Dürer až potom dokončil olejomaľbu podľa kresby z Augsburgu. Jednu zo zachovaných verzií možno teraz obdivovať vo viedenskej Albertine na reprezentačnej výstave Cisár Maximilián I. a umenie dürerovskej epochy.
Vládcovi okrem širokého klobúka zdobia hlavu striebristé vlasy, ale tvár má stále pevnú, s aristokratickými črtami a neodmysliteľným krivým nosom. V ľavej ruke namiesto korunovačného klenotu zviera pootvorené granátové jablko s množstvom jadierok symbolizujúcich rozmanitosť a súdržnosť Svätej ríše rímskej, ktorá vtedy zahŕňala po nemecky hovoriace krajiny, väčšinu Talianska, Čechy a Moravu.
Foto: albertina.at
Maximiliána I. (1459 – 1519) si nemožno pliesť s jeho menovcom, pravnukom, uhorským kráľom, ktorý sa nechal roku 1563 vôbec ako prvý korunovať v Bratislave. Na to máme pamiatku v podobe známej rytierskej sochy na Hlavnom námestí. Ale aj tento cisár má s dejinami Slovenska veľa spoločného.
Skok z gotiky do renesancie Rakúšania ho dodnes pokladajú za najobľúbenejšieho Habsburga na tróne. Vďaka vojenským výpravám a najmä úspešnej diplomacii položil základy svetovej ríše. Najprv zocelil krajiny súčasného Rakúska a potom si svadbou s Máriou Burgundskou rozšíril moc do bohatých území vo vtedajšom Nizozemsku a Francúzsku.
Ešte za jeho života sa vnuk Karol stal kráľom zjednoteného Španielska a dŕžav v nedávno objavenej Amerike. Ďalší vnuk Ferdinand si po dedovej smrti k cisárskej korune pripojil české i uhorské kráľovstvo. Tak sa Slovensko stalo až do roku 1918 súčasťou habsburského mocnárstva. Túto víziu však dohodol už Maximilián I. na rokovaniach s uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským v hlavnom meste Slovenska, kde 7. novembra 1491 uzavreli tzv. bratislavský mier.
Samozrejme, samotné veľmocenské ambície by mu na päť storočí popularitu nezabezpečili. Maximilián bol všestranne tvorivou osobnosťou. Stal sa prototypom moderného vládcu v Európe prechádzajúcej zo stredoveku do novoveku. Osobne sa, tak ako pred ním kráľ Matej Korvín, zaslúžil o to, aby v našich zemepisných šírkach neskorú gotiku urýchlene nahradila renesancia so svojimi humanistickými myšlienkami.
Dodatočne ho v 19. storočí označili za posledného rytiera, čo nie je celkom správne. Iste, mladý Maximilián sa ešte v klasickej plnej zbroji bil na viacerých európskych bojiskách. Rytieri však ním nevymreli, ani keď prišiel do Európy pušný prach, hoci potom sa o rytierskych cnostiach už iba básnilo. A organizovali sa okázalé turnaje ako dnes ukážky bitiek z napoleonských vojen.
Dvor plný výtvarníkov
Maximilián podporoval rozvoj vedy a umenia. Založil vo Viedni univerzitu, ktorá vďake jeho podpore dosiahla nebývalý rozkvet, hoci nikdy nemal dosť peňazí. Sám písal, možno mu ktosi pomáhal, básnické skladby vrátane rytierskeho eposu Weißkunig. S dávkou mužskej márnivosti v ňom vystupuje ako „mladý biely kráľ", ktorý zažil, či skôr sám inicioval mnohé dobrodružstvá, pri ktorých dokazoval svoju odvahu a chrabrosť.
Usiloval sa však medzi svojimi poddanými šíriť aj osvetu v hospodárení, roľníctve, love a obchode. Originály týchto knižných projektov s nádhernými ilustráciami vystavujú spolu s ďalšími cennými exponátmi v Albertine.
Napríklad Knight Sir Teuerdank, alegorické básne opisujúce jeho cestu plnú nástrah za nevestou a neskôr životnou láskou Máriou do Burgundska. Publikáciu, ktorú prvý raz vydali v Norimbergu roku 1517, zdobia drevoryty Hansa Leonharda Schaufeleina. To samozrejme na veci nič nemení, že bol známy aj ako veľký záletník. Prisudzovalo sa mu otcovstvo prinajmenšom 36 nemanželských detí, o mnohé z nich sa však vzorne postaral.
Na cisárskom dvore žilo a tvorilo viac významných maliarov, sochárov a staviteľov. Okrem už spomínaného Dürera aj Albrecht Altdorfer, Hans Burgkmair či Bernhard Strigel. Nebola to, pravda, celkom nezištná podpora. Maximilián sa ako prvý panovník nenechal maľovať iba pre potešenie z portrétov vo svojej súkromnej galérii, ale vďaka vynálezu kníhtlače Johannesom Gutenbergom sa jeho podobizne a chválospevy o hrdinských skutkoch masovo šírili po celej ríši.
Mal ešte ďalšie sympatické vlastnosti bol – duchaplný, optimista, vo fantázii si medze nekládol, vedel sa bez problémov prihovoriť ľuďom z rozličných spoločenských vrstiev. Veď ovládal prinajmenšom šesť jazykov.
Triumfálny pochod cisára
Medzi približne 340 exponátmi, z ktorých niektoré si zapožičali v Metropolitnom múzeu v New Yorku, v berlínskom Kabinete medirytín a vo viedenskom Umeleckohistorickom múzeu, nájdeme okrem obrazov, grafík, rytín, letákov, máp, dokumentov, sôch, ukážok súdobého brnenia či terčov, mincí aj jeho osobné veci, listy, meč s krásne vykladanou rukoväťou.
Hlavným magnetom pre návštevníkov je však Triumfálny pochod cisára, presnejšie druhá polovica zo stometrového obrazového vlysu. Ten na pergamene prináša pol stovky zobrazení zo slávnostného sprievodu na počesť korunovácie Maximiliána I. Po niekoľkoročnej zložitej reštaurácii hýria opäť farbami akoby boli nové.
Dielo Albrechta Altdorfera a jeho umeleckej dielne umiestnili do 54 metrov dlhej vitríny. Jedinečné nie je iba z umeleckého, ale aj z historického hľadiska. Pred našimi očami ožíva „móda“ spred pol tisícročia. Dozvieme sa, ako sa obliekali dvorania, vojaci, meštiaci, úradníci a šľachta z jednotlivých oblastí ríše, ako vyzerali dopravné prostriedky, zbrane rozličných druhov vojsk, erby, vlajky, hudobné nástroje, ukážky miest a hradov.
Výstava o epoche cisára Maximiliána I. a jeho dvorných umelcov potrvá v paláci na Albertinplatzi 1 vo Viedni do 6. januára 2013. Keď už ju ktosi zo Slovenska navštívi, iste neodolá ďalším dočasným alebo stálym expozíciám či prehliadke pôsobivých komnát s pôvodným zariadením paláca.
Ten má tiež čosi spoločné so Slovenskom. Začiatkom 19. storočia ho dal vystavať uhorský miestodržiteľ, zať prapravnučky cisára Maximiliána Márie Terézie – princ Albert Sasko-Tešínsky. Práve on založil jednu z najväčších zbierok historických obrazov v Európe – na Bratislavskom hrade, a preto podľa neho nesie rovnako ako múzeum meno – Albertina.