Ako to bolo s odsunom slovenských Maďarov do Čiech
„Pôjdu tam, kde ich srdce tiahne," vyhlásil v júni 1945 na adresu slovenských Maďarov spolupredseda Slovenskej národnej rady a člen vedenia Demokratickej strany Jozef Lettrich.
Povereníkom (čosi ako ministrom) vnútra bol vtedy predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska Gustáv Husák. „Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili protifašistickej činnosti," povedal Husák na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade.
Na všeobecné prekvapenie politikov v Prahe i Bratislave sa však odsun Maďarov na rozdiel od Nemcov ani nedostal do programu rokovania Veľkej trojky koncom júla 1945 v Postupime. Dovtedy, v máji a júni, museli opustiť územie Slovenska tzv. anyási, ktorí sa nasťahovali do jeho južných okresov pred vojnou po viedenskej arbitráži. A ešte skôr zutekalo odtiaľ takmer 6-tisíc tzv. nyilasov, maďarských „šípových krížov", ktorých obvinili z perzekúcií slovenského obyvateľstva.
Čítajte viac Načo nám bola Podkarpatská Rus
Ale čo s ostatnými?
Začiatkom novembra 1945 priniesli niektoré slovenské denníky správu o tom, že osídľovací úrad v Bratislave vypravil prvé transporty Maďarov z južného pohraničia do Čiech na poľnohospodárske a iné práce. Dovedna odišlo takmer 12-tisíc osôb predovšetkým z okresov Šamorín, Dunajská Streda, Komárno, Galanta a Šaľa. „Pripravujú sa ďalšie transporty na presídlenie Maďarov do Čiech a na Moravu," informoval na záver denník Čas a odvolal sa na Ondreja Djuračku zo spomínaného úradu.
Mnohí si dodnes mýlia tieto transporty s organizovaným odsunom slovenských Maďarov do českého pohraničia, ktorý sa začal až v novembri 1946. Ako upozornil maďarský historik Kálmán Jánics, na jeseň 1945 išlo o takzvaný nábor alebo pracovnú mobilizáciu, ktorá vyplynula z prezidentského dekrétu číslo 88. Tej ešte nepodliehali rodinní príslušníci povolaných. Neskoršie deportácie do českého pohraničia postihli takmer 44-tisíc ľudí maďarskej národnosti (dokopy 11 700 rodín), ktorí sa domov na Slovensko vrátili až po opätovnom získaní československého občianstva v roku 1948. Veľa z ich sa však už nemalo kam vrátiť, v rámci akcie Juh potom dostávali náhradné ubytovanie.
