Všetko sa začalo v piatok večer 9. júla 1976 v bratislavskom vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline. V UNIC klube sa práve začínala diskotéka, na ktorej hrala vychádzajúca hviezda slovenskej pop scény skupina Elán.
Na parkete sa pohybovali študenti z celého Slovenska, ktorí v metropole zostali cez prázdniny kvôli letným brigádam. Bola medzi nimi aj Ľudmila Cervanová, drobná dievčina z Piešťan. Len nedávno úspešne skončila prvý ročník lekárskej fakulty. Do klubu prišla v sprievode konškoláka s tým, že sa zdrží len niekoľko hodín, lebo dvadsať minút pred polnocou jej odchádzal z hlavnej stanice rýchlik, ktorým chcela cestovať za priateľom do Košíc.
UNIC navštevovali mladí ľudia z metropoly a blízkeho okolia. Tentoraz prišli aj dve skupiny mladých mužov pôvodom z Nitry. Okrem študentov bývajúcich v Bratislave na rôznych privátoch boli medzi nimi aj takí, čo tam nemali čo hľadať. Zohnali si však vstupenky od kamarátov – od poslucháčov rôznych fakúlt Univerzity Komenského. Spomíname ich preto, lebo v celom prípade zohrajú kľúčovú úlohu a už navždy im prischne označenie „Nitrania".
Ľudmila teda z diskotéky odišla predčasne, na internátnej izbe si zbalila veci do cestovnej tašky a okolo 22.30 sa pobrala na neďalekú zástavku MHD. Autobusom č. 39 sa chcela odviezť na stanicu, ale na polceste k zástavke zastavilo pri nej neosvetlené auto neznámej značky, vyskočili z neho dvaja muži a dievčinu nasilu doň odvliekli. Cervanová sa bránila a volala o pomoc. Muselo ju počuť najmenej pätnásť ľudí, ale ani jeden z nich sa nepohol. Typicky „efekt prizerajúceho sa" – jav známy z psychológie: čím vyšší počet svedkov, tým menšia pravdepodobnosť, že niekto zasiahne. Každý čaká, že pomôže niekto iný a nakoniec nepomôže nikto.
Do Košíc Ľudmila nedorazila. Keď sa rodičom neozvala ani na tretí deň, nahlásil otec jej nezvestnosť polícii a tá začala po študentke pátrať. Piaty deň po čine bola Cervanová (?) stotožnená s mŕtvolou mladej ženy nájdenej v potoku Čierna voda v katastri obce Kráľová pri Senci.
Prečo ten otáznik za menom? Hneď si o tom niečo povieme.
Foto: TASR, Dano Veselý
Mýty, legendy a konšpirácie
Za bezmála 50 rokov obrástol prípad otáznikmi aj výkričníkmi, mýtmi a legendami, fámami aj konšpiračnými teóriami.
„Ide o prípad, kde sa otázka skutkovej pravdy stretáva s otázkou dôveryhodnosti trestného konania. Už len samotný fakt, že sa spor o vine vedie desaťročia po právoplatných rozsudkoch, robí z kauzy Cervanovej fenomén stredoeurópskej justície,“ upozorňuje uznávaný český právnik Tomáš Gřivna, ktorý pôsobí ako profesor na Karlovej univerzity.
O prípade už vyšiel vari tucet kníh, dočkal sa niekoľkých filmových a televíznych spracovaní. Prerozprávali ho viacerí kriminalisti aj novinárski investigatívci, prokurátori, obhajcovia i sudcovia, odsúdení v procese i pozostalí obete. Ak sa ponoríte do tejto medializovanej produkcie, môžete ľahko zablúdiť a stratiť hlavu. Takmer každý zverejnený fakt či argument treba overovať aspoň ďalšími dvoma od seba nezávislými zdrojmi. Ale ani táto osvedčená metóda nie je zárukou, že chvíľami neupadnete do omylu.
Prvú pascu tento nekonečný príbeh nastraží už na samom svojom začiatku, tam, kde sme postavili prvý z našich otáznikov – na mieste nájdenia obete.
„Opoznanie vykonal jej otec Ľudovít Cervan,“ dozvedáme sa z objektívne pôsobiaceho novinárskeho textu. „Telo už bolo v stave značného rozkladu. Mŕtva bola od pása dole nahá, ruky vzadu sputnané, na jednej dva zvláštne prstene."
