Prišla včera medzi jednou a druhou hodinou nadránom v Modre Harmónii. Mal šesťdesiatjeden rokov. Večer pred nečakaným odchodom ešte s Andrejom Bánom pripravoval výber svojich portrétov osobností francúzskej kultúry na výstavu pre tohtoročný Mesiac fotografie. Kniha, ktorú pripravoval, ostala v podobe makety.
„Tibor Huszár bol kľúčový pre slovenskú fotografiu v druhej polovici 20. storočia, od normalizácie do polovice deväťdesiatych rokov. Vtedy bol najdôležitejší, najzaujímavejší, najlepší,“ povedal teoretik fotografie a filmu Václav Macek, riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave. „Nebol typ reportéra, ktorý chodí na rôzne zákazky. Tibor mal svoju tému, rodnú Récu a širšiu – Cigánov. A portréty. Jeho prístup bol typický pre autorov, ktorí chystajú výstavné projekty, ktorí chystajú knižné projekty, ale ktorí nerobia pre časopisy,“ spomenul Václav Macek.
Fotograf zaznamenáva
„Fotografia je moja vnútorná sloboda, ale aj vnútorné väzenie ducha,“ vyznal sa Tibor Huszár. Fotografiu študoval u profesora Šmoka na pražskej FAMU, ktorú absolvoval v roku 1983. Popri fotografovaní veľtrhov Incheba či Agrokomplex v prvej polovici osemdesiatych rokov navštevoval s fotoaparátom aj divadelné predstavenia. „Aj s Lasicom a Satinským, ktorých Štúdio S bolo v rokoch normalizácie kostolom, do ktorého ľudia chodili za duchovnom. Na Novej scéne som fotografoval Dumbadzeho Zákon večnosti, v ktorom Milan Kňažko hral revolucionára a vyskúšal si, ako bude robiť ministra. Dve sezóny som dokonca robil pre Georga Taboriho vo Viedni, pozval ma ešte za socializmu. V divadle som bol jedným z hercov, ja som sa však hral s kamerou,“ povedal pre Pravdu Tibor Huszár.
V tom čase sa zoznámil aj v Ladislavom Mňačkom. „Rok pre pádom systému sme sa zrazu zblížili. Sedával som uňho v Eisenstadte minimálne raz týždenne. Rozprávali sme sa o tom, kedy padne socializmus, o možnosti či nemožnosti jeho návratu, aj o moci, ktorá je ako droga. Kto neverí, nech sa pozrie na všetkých našich politikov,“ povedal v rozhovore pre Pravdu Tibor Huszár. Keď sa téma ich rozhovorov stala skutočnosťou, po novembri 1989 zažil fotograf na vlastnej koži, ako chutí moc. „Keď som robil v koordinačnom výbore VPN. Ako jeho predstaviteľ som často chodieval do Viedne. Na hraniciach bývali vtedy strašne dlhé rady a ja som všetko predbiehal. Mal som zrazu pocit výnimočnosti: Ja si to môžem dovoliť! Potom som si však povedal: hop! Toto nie je cesta pre mňa. Bránil som sa politicky angažovať, chcel som byť len pozorovateľom s kamerou,“ vysvetlil Tibor Huszár, podľa ktorého je umenie niečo medzi nebom a zemou a má byť apolitické. Aj tak však v roku 1990 ešte dokumentoval fotoaparátom cesty prezidenta Václava Havla do Moskvy, Tel Avivu aj Salzburgu na summit prezidentov európskych štátov.
Od roku 1998 začal fotografovať pre volebné kampane (HZDS, SMER, SDKÚ). „Spoluprácu na kampaniach považujem za svoj prejav angažovanosti. Je to môj zásah do vývoja spoločnosti. Poznám politikov širokého spektra slovenskej politickej scény a mám u nich kredit. Môj priateľ Arnold Newman fotografuje všetkých amerických prezidentov. Nafotil aj všetkých diktátorov sveta. Fotograf zaznamenáva,“ vysvetlil renomovaný fotograf.
Komunita na okraji
Cigánov – Tibor Huszár odmietal spisovné slovo Rómovia – fotografoval od roku 1970. „V rámci society Československa sa mi zdali byť najslobodnejším etnikom, ktoré tu žilo. Nijakým spôsobom sa nedalo zmanipulovať. Celý čas si zachovávali svoju identitu a slobodu. Dnes je to už o niečom inom. Po zmene systému sa táto komunita ocitla na kraji spoločnosti. V podstate sú postihnutejší ako bieli gadžovia na východe Slovenska. Zriedkakedy sa dostanú k práci, žijú teda z peňazí nás, daňových poplatníkov,“ povedal Tibor Huszár na margo svojej najobľúbenejšej témy.
Jeho prvá kniha Cigáni vyšla v roku 1993. Celý náklad sa vypredal. Predávali sa – aj s jeho knihou Portréty – aj v newyorskom Múzeu moderného umenia. Keďže sa Cigánov dožadovalo veľa ľudí zo zahraničia, rozhodol sa urobiť ďalšiu knihu. „Poznajú ma. Pred časom som bol na úžasných krstinách, kde bolo šesťsto ľudí! Všetci chlapi v bielych oblekoch, mali červené čižmy z hadej kože a ženy zas červené róby. Pri fotografiách Cigánov hľadám humánny pohľad. Ale hlavne sa už snažím robiť fotografie ako obrazy. V knihe, ktorú som dal dokopy, je každá fotografia obraz, ktorý si človek môže zavesiť na stenu a pozerať sa,“ vysvetlil Tibor Huszár.
Začiatkom deväťdesiatych rokov objavil New York, prezýval ho hlavným mestom sveta. Nezaujímali ho turistické atrakcie ani skvostná architektúra mrakodrapov. Svoju optiku namieril na obyčajného človeka. Odhaľoval tiché drámy, prenikal pod povrch, obnažoval ľudské duše, odkrýval, ako sa vo „Veľkom jablku“ miešajú náboženstvá, rasy, kultúry a ako spolunažívajú Zvečnil ich v knihe New York – mesto tolerancie.
„Po návrate z New Yorku som cítil, že som Európan, tak som odišiel do Paríža. Je to nádherné mesto, ktoré ma fascinuje. Keby som ich mal porovnať, tak New York je na robotu a Paríž je na život. Francúzi sú pôžitkári, ich životný štýl mi nesmierne vyhovuje,“ priznal sa Tibor Huszár. V meste na Seine fotografoval v posledných rokoch vždy, keď mu to choroba dovolila.
Na otvorení výstavy svojich portrétov francúzskych osobností, ktoré predstaví festival Mesiac fotografie, bude Tibor Huszár chýbať. Jeho knihy i fotografické cykly však ostanú.