Zatiaľ čo Sean Penn, Marlon Brando aj Tom Hanks majú po dvoch a Jack Nicholson troch, ale jedného za vedľajšiu rolu, na prvý pohľad nenápadný Brit sa môže po minulotýždňovom odovzdávaní pýšiť tromi Oscarmi v hlavnej kategórii mužov.
Keď mu cenu na ceremónii odovzdávala Meryl Streep, mnohí to považovali za najsilnejší oscarový moment posledných rokov. Obaja predstavitelia elegantného a dôstojného hrania sa totiž zapísali aj ako dokonalí herci v životopisnom filme. Day-Lewisov Lincoln bol taký uveriteľný, že mu okrem iných vyniesol tiež Zlatý glóbus či cenu BAFTA.
S umením v génoch
Nie je to po prvýkrát, čo sa o Day-Lewisovi špekuluje ako o najväčšom súčasnom hercovi. Predpoklady na to, aby sa ním stal, však tak trochu aj zdedil. Syn básnika Cecila Day-Lewisa (vystupoval pod pseudonymom Nicholas Blake) pýšiaceho sa titulom Laureát anglickej poézie, a Jill Balconovej, dcéry Sira Michaela Balcona, riaditeľa slávneho filmového štúdia Ealing, má umenie v génoch. Jeho svokrom nebol dokonca nikto iný ako slávny dramatik a spisovateľ Arthur Miller. Hereckú dráhu však vo svojom prípade považuje za jedinú správnu možnosť. „Keby mi nebol dovolený tento únik, nemal by som miesto v spoločnosti ľudí,“ znie jeho najslávnejší citát.
Daniel Day-Lewis študoval dramatické umenie na Bristol Old Vic School a netrvalo dlho, kým sa objavil vo filme. Debutoval v snímke Sunday Bloody Sunday z roku 1971, ale ďalších jedenásť rokov uprednostňoval výhradne divadlo. Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavil v niekoľkých televíznych seriáloch a zdalo sa, že bude známy v prvom rade britskému divadelnému a televíznemu publiku. Po vedľajšej úlohe vo filme The Bounty (1984) ho veľmi rýchlo obsadili do ďalších zásadných snímok, My Beautiful Laundrette (1985) a A Room with a View (1985). Oba filmy mali v New Yorku premiéru v rovnaký deň, pričom médiá aj obecenstvo ho pasovali za veľký talent. Tento status potvrdil označením Najlepší herec vo vedľajšej úlohe po celkovom hodnotení newyorských kritikov.
Foto: Orion Pictures
Vie stavať kanoe aj hovoriť po česky
Až prvá hlavná filmová rola podčiarkla, akým jedinečným prístupom sa Daniel Day-Lewis môže presláviť. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia (Unbearable Lightness Of Being 1988) režiséra Philipa Kaufmana, ktorá vznikla podľa predlohy českého spisovateľa Milana Kunderu, sa na postavu Tomáša pripravoval naozaj svedomito. Pre to, aby dosiahol čo najväčšiu uveriteľnosť svojej postavy, učil sa dokonca rozprávať po česky a to napriek tomu, že film sa nakrúcal v angličtine. Snaha nielen úspešne interpretovať danú úlohu, ale stotožniť sa s ňou po všetkých stránkach je jeho výrazným hereckým znamením. Neskôr túto metódu použil aj pri Poslednom mohykánovi, keď vo voľnom čase pred nakrúcaním staval svojpomocne kanoe. A keď sa chcel priblížiť svojej prvej Oscarom ocenenej postave umelca Christyho Browna s mozgovou obrnou, pohyboval sa výlučne na invalidnom vozíku.
Daniel Day-Lewis je výrazným predstaviteľom takzvaného metodického hrania. Systém, ktorý vynašiel Lee Strasberg ovplyvnený ruským hercom a režisérom Konstantinom Stanislavským zahŕňa vcítenie sa herca do postavy až na úkor vlastnej osobnosti. Jeho protagonisti pri tomto štýle interpretácie žijú rovnako ako ich postavy, či to zahŕňa stravu, odev, jazyk alebo pohyby a mimiku. "Je to myšlienka, ktorú ste vždy hľadali,” vyjadril sa na margo tejto metódy Day-Lewis pre magazín Time. "Vec, ktorú vynašiel Konstantin Stanislavskij, vám prinesie stav, že aj keď niečo hráte tisíckrát, vždy máte pocit, že je to len začiatok.”
