nepriateľov“". Kto boli títo ľudia? Za nepriateľa sa považovali všetky osoby (až na uvedené výnimky) podľa ich etnickej príslušnosti – Nemci a Maďari. A to bez ohľadu na ich individuálne činy. Preto sa píše a hovorí o nezákonnom uplatňovaní princípu kolektívnej viny.
„Zradcov a kolaborantov“ definovali dekréty širšie. Zradcom mohol byť aj Slovák, Čech, Rusín, Poliak či iný Slovan, ak vyvíjal činnosť proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti a celistvosti ČSR. Prípadne ak podporoval nemeckých alebo maďarských okupantov, pôsobil v takých organizáciách, ako boli Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) alebo Hlinkova garda, arizovali židovský majetok a pod. Konfiškácia majetku maďarských „nepriateľov a zradcov“ je opakovane najväčším jablkom sváru vo vzťahoch s našimi južnými susedmi. Je to tak pravdepodobne aj preto, že na Slovensku platila pred 80 rokmi už spomínaná duplicitná a prísnejšia legislatíva než v Česku. Uvedieme príklad.
Kým v Čechách a na Morave konfiškoval pôdu a poľnohospodársky majetok len dekrét č. 12/1945 vydaný 21. júna, naopak, na Slovensku aj nariadenie SNR č. 4/1945. Toto nariadenie prijala Národná rada už 27. februára 1945, keď sídlila v Košiciach, lebo front sa ešte len presúval cez Slovensko. Na území medzi Tatrami a Dunajom vyvlastnili medzitým „nepriateľom a zradcom“ v prospech štátu tisíce hektárov pôdy bez toho, aby čakali na pokyny z Prahy.
Navyše slovenské nariadenie bolo oveľa prísnejšie a radikálnejšie ako prezidentský dekrét č. 12. Konfiškovalo nielen pôdu, ale aj všetky budovy patriace k poľnohospodárskemu majetku, všetok mŕtvy aj živý inventár (stroje, dobytok, zásoby). Majiteľom pôdy zobrali všetko, čo potrebovali na hospodárenie a prežitie.
Čítajte viac Peter Weiss: Maďarský poprevratový revizionizmus
V Čechách bolo o niečo viac času i priestoru na posúdenie každého jedného prípadu. Na Slovensku vykonávali konfiškáciu miestne a okresné roľnícke komisie stroho a rýchlo. Medzi ich členmi boli často osoby, ktoré mali záujem na pridelení vyvlastneného majetku.
Ďalej treba poznamenať, že nariadenie č. 4 nepoznalo inštitút náhrady za zhabaný majetok. Dekrét vyslovene uvádzal, že ak bol majetok skonfiškovaný osobe, ktorej sa neskôr preukáže antifašistická minulosť alebo lojalita, tak sa jej mal vrátiť alebo sa jej mala poskytnúť náhrada. V Čechách sa proces konfiškácie opieral o správny poriadok a existovala aspoň teoretická možnosť konfiškáciu napadnúť na súde a žiadať náhradu. Ako pripomínal vlani zosnulý historik práva Jozef Beňa, na Slovensku sa konfiškovala pôda na základe rozhodnutia miestnych a okresných roľníckych komisií. Čiže politických orgánov a nie súdov. Pritom sa konfiškovala „konečne a okamžite“. Majiteľ často nedostal ani písomné rozhodnutie…
Dekrét č. 12 bol zrejme písaný s vedomím, že ČSR chce po vojne vyzerať ako právny štát. Takto o ňom usudzujú spätne niektorí českí ústavní právnici. S vrátením majetku sa však vážne nepočítalo, keďže všetkých Nemcov odsunuli z ČSR, kým Maďarov sa odsunúť nepodarilo pre odpor spojencov na Postupimskej konferencii v lete 1945. Preto nasledovala „len“ výmena obyvateľstva (slovenských Maďarov za maďarských Slovákov), ktorá obsiahla podstatne nižšie počty ľudí.
Čo je však na tom všetkom zvlášť zaujímavé, nariadenie č. 4 (novelizované v auguste 1945 nariadením SNR č. 104), nepripravili komunisti, ale predstavitelia Demokratickej strany (DS) vo vedení SNR a v zbore povereníkov. Konkrétne: „architektom“ nariadení č. 4 a 104 bol Martin Kvetko, povereník poľnohospodárstva za DS. Ako si to vysvetliť? Demokrati chceli zrejme v politickej povojnovej súťaži ukázať slovenským roľníkom, že sú rovnako „národní a revoluční“, ak nie ešte „revolučnejší“" ako komunisti.
Foto: TASR
Maslo na hlavách víťazov
Keď o tom neinformovaný človek dozvedá prvýkrát, môže zvolať: tieto dekréty a nariadenia vychádzali z princípu kolektívnej viny, a preto sa mali už dávno zrušiť! Ale nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad javí. Pokusov anulovať kontroverzné dekréty bolo v minulosti až-až a nikomu sa to nepodarilo.