Jeden jej vraj daroval kedysi otec po tom, čo ho doviezol z Blízkeho východu. Vlastne podľa tohto prsteňa dcéru identifikoval. „No nie na brehu potoka, ale až na patológii Ústavu súdneho lekárstva v Bratislave," tvrdí ďalší novinársky zdroj. Hoci bol podplukovník letectva Cervan celý aktívny život vojakom, údajne cúvol, keď po vstupe do miestnosti zbadal na lôžku v márnici telo v pokročilom štádiu rozkladu. Matka sa odmietla zúčastniť identifikácie dcéry z rovnakého dôvodu.
Súdnu pitvu vykonal 16. júla doktor Vladimír Porubský. V pitevnom protokole konštatoval, že smrť nastala utopením. Predtým sa obeť musela nachádzať v stave podnapitosti. Bolo horúce leto, telo ležalo v teplej vode štyri až päť dní. Týmito okolnosťami vysvetľoval patológ aj rapídny rozklad všetkých tkanív. Okrem podliatin na zadnej strane pravého pleca a na vnútornej strane ľavého stehna nezistil žiadne znaky vonkajšieho násilia.
Čítajte viac Rozhovor so snúbencom zavraždenej študentky Cervanovej: S Ľudkou som prežil nádherných tisíc dní
Ešte viac prekvapuje, že ani podrobná pitva genitálií neodhalila známky násilia alebo vykonanej súlože. Žiadne stopy spermií, žiadne trhliny, hematómy (modriny) či iné drobné zranenia, ktoré sprevádzajú znásilnenie. Súdny lekár profesor Milan Kokavec to vysvetlil vlastnosťami prostredia. Telo pridlho ležalo v tečúcom potoku, teplá voda a pokročilé hnilobné procesy zmyli, respektíve zničili spermie i povrchové poranenia sliznice. Ale žeby sa nič nenašlo po brutálnom znásilnení mladej ženy siedmimi mužmi? Obžaloba totiž opakovane a v priebehu všetkých súdnych pojednávaní tvrdila, že Cervanová sa stala obeťou hromadného znásilnenia.
Toho sa chytila obhajoba, ktorá po roku 1990 prizvala znalcov z odboru forenznej psychológie a sexuológie. Viaceré kapacity najmä z českého vedeckého prostredia sa v posudkoch zhodne vyjadrili, že nie je možné, aby znásilnenie mladej ženy skupinou podnapitých mužov v stiesnených priestoroch bytu nezanechalo na nej žiadne mechanické poškodenie. „Odporuje to súdnolekárskej praxi a biologickým zákonitostiam," vyhlásili.
Ale nepredbiehajme. Pripomíname, že na prípade Cervanová pracovali kriminalisti a justičné orgány v troch rozdielnych politických režimoch. To sa nemohlo neprejaviť na jeho vnímaní a posudzovaní okolím, odbornou i širšou verejnosťou.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Foto: TASR, Jakub Kotian
Foto: TASR, Jaroslav Novák
Foto: TASR, Jakub Kotian
Foto: TASR, Jakub Kotian
Nedotknuteľní Arabi a Nitrania?
Ani v podmienkach reálneho socializmu sa takýto trestný čin nedal utajiť. Ale oficiálnych Informácií aj verejne pretriasaných špekulácií bolo o ňom poskromne, veď médiá boli pod prísnou kontrolou štátostrany. Politické vedenie na Slovensku napriek tomu malo záujem beštiálnu vraždu mladej medičky rýchlo a dôkladne vyšetriť. Vyšetrovací tím vedený skúseným kriminalistom Jánom Solčanským pracoval intenzívne a vypočul stovky svedkov, zväčša v Mlynskej doline. Komplex budov v tom čase najväčšom študentskom mestečku v celom Československu mal takmer 6-tisíc miest, navyše veľa študentov tam bývalo načierno.
Vyšetrovatelia narábali s viacerými verziami, nevynechali ani tzv. arabskú stopu. Ba čo viac, nezavrhli ju predčasne, ako sa traduje podnes, lebo si to vraj priala politická vrchnosť.
S viacerými krajinami Blízkeho východu udržiavalo Československo blízke, hlavne obchodné vzťahy, Ľudmilin otec tam služobne pôsobil. Nepotvrdila sa však pomerne rozšírená informácia, že viedol výcvik irackých vojenských letcov. Podplukovník Cervan bol letecký technik, nie pilot. Pričom nie „vysokopostavený", ako o ňom píšu v niektorých menej serióznych publikáciách, ale radový dôstojník. V opačnom prípade by predsa musel byť členom komunistickej strany. Podľa jednej konšpiračnej teórie mal komunistom v Iraku alebo v Sýrii v čomsi nevyhovieť a dotyčný sa mu pomstil tak, že dal uniesť a zavraždiť jeho dcéru. Od ucha k uchu a neskôr i v médiách sa šírili ešte viac politizované fámy. Vraj vraha alebo vrahov pôvodom z Blízkeho východu už vypátrali, ale ich museli nechať pokojne odísť, lebo socialistické Československo si nechce znepriateliť arabské štáty a prísť o miliardové zbrojárske zákazky.