To bol len začiatok
Po Neznesiteľnej ľahkosti bytia sa Daniel Day-Lewis predstavil v komédii Hviezdy a bary (Stars and Bars – 1988), ktorú verejnosť prijala vlažne, a od toho momentu svoje úlohy primerane selektoval. Neskôr odmietol napríklad úlohu v Anglickom pacientovi, Cutthroat Island či poslednom Spidermanovi. Situácia sa však aj obrátila. Zamietavú odpoveď dostal od Quentina Tarantina, keď sa usiloval získať rolu v Pulp Fiction namiesto Johna Travoltu, alebo v životopisnom filme o basgitaristovi Sex Pistols Syd a Nancy, kde Alex Cox nakoniec uprednostnil Garyho Oldmana.
Foto: MIRAMAX FILMS
Že je protagonistom najmä náročných a vyspelých postáv, dokázal svojou prvou Oscarom ovenčenou snímkou postihnutého umelca Christyho Browna v snímke Moja ľavá noha (My Left Food – 1989) režiséra Jimiho Sheridana. V príbehu írskeho spisovateľa a umelca s mozgovou obrnou bol podľa kritikov dokonalý a aj preto si okrem cien americkej akadémie odniesol tiež cenu BAFTA a cenu Londýnsky filmových kritikov.
Spolupráca so Sheridanom sa jedným filmom neskončila, pri ich druhej spoločnej snímke V mene otca (In the Name of the Father – 1993) si opäť vyslúžil oscarovú nomináciu, v tomto prípade ju však nepremenil. Popri hraní v Národnom divadle v Londýne sa stihol venovať niekoľkým nakrúcaniam, napríklad protichodne prijatej, ale divácky úspešnej snímke Posledný mohykán (The Last of the Mohicans – 1992). Obdobie jeho oceňovanej slávy však ešte len začínalo.
Žiadna hviezda Hollywoodu
Deväťdesiate roky priniesli Danielovi Day-Lewisovi množstvo kvalitných úloh, napríklad v Scorssesseho adaptácii knihy Vek nevinnosti (The Age of Innocence – 1993), kde sa objavil po boku Winony Ryder a Michelle Pfeifer alebo v Boxerovi (The Boxer – 1996). Napriek univerzálnemu herectvu sa nikdy nestal hviezdou podľa hollywoodskych kritérií, jeho výzor aj štýl sa menili pri každej postave a rovnako menlivo pôsobil aj na verejnosti. Nikdy nebol tvárou, ktorá by predávala titulné stránky periodík, aj keď jeho meno bolo zárukou hereckej kvality.
Na prelome tisícročí sa dokonca úplne stiahol z verejného života. Vo Florencii sa venoval umeleckej výrobe z dreva a kože. Pre The New York Times neskôr povedal, že ide o obdobie v jeho živote, o ktorom nemá zmysel rozprávať, pretože v tom čase nemal chuť na žiaden záujem o jeho osobu.
Ďalším dôležitým medzníkom v jeho kariére sa stali Gangy v New Yorku (Gangs of New York – 2002) a to nielen preto, že mu úloha gangstra Billyho vyniesla ďalšiu nomináciu na Oscara. Naučil sa dokonale napodobniť newyorský prízvuk. Hral aj napriek vážnemu zápalu pľúc a okrem toho sa po odmlke opäť vrátil na plátna kín.
Významnú sošku Americkej akadémie rovnako ako Zlatý glóbus získal o päť rokov neskôr v snímke Čierna krv (There Will be a Blood, 2007). Ovplyvnený bol podľa jeho slov najmä hereckým výkonom svojho kolegu, dnes už zosnulého Heatha Ledgera, ktorého považoval za jedinečného a skvelého herca.
Foto: MIRAMAX FILMS
Lincolna mala hrať Meryl Streep
Aktuálne je však tvárny Daniel Day-Lewis najmä Lincolnom. V kontroverznej úlohe amerického prezidenta, ktorý na dosiahnutie svojho cieľa použil rozličné, aj nekalé, prostriedky oslovil rovnako publikum, ako aj kritikov.
"V okamihu, keď sa začnete blížiť k Lincolnovi, tak vás spočiatku obmedzuje množstvo chodieb a zákrut, ale nakoniec prostredníctvom veľkého bohatstva jeho vlastných textov a biografií zistíte, že je ako človek prekvapujúco prístupný,” vysvetlil pre magazín Time. Vyše tridsať ocenení vrátane tretieho Oscara a Zlatého glóbusu mu prinieslo označenie najúspešnejšieho herca v dejinách.
Pri svojej ďakovnej reči na minulotýždňovej ceremónii však v sebe odhalil aj komika, keď vyhlásil, že Lincolna mala pôvodne hrať Meryl Streep a on bol voľbou na Streepovej rolu Margharet Thatcherovej. So skromnosťou a charizmou sa mu opäť podarilo získať si sympatie verejnosti. Daniel Day-Lewis je síce herec akoby bez vlastnej tváre, ale s obrovským talentom a schopnosťou vcítiť sa do rôzneho typu postáv tým najuveriteľnejším spôsobom.