V období socializmu sa ich odvážili napadať len skupinky disidentov, ale hneď po zmene politických režimov na ne zaútočila maďarská vláda Józsefa Antala a požadovala revíziu dekrétov. Václav Havel a vtedajšie čs. vedenie reagovalo šalamúnsky: odmietali revíziu, ale aj princíp kolektívnej viny a boli zmierliví v otázke morálnej reflexie i práv menšín. „Krivdy treba pomenovať a ľutovať, ale právny základ povojnového usporiadania sa otvárať nemá a nemožno vyhovieť ani majetkovým nárokom,“ vyhlásil Havel.
Predstavme si, čo by znamenalo pre štát anulovať státisíce konfiškácií a odškodňovať potomkov postihnutých. Pritom československá strana by mohla vzniesť podobné nároky voči Maďarsku a Nemecku za škody spôsobené pred vojnou a počas nej.
Podobne sa vyjadril v rozhovore pre Pravdu o niečo neskôr vtedajší veľvyslanec ČSFR v Budapešti Rudolf Chmel: „Tie dekréty nemožno meniť, oni vyhasli samy s určitým úsekom dejín. Pričom najdiskutovanejšie, ale aj najkontroverznejšie z nich konzultoval Beneš a vláda s víťazmi druhej svetovej vojny. To maslo nie je naše, je na hlave koaličných mocnosti. Skrátka, treba ich vnímať v historickom kontexte.“
Ľudia majú krátku pamäť, málokto si už dnes spomenie, ale najtvrdšie vystupoval proti Benešovým dekrétom nie Antal, ale o desať rokov neskôr Viktor Orbán. Ich zrušenie požadoval v Európskom parlamente, odvolávajúc sa na európske právo. Podmieňoval tým vstup Česka a Slovenska do EÚ. Stojí za zmienku, že nariadenia SNR v tejto súvislosti nespomenul. Dá sa predpokladať, že len preto, lebo nariadenia neboli na medzinárodnej scéne ani zďaleka také známe ako dekréty prezidenta.
Európsky parlament dal potom vypracovať posudok trom právnickým autoritám zo „starých“ členských štátov EÚ. Všetci sa zhodli v názore, že dekréty „nevytvárajú problém pre vstup do únie“, lebo „právne predpisy EÚ nemajú spätnú účinnosť“.
Mimochodom, keď v roku 1951 vstupovalo do Európskeho spoločenstva (čo bol základ budúcej EÚ) Luxembursko, dalo si podmienku, že nič nenaruší jeho povojnové opatrenia proti nepriateľom a kolaborantom. Benešove dekréty boli z rodu takýchto právnych noriem, ktoré vtedy prijímali mnohé európske štáty, napríklad Dánsko, Belgicko alebo Holandsko.
Historička práva Katarína Zavacká komentovala pred štvrťstoročím vystúpenie Orbána v Európskom parlamente týmito slovami: „Neviem si predstaviť rušenie povojnových dekrétov, veď ako možno rušiť historické dokumenty? Sú súčasťou právneho poriadku viacerých európskych štátov, hoci sa už dávno nepoužívajú.“
Akcia politickej Budapešti však vyvolala reakciu politickej Bratislavy. V septembri 2007 NR SR prijala uznesenie o nedotknuteľnosti Benešových dekrétov (navrhol to poslanec za SNS a predseda tejto strany Ján Slota). Už vtedy v rozprave zazneli požiadavky pritvrdiť a prijať zákon o trestnej zodpovednosti za spochybňovanie týchto dekrétov. O spochybňovaní radikálnejších nariadení SNR z roku 1945 nebola reč ani vtedy, ani potom.
Čoho sa chytá Magyar
Až v posledných rokoch sa začalo znovu spomínať dávno zabudnuté nariadenie SNR č. 104 v súvislosti so žiadosťami „neznámych vlastníkov“ v Maďarsku (alebo ich dedičov) o reštitúcie pozemkov zhabaných v rámci povojnových konfiškácií. Jeden takýto prípad (Bosits verzus Slovensko) sa dokonca ocitol pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Súd síce nezrušil nariadenie, označil ho za „uzavretý fakt“, ale kritizoval Slovenský pozemkový fond (SPF), že vnáša do vlastníckych vzťahov chaos. V katastri totiž chýbali zápisy o konfiškácii týchto pozemkov do vlastníctva štátu. A SPF to urobil dodatočne.
Práve týchto prípadov sa nedávno chytil vo svojej predvolebnej kampani Péter Magyar a jeho strana Tisza pri mobilizácii maďarských voličov. Odpoveďou Bratislavy bola tentoraz už novela zákona z dielne vládnej koalície, ktorá počíta s trestnou zodpovednosťou za spochybňovanie „mierového povojnového usporiadania“. Magyar v tom vidí najmä obhajobu Benešových dekrétov a odhodlanie vlády Roberta Fica uplatňovať ich v praxi.
Keď v roku 2002 ešte žil historik a esejista Ľubomír Lipták, opýtali sme sa ho, čo si myslí o vyjadreniach politikov na túto tému. „Historikom je zle zo súčasných politických sporov o Benešove dekréty, lebo v pozadí je ľahko čitateľné úsilie o prehodnotenie povojnového usporiadania v Európe,“ reagoval Lipták.
