„Nič som si neželal, všetko sa mi splnilo,“ mal vo zvyku vtipkovať Viktor Kubal. Večne sa ponáhľajúci muž s uhrančivými očami a širokým úsmevom pod fúzmi. "Niektorí ľudia nemajú humor radi, lebo ich identifikuje ako moróznych, pokryteckých, možno ich uráža. A humor je v skutočnosti vecou noblesy, úprimného obdivu,“ vravieval výtvarník, režisér, scenárista, zakladateľ a nestor slovenského animovaného filmu.
Jeden z výrazných predstaviteľov svetového animovaného filmu by bol v stredu oslávil deväťdesiatku. Mozgová porážka mu však vytrhla štetec z rúk, zomrel ako sedemdesiatštyriročný.
Robil najrýchlejšie a najlepšie
"Bol to človek, ktorý vedel všetko. Naslovovzatý profesionál, na ktorého sa dalo spoľahnúť a od ktorého sa dalo dozvedieť všetko,“ povedal pre Pravdu režisér a dramaturg Rudolf Urc.
"Keď som do animovaného filmu nastúpil ako dramaturg, zbavil som ho povinností, ktoré ako vedúci mal. Povedal: Konečne môžem robiť svoje filmy a šiel z jedného do druhého. Niektorí ho podozrievali, že si uzurpuje priveľa priestoru, ale vedel robiť najrýchlejšie a najlepšie,“ pokračoval filmár, ktorý je autorom Kubalovej monografie.
"Kresliť som začal hádam hneď, ako som vládal udržať v ruke ceruzku. Bolo to ešte na konci dvadsiatych rokov. Asi to boli dosť dramatické výjavy, lebo sa tam vždy čosi dialo, div sa to nehýbalo,“ hovorí Viktor Kubal v rozhovore s autorom monografie.
Mal šesť rokov, keď rodák z Neštichu, malej zapadnutej osady nad Svätým Jurom, videl prvé kreslené filmy. "Najlacnejší lístok stál osemdesiat halierov a ja som zúfalo zháňal peniaze, aby som mohol vidieť grotesku,“ spomína Kubal. Spomenul aj to, že neraz ho biletár vytiahol za ucho z kina, keď doň "fŕkol“ bez lístka. Nazeral potom "kľúčovou dierkou“ dedinského kina. A doma skúšal nakresliť, čo videl.
Očarenie kreslením a filmom urobilo z malého školáka vzorného žiaka. Pretože v opačnom prípade strašila možnosť "ostať po škole“ a čas bol vzácny kapitál. Pokusy ho stáli veľa dorezaných prstov aj sklamaní, nakoniec však žiak Viktor Kubal roztočil kľuku vlastnými rukami vyrobeného kinematografu a deti – kamaráti ho začali volať "kinár“.
Mal dvanásť, keď začal kresliť na filmový pás prvé filmy. "V teplej vode som zubnou kefkou zoškrabal emulziu a na čistý priesvitný pás som tušom nakreslil tank v pohybe a lietadlo v lete. Mimochodom, tá kefka sa už potom nedala použiť,“ spomínal slávny filmár.
Keď svoje prvé "filmíky“ ukázal profesorovi Karolovi Plickovi, prijal ho ako 14-ročného do filmovej školy, ktorá vznikla pri Škole umeleckých remesiel v Bratislave. "Po dvoch mesiacoch prišiel otec: Musíš mať maturitu, povedal,“ zaspomínal Kubal. Vyštudoval teda Slovenskú vysokú školu staviteľskú – lebo "sa tam kreslilo“. Ešte v deň maturity nastúpil v roku 1943 do Školfilmu (Ústavu pre školský a osvetový film) ako výskumník v odbore kresleného filmu. "Začali sa moje životné radosti, o akých sa mi dovtedy ani nesnívalo.“
Studňa lásky? Prvý slovenský kreslený film
Kamery, filmová surovina, kopírovačky, vyvolávacie automaty, zvukové zariadenie, strihacie stoly, premietačka. Viktor Kubal mal v "raji“ k dispozícii všetko, čo potreboval. A začal rozmýšľať o vytvorení skutočného kresleného filmu.
