Tridsaťtri vysokých škôl na Slovensku evidovalo v tomto roku okolo 95-tisíc prihlášok na bakalárske alebo tzv. spojené štúdium. Ďalších asi 20-tisíc prihlášok smerovalo zo slovenských gymnázií na vysoké školy do Českej republiky. Ako je možné, že až toľko, keď u nás v minulých týždňoch maturovalo len približne 42-tisíc študentov? Lebo každý sa poisťuje, znie odpoveď, preto poslal prihlášky na dve alebo aj tri školy. Na niektorú univerzitu ma už len prijmú, hovoria si v duchu uchádzači. Ak nie na elitnú s prijímacou skúškou, tak na tuctovú bez prijímačiek.
Na Slovensku je až 70 percent zo všetkých alma mater, kde záujemcov prijmú na štúdium len na základe prospechu na strednej škole. Naopak, v Česku je to len každá tretia fakulta, na ostatných treba robiť testy. Pre tých, čo sa narodili dávnejšie, to môže vyznievať nepochopiteľne, pretože museli podstúpiť písomné aj ústne skúšky (pohovory). Dnes existujú vysoké školy, kde si uchádzač môže byť takmer stopercentne istý, že ho zapíšu na štúdium bez jedinej otázky.
Najnovšie to platí – aj keď len čiastočne – už aj o štúdiu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Presnejšie: štyroch z každých desiatich, tých, čo na gymnáziu dosahovali prospech do 1,1, už tam tohto roku prijali bez vstupných štandardizovaných testov. Ostatní ich ešte museli absolvovať. Pritom práve medicína s právom, pedagogikou, umeleckými školami a niektorými odbormi na filozofických fakultách patrí medzi posledné bašty, kde sa ešte vyžadujú aké-také vstupné skúšky.
Našťastie, ďalšie dve liahne slovenských medikov v Košiciach a Martine experiment bratislavskej fakulty odmietajú a trvajú na vstupných skúškach pre všetkých uchádzačov.
Kritika zaznela aj z radov odborníkov. „Výskumy ukazujú, že známky zo strednej školy predikujú len menšiu časť úspechu pri štúdiu medicíny a prakticky nepredpovedajú kvalitu klinických zručností či empatie,“ upozorňuje zdravotnícky analytik Tomáš Szalay.
Podľa uznávaného kardiológa profesora Róberta Hatalu z ústavu srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave tieto schopností nevyjavia ani testy: „Komunikácia s uchádzačom je nevyhnutná. Dnes s ním nikto neprehovorí, samé testovanie, nuž a tomu zodpovedajú i výsledky.“
Čítajte viac Slovenské vysoké školstvo v roku nula
Navyše, úroveň a kvalita gymnázií v jednotlivých slovenských regiónoch sa významne líšia. Na jedných dosiahnete vynikajúci prospech len s odretými ušami, na druhých takpovediac ľavou zadnou.
Stúpenci „bezhraničnej" dostupnosti vysokých škôl pre záujemcov opakujú starú mantru, že neschopných štúdia najlepšie filtrujú prvé semestre na fakulte. Veď už počas prvého skúškového obdobia v januári alebo vo februári sa ukáže, že zhruba 30 až 40 percent študentov absolútne nezvláda vysokoškolské nároky, na prednášky prestanú chodiť alebo štúdium oficiálne zanechajú. Mnohí to idú skúšať na inú vysokú školu alebo si vyhliadnu iný študijný odbor. Ber to čert, keby si výuku zaplatili. Zotrvávanie na fakulte každého takzvaného večného študenta vyjde štát od 8-tisíc do 10-tisíc eur ročne. Len čo sa v septembri zapíše do prvého ročníka, štát naňho začne posielať mesačne zálohové dotácie. Nie sú to vlastne vyhodené peniaze?
Foto: TASR, Michal Svítok
Korupcia v zlatej totalite
V bývalom režime bolo všetko jednoduchšie. A zároveň zložitejšie. Pre centrálne riadenie ekonomiky sa prijímanie na vysoké školy muselo riadiť smernými číslami, čo bola socialistická obdoba numerus clausus. Jednotlivé fakulty a študijné odbory mali zhora stanovené kvóty, koľko uchádzačov môžu do prvých ročníkov v tom-ktorom roku prijať. Bez prijímačiek to, samozrejme, nešlo. Konali sa na každej vysokej škole, pozostávali z ústnej i písomnej skúšky a v 80. rokoch sa už povinne zaviedli anonymné testy.