Medzi podozrivými z vraždy medičky boli totiž aj mladí muži z Iraku, Sýrie a Líbye, ktorí u nás študovali. Niektorí sa dopúšťali trestnej činnosti. Nie je pravda, že im všetko ľahko prešlo. Režim si to jednoducho nemohol dovoliť a sú dokumentované prípady, keď arabských študentov v Československu za násilné činy (vrátane útokov na ženy) trestne stíhali, súdili a z republiky vyhosťovali. Tzv. arabskú stopu v prípade Cervanová preverovali aj orgány činné v trestnom konaní po roku 1989. A nič nenašli.
V svetle objektívnych faktov neobstojí ani tvrdenie, že Solčanský a jeho ľudia si nevšímali tzv. nitriansku stopu. Takmer od samého začiatku mali v hľadáčiku aj skupinu 20-ročných až 22-ročných Nitranov, ktorí sa zúčastnili diskotéky v Mlynskej doline. Vraj ich kryl slovenský minister vnútra, ktorý nariadil vyšetrovateľom, aby „dali pokoj chlapcom zo slušných rodín a venovali sa hľadaniu skutočného páchateľa". V tejto súvislosti sa za bývalého režimu šírilo šepkandou a po revolúcii aj verejne v médiách, že viacerí Nitrania pochádzali z rodín vysokopostavených komunistických funkcionárov. Aká bola skutočnosť? Jeden z (vtedy) podozrivých mal medzi príbuznými náčelníka okresnej vojenskej správy, ktorý sa vraj poznal s ministrom vnútra, a to bolo všetko.
Tím Solčanského paralelne overoval desiatky verzií. Koncom roku 1976 sa však sústredil na jedného z bratislavských študentov, istého Jána H., ktorý sa dopustil nejakej drobnej kriminality. Až oveľa neskôr vyšlo najavo, že má nepriestrelné alibi – v čase únosu medičky sa zdržiaval v jednom piešťanskom bare. Ľudmilina matka, povolaním účtovníčka, stratila trpezlivosť a rozhodla sa sťažovať na bezvýslednosť pátrania priamo prezidentovi Gustávovi Husákovi. Nie je vylúčené, že pretlačiť list až na stôl hlavy štátu jej pomohla prezidentova manželka, ktorá v podobných situáciách prejavovala veľkú empatiu.
Prezident zavolal federálnemu ministrovi vnútra, ten vydal pokyn svojmu námestníkovi Jánovi Pješčakovi a veci sa dali do pohybu. Solčanského odvolali z prípadu a z Prahy letel do Bratislavy federálny tím vyšetrovateľov pod vedením elitného vyšetrovateľa Eduarda Pálku (rodáka z Komárna).
Zmätky korunnej svedkyne
Zaujímavé je, že ani plukovník Eduard Pálka nebol členom KŠC, ale mal reputáciu úspešného vyšetrovateľa a pred tým, než ho poverili vedením špeciálnej federálnej „mordpartie“, zastával funkciu zástupcu kriminalistického ústavu v Prahe.
„Od jedného pracovníka zväzu mládeže som sa dozvedel, že známi jeho milenky, ktorí prišli na diskotéku z Nitry, sa zrejme dopustili čohosi hrozného a že jeho priateľka uvažuje, či to má nahlásiť." Takto odpovedal Pálka v súdnej sieni na otázku, prečo sa zamerali na nitriansku stopu. Odvtedy sa jej držali, hoci narážali na početné prekážky. Svedkovia i predpokladaní vtedy ešte len obvinení odvolali svoje pôvodné výpovede a po nejakom čase ich znovu potvrdzovali, pravda, už v pozmenenej podobe. Takto sa správala aj korunná svedkyňa, takisto medička Viera Zimáková.
„Tá mi potvrdila, čo som už vedel z priznaní štyroch páchateľov, že bola prítomná na únose Cervanovej i na jej prevoze do Senca, kde páchatelia obeť utopili," pokračoval vo výpovedi na súdnom procese plukovník Pálka. „Hovorila o takých detailoch, ktoré mohla poznať iba osoba, ktorá sa na tom zúčastnila,“ zdôraznil.