"Zaujímavé, že mi nikdy neučarovali disneyovské personifikované zvieratá tak ako Fleischerove ľudské figúry. Pepek, Abu Hassan a jeho Indiáni. Doteraz neviem, v čom tkvie moja sympatia k nim. Preto som automaticky siahol po ľudských figúrach vtedy populárneho románu Joža Nižnánskeho Studňa lásky a s vedomosťami, ktoré som mal, som sa pustil do práce,“ spomenul. A vytvoril prvý slovenský kreslený film Studňa lásky. Mimochodom, Disneyho zvieratká ho síce neoslovili, no do oka mu padli jeho fúzy. Nechal si ich narásť aj on.
Na Slovensku sa kreslený film robiť nebude, oznámili Kubalovi v roku 1946 a dali mu dekrét na miesto režiséra dokumentárneho filmu. O tri roky neskôr Slovenskú filmovú spoločnosť opustil. V tom čase už dostával prvé honoráre z Roháča, humoristicko-satirického časopisu, ktorý v roku 1948 spoluzakladal. Začínal ako technický redaktor, neskôr mu pribudla funkcia výtvarného redaktora.
"Každý, kto chce robiť kreslený film a rozumieť mu, by mal začať v satirickom časopise. Lebo len tam zistí, čo je fór a neskôr sa už vystríha zbytočných banalít. V časopise sa človek naučí rozmýšľať,“ povedal tvorca, pre ktorého bol humor dôležitejší ako výtvarná stránka.
"Karikaturista vie, že na všetko, čo by chcel povedať, je jeho život krátky. Možno preto si vyberá na stvárňovanie myšlienok práve kresbu čo najjednoduchšiu, zrozumiteľnú a iba keď je nevyhnutné s minimálnym slovným sprievodom,“ zhrnul Kubal svoje skúsenosti.
Po osemnástich rokoch ho z Roháča "vyhodili“. "Keby ho jeho závistliví kolegovia z Roháča nevyštvali, nikdy by sa k animovanému filmu nevrátil. Mal ženu, dve malé deti, nevedel, čo má robiť, kde ho zamestnajú, zostal bez peňazí,“ povedal Viktor Kubal mladší v rozhovore pre týždenník Život.
Na Kolibu prišiel aj s desiatimi rozkreslenými vtipmi, ktoré hneď zaradili do Žurnálu. Po dvadsiatich rokoch absencie sa vrátil do kresleného filmu "ako vyhranený autor s originálnym rukopisom s jasnou víziou“, konštatuje Rudolf Urc.
Kreslený "celovečerák“ – splnený sen
Zlatý slon, Strieborný kromeřížsky toliar, Bronzový drak, Cena Karla Zemana, Cena Dunaja. To je len zopár z ocenení, ktorých oveľa viac získali Kubalove kreslené filmy. Krátke, niekto spočítal, že krátkych nakrútil viac ako dve stovky.
Sen o celovečernom kreslenom filme si začal plniť 24. mája 1974, keď nakrútil prvý záber Zbojníka Jurka. Uvedomoval si, že legenda cez roky pôsobí až pateticky. "Záchranou môže byť – rozprávka. Jurko by síce mal pôsobiť hrdinsky, ale nie nadľudsky. Jurko je taký, aký v živote hrdina býva. Nič mu nejde ľahko,“ uviedol Kubal. Na filme pracoval dva a pol roka, na Kolibe sa šepkalo, že ničí všetky normy. Nakreslil viac 45-tisíc obrázkov a ďalších 600 pre pozadie. Zbojník Jurko získal niekoľko medzinárodných ocenení aj Cenu Jiřího Trnku. Kubalovu verziu jánošíkovskej legendy vyhlásili v roku 2000 za najlepší slovenský animovaný film storočia.
O štyri roky neskôr dokončil ďalší kreslený „celovečerák“. "V jednom zahraničnom hoteli našiel som na stole hotelový časopis. V rubrike Čo je naj na svete písali o najväčšej vrahyni všetkých čias Elizabeth Bathory z Čachtíc. Vyše 600 mladých žien nechala zavraždiť. Vtedy mi napadlo, že nie je možné, aby to vykonal zdravý človek. Vtedy som vlastne začal spriadať námet na film Krvavá pani,“ spomenul Kubal.
