Kandidujúce strany sa prekárali satirickými šľahmi nielen na predvolebných plagátoch, ale aj v novinách. Tie patrili priamo politickým subjektom alebo sprostredkovane rôznym straníckym podnikom. Tlačovým orgánom Komunistickej strany Slovenska (KSS) boli noviny Pravda, hlavnou tribúnou DS bol denník Čas.
„Sľubujú nám rajské sady, zatiaľ berú všetky úrady. Keď ich v máji nezlomíme, v ruskom jarme skončíme." Takto veršoval už koncom apríla 1946 neznámy autor v Čase. Voľby sa mali konať 26. mája toho roku.
„Dvojka – to sú veľké statky, trojka chráni ľud a matky," reagoval veršotepec Pravdy. Mohol to byť Andrej Plávka alebo Ján Kostra. Obaja totiž pravidelne prispievali do tohto denníka, ale pod podobnými epigramami sa spravidla nepodpisovali celým menom.
Ľudová tvorivosť nezaostávala za politickými agitkami straníckych médií. Prekvitala najmä pod rúškom noci. Neznámi aktivisti zvyčajne prelepovali volebné plagáty súperiacej strany a keď nebolo čím, tak ich aspoň prepisovali či skôr dopisovali.
Na jednom plote v Bratislave visel plagát KSS s heslom „Sovietsky zväz – náš vzor". Niekto podeň dopísal: „Náš vzor je sloboda, nie ruská poroba". A, naopak, pod plagát DS so sloganom „Kto chce pokoj, vieru, chlieb, nech dá dvojke svoj hlas hneď" iný básnik z ľudu dopísal toto: „Kto volí dvojku, volí Tisa, ten v pekle zvíja sa."
Mimochodom, exprezident vojnovej Slovenskej republiky sa v tom čase (na začiatku predvolebnej kampane) nachádzal už pol roka vo väznici pri Justičnom paláci v Bratislave. Prebiehalo vyšetrovanie, pripravoval sa súdny proces s ním a s ďalšími predstaviteľmi ľudáckeho režimu.
Takto sa dostávame k širšiemu spoločenskému kontextu volebnej kampane. Aká bola situácia na Slovensku krátko pred zlomovými parlamentnými voľbami?
Foto: TASR
Medzi vojnou a mierom
Slovensko sa stále ešte zviechalo z vojny a z prechodu frontu, ktorý v dôsledku veľkej členitosti terénu trval na severe dlhých osem mesiacov.
„V tom prvom povojnovom školskom roku som mal maturovať na obchodnej akadémii v Martine," spomínal v rozhovore pre Pravdu historik Pavel Pollák. „Školu vykurovali drevom, ale dreva nebolo. Skupina študentov sme sa teda vybrali začiatkom jari 1946 na riaditeľstvo lesného závodu s ponukou, že drevo si nachystáme sami, len nech nám to povolia a povedia kde. Oni s tým súhlasili, ale žiadali nás, aby potravinové lístky sme si tiež zohnali sami, lebo oni pre nás žiadne nemajú. Po vojne bol totiž na celom Slovensku prídelový systém. Škola potom vyslala mňa do Bratislavy na povereníctvo výživy so žiadosťou o nejaké prídely pre našu skupinu ,drevorubačov'. Povereníkom, čiže v podstate ministrom, bol Kornel Filo za DS a jeho tajomníkom Imrich Kružliak. Bol síce o desať rokov starší, ale on z Detvy, ja z Vrútok a z podobných rodinných pomerov, preto rýchlo sme našli spoločnú reč. Dal nám lístky na metrák múky, na 50 kilogramov cukru a na 60 kilo mäsa," ozrejmil Pollák.
To bol Martin, ale čím ďalej na východ, tým horšie a horšie. A vari najhoršie v okresoch Svidník, Stropkov, Medzilaborce. V podduklianskom regióne bolo úplne zničených 860 domov. Okolo 5-tisíc ľudí prežilo zimu 1945 – 1946 v zemľankách. V podzemných príbytkoch, ktoré si vyhĺbili v lesoch alebo na vlastných pozemkoch vedľa zhorenísk. Prvý mierový rok sprevádzali všade výbuchy vojnovej munície. Odmínovanie slovenského severovýchodu prebiehalo ešte veľmi dlho a nezaobišlo sa bez početných obetí.
Do volieb sa podarilo obnoviť väčšinu železničných tratí a hlavných ciest. Ako poslednú uviedli do prevádzky trasu Banská Bystrica – Dolná Štubňa (Trať SNP) 17. marca 1946. Stojí za zmienku, že vo viacerých poškodených tuneloch pracovali zajatí a internovaní Nemci najmä z tábora Nováky. Cez vojnu v ňom ľudácky režim sústreďoval slovenských židov a pripravoval ich na deportácie.
Aj internácia slovenských (karpatských) Nemcov – civilistov v Novákoch – predchádzala ich odsunu zo Slovenska. Pravda, z tých pôvodných 150-tisíc „našských" Nemcov väčšina dobrovoľne odišla na západ ešte pred príchodom frontu. Tých, čo zostali alebo sa po skončení vojny vrátili z evakuácie do svojich domovov, internovali aj v ďalších táboroch. Prvý transport s približne dvomi tisícmi deportovanými vypravili z Bratislavy 30. apríla 1946. Načasovanie nebolo náhodné. Necelý mesiac pred voľbami mal odsun Nemcov demonštrovať, že vláda Národného frontu plní svoje sľuby o „očiste" republiky od zradcov a kolaborantov.
Vláda akého „národného frontu"? To si treba ozrejmiť.
Čítajte viac Hľadali bič na nízku účasť. Vynašli povinné hlasovanie
Vláda revolučného práva
Bude to znieť zložito a paradoxne, ale prvú vládu v obnovujúcom sa Československu ustanovili v Košiciach, nie v Prahe či v Bratislave, na základe politických rokovaní v sovietskom hlavnom meste. Tieto rokovania tam prebiehali o dva týždne skôr medzi londýnskym exilom a moskovským vedením KSČ. Práve vtedy sa rozhodlo, že pôjde o vládu Národného frontu zloženú zo zástupcov politických strán, ktoré sa cez vojnu nekompromitovali fašistickou ideológiou a spoluprácou s nacistickým Nemeckom. Ostatným politickým subjektom, napríklad Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, zakázali činnosť.
Vládu vymenoval prezident Edvard Beneš 5. apríla 1945, mala 25 členov (16 Čechov a 9 Slovákov), nominantov štyroch českých a dvoch slovenských strán KSS a DS. Premiérom bol český sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger. Vláda mala svoj program (nazvali ho košickým), ktorý deklaroval orientáciu na Sovietsky zväz, potrestanie kolaborantov a konfiškáciu majetku Nemcov a Maďarov. Takmer všetkých príslušníkov oboch týchto menšín (s výnimkou niekoľkých percent antifašistov) onedlho zbavili občianskych práv.
Niekto sa môže spýtať, či táto vláda získala dôveru parlamentu. Nie, lebo parlament vtedy ešte neexistoval. Dočasné Národné zhromaždenie bolo ustanovené až koncom októbra 1945. Jeho 300 členov nezvolili občania v parlamentných voľbách, ale delegáti národných výborov na tzv. volebných zjazdoch v Česku a členovia SNR na Slovensku. Ale reálne o menách týchto „poslancov" rozhodli sekretariáty politických strán združených v Národnom fronte. Aj preto niektorí historici označujú režim v rokoch 1945 – 1948 za „polodemokratický" alebo „polototalitný".
Nezvyčajným spôsobom vznikla aj prvá povojnová SNR, ktorá spočiatku sídlila v Košiciach. Jej základ tvorili členovia povstaleckej národnej rady, ostatných (do počtu 100) kooptovali sekretariáty KSS a DS. Podľa politickej dohody mali mať obe politické strany v SNR paritné zastúpenie 50:50. Podrobne to osvetľujú vo svojich prácach historici Jan Rychlík a Jozef Žatkuliak.
Do ustanovenia celoštátneho parlamentu vychádzali zákony ako dekréty prezidenta alebo ako nariadenia SNR. Niektoré z nich boli ešte radikálnejšie ako Benešove dekréty. Povedané slovami Žatkuliaka, „SNR odvodzovala svoju zákonodarnú moc z revolučného práva" (čiže z povstaleckého).
Bývalí spojenci súpermi
S tým, ako sa blížili voľby, z komunistov a z demokratov, čiže z bývalých spojencov v období Povstania, sa stávali tvrdí súperi a najmä na verejnosti si neostávali nič dlžní. V boji o voliča DS pritvrdila aj preto, aby získala do svojho košiara bývalých ľudákov. Hoci vo vedení tejto strany prevažne luteráni, DS čoraz viac vychádzala v ústrety katolíckemu krídlu v jej radoch vedenému nitrianskym kanonikom Andrejom Cvinčekom a Jánom Kempným. Aby zastavila odliv členstva a voličstva do Strany slobody založenej iba pred mesiacom Vavrom Šrobárom, uzavreli obe frakcie v apríli 1946 dohodu. Tá garantovala katolíkom majoritné zastúpenie (v pomere 2:1 v prospech katolíkov) vo vrcholných orgánoch DS a na jej kandidátke, Kempný sa stal generálnym tajomníkom strany DS, jej predsedom zostával Jozef Lettrich.
Foto: TASR
S Aprílovou dohodou sa spájal vznik tzv. krížikovej akcie. Išlo o politicko-náboženskú iniciatívu, v rámci ktorej sa DS usilovala získať podporu veriacich voličov. Aktivisti a sympatizanti strany v mnohých obciach kreslili na ploty, domy či verejné miesta krížiky, aby vizuálne ovládli priestor a dali najavo, že obec stojí „pri kríži". Akcia sa však preniesla aj do kostolov. Kňazi počas bohoslužieb čítali pastierske listy, v ktorých síce nemenovali stranu, ktorú by ľudia mali voliť, ale odporúčali „voľbu kríža". Mnohí veriaci si podomácky vyrábali krížiky (v tom čase patrili medzi nedostatkový tovar) a nosili ich ako odznaky. Stali sa poznávacím znamením opozície voči nastupujúcemu režimu.
„Cieľom Aprílovej dohody bolo vytvoriť jednotný nekomunistický blok proti rastúcemu vplyvu KSS," konštatujú v spoločnej štúdii historici Jan Pešek a Michal Barnovský.
Aj komunisti mali svoj volebný symbol – červenú hviezdu. Prezentovali ju ako znamenie pokroku, práce a „svetlej budúcnosti" (protiklad k „tmárskemu" krížu). A komunistický „blok" sa vytvoril už počas Povstania zjednotením KSS so slovenskou sociálnou demokraciou. Pred voľbami sa k nemu pridružilo viacero spoločenských organizácií združujúcich napríklad bývalých partizánov.
Čítajte viac Slobodné voľby v revolučných časoch
Ako poslovenčiť Maďarov
Zhodou okolnosti práve v tomto období prebiehal aj rozpad Veľkej trojky, spojenectva USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu z druhej svetovej vojny. „Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent železná opona". Britský premiér Winston Churchill ohlásil v marci 1946 touto vetou príchod studenej vojny.
V nasledujúcich dvoch mesiacoch sa však vzájomné vzťahy medzi spojencami v protihitlerovskej koalícii ešte nevyhrocovali, iba sa začínali ochladzovať. V depešiach amerického veľvyslanca v Prahe Laurenca Steinhardta určených pre ministerstvo zahraničných vecí vo Washingtone ešte nebadať vzrastajúce obavy z ďalšieho vývoja, skôr naopak. Vo svojom odhade výsledkov volieb ambasádor síce predpovedal víťazstvo komunistov, ale iba tesné. Preto nečakal, že budú zostavovať vládu, predpokladal skôr vznik „pravocentristickej vlády" českých národných socialistov, ľudovcov a slovenských demokratov.
Zato Ústav pre výskum verejnej mienky (ÚVVM) v Prahe predpovedal niekoľko týždňov pred voľbami takmer 40-percentné víťazstvo KSČ v českých krajinách, čo sa aj potvrdilo. Na Slovensku síce odhadol víťazstvo DS, ale o 20 percent nižšie, ako boli skutočné volebné výsledky. Vedenie ústavu to pripisovalo nedostatku slovenských anketárov a neochote oslovených ľudí povedať, koho budú v skutočnosti voliť.
ÚVVM mohol výsledky svojich zistení zverejniť až po voľbách, sekretariáty strany však mali vlastné odhady a prognózy. Komunistom pripadol vo vláde i v Zbore povereníkov rezort vnútra. Jeho spravodajské zložky podávali straníckej centrále pravidelné hlásenia o náladách vo verejnosti, ktoré im neveštili nič dobrého, o čom ešte bude neskôr reč.
Na vrchole predvolebnej kampane, 15. mája 1946, nadobudla platnosť medzištátna dohoda o výmene obyvateľstva s Maďarskom. ČSR bola pred vojnou štátom veľkých menšín: žilo v ňom takmer 3,5 milióna Nemcov (väčšina v českom pohraničí) a viac ako 600-tisíc Maďarov. Prvých išli (so súhlasom víťazných mocnosti)) vysídliť, z republiky do Nemecka, druhých chceli vymeniť za maďarských Slovákov. Tí, čo sa rozhodli zostať na Slovensku, sa museli poslovenčiť alebo reslovakizovať: „Vyhlásiť, že sa úplne zriekajú svojej národnosti a splývajú so slovenským etnikom“. Citát je z dobového dokumentu DS.
Beneš sledoval zámer premeniť Československo na čisto slovanský štát. Preto sa podľa neho mali počeštiť alebo poslovenčiť aj preživší holokaust občania židovského pôvodu, ktorí sa pred vojnou hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti. „Beneš opakovane tvrdil, že ak sa židia neasimilujú s českým alebo so slovenským národom, budú v ČSR žiť ako cudzinci," spomínal izraelský diplomat a historik Moše Jegar.
V predvolebnom zápase na Slovensku sa „maďarská otázka" stala jednou z hlavných tém. Výmenu podporovali obe hlavné strany, hoci pôvodne boli za odsun nielen Nemcov, ale i Maďarov, s čím však nesúhlasili víťazné mocnosti.
Zhoda v základnej otázke vyústila do súťaže, kto dokáže zo Slovenska vysídliť výmenou viac Maďarov a komu sa ich podarí viac „odmaďarčiť" – komunistom alebo demokratom?
Výmena obyvateľstva sa však naplno rozbehla až v apríli 1947 a aj „reslovakizácia" maďarskej menšiny neprebiehala dostatočne rýchlo. Vznikol problém, kto nahradí výpadok státisícov voličov, ktorých štát zbavil po vojne občianskych práv vrátane volebného. Čiastočné riešenie prinieslo zníženie aktívneho volebného práva z 21 na 18 rokov (ČSR to uzákonila ako prvý štát v Európe) a umožnenie príslušníkom ozbrojených zložiek (armády i polície) zúčastniť sa volieb. Pred vojnou nebolo mysliteľné jedno ani druhé.
Foto: TASR
Násilie po mítingoch
Volebná kampaň vrcholila „letákovou vojnou", na ktorej sa zúčastnilo dokonca letectvo. Nad veľkými mestami zhadzovali z lietadiel balíky agitačno-propagačných letákov. V novinách sa písalo o „bombardovaní" a o „útokoch" letákmi. Taký balík totiž pri pády z výšky mal nárazovú silu tehly a poškodzoval krytiny striech, niekde dokonca spôsobil aj vážnejšie úrazy.
Všetky strany však stavili najmä na osobnú agitáciu svojich lídrov. Veľké volebné mítingy sa konali po celej republike. Miestami sa to neobišlo bez incidentov. Napríklad v Banskej Bystrici 12. mája 1946 sa po zhromaždení DS, kde vystúpil jej predseda Lettrich, strhli v uliciach krvavé potýčky medzi priaznivcami tejto strany a komunistickými agitátormi. Výsledok? V novinách sa písalo o desiatkach zranených.
O týždeň neskôr sa konal veľký míting komunistov v Nitre, na ktorom rečnil predseda KSS Viliam Široký. Priaznivci DS ho neustále prerušovali píšťalkami a rapkáčmi, až nakoniec musel prejav prerušiť a opustiť pódium. V nitrianskych uliciach nasledovali šarvátky medzi mladými demokratmi a komunistickými agitátormi. Ani tu sa incidenty nezaobišli bez zranených.
Čítajte viac Voľby na začiatku normalizácie? Až po dôkladnej očiste
Podobných prípadov s blížiacimi sa voľbami pribúdalo. Francúzsky veľvyslanec v ČSR Maurice Dejean hlásil do Paríža toto: „Volebná kampaň na Slovensku je oveľa násilnejšia ako v Čechách." Pripisoval to „vplyvu cirkvi v prospech DS, čo spolu s agresívnou agitačnou činnosťou komunistov a bývalých partizánov vytvára výbušnú zmes".
Našťastie podľa volebného zákona platil 48-hodinový volebný pokoj. Nesmeli sa konať volebné mítingy a v deň volieb žiadna agitácia. Okrem toho počas volebného víkendu (voľby sa konali v nedeľu 26. mája) sa nesmel predávať a podávať alkohol. Veľa incidentov totiž prepuklo predtým pod jeho vplyvom.
Pyrrhovo víťazstvo demokratov
Volebná účasť dosiahla až 95 percent. Ako za vlády komunistov, poviete si asi. Ako to vôbec bolo možné? Už pred vojnou a potom ešte desať rokov po nej platila u nás volebná povinnosť. Voliť musel každý, kto mal volebné právo (tak je to dodnes napríklad v Belgicku).
Pokuty za neodôvodnenú neúčasť mohli dosiahnuť 5-tisíc korún (dva priemerné platy robotníka) alebo náhradné väzenie až do jedného mesiaca. Mnohých ľudí však určite motivoval aj historický význam, ktorý sa týmto voľbám prisudzoval. Britský denník The Times na ich okraj napísal: „Čechoslováci môžu s uspokojením hľadieť späť na prvý rok svojho znovuzrodenia."
Už na druhý deň boli známe výsledky hlasovania. V Čechách a na Morave zvíťazili komunisti, ktorí získali viac než 40 percent hlasov. Druhí boli národní socialisti s bezmála 24 percentami a na tretej priečke skončili ľudovci (kresťanskí demokrati) s 20 percentami.
Odlišne dopadli voľby na Slovensku, kde jasne vyhrala DS so 62 percentami, druhá KSS získala iba 30 percent a o zvyšok (po tri až štyri percentá) sa podelili Strana slobody a Strana práce. Celoštátne však zvíťazila KSČ. Vládu Národného frontu preto zostavoval jej líder Klement Gottwald. „Je to úprimný vlastenec, vyhýba sa extrémnym riešeniam situácie, je schopný sa učiť novým veciam a dá sa mu veriť," napísal Steinhardt do Washingtonu.
V koaličnom kabinete zasadli okrem deviatich komunistov ešte národní socialisti, ľudovci a slovenskí demokrati (každá strana mala štyroch ministrov), ďalej traja sociálni demokrati a dvaja nestraníci. Už čoskoro sa ukázalo, že demokrati na Slovensku dosiahli Pyrrhovo víťazstvo. Prišlo síce k preskupeniu síl v SNR i v Zbore povereníkov v prospech DS, ale už začiatkom leta museli demokrati na nátlak Beneša a Gottwaldovej vlády súhlasiť so značným zúžením kompetencií národných orgánov. To do značnej miery obmedzilo účinky volebného víťazstva DS na Slovensku.
V KSČ platila vtedy téza o vlastnej ceste k socializmu a komunisti v predvolebnej kampaní zdôrazňovali zámer budovať novú, spravodlivú, demokratickú spoločnosť, pripomínal historik Pešek. „Aj vďaka roľníkom a živnostníkom, ktorí ich sľubom uverili, zvíťazili vo voľbách 1946 celoštátne komunisti. Uplynulo niekoľko rokov a KSČ, ktorá medzitým získala monopol moci, začala s násilnou kolektivizáciou. Drobní podnikatelia museli po februári 1948 zavesiť živnosť na klinec, v opačnom prípade sa vystavili perzekúciám."
