Ušľachtilé predsavzatie malo veľmi krátke trvanie. Už v októbri 1947 vypukla indicko – pakistanská vojna a štatistiky zaznamenali odvtedy podnes 125 podobných ozbrojených konfliktov. Úplne pokojných období v spolužití národov je ako šafranu. A to od čias starovekého Ríma, ktorý položil základy dnešnej európskej civilizácie.
Čo by sme teda mali oslavovať skôr: skončenie vojny alebo začiatok mieru? Kdesi v Amazónii, na hraniciach Venezuely a Brazílie, žije veľký kmeň Janomamov, ktorý nepozná abstraktné slovo mier ako protiklad vojny. Americký antropológ Napoleon Chagnon tento kmeň pred štyrmi desaťročiami študoval a napísal o ňom knihu s názvom Poslední dravci. Vedec usudzoval, že v prostredí Janomamov bol medzikmeňový konflikt taký častý, že sa stal bežnou súčasťou spoločenskej dynamiky. V Amazónii žije približne 400 domorodých kmeňov a mnohé sa medzi sebou neznášajú. Ak sa v ich vzťahoch aj vyskytne pokojné obdobie, vyjadria ho nejakým opisom, a nie jedným slovom ako pauzu medzi konfliktmi. Vojna je tam štandard, mier je vybočenie, ktoré ani nestojí za reč.
Civilizované národy sa nepovažujú za dravcov, každý má vo svojom jazyku slovo mier a pri každom výročí skončenia druhej svetovej vojny prízvukujú dôležitosť zachovania mieru. Zároveň však prudko rastie počet ozbrojených konfliktov medzi štátmi aj občianskych vojen. Podľa databázy Correlates of War prebieha v súčasnosti vo svete 10 až 15 veľkých vojen (s počtom viac ako tisíc obetí ročne) – od Ukrajiny cez Irán, Mjanmarsko až po Sudán. Medzinárodný Červený kríž uvádza, že za ostatných pätnásť rokov sa počet vojen v porovnaní s rovnakým predchádzajúcim obdobím viac ako zdvojnásobil.
Takmer všetky významnejšie štáty zvyšujú dnes vojenské rozpočty. Zbroja a prezbrojujú svoje armády ostošesť. Zdôvodňujú to vyhláseniami, ktoré pripomínajú výrok starorímskeho vojenského teoretika Publia Flavia Vegetia: „Kto túži po mieri, nech sa pripravuje na vojnu.“ Hromadením zbraní sa však zvyšuje riziko ich použitia. Ruský dramatik Anton Čechov formuloval svojho času inscenačné pravidlo: ak v prvom dejstve divadelnej hry visí na stene puška, tak v poslednom dejstve sa z nej vystrelí… V súčasnosti to však nebýva výstrel z pušky, ale odpálenie rakety z rampy…
Sláva víťazom, beda porazeným
Ale vráťme sa do starého Ríma. Počas piatich storočí rímskej republiky (509 pr. n.l. – 27 pr. n. l) boli brány Janusovho chrámu zatvorené jediný raz. A počas cisárstva (do roku 470 n. l.) vari päťkrát. Pritom zatvárali sa len v čase úplného mieru…
Rímska republika bola v stave vojny takmer nepretržite. Malé vojny nedokážu historici ani spočítať. Z veľkých existenciálnych vojen stačí uviesť tri púnske proti Kartágu, štyri macedónske, ďalej sýrsku vojnu, Caesarove galské vojny a sériu ničivých občianskych vojen v 1. storočí pr. n. l. Prvá púnska vojna bola z nich najdlhšia – trvala 23 rokov.
V období cisárstva, počas ďalších štyroch a pol storočí, sa síce počet vojen nominálne znížil, zato bývali dlhšie a boli viac vyčerpávajúce. Spomeňme aspoň dácke a markomanské vojny, dobytie Británie a nekonečné obranné vojny proti Germánom a Peržanom v neskorom cisárstve.