Aj v nej svojrázne vyrozprával legendárny príbeh, ktorý je mixom romantiky a hororu. "Najprv som nechcel robiť film o strachu. Ale vyšiel mi vlastne horor. Ľudia sa asi radšej boja ako milujú. Hlavne vtedy, keď sa ich to bátie bezprostredne netýka. Sedia v teple, v prítmí kina. A stálo ich to pár korún.“ pripomenul. Krvavá pani bola trhákom v celom Československu.
Bodku za kresleným filmom musel dať Kubal ešte pred privatizáciou Koliby. Prepustili ho – spolu s ďalšími – ako dôchodcu. Animovaný film sa dostal do nezávideniahodnej situácie. "Keď si už každý robí, čo chce, aspoň keby to vedel dobre,“ povzdychol si raz. O Kubalove karikatúry mal záujem Roháč. Vystavoval po svete, stále kreslil a začal chodiť na besedy ako populárny, erudovaný a vtipný umelec. Estráda sa mu napokon stala osudnou. Ešte pred začiatkom programu v Nitre 4. februára 1994 odpadol. Mozgová príhoda ho pripútala na lôžko, o osem mesiacov – v apríli 1997 – zomrel.
Šťastie je maličké
Pocity šťastia zažíval pri tvorbe, aj vo chvíľach, keď na jeho filme bolo kino plné a diváci sa smiali. „Niekto si myslí, že šťastie je niečo veľké a nekonečné. Taký sa obyčajne sklame. To moje šťastie je maličké, nenápadné. Niekedy ma opustí, zoberie so sebou všetky nápady, nemôžem pracovať. Vracia sa potichu, bez veľkých rečí. Prosto sa zvítame, sadám za stôl a kreslím,“ priznal Kubal.
Ako sa k šťastiu dopracovať? "Makajte a domakáte sa k tomu, čo chcete. Nemám veľké nároky: celý život som sa bál, že niečo vyhrám, napríklad zájazd do Sovietskeho zväzu… Keby ste mi dali mercedes, viete, koľko by ste mi narobili starostí, ako sa ho zbaviť? A viete, aký je dobrý suchý chlieb s vodou alebo pri potôčiku na Železnej studienke si namočiť nohy do vody a len tak kukať do blba,“ povedal v rozhlasovom Zrkadlení.
Tvorivé a životné skúsenosti sformulovali jeho životné krédo. "Život nie je jednoduchý. Usiluj sa byť vždy slušný a nikomu neubližuj. Ak sa ti stane krivda či ťa niekto podrazí, zatni zuby a začni znova. Všetko zlé je na niečo dobré. Mne sa to v živote viackrát potvrdilo,“ vyhlásil.
Foto: Archív RTVS
Veselé čriepky o Viktorovi Kubalovi
Kubal často hovorieval, že všetko robí „na kolene“. Keď nastúpil do filmu, zistil, že aj tam sú pracovné a technické podmienky viac ako primitívne. Jedného dňa na riaditeľstve rozhodli vypísať konkurz na logo pre kreslený film. Kubal pohotovo prišiel s obrázkom. Mal tam nakreslené – koleno.
Kubal nebol športovec. Jedného dňa usúdil, že je najvyšší čas začať. Keď ho športovci pozvali medzi seba, najprv ich pozoroval. Videl, ako od vysilenia padali do mdlôb. No potom začali robiť uvoľňovacie cvičenia, ležali na zemi, vydýchavali sa. „Aj toto je šport?“ pýtal sa. Lekár prisvedčil. „Tak toto si vyberiem,“ zaradoval sa Kubal.
Keď bol Kubal na festivale v Montecatini, všimol si, že si ho ľudia podozrivo obzerajú. Najmä tí postarší sa za ním otáčali a čosi si významne šepkali. Až neskôr zistil, že si ho plietli s Einsteinom. "To bude asi tým, že Einstein má rovnaké vlasy ako ja. Hovorili mu – budúci Kubal.
Od mladi bol Kubal šoférom. Najazdil bez nehody stovky kilometrov. Na sklonku života vraj odrazu dostal rozum. Načo sa stresovať a mať starosti. „Každý rok som jazdil na dovolenku autom do Tatier a až teraz viem, že aj vlakom sa dá. Aj všelijakých ľudí človek stretne… “
(Výber z monografie Rudolfa Urca Viktor Kubal)