Ako prvý z obvinených sa priznal Miloš Kocúr. Pri svojom druhom výsluchu opísal únos študentky i hromadné znásilnenie na priváte. Samotnú účasť na vražde spočiatku popieral. Porozprával však o tom, ako do úst obete nasilu liali alkohol a ako jej zviazali ruky. S nápadom prišiel Roman Brázda a mal kdesi zohnať aj šnúru od bielizne, ktorou Ľudmilu spútali. Pre súdy to bol po celé desaťročia jeden z rozhodujúcich nepriamych dôkazov. Kocúr v roku 1981 presne opísal spôsob, ako bola obeť spútaná. Presne tak, ako ju našli o päť rokov skôr, keď ležala mŕtva v potoku Čierna voda.
Čítajte viac Vražda Cervanovej: Otázniky sa vynárajú aj po 40 rokoch, v procese čítali záverečné reči
Na základe jeho výpovedí začala potom polícia zatýkať a vypočúvať ďalších členov nitrianskej skupiny. Zimáková v prvých výpovediach vo februári a v apríli 1980 potvrdila veľa informácií z Kocúrovej výpovede a dopodrobna vylíčila, čo všetko sa dialo na priváte v bratislavskom Prievoze. Vrátane žrebovania, kto vykoná popravu.
Podľa vyšetrovacieho spisu prišiel s týmto nápadom Milan Andrášik. Vraj chcel takto dosiahnuť, aby išlo o kolektívne rozhodnutie. Obhajoba upozorňovala na rozpory vo výpovediach. Napríklad: kým Kocúr tvrdil, že sa losovalo so zápalkami, naopak, Zimákova hovorila o papierikoch s menami, ktoré sa vyťahovali z klobúka.
Ale na hlavnom pojednávaní (po roku a pol) korunná svedkyňa svoju prítomnosť na priváte v osudnú noc už odmietala v plnom rozsahu, pričom štyria zo siedmich obžalovaných jej účasť potvrdili. Prečo sa predtým priznala a všetko podrobne opísala? Vraj to urobila pod nátlakom vyšetrovateľov. Zo spisu však vyplýva, že bola dokázateľne aj pod psychickým tlakom obžalovaných. Za krivé svedectvo ju odsúdili na dva a pol roka odňatia slobody, ktoré si aj odsedela.
V procese, ktorý trval v Bratislave od jari do jesene 1982, prokurátor žiadal pre troch obžalovaných trest smrti. Nakoniec dostali od 20 do 24 rokov a ďalší štyria od 18 do 24 rokov nepodmienečne. O rok na to všetky tresty potvrdil Najvyšší súd SSR.
Kto je vinný?
Nežná revolúcia polarizovala slovenskú spoločnosť, okrem všetkého iného aj kauzou Cervanová.
Už v marci 1990 podal generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť pre porušenie zákona v prospech odsúdených Nitranov. Na jej základe Najvyšší súd v Prahe zrušil pôvodné rozsudky z roku 1982. Dôvod? Našiel v nich 72 pochybení a rozporov. Podľa federálneho súdu išlo nielen o procesné chyby, ale aj o porušovanie práv na obhajobu. Všetkých odsúdených v kauze Cervanová preto prepustili, čím sa ocitli v pozícii bežných obžalovaných na slobode. Prípad sa vrátil prokuratúre a súdom na nové prerokovanie.
Predsedom Najvyššieho súd ČSFR bol v tom čase Otakar Motejl, bývalý advokát Kocúra. Hneď po nežnej revolúcii vystúpil s týmto tvrdením: „Proces v roku 1982 bol učebnicovým príkladom zneužitia totalitnej justície na politickú objednávku.“
Proti Motejlovi sa verejne postavili Milan Valašík (pôvodný prokurátor prípadu) i šéf vyšetrovateľov v rokoch 1976 – 1982 Eduard Pálka. Ich odpor a trvanie na vine Nitranov spôsobili, že slovenská prokuratúra po roku 1990 prípad nezmietla zo stola, ale po rozdelení federácie spis prevzala, odstránila niektoré procesné chyby a podala na Krajský súd v Bratislave novú upravenú žalobu.
Na jej základe súd musel zo zákona otvoriť nové hlavné pojednávanie. Pre rôzne obštrukcie, prieťahy, zmeny sudcov a načítanie obrovského spisu sa však začalo pojednávať až v roku 2002. Senát pod vedením Petra Šaftu musel znovu vypočuť desiatky svedkov a preverovať alibi obžalovaných.
Rozsudok padol 20. januára 2004 a na prekvapenie mnohých dospel k rovnakému záveru o vine, ako to urobil súd v roku 1982. Obžalovaných mužov z Nitry opätovne uznal za vinných z trestného činu vraždy a znásilnenia! Dospel totiž k záveru, že ich prvotné priznania z roku 1981 boli v poriadku a obsahovali detaily, ktoré nemohli byť vykonštruované.
Po odvolaní tento rozsudok potvrdil aj Najvyšší súd SR, pričom trom odsúdeným zvýšil tresty a dvoch z nich (Andrášika a Kocúra) poslal znovu za mreže, aby si odsedeli zvyšných viac ako 6 rokov.
Stúpenci obhajoby tvrdili, že senát kryje justičný zločin z čias komunizmu. Sudca Juraj Kliment to označil za absurdné: „Študoval som v rokoch 1983 až 1987, ako sudca som nastúpil 1. januára 1990, nijako som nebol prepojený so starým systémom.“
V roku 2009 Najvyšší súd SR zamietol dovolanie odsúdených „Nezvíťazila spravodlivosť, ale pravda a tú nikto nevyvráti," vyhlásila pri tejto príležitosti Margaréta Cervanová, matka obete, ktorá 33 rokov sledovala vývoj kauzy zblízka, pochopiteľne citlivo a bolestne.
V decembri 2010 zamietol sťažnosť odsúdených Ústavný súd SR. Ich obhajca Allan Böhm (syn bývalého generálneho prokurátora) sa nevzdával. Jeho klienti sa potom obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Slovenské súdy podľa nich porušili ich právo na spravodlivé súdne konanie a právo na obhajobu. Napríklad tým, že im upierali prístup k utajovaným dokumentom z archívov. Senát európskeho súdu však v októbri 2014 vydal rozhodnutie, ktorým dal slovenskej justícii plne za pravdu.
Čítajte viac Recenzia: Kauza Cervanová je stále živá
O štyri roky neskôr sa našla v českých archívoch štvorhodinová (po nežnej revolúcii stratená) nahrávka prvotnej výpovede Zimákovej. Novinár Martin Hanus z denníka Postoj dal jej obsah posúdiť bývalému vyšetrovateľovi Petrovi Vačokovi, mimochodom známemu z kauzy únosu Michala Kováča ml. Išlo o štandardný výsluch v zmysle dobových zákonov, podčiarkol Vačok. Nezistil, že by sa prítomní policajti počas výsluchu uchýlili k akejkoľvek forme násilia či neprimeraného nátlaku.
Maratón okolo kauzy Cervanová sa však tým nekončí. Začiatkom marca minulého roku Krajský súd v Bratislave pod vedením Petra Šamka čiastočne vyhovel žiadosti piatich odsúdených a takisto čiastočne povolil obnovu konania. Dôvodom sa stal najmä utajený hydrobiologický posudok vyhotovený v decembri 1977. Analyzoval vzorky vody v mieste utopenia obete (plytké termálne jazierko v Kráľovej pri Senci) a v mieste nálezu tela (potok Čierna voda), kde ho páchatelia mali po vražde preniesť. Tieto dôkazy podľa obhajoby vylučovali, že by k usmrteniu medičky prišlo na mieste a spôsobom, ako ho opísal pôvodný rozsudok.
Proti rozhodnutiu krajského súdu sa odvolali obe strany. Prokurátor proti povoleniu obnovy konania a obhajoba proti tomu, že súd ho povolil len čiastočne. Obe strany podali sťažnosti na Najvyšší súd SR. Teraz sa bude čakať na jeho rozhodnutie, čo môže trvať aj celý rok. Veď senát, ktorému prípad pridelia, bude musieť preštudovať tisíce strán spisu.
Ak Najvyšší súd SR potvrdí obnovu konania, vráti prípad na prvostupňový súd a musí sa začať úplne nový súdny proces. Druhý justičný maratón?
Čo je teda viac-menej isté v tomto momente? Kedysi to šalamúnsky vyjadril filmový dokumentarista Maroš Berák, ktorý sa kauzou zaoberal dôkladne a dlhodobo: z toho, čo zatiaľ vieme, nevyplýva, že odsúdení Nitrania sú nevyhnutne páchateľmi vraždy Cervanovej. Ukazuje sa však, že z dosiaľ známych informácií rozhodne nie je možné potvrdiť, že sú nevinnými obeťami rozsiahleho súdneho sprisahania.
Samozrejme, že toto konštatovanie neuspokojí ani jednu stranu…