Rímsko-perzské vojny historici hodnotia ako najdlhšie trvajúci konflikt v dejinách ľudstva. Vliekol sa neuveriteľných 712 rokov, pozostával z 24 až 30 veľkých vojenských kampaní a vyvrcholil totálnou 26-ročnou vojnou medzi Byzantskou ríšou a Perzskou ríšou v rokoch 602 až 628 n. l. Táto vojna obe ríše natoľko vyčerpala, že krátko po nej podľahli islamskej expanzii – arabským vojskám. Britský historik William Smith odhadoval, že Rím viedol počas svojej tisícročnej histórie vyše 200 významných vojenských kampaní… Ako Smith dospel k tomuto údaju? V podstate podľa záznamov o udelených triumfoch. V Ríme udeľoval senát triumf vojvodcovi len za víťazstvo vo vojne a vo veľkej bitke, v ktorej padlo aspoň 5-tisíc nepriateľov.
Triumf mal podobu veľkolepého sprievodu víťazného vojska cez mesto až na Kapitol, pahorok zasvätený najvyššiemu rímskemu bohovi Jupiterovi Optimovi Maximovi. Triumfátor stál na pozlátenom voze ťahanom štyrmi bielymi koňmi. Tvár mu natreli červeným farbivom, aby vyzeral ako socha boha Jupitera. Lebo triumfátor sa na jeden deň stával bohom. Ale aby nespyšnel a neurážal skutočných bohov, tak mu jeden otrok držal nad hlavou zlatý vavrínový veniec. A neustále šepkal vojvodcovi do ucha, nech si pamätá, že je iba smrteľný človek: „Memento mori!“ (Pamätaj, že zomrieš!)
Sprievod sa končil pred Jupiterovým chrámom, kde víťaz obetoval dva biele býky. Symbolizovalo to vďaku za víťazstvo a prosbu za zachovanie priazne pre štát. Ešte pred touto krvavou obetou popravili v podzemnej kobke na úpätí Kapitolu zajatého vodcu nepriateľov a niekoľkých jeho veliteľov. Napríklad počas triumfu Gaia Julia Caesara popravili galského kráľa (náčelníka spojených kmeňov) Vercingetorixa. Ako zomrel? Zaškrtením. Bol to rituálny záver vojny – nepriateľ musel „prestať existovať“ vo chvíli, keď triumfátor vstúpil do Jupiterovho chrámu.
Čítajte viac Keď vojna ešte bola vojnou. Časy, keď si ju štáty oznamovali, sú preč. Kde vojnu kedysi vyhlásili a zabudli na to?
Krvavé hry Rimanov
Je tu ďalšie výročie skončenia druhej svetovej vojny a nás zaujíma, ako slávili víťazné vojny a ako si ich pripomínali v antickom Ríme.
Podľa starorímskych historikov to bývali oslavy víťazstva, a nie mieru. Cisári a konzuli, patricijovia a plebejci sa neuspokojili s triumfálnym sprievodom vojvodcu a légií, nestačilo im ani obetovanie dvoch býkov – požadovali krvavejšie divadlo. Obľúbené boli najmä „naumachie“ – inscenácie slávnych námorných bitiek. Cisári dali zaplaviť arény (vrátane známeho Kolosea) v starom Ríme alebo vybudovať obrie umelé jazerá. Tisíce bojovníkov, spravidla zajatcov, napodobňovali historické bitky, a to „najživšie“, ako sa len dalo.
Účastníci tohto krvavého divadla boli takmer výlučne odsúdenci na smrť, vojnoví zajatci alebo otroci. Pred bojom zvolali: „Sláva, cisár, idúci na smrť ťa pozdravujú!“ Vedeli dobre, čo ich čaká. V týchto inscenáciách spravidla zomreli, lebo museli prehrať súboj tak, ako kázala legenda. Bola to vlastne divadelná forma ich popravy.
Môžeme si ju lepšie predstaviť vďaka opisom starorímskeho historika Suetonia, ktorý v diele Životopisy dvanástich cisárov priblížil jednu takúto naumachiu z 2. roku pred n. l. Oslavovalo sa 29. výročie námornej bitky pri Actiu (dnes mesto Preveza na severozápadnom pobreží Grécka). Cisár Augustus (vtedy sa ešte volal Octavianus) v nej zvíťazil v nad Markom Antoniom a Kleopatrou.