Plánovači sa však občas prerátali. Historik čs. školstva Pavel Urbášek uvádza, že v druhej polovici 80. rokov prevyšoval dopyt po vysokoškolských miestach ich ponuku viac ako o 50 percent. Stalo sa to aj v dôsledku rastúceho podielu generácie tzv. Husákových detí, čiže vysokej pôrodnosti v predchádzajúcom desaťročí. Najmä na lukratívnych, ťažko dostupných fakultách (lekárskych, právnických) preto kvitla korupcia a klientelizmus, protekcia a rodinkárstvo.
Rozprávali sa celé legendy o tom, ako dostať dieťa na lekársku fakultu. Vraj už nestačí postrčiť „správnemu človeku" obálku s tisíckami korún. V tej obálke musí byť kľúč od nového auta! Na obľúbené domáce škodovky a sovietske lady sa totiž čakalo v poradovníkoch Mototechny celé roky.
„Obálka s kľúčom od auta" však bola dobovým mýtom, ktorý nezodpovedal realite. V archívoch sa dosiaľ nenašiel jediný prípad, že by niekoho prichytili s takýmto „všimným", tobôž ho za to súdili. Čo vôbec neznamená, že sa v socialistickom vysokom školstve nepodplácalo a že pri vybavovaní prijímačiek alebo skúšok nelietali aj tisícovky. Korupcia za socializmu mala však svoje osobitosti. Najčastejšie sa diala cez vplyvné známosti (tzv. tlačenky). Rodičia uchádzačov ponúkali protislužby, napríklad nedostatkový stavebný materiál, exkluzívny tovar zo zahraničia, umiestnenie pacienta na špičkovej klinike, vybavenie protekcie na nejakom úrade a pod. Existovala aj tzv. mocenská tlačenka, keď škola prijímala uchádzača po zásahu vyššie stojaceho straníckeho alebo štátneho orgánu.
Okrem týchto skrytých praktík sa v prijímacom konaní za socializmu vyskytovala oficiálne povolená pozitívna diskriminácia. Umožňovala ju totiž platná legislatíva. Prijímačky mali na jej základe dve kolá. V prvom škola prijala zhruba 80 % uchádzačov z predpísanej kvóty, ďalších 20 % sa na školu dostalo v druhom kole. Boli to zväčša žiadatelia z robotníckych rodín a z historicky zaostalejších regiónov. Tým sa mala pre deti zo slabších sociálnych skupín vyrovnať štartovacia čiara, ale išlo aj o to, ako zlepšiť tzv. triedny a kádrový profil školy, o čom bude ešte neskôr reč.
Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy
V Uhorsku bez prijímačiek, ale…
Niekoho to možno prekvapí, ale slovenskí študenti mali voľný prístup na vysoké školy bez prijímačiek už za Uhorska a prvej Československej republiky. O to tvrdšie však boli vtedy prijímacie pohovory a záverečné skúšky na stredných školách.
Korunou evanjelického školstva v celom Uhorsku bolo prešporské lýceum. Vladimír Mináč ho v Dúchaní do pahrieb nazýva „polovysokou“ školou, lebo všeličím pripomínala univerzitu. Okrem ôsmich lyceálnych tried tam boli ešte tri ročníky filozofie, na ktorých sa študent mohol vzdelávať v logike, vo fyzike, v práve, i dva ročníky teológie.
Záverečné skúšky na tomto lýceu sa konali ústne a verejne – pred katedrou. „Celá aula (často plná starších spolužiakov) počúvala každé vaše slovo," spomínal absolvent lýcea v roku 1843, budúci spisovateľ Ján Kalinčiak. „Ak ste pohoreli, nebola to len zlá známka, ale doslova spoločenská potupa,“ upozorňoval.
