Na druhý deň, v pondelok, boli by sme zdvihli poháre na jeho osemdesiate tretie narodeniny. O autorovi výnimočného výtvarného diela je zvykom pridať zmienku, že bude ešte dlho medzi nami prostredníctvom svojich obrazov a kresieb. O Milanovi Laluhovi to platí bezozvyšku. Prečo?
Pokúsim sa na rečnícku otázku odpovedať idúc nesentimentálnou cestou k dielu, ktoré Milan Laluha vytváral nielen na neodmysliteľne správnom mieste, ale aj v neodmysliteľne správnom čase. Nie však kvôli tomu, aby si vychutnal potešenie zo svetských pôct, ale preto, aby zdelil čujným očiam veľmi osobné posolstvo: môj obraz obsahuje špecifický zápis tvarov a velebnosť farby. Presnejšie napísané: môj obraz obsahuje tvarovú a farebnú identitu Dolnej Mičinej na Slovensku uprostred európskej kultúrnej domoviny. Milan Laluha sa s ňou identifikoval podobne ako sa Marc Chagall stotožnil s Vitebskom, ktorý však preslávil v Paríži.
Tradičná dedina obkružovala (malý) svet uzavretý do seba, napriek tomu bývala – najmä umelcami – veľmi často označovaná ako stredobod sveta. Milanovi Laluhovi znela Mičiná celým jeho tvorivým životom vôňami a chuťami bezodného zásobníka motívov. Uctil si ich výrokom, že by mu vystačili na tri, a nielen na jeden život. A uctil si ich nezvyčajne hlbokým zážitkom i nezvyčajným precítením motívov starých stromov, spletitej kresby ich kôry, motívov nasýtených rytmickým frázovaním zvlnenej krajiny či kubizujúceho poriadku obdivuhodne poskladaných hrán oplotených dvorov či striech stodôl a domov.
Pocit z krajiny, pocit z existencie
Predstavme si mladého adepta výtvarného umenia, ako z "dedičných motívov” (Dominik Tatarka) selektuje živú geometriu, ako z lesného zátišia či kompozície dvorov a domov vylamuje ostré hrany, vŕši plamienky plôch a plôšok, kríži vykrivenia ciest, zapaľuje farby. Predstavme si živú geometriu rozkladajúcu sa v protikladoch svetla a tieňa. A predstavme si ešte, že v prípade Milana Laluhu mladý adept výtvarného umenia nie postupne, ale razom prenikol do vnútorného sveta foriem a farieb a porozumel si s ich dušou.
Keby nešlo o Milana Laluhu, netrúfol by som si napísať predchádzajúcu vetu. Lenže nech som sa ako usiloval nájsť za hranicou vyznačenou rokom 1957 nové a predovšetkým relevantné konotácie či vplyvy, nenašiel som ich. V uvedenom roku mal Milan Laluha dvadsaťsedem, o čosi neskôr sa s miernym počudovaním aj takto zadefinoval: „Je to môj pocit z krajiny, a vôbec z existencie. Neznamená to, že každá krajina je pre mňa na prvý pohľad mohutnou. Ale postupne vystupujú jej základné vlastnosti, a tu ju už vnímam v takej mohutnosti a sile, ktorá z nej vyžaruje. Cítim ju až na sebe. Krajina sa zvyčajne vníma ako malebná, alebo sa nepáči, ale do mňa vstupuje celá, cítim hrúbku, objem, mohutnosť vecí, a tento prvok pociťujem veľmi silno, možno najsilnejšie.“ (Slovenské pohľady 1965/2)
Slovenská výtvarná moderna vytvorila ozaj pozoruhodné zápisy slovenskej krajiny. K najznámejším patrí vari Benkov horniacky hymnický pátos, ktorý vystriedal jeho vlastné nadšenie hudobnosťou dolniackej roviny. Rovnako známa je zložitými cestami oddramatizovaná výtvarná balada Miloša Alexandra Bazovského či úzkosťami vysťahovalcov a utečencov vyprahnutá krajina na obrazoch Cypriána Majerníka. V druhej polovici 20. storočia k nim pribudla, metaforicky vyjadrené, ľudská podoba slovenskej krajiny. Čiže krajina, ktorú namaľoval Milan Laluha doslova ako krajinu ľudí a z ľudí. Tejto ľudskej podobe Laluhom namaľovanej krajiny sa určite dostalo zaslúženej pozornosti. Sám som sa istý čas sústredene vyzvedal od Laluhových obrazov, čo pohlo krajinou ľudí a z ľudí? Čiže vyzvedal som sa, čo zdynamizovalo kompozíciu obrazov, ktoré maliar krstil menami ako Za dedinou (1964), Dvaja chlapi (1967), Päť chlapov (1969)?