Foto: SITA/AP, Gregorio Borgia
Augustus v čase osláv výročia ešte žil, vládol neuveriteľných 40 rokov a zomrel až v roku 14 n. l.) Dal vybudovať a napustiť nádrž, ktorá mala plochu 13 hektárov. Trvalo 15 až 20 dní, kým sa naplnila vodou z mestských akvaduktov. V nádrži plávalo 30 veľkých lodí v reálnej veľkosti a mnoho malých plavidiel. Bojovalo sa naozaj, doslova sa zabíjalo v priamom prenose za povzbudzovania a revu tribún naplnených krvilačným publikom.
Suetoniovi môžeme veriť, v čase písania Životopisov (približne sto rokov po udalosti) bol osobným tajomníkom cisára Hadriána a mal prístup k cisárskym archívom i k tajným dokumentom. Ale čo sledovali vládnuce elity týmto krutým divadlom? „Starí Rimania vnímali krutosť nielen ako zábavu, ale aj ako demonštráciu moci,“ vysvetľuje britský historik Keith Hopkins vo svojej prelomovej práci Smrť a obnova. „Štát preukazoval naumachiou, že dokáže ovládať osud a dokonca aj samotnú smrť. A rímsky občan si týmto spôsobom potvrdzoval svoju identitu dobyvateľa sveta,“ ozrejmil.
Posledná naumachia sa konala v Ríme podľa historických záznamov v roku 248 n. l. Toto divadlo bolo priveľmi nákladné, aby v ňom štát mohol pokračovať v časoch úpadku, preto zaniklo samo od seba. Ale krvavé hry ešte pokračovali 150 rokov gladiátorskými zápasmi. Tie obmedzil až Konštantín Veľký, keď prikázal, aby zločincov posielali hrdlačiť do baní a nie zápasiť v aréne.
Skutočným „hrobárom“ týchto zápasov bol však až cisár Honorius. Podľa byzantského historika Teodoreta z Kýru práve on zakázal začiatkom nasledujúceho storočia všetky gladiátorské hry v Ríme. Bol to však dlhý a bolestivý proces, napredujúci súčasne so zbavovaním sa pohanskej mentality, s upevňovaním kresťanstva a so šírením jeho hodnôt. „Pre antických Rimanov nebol rozdiel medzi náboženským obradom a verejnou popravou nepriateľov. Oslava víťazstva bola v ich očiach rituálnym aktom, ktorý uspokojoval bohov a prispieval k stabilite štátu,“ objasňuje britská historička Mary Beardová.
Vzdialenou ozvenou antických hier sú vari rekonštrukcie novodobých bitiek v podaní rôznych klubov vojenskej histórie. U nás ich členovia s obľubou inscenujú najmä výjavy z bojísk druhej svetovej vojny. Isteže, už to nie je zabíjanie „naživo“, šou či inscenácia iba opatrne naznačuje, čo sa vtedy dialo. Ale dá sa takto priblížiť celá tragédia vojny tým ľuďom, ktorí ju nikdy nezažili?
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Oslavy za cisára Augusta
Hovorí sa, že na veľké vojny a bitky sa spomína dovtedy, kým dožijú ich poslední priami účastníci. Ale spomienky blednú aj vtedy, keď jednu veľkú vojnu prekryje druhá, ešte väčšia a strašnejšia. V moderných dejinách sa to stalo v minulom „krvavom“ storočí. V mnohých krajinách sa prvá svetová vojna prestala masovo pripomínať po tej druhej, v iných už len pri okrúhlych výročiach.
Podobne sa to vyvíjalo v antickom Ríme. Napríklad Augustove tri víťazstvá z rokov 33 až 30 pr. n. l. (v Ilýrii, pri Actiu a v Egypte) boli v rímskej pamäti zásadným momentom. Ich pripomínanie sa stalo významným dňom rímskeho kalendára, veľmi bohatého na sviatky.
Pri prvom veľkom výročí víťazstva v Egypte v roku 29 pr. n.l. usporiadal cisár v Ríme trojdňový triumf. Ulicami prechádzal sprievod s korisťou z Egypta. Keďže Kleopatra spáchala samovraždu a teda nemohli ju viesť v reťaziach, niesli jej verne spracovanú figurínu ležiacu na pohovke. Za ňou kráčali Kleopatrine deti držané v zajatí.
Neskôr dal Augustus postaviť pamätníky, zvyčajne k okrúhlym výročiam svojich víťazstiev. Napríklad Partský oblúk (nazývaný aj Augustov) postavili na Fore Romanum v roku 19 pred n. l. Tento trojitý oblúk mal pripomínať nielen bitku pri Actiu, ale aj navrátenie rímskych vojenských štandárd, ktoré Rimania stratili v bojoch s Partmi, národom iránskeho pôvodu. Zvyšky oblúka možno dnes nájsť v tesnej blízkosti chrámu božského Julia, ktorý Augustus dal postaviť na počesť svojho adoptívneho otca. Pri okrúhlych výročiach víťazných vojen štátna mincovňa razila série pamätných mincí. Niesli motívy slávnych bitiek – víťazný voz alebo postavu Viktorie – zbožštenú personifikáciu víťazstva nad smrťou.
Pri novodobých „triumfoch“ a ich výročiach ľudia vlastne len obmieňajú to, čo vymysleli starí Rimania. Slávnostné vojenské prehliadky, víťazné oblúky či pamätné mince boli vďaka nim známe už pred tisícročiami. Augustus však išiel ďalej. Založil mesto Nikopolis – mesto víťazstva v Grécku. Cisár ho dal postaviť priamo pri myse Actium, kde kedysi vybojoval víťaznú bitku. Každé štyri roky sa tam konali actiatické hry, podobné olympijským. Ich súčasťou boli regaty, preteky lodí, pripomínajúce námorný charakter bitky. Prvé hry sa konali už v roku 27 pr. n. l , keď Nikopolis ešte len budovali a mal podľa odhadov už 30-tisíc až 50-tisíc obyvateľov (Rím bol vtedy už takmer miliónovou metropolou).
„Pre Augusta bolo založenie Nikopolisu nielen pomníkom vojenského triumfu, ale aj nastolením nového poriadku a mieru,“ napísal o dve storočia neskôr starorímsky historik Cassius Dio. Pre úplnosť treba dodať, že išlo „len“ o vnútroštátny mier, ktorý však trval približne 200 rokov. Celé toto obdobie je v histórii známe ako Pax Romana. Neprebiehali v ňom občianske vojny, ale na hraniciach impéria sa neustále bojovalo a veľmi časté boli aj vojenské ťaženia Ríma do blízkeho i vzdialenejšieho zahraničia.
Čítajte viac Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov
Šťastné a čierne dni
Mali starí Rimania v kalendári aj pamätné, pietne dni, ktoré by im pripomínali vojenské porážky? Ale áno a volali ich dies atri (čierne dni). Najznámejší bol 18. júl, ktorého sa obávali. Podľa súčasného nemeckého znalca rímskych dejín Jörga Rüpkeho tento dátum pripomínal Rimanom hneď dve katastrofy. Prvou bola drvivá porážka v bitke s Galmi (Keltmi) pri rieke Alia (dnes je to riečka asi 15 km severne od Ríma) v roku 390 pr. n. l. Viedla k vyplieneniu celého mesta. A za druhé takéto nešťastie sa považoval masaker pri rieke Cremer (dnes je to potok a tečie približne 12 km od centra Ríma) v roku 477 pr. n. l.
V histórii starovekého Ríma boli ďalšie takéto čierne dni. Spomeňme aspoň porážku rímskych légií, ktorú utrpeli od Hannibala v bitke pri Kannách (na juhovýchode dnešného Talianska) v roku 216 pr. n. l., ktorá takmer zničila rímsku republiku. Alebo bitku v Teutoburskom lese (dnes leží na území severozápadného Nemecka), kde Germáni v roku 9 n. l. zmasakrovali tri rímske légie. Cisára Augusta to zasiahlo tak silno, že podľa historika Suetonia si nechal narásť bradu a búchal hlavou o dvere kričiac: „Varus, vráť mi moje légie!“ (Generál Publius Varus viedol légie do boja.)
Počas čiernych dní platili prísne zákazy, lebo Rimania boli výnimočne pragmatickí a poverčiví. Osemnásteho júla sa nesmeli konať žiadne zhromaždenia, voľby ani súdne procesy. Neuzatvárali sa manželstvá, nezačínali sa budovať stavby, nepodnikali sa dôležité cesty, nespúšťali sa vojenské operácie. Verejné chrámy boli zatvorené a neprinášali v nich žiadne obete, aby sa neprivolalo ďalšie nešťastie.
Víťazstvá sa oslavovali triumfálnymi sprievodmi a hrami, čierne dni slúžili ako varovanie pred pýchou, učili pokore a pripomínali, že priazeň bohov nie je samozrejmá. Nehovoriac už o tom, že niektoré víťazstvá sa preceňovali a porážky, naopak, podceňovali. „Niektorých nepriateľov sa podarilo skôr triumfom osláviť než skutočne poraziť,“ upozorňoval vo svojich Letopisoch historik Tacitus na začiatku 2. storočia n. l.
Čo je zaujímavé a významné, tak čierne dni zostávali v kalendári starého Ríma po celé stáročia po smrti Augusta (zomrel v roku 14 n. l.) Ich pripomínanie malo pomáhať spoločnosti „očistiť sa“ a vyhnúť sa rovnakým chybám.
Viete si predstaviť, že by sme si takto pripomínali bitku pri Moháči (blíži sa jej 500. výročie), ktorá otvorila dvere 150-ročnej osmanskej okupácii Uhorska? Vraj prečo? Uhorské dejiny sú aj slovenskými dejinami. Územie dnešného Slovenska patrilo do Uhorského kráľovstva, porážka uhorského vojska presmerovala naše dejiny smerom k Habsburgovcom a našim predkom pripravila dlhý boj o prežitie.
Stane sa mier zvykom?
Ak hľadáme obdobie, kedy sa Rím správal k svojmu okoliu najmenej agresívne a kedy v jeho vzťahoch so susedmi zavládol relatívny pokoj, musíme sa o jedno storočie vzdialiť od Augustovej éry. Najnižšou intenzitou medzištátnych vojen sa vyznačovala podľa historikov vláda cisára Antonia Pia (138 – 161 n. l.).
V tomto 23-ročnom období Rimania nepodnikli žiadne väčšie ťaženie. Antonius Pius bol jediným významným rímskym cisárom, ktorý počas svojej relatívne dlhej vlády nikdy neviedol armádu osobne do boja a nikdy neopustil Taliansko. Diplomaciu uprednostňoval pred mečom. Jeho prestíž bola taká veľká, že cudzí králi ho žiadali o arbitráž v ich vlastných sporoch.
Hoci Rím spočíval na militarizme a takmer neustále viedol nejaké vojny, vo svojej ideológii a propagande vyzdvihoval myšlienku mieru, dokonca trvalého. V tom sa dosť podobal mnohým súčasným takzvaným vyspelým demokraciám.
Foto: SITA/AP, Domenico Stinellis
Aj medzi rímskymi panovníkmi sa našli cisári, ktorí mier zrejme vnútorne hlboko uctievali. Za všetkých spomeňme Marca Aurelia (vládol v rokoch 161 až 180 n. l.), ktorý paradoxne väčšinu svojho panovania strávil na vojenských ťaženiach, vojnu však vnímal ako tragickú povinnosť a bremeno. „Ľudská bytosť je stvorená pre spoluprácu, nie pre boj,“ napísal v Hovoroch k sebe samému.
Už vtedy žili a tvorili kritickí intelektuáli, ktorí nevyhnutnosť nastolenia pevného mieru považovali pre jednotlivca i spoločnosť za prioritu číslo jeden. Pripomeňme okrídlený výrok Cicera, politika a rečníka: „Najnespravodlivejší mier je lepší než najspravodlivejšia vojna.“ Básnik Vergílius zase sformuloval slávne poslanie Ríma: „Tvojou úlohou, Riman, bude vnútiť svetu zvyk mieru.“
Ale dá sa vôbec mier vnútiť? A nie je ilúziou myslieť si, že sa môže stať zvykom pre ľudí a štáty? Ak vezmeme iba novovek, tak zatiaľ si na mier (asi) zvyklo Švajčiarsko, keďže na jeho území sa nebojovalo už viac ako 200 rokov. A ešte Švédsko, ktoré sa nezúčastnilo žiadnej vojny od roku 1814. Ale oba štáty sa usilovne pripravujú na jej hrozbu…
Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?