Čo musel stredoškolák ovládať? Napríklad aj latinskú a grécku filológiu. Študenti nielen čítali antických autorov v origináli, ale sami skladali básne v časomiere. Alebo filozofiu a logiku: diskutovalo sa o najnovších nemeckých filozofických prúdoch, o dielach Immanuela Kanta a Georga W. F. Hegela. Pritom argumentácia musela byť nepriestrelná.
Kalinčiak sa po skončení lýcea odobral na nemeckú univerzitu do Halle (dnes je to mesto v spolkovej krajine Sasko). Na prijatie mu stačil atestát z prešovskej školy, ktorý bol zárukou kvality.
Po školskej reforme v roku 1850 sa lýceum rozdelilo – vyššie ročníky sa transformovali na teologickú akadémiu a nižšie na osemročné gymnázium. Od tohto momentu gymnazisti skladali oficiálnu štátnu skúšku (maturitu) a odchádzali s vysvedčením zrelosti, ktoré bolo podmienkou na vstup na klasické univerzity. Hlavným vyučovacím jazykom v rokoch 1850 – 1860 bola na dvoch gymnáziách v Prešporku – (evanjelickom i katolíckom) nemčina. V ďalších rokoch bol čoraz zreteľnejší nástup maďarčiny. Pravda, v krátkom období (1862 – 1875) existencie troch slovenských gymnázií vo Veľkej Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom sa tam vyučovalo aj po slovensky. Neskôr sa však maďarčina stala všade v Uhorsku jediným a výhradným vyučovacím jazykom.
Reforma a skúsenosti s revolúciou v meruôsmych rokoch (študenti v nej hrali významnú úlohu) zmenili postoj vládnej moci k vysokým školám v Rakúsko-Uhorsku. Univerzity v Pešti, vo Viedni a v Prahe síce naďalej brali nováčikov bez prijímačiek – zákon sa v tomto ohľade nezmenil – ale uchádzačov si preverovali iným spôsobom. A najmä ich politickú spoľahlivosť.
Aby človeka reálne zapísali na štúdium na Kráľovskej univerzite v Pešti, musel najprv prejsť tzv. panslávskym filtrom. Týkalo sa to najmä absolventov oných troch slovenských gymnázií, ktorých automaticky podozrievali z panslavizmu, čiže z extrémneho slavianofilstva.
Študenta síce formálne zapísali na prednášky, no v priebehu prvých týždňov musel osobne navštíviť profesorov (hlavne na lekárskej a právnickej fakulte) a absolvovať s nimi úvodné kolokvium, čo bol vlastne ústny pohovor. Ak profesori usúdili, že študent ovláda slabo maďarčinu alebo prejavuje sklony k radikalizmu, odmietli mu podpísať index (záznamník o štúdiu), čo sa rovnalo vyhadzovu zo školy. Takto pochodil na univerzite v Pešti napríklad Dušan Makovický, budúci osobný lekár spisovateľa Leva Tolstého. „Oficiálne to zdôvodnili mojou nedostatočnou slovnou zásobou a zlým prízvukom v štátnom jazyku, teda v maďarčine," spomínal. Skutočným dôvodom, prečo musel opustiť Pešť, boli jeho národné aktivity. Lekársky diplom potom získal na univerzite v Prahe.
Foto: ČTK
Praha Slovákom blízka i cudzia
Mnohí študenti národovci sa preto radšej Pešti vyhli, hoci dobre vedeli po maďarsky. To je prípad aj spisovateľa Martina Kukučína, ktorý napriek tomu, že maturoval (ešte pod vlastným menom Matej Bencúr) na maďarskom gymnáziu v Šoprone, v roku 1885 odišiel študovať medicínu do Prahy. Preverovali si slovenských uchádzačov aj na Karlovej univerzite? Určite, ale už bez použitia tzv. panslávskeho filtra. Kukučín to opísal vo svojich spomienkach, najmä v autobiografickej črte s názvom Zo študentských časov.
Dôležité bolo z tohto hľadiska takzvané kolokvium. Profesori počas neho viedli s uchádzačom rozhovory, aby zistili jeho motiváciu, pôvod a najmä to, či rozumie prednáškam v češtine.
Dnes to znie až neuveriteľne, ale pred 140 rokmi mnohí slovenskí študenti lepšie rozumeli maďarčine ako češtine, veď vychodili maďarské školy. Kukučín nebol výnimkou. Pochádzal z oravskej roľníckej rodiny, materinským jazykom mu teda bola ľubozvučná slovenčina. V listoch priateľovi Jurovi Janoškovi z Prahy sa zdôveroval, že čeština mu pripadá cudzia a že na univerzite zažíva v styku s učiteľmi aj s konškolákmi silné jazykové zábrany a ostych. Nikto zo slovenských študentov síce kvôli tomu neprepadol, ale niektorí po jazykovom kolapse radšej sami z Prahy odišli už po prvom semestri. Nebol to však Kukučín (Bencúr). Ten medicínu v meste na Vltave riadne dokončil, hoci až po ôsmich rokoch, lebo najmä záverečné rigorózne skúšky sa mu zdolávali veľmi ťažko.
Foto: TASR
Naopak, Milan Rastislav Štefánik nemal s češtinou problémy. Zrejme preto, že bol synom evanjelického farára, ktorý používal v službe archaickú češtinu z Kralickej biblie. Syn v tomto jazyku odmalička počúval kázne, doma v ňom čítal knihy a spieval náboženské piesne. Otec si však uvedomoval, že mladý Milan nedosiahne vysokoškolské vzdelanie bez dokonalej znalosti štátneho jazyka, čiže bez maďarčiny. Preto ho už deväťročného poslal na ľudovú školu s vyučovacím jazykom maďarským do Šamorína a maturoval na maďarskom gymnáziu v Sarvaši (dnes sa nachádza v juhovýchodnom Maďarsku).
V Prahe potom strávil šesť študentských rokov (najprv od roku 1897 štyri semestre na Českej technike, potom štyri roky na Karlovej univerzite), na ktoré vždy spomínal s nostalgiou. Ako na „bezpečný prístav" a „mesto duchovného znovuzrodenia po maďarizačnom tlaku".
Mimochodom, ani na technike, ani na univerzite nemusel Štefánik robiť žiadne prijímacie skúšky.
Čítajte viac Do školy kedysi a dnes: Nekonečné prázdniny, kratší školský rok
Univerzity len pre panské deti?
Ale nemajme veľké oči. Univerzity v Pešti, vo Viedni a v Prahe kedysi každoročne vychovali iba niekoľko desiatok slovenských odborníkov. Celá slovenská národne uvedomelá inteligencia mala začiatkom minulého storočia len o niečo viac ako tisíc príslušníkov. Sociálnodemokratický politik a historik Iván Dérer narátal medzi nimi 120 až 150 advokátov, 50 až 70 lekárov, menej ako 30 inžinierov. Ostatní boli (ako potvrdilo aj sčítanie ľudu v roku 1910) kňazi (474) a učitelia na ľudových dedinských školách (477).
To sa nedá porovnávať s boomom vysokoškolákov na Slovensku, ktorý nastal už koncom prvého desaťročia Československej republiky. Pravda, začiatky bezprostredne po jej vzniku boli nesmierne ťažké. Predovšetkým preto, že nemal kto učiť v rodnom jazyku. Pomohla Karlova univerzita, ktorá vyslala do Bratislavy skupinu svojich profesorov.
Ale chýbali aj študenti, preto o nejakých plnohodnotných prijímačkách nemohlo byť ani reči. Na lekársku fakultu novej univerzity, ktorú nariadením vlády z 11. novembra 1919 pomenovali po učiteľovi národov Janovi Amosovi Komenskom, bolo treba pred jej otvorením robiť nábor po celej republike. Študentov slovenskej národnosti bolo spočiatku aj tak ako šafranu. Väčšinu tvorili poslucháči nemeckej a maďarskej národnosti. Pritom sa prednášalo po česky. „Na seminároch a najmä pri skúškach sme im poskytovali rôzne jazykové úľavy," prezradil po rokoch profesor Kristián Hynek, patológ a internista európskeho formátu.
Situáciu dávnejšie dobre vystihol historik Milan Zemko: „Kým v českých krajoch bolo treba po vzniku ČSR dobudovať len vysoké školstvo, na Slovensku sa všetko školstvo budovalo od začiatku." Ale už v polovici dvadsiatych rokov začal na Univerzite Komenského prevládať slovenský živel. A za prvých desať rokov svojej existencie vychovala približne 1 100 až 1 200 absolventov, pričom pochádzali z rôznych sociálnych vrstiev. Propaganda po roku 1948 hlásala, že za prvej ČSR sa na univerzity dostali len panské deti, ale bol to len ďalší dobový mýtus.
Foto: SHUTTERSTOCK
„V našom internáte bývali dve tretiny detí chudobných rodičov, ktoré sa museli samy prebíjať a usilovným štúdiom získať krajinské alebo štátne štipendiá " spomínal po rokoch profesor Ján Sedlák, dramaturg SND. On sám bol z takejto východniarskej rodiny. Na Filozofickú fakultu UK nastúpil v roku 1934.
Ďalší Slováci študovali na českých vysokých školách. Odhaduje sa, že v dvadsiatych rokoch 20. storočia tvorili takmer desať percent z celkového počtu poslucháčov na Karlovej univerzite. Ďalšie české vysoké školy pripravovali pre Slovensko mladých ekonómov, inžinierov a prírodovedcov. Slovenská technika začala totiž činnosť až v roku 1940, podobne ako Vysoká škola obchodná.
Maturita za rok a hneď na vysokú
Kedy sa vlastne u nás udomácnilo prijímacie konanie na vysokých školách? A kedy smerné čísla? Tzv. hnedá totalita sa v roku 1939 pokúsila zaviesť kvóty, numerus clausus pre novoprijatých uchádzačov židovského pôvodu. Podľa historika holokaustu Ivana Kamenca umiernené krídlo v Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) navrhovalo 4 % z celkového počtu prijatých, radikáli v HSĽS a v Hlinkovej garde požadovali numerus nullus, čiže ani jedného židovského študenta, čo sa im v nasledujúcom roku aj podarilo presadiť.
Prijímačky zaviedla až po roku 1948 komunistická moc. Z výskumov historičky Sone Gabzdilovej vyplýva, že prvé prijímacie pohovory sa u nás uskutočnili v septembri 1949. Stalo sa tak na základe výnosu povereníctva školstva, vied a umenia, ktoré viedol básnik Ladislav Novomeský. Ak v druhej polovici 19. storočia museli slovenskí študenti prejsť skúškou lojality k maďarstvu, tak v prvej polovici 20. storočia ich čakal test vernosti k robotníckej triede.
Čítajte viac Ako dostať mladého lekára na vidiek. Obnovíme umiestenky?
Podľa tohto výnosu mali vysoké školy prednostne prijímať absolventov jedenročných štátnych kurzov pre prípravu pracujúcich na vysoké školy. Tzv. robotnícke prípravky mali nahradiť riadne stredoškolské štúdium ukončené maturitou. U ostatných uchádzačov rozhodoval o prijatí či neprijatí na vysokú školu nielen výsledok ústnych pohovorov a písomných skúšok, ale aj posudok výboru socialistickej mládežníckej organizácie na strednej škole a predsedu národného výboru v mieste bydliska študenta.
Našťastie sa tento systém prijímacieho konania skončil s horúcou fázou režimu a v šesťdesiatych rokoch, po uvoľnení politických pomerov sa veci postupne vracali do akého-takého normálu na väčšine vysokých škôl.
Prijímacie skúšky i smerné čísla v obmenenej podobe sa však zachovali, lebo neustále rástol záujem o vysokoškolské štúdium, ktorý nezodpovedal reálnym potrebám praxe.
Ak v školskom roku 1952/1953 prijali všetky slovenské vysoké školy približne 4-tisíc študentov, tak v roku 1960 to už bol dvojnásobok a v roku 1980 dokonca štvornásobok.
Po nežnej revolúcii sa prijímačky na vysoké školy zrušili a takmer v každom okresnom meste postupne vznikla nejaká vysoká škola alebo jej odbočka. V súčasnosti otvárajú svoje brány súhrnne pre 60 až 75 percent mladých ľudí z populačného ročníka. V roku 1960 to bolo 7 % a v roku 1980 13,5 %. Mohli by sme jasať, keby podobným tempom rástla aj kvalita týchto škôl a nášho študentstva. Keby takmer polovica z nich nemusela potom hľadať prácu mimo vyštudovaného odboru a mnohí navyše v zahraničí…