Foto: GMB.SK
A dozvedel som sa, že ich zdynamizoval nepochybne človek na ceste. Jeho vždy prítomné vkročenie do obrazu, jeho vzostup po ceste vyznačenej diagonálnym kruhovým výsekom alebo po ceste stúpajúcej kolmo po stredovej osi kdesi k hniezdu obce, hniezdu skonštruovanému z prísnych kubusov žíhaných červení pred potemnelou modrotou noci. Na tých obrazoch Milan Laluha prisúdil človeku na ceste znaky jeho robotnej určenosti, obliny vriec, ostré tvary nástrojov, výseče a hranaté lomy ich tvarových variácií. To všetko, tí všetci sa stávajú silným impulzom pohnutia divákovej mysle.
Nazdávam sa, že najpresvedčivejšie to vyjadril sám maliar v už uvedenom rozhovore v Slovenských pohľadoch: „Keď dnes začínam maľovať, keď ohmatávam prázdne plátno, zbehne sa mi to celé až do akéhosi vzorca. K takým pocitom, že ide o sochársky, kubistický pôdorys pri existovaní rozmerov tvarov v priestore. Teda, že ide o esenciu, nie o obraz, ktorý má perspektívnu hĺbku. A tá krajina už nie je stavanou krajinou, ale vzorec krajiny. Upúšťam od stavebných prvkov krajiny, nekreslím tvary, ale ,napíšem': krajina obsahuje také a také veci.“
Neblúdil a nestratil sa
Keď sme sa pred tromi-štyrmi mesiacmi ozaj veľmi náhlivo pustili do prípravy Laluhovej výstavy v Galérii mesta Bratislavy a prípravy knižnej publikácie, prekvapil ma nefalšovaný zápal vari všetkých zúčastnených. Svoj text som nazval – podľa už citovaného výroku Milana Laluhu: „Objavil som motív.“ Názov knihy sa stal aj názvom výstavy napriek tomu, že to tvrdenie je ozaj málo objavné. Lenže, keď Milan Laluha objavil – a predovšetkým nakreslil a namaľoval – svoj motív, v slovenskom modernom umení sa vskutku objavilo čosi nezvyčajné. Laluha nielenže objavil Dolnú Mičinú ako autobiografický stred sveta, ale výtvarne ním pomenoval krajinu ako krajinu z ľudí, čiže ako skladbu z emblematických tvarov človeka, povedané slovami maliara: ženy a chlapa.
Dalo by sa to povedať aj takto: Milan Laluha v Dolnej Mičinej doslova naplnil ideu kubistickej myšlienky o mnohopohľadovej štruktúre vizuality moderného sveta. A vlastne vo hviezdnej chvíli poznania objavil zároveň s motívom aj svoju výtvarnú „formulu“. Čiže objavil zásobník a dynamiku foriem – a najmä farieb – vhodných na stvárnenie myšlienky o mnohopohľadovej štruktúre nášho sveta.
Neviem ako, ale Milan Laluha zrejme nikdy nepodcenil čaromoc formy. A bezvýhradnú dôveru maliara precítenej a premyslenej farbe. Čo iné mu teda zostávalo, než do dôsledkov obhájiť existenciu zvoleného tvaroslovia. Pravda, na maliara, ktorý sa stal „tak zavčasu a natrvalo sám sebou“, číhali jeho vlastné stupaje. Stopy, v ktorých celkom ľahko mohol zablúdiť, ba aj sa stratiť. Neblúdil a nestratil sa, naopak, čoraz presvedčivejšie obhájil existenciu tvaroslovia svojho duchovného objavu a čoraz zrejmejšie sa ním autonómne vyjadroval.
Európan ozval sa Európanom
Dobrých desať rokov pred ich prvým osobným stretnutím Dominik Tatarka pomenoval svoju literárnu prvotinu V úzkosti hľadania a ako by sám tým názvom predznačil aj cestu svojich budúcich úvah o skvelom diele maliara Milana Laluhu. Predznačil to, čo sa stalo – popri zvyčajnom uvažovaní nad dielom harmonickej ukotvenosti v rodnej pôde či dielom „stvoreným z bytostnej potreby domova“, aj čímsi korigujúcim, čiže celkom inak sebadefinujúcim maliara „hlbín bezpečnosti a hlbočizne tvorivosti“. Ako? Obrovskou galériou „tvárí zúfalých, ironizujúcich, karikujúcich, mlčanlivých, vznešených bytostí“. Galériou osobnosti, ktorá sa „opísala kruhom vlastných podobizní“.
Pomenovaný bol zmysel diela umelca, ktorý sa dokreslil k znaku a domaľoval k očareniu farbou, očareniu zažehnávajúcemu prázdnotu. