Nikto však nevedel, čo vyvoláva nákazu a ako ju liečiť. Nevylučovalo sa použitie biologickej zbrane. Záhadu vyriešil až vedecký objav pred 50 rokmi.
Nie je však hantavírus ako hantavírus. Ide o celú rodinu nebunkových mikroorganizmov s množstvom kmeňov. Väčšina z nich potrebuje hostiteľov, spravidla hlodavce, ktoré potom prenášajú nákazu. Človek sa najčastejšie infikuje vdýchnutím prachu kontaminovaného výlučkami myší alebo potkanov.
Súčasnej vede je známy vlastne iba jeden kmeň tohto vírusu, ktorý sa prenáša priamo z človeka na človeka. Pred 30 rokmi práve on vyvolal prvú dokumentovanú epidémiu na svete v argentínskej Patagónii. Ľudia tam zrazu začali umierať na zlyhanie dýchania. Vírusu dali meno Andes, lebo ho prvýkrát izolovali v regióne, ktorý sa nachádza priamo na úpätí Ánd. Andes vyvolal minulý mesiac nákazu na výletnej lodi počas jej plavby z Argentíny cez Antarktídu do Európy.
Na Kórejskom polostrove vyčíňal pred 75 rokmi iný kmeň hantavírusu a aj ochorenie sa prejavovalo inak. Síce tiež krvácavou (hemoragickou) horúčkou a vnútorným krvácaním, nie však do pľúc, ale do obličiek.
Mohol za to prach a myši
V rokoch 1950 – 1953 na Kórejskom polostrove zúrila bratovražedná vojna. Na strane Severokórejčanov stáli Sovietsky zväz a Čína, Juhokórejčanov podporovali predovšetkým USA. Svet bol rozdelený železnou oponou na východnú a západnú časť, Československo patrilo do sovietskeho bloku. Severokórejčanom sme dodali okrem zbraní aj mobilnú chirurgickú nemocnicu na spôsob tej, ktorú vídame v nespočetných reprízach úspešného amerického seriálu M.A.S.H.
„Lenže zatiaľ čo vo filme je to komédia, tak v skutočnosti to bola skôr dráma plná tragických príbehov,“ spomínal Koloman Veselka, rodák od Hlohovca. Keď sme sa zhovárali pred trinástimi rokmi, mal už viac ako 80 rokov. Do nemocnice určenej pre Kóreu ho zaradili ako spojovacieho technika, príslušníka čs. ľudovej armády. V takzvanom technickom personáli nemocnice (v skutočnosti jej ozbrojenom sprievode) bol ešte jeden Slovák: Karol Lovecký z Trnavy.
Čítajte viac Vražedné mlčanie Kremľa: Archívy po 40 rokoch usvedčujú Moskvu z hazardu so životmi. Státisíce ľudí sa ocitli v rádioaktívnej pasci
Prvý turnus, ktorý pozostával z 29 lekárov a ošetrovateliek, dorazil do obce Somgam asi 40 kilometrov od severokórejskej metropoly Pchjongjang v polovici apríla 1952. Putovali z Prahy vlakom takmer mesiac cez Sovietsky zväz, Mongolsko a Čínu. Okrem zdravotníkov doviezol vojenský transport na tie časy moderné vybavenie pre nemocnicu s kapacitou 500 pacientov.
Československú nemocnicu však pripojili k oveľa horšie organizovanému i vybavenému kórejskému špitálu. Vedúci lekár Josef Barták mal s jeho vedením ustavičné spory. Neskôr Bartáka vymenili a na jeho post dosadila Praha ďalšieho českého vojenského chirurga Bedřicha Placáka, účastníka SNP. Po druhej svetovej vojne Placák pôsobil krátko v Piešťanoch, neskôr sa stal riaditeľom Ústrednej vojenskej nemocnice.
„Po príchode do Somgamu nás čakali nejaké zemľanky. Našich lekárov síce Kórejčania ubytovali v domčekoch, ale tie nespĺňali najzákladnejšie hygienické požiadavky. Navyše stáli uprostred kasární, ktoré bývali často cieľom leteckých náletov. Bolo sucho, vietor hnal po cestách a okolí obrovské kúdoly prachu," spomínal Veselka.
Prach ležal všade, aj v zemľankách, kde výlučkov prenášajúcich vírusy bolo ešte viac než inde. A práve v tom prachu bol nebezpečný vírus. V prachu s myšacími exkrementmi. Samozrejme, Čechoslováci a Kórejčania, či už civilisti alebo vojaci, o tom vôbec netušili.
Čs. nemocnica mala byť pôvodne chirurgická a jej lekári skutočne operovali najmä črepinové a strelné zranenia vojakov, ale celý zdravotnícky personál sa čoraz viac vyčerpával bojom so záhadnými infekciami a parazitmi. Vyplýva to aj zo zachovaných denníkov zdravotnej sestry Arnoštky Máchovej.
V októbri 1952 počet prijímaných pacientov už prevýšil kapacitu čs. nemocnice takmer o 150. Denne pribúdali nielen desiatky zranených, ale aj pacientov napadnutých neznámou pliagou. Preto sa pokračovalo v budovaní zemľaniek, pri ich hĺbení pomáhali ľahšie zranení pacienti a aj pracovníci našej nemocnice. Prirodzene, že sa tak vystavovali aj sami riziku ochorenia.
Mýtus o biologickej zbrani
V zákopoch na oboch stranách frontu to vyzeralo ešte horšie. Infikovaných neznámym patogénom v čínsko-kórejských i v amerických jednotkách, ktoré bojovali pod vlajkou OSN, neustále pribúdalo. Lekári vo vojenských lazaretoch diagnostikovali ochorenie len všeobecne ako epidemickú hemoragickú horúčku, záhadné horúčkovité ochorenie s krvácaním alebo ako nefritídu – zápal obličiek s krvou v moči. Niektorí pacienti kolabovali práve na zlyhanie obličiek. Úmrtnosť na nové ochorenie dosahovala približne 15 percent. V jednotkách pod egidou OSN sa nakazilo 3 000 až 3 500 vojakov. Čínska ani severokórejská strana údaje o počtoch nakazených a o úmrtiach nezverejnili.
Pretože pôvodca ochorenia nebol známy, vojenskí lekári ordinovali najmä podpornú a improvizovanú liečbu. Pri silnom krvácaní podávali transfúzie, plazmu, niekedy celé jednotky krvi. Chýbali vhodné antivirotiká, v poľných podmienkach ešte nebola dostupná ani dialýza. Niektoré väčšie vojenské nemocnice OSN na juhu Kórey už experimentovali s ranými formami dialýzy, ale jej možnosti boli obmedzené.
Niektorí lekári na oboch stranách frontu vyslovili podozrenie, či nepriateľ nevyskúšal biologickú zbraň. Severokórejská, čínska a sovietska propaganda sa toho chytili a verejne obvinili USA z použitia bakteriologických zbraní na bojiskách kórejskej vojny. Noviny tvrdili, že Američania zhodili z lietadiel bomby s nakazeným hmyzom.
Z Prahy poslali do Pchjongjangu skupinu epidemiológov, aby získali dôkazy pre toto tvrdenie. „Skúmanie v poľných laboratóriách však ukázalo, že išlo o prirodzené prírodné ohniská ochorení, ktorým nahrával absolútny rozvrat hygieny," napísal v svojich pamätiach Placák. Terénne zistenia skupiny československých expertov však museli byť prísne utajené.
Uznávaný americký virológ Clarence J. Peters prezývaný kolegami lovec vírusov v knihe spomienok napísal, že ochorenie viac ako troch tisíc vojakov na neznámu krvácavú horúčku vyvolalo v americkom velení takmer paniku: „Vzniklo vážne podozrenie, že sa stali obeťami tajného útoku komunistických vojsk pomocou biologických zbraní.“ Armáda zriadila vyšetrovacie tímy, ktoré sa vážne zaoberali touto verziou. Z odstupu desaťročí je však jasné, že údajné nasadenie týchto zbraní patrí k mýtom kórejskej vojny. Po jej skončení intenzívne pátranie po pôvodcoch krvácavých horúčok pokračovalo najmä v USA a v Južnej Kórei.
Foto: Juhokórejská akadémia vied
Ho Wang Lee bez Nobelovej ceny
Pred štyrmi rokmi zomrel v Soule vo veku 94 rokov emeritný profesor tamojšej univerzity Ho Wang Lee, objaviteľ hantavírusu i vakcíny proti jeho prvému izolovanému kmeňu Hantan.
Do styku s nakazenými vojakmi trpiacimi krvácavou horúčkou prišiel do kontaktu už ako medik počas kórejskej vojny. Budúci virológ bol študentom tretieho ročníka lekárskej fakulty, keď ho juhokórejská armáda povolala (podobne ako stovky ďalších študentov medicíny) v rámci mobilizácie do svojich radov. Ho Wang Leea zaradili medzi „lapiduchov" – pomocných medikov a sanitárov a poslali do prvej línie. Ako píše kórejský historik vedy Kim Geun-bae, práve táto skúsenosť podnietila Ho Wang Leea študovať problematiku krvácavej horúčky.
Trinásť rokov po vojne začal jeho výskum financovať Pentagon zo svojich grantov. Zvažoval pritom jeho dôležitosť aj pre národnú bezpečnosť USA. Za tieto peniaze Ho Wang Lee vybudoval veľké laboratórium v Soule a spustil rozsiahly terénny výskum v demilitarizovanom pásme, kde vírus prirodzene koloval. Výsledkom bol aj odchyt tisícok poľných myší (druh ryšavka tmavopása) v tomto 4 km širokom a takmer 250 km dlhom pásme na hraniciach rozdeleného Kórejského polostrova. Išlo o pomerne riskantnú činnosť. Skupina pod vedením Ho Wanga Leea bola tŕňom v oku medzinárodnej dozornej komisie, v ktorej nechýbali českí a slovenskí inšpektori. Kým tých odchytávači myší iba nútili mať sa na pozore, oficiálny Pchjongjang ich podozrieval, že robia tzv. stenu pri prieniku juhokórejských a amerických špiónov do Severnej Kórey.
Čítajte viac Zázračný liek dokázal rozhádať celé národy
Paralelne s výskumom Ho Wang Leea pokračovali v bádaní americkí vedci. Bol medzi nimi nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu Daniel C. Gajdusek. Vedec so slovenskými koreňmi – jeho rodičia prišli do USA ešte pred prvou svetovou vojnou z obce Smrdáky neďaleko Senice.
Gajdusek viedol prestížne laboratórium v Národnom inštitúte zdravia v meste Bethesda (štát Maryland). Medzi ním a pracoviskom Ho Wang Leea síce existovala rivalita, zároveň však dokázali spolupracovať. Vymieňali si napríklad dôležité informácie. Gajdusekovi sa v sedemdesiatych rokoch 20. storočia podarilo získať (vďaka väzbám na české a slovenské vedecké inštitúcie) záznamy o terénnom výskume z obdobia kórejskej vojny a odovzdal ich Ho Wang Leeovi. Jeden z jeho blízkych spolupracovníkov prešiel pracovať ku Gajdusekovi a poskytol mu diagnostické protilátky metódy. Nakoniec však takpovediac do cieľa ako prvé dobehlo laboratórium v Soule: v roku 1976 úspešne izolovalo vírus vyvolávajúci krvácavú horúčku. Ho Wang Lee ho nazval podľa rieky Hantan, v blízkosti ktorej štvrťstoročie predtým bojovali infikovaní vojaci.
Mimochodom, v tom istom roku 1976 sa Gajdusek stal nobelistom. Cenu mu udelili za jeho starší objav infekčnej podstaty neurologického ochorenia s názvom kuru. Gajdusek bol totiž orientovaný najmä na výskum pôvodcov smrteľných neurodegeneratívnych ochorení, napríklad vzácnej Creutzfeldt-Jacobovej choroby.
Vráťme sa k hantavírusu. Boj medicíny s ochoreniami, ktoré vyvoláva, sa Leeovým objavom len začínal. Medzitým vypuklo viacero regionálnych epidémií krvácavej horúčky s obličkovým syndrómom, zvyčajne to súviselo s premnožením hlodavcov. V priebehu najväčšej krízy ochorelo 140-tisíc ľudí v Číne a desaťtisíce vo východných oblastiach Sovietskeho zväzu. Tisícky z nich zomreli.
A znovu to bol Ho Wang Lee so svojím tímom, ktorý v roku 1989 prišiel ako prvý s účinnou očkovacou látkou Hantavax. Je zaujímavé, že juhokórejský virológ bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu (raz aj nobelistom Gajdusekom), ale nórsky Nobelov výbor mu ju nikdy neudelil. Hoci Lee izoloval po Hantane ďalší kmeň hantavírusu a nazval ho Seoul (čiže Soul). Vakcína Hantavax sa ukázala ako účinná aj proti nemu.
Foto: SITA/AP
Mimoriadne nebezpečný Andes
Pripomeňme, že rodina hantavírusov má množstvo kmeňov. Vari najviac nebezpečný, lebo ako jediný sa prenáša z človeka na človeka (zvyčajne priamym kontaktom), sa volá Andes. Ostatné hantavírusy sa šíria vdýchnutím prachu s výlučkami hlodavcov. Andes je aj najviac smrtiaci. Úmrtnosť pacientov sa pohybuje od 30 % až do 50 %.
Ochorenie vyvolané vírusom Andes sa začína horúčkou, bolesťami hlavy a žalúdočnými problémami. Rýchlo však prechádza do ťažkého zápalu pľúc a zlyhania dýchania. Poukázala na to Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) po prepuknutí krízy na lodi MV Hondius. Proti tomuto hantavírusu neexistuje liek ani očkovanie. Pacientom sa poskytuje iba podporná lekárska starostlivosť, napríklad pľúcna ventilácia.
Potom ostáva už len čakať, či si telo s vírusom poradí, alebo nasadiť prístroj ECMO, ktorý spája umelé srdce i umelé pľúca. Prístroj udržiava pacienta nažive celé dni alebo aj týždne a dáva telu drahocenný čas na to, aby prekonalo vírusovú infekciu a vstrebalo tekutinu z pľúc. Bez tejto technológie by úmrtnosť u podskupiny najťažších pacientov, u ktorých sa rozvinie tzv. refraktérny (nezvratný) šok, dosiahla takmer 100 percent. K týmto záverom dospel tím čílskych špecialistov pod vedením Franciska A. Hernandesa.
Čiže je Andes podobnou hrozbou ako koronavírusy SARS? Áno i nie. Podľa vedcov nemajú hantavírusy a koronavírusy z biologického a genetického hľadiska nič spoločné, patria do úplne odlišných rodín vírusov. Líšia sa už tým, že prvé nespôsobujú pandémie, ale „len“ regionálne epidémie. Nákaza sa síce prenáša medzi ľuďmi v oboch prípadoch, ale u covidu-19 prevažne vzduchom, zatiaľ čo u Andesu je extrémne vysoký (až 20 percent prípadov) prenos medzi sexuálnymi partnermi.
Napriek tomu sú si v niečom podobné. Napríklad v tom, ako napádajú ľudské telo a tiež priebehom vyvolaných ochorení. Oba vírusy spôsobujú vážne respiračné zlyhania a v oboch prípadoch sa pľúca pacienta zalejú tekutinou. V prípade vírusu Andes však neprichádza po poškodení stien ciev k masívnemu krvácaniu, ale tekutina s krvnou plazmou zateká priamo do pľúcnych komôr. To bráni okysličovaniu krvi, vzniká pľúcnych edém (opuch).
Našťastie, hlodavce, ktoré Andes bežne prenášajú, nežijú v Európe. Jeho šírenie zvieratami na našom kontinente preto ešte nebolo zaznamené a WHO to ani nepredpokladá.
Keď pred 30 rokmi hlásili z argentínskej Patagónie záhadné úmrtia na pľúcny syndróm, odobrané vzorky tkanív pri pitve jednej pacientky sa analyzovali na viacerých miestach. Kľúčovú úlohu pri objave nového kmeňa hantavírusu však zohrala Paula Padulová, vedúca laboratória v Inštitúte Carlosa Malbrána (Buenos Aires), ktoré úzko spolupracovalo s genetikmi z amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC).
Čítajte viac Smrtonosná vakcína: ako Elvis Presley obnovil dôveru v očkovanie
Prvá zdokumentovaná epidémia v argentínskej Patagónii trvala 11 týždňov a zasiahla tri susediace mestečká, respektíve obce. Infikovalo sa 16 ľudí, pričom epidemiológovia si všimli, že každý nový pacient bol v priamom preukázateľnom kontakte s iným chorým človekom. „Bolo to prekvapujúce, ťažko uveriteľné zistenie, lebo všetky dovtedy známe kmene hantavírusu sa neprenášali z človeka na človeka," spomína Padulová.
V južnej Argentíne sa vyskytla aj doposiaľ najväčšia epidémia spôsobená Andesom. V obci Epuyén sa v roku 2018 nakazilo pri oslavách 34 ľudí, z nich 11 zomrelo. Prispeli k tomu traja „superšíritelia". Miestne úrady museli zaviesť prísnu karanténu.
Foto: archív
Slovenský mix vírusov
Ako je to s hantavírusmi v Európe a na Slovensku osobitne? V bývalom Československu zaznamenali prvé hantavírusové infekcie v druhej polovici 20. storočia. Išlo však o miernejšie ochorenia, ako vyvolávala ázijská či kórejská forma vírusu. U nás sa vyskytujú kmene skupiny nazývanej Starý svet, prevažne Puumala a Dobrava-Belgrade.
Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia Slovensko upútalo pozornosť nemeckého výskumníka hantavírusov Conrada Sibolda z berlínskej univerzitnej nemocnice Charité. Upozornil na súčasný výskyt troch kmeňov týchto vírusov u nás, čo je v Európe dosť pozoruhodné (tým tretím bol Tula vírus, menej infekčný kmeň). Na Slovensku sa teda vyskytuje akýsi mix „fínskych" a „balkánskych" kmeňov hantavírusu. V roku 1999 zverejnil o nich štúdiu slovenský virológ Boris Klempa, ktorý hantavírus sám prekonal. Podľa jeho zistení sa hantavírus vyskytuje u nás najmä na východnom Slovensku. Už v osemdesiatych rokoch minulého storočia ho tam pozorovali medzi lesnými robotníkmi, poľovníkmi a ochrancami prírody. Prenáša ho najmä hraboš lesný a ryšavka žltohrdlá. Ochorenie sa prejavovalo nielen vysokými horúčkami a bolesťami svalov, ale aj poškodením obličiek.
Vírus Dobrava-Belgrade môže mať aj pomerne vysokú úmrtnosť, v niektorých regiónoch Balkánu sa pohybuje okolo 10 percent. Je predpoklad, že smrteľné prípady sa v minulosti vyskytli aj u nás, hoci lekári namiesto krvácavej horúčky s obličkovým syndrómom diagnostikovali omylom „ťažkú chrípku".
Napriek tomu sa ani u nás, ani inde v Európe proti hantavírusom neočkuje. Prečo? Lebo nejestvuje Európskou úniou schválená vakcína, hoci očkovacie látky proti európskym kmeňom tohto vírusu vedci už dávno vyvinuli a odskúšali. Vybrané skupiny obyvateľstva sa zatiaľ pravidelne očkujú v Kórei a Číne (vojaci, lesní pracovníci, obyvatelia endemických oblasti – s vyšším výskytom infekcií tohto druhu), pravdepodobne aj v niektorých regiónoch Ruska.
Môžu „naše“ hantavírusy mutovať a stať sa nebezpečnejšími? Odborníci to nevylučujú, ale dobrá správa znie, že kmene tejto rodiny mutujú oveľa pomalšie ako koronavírusy.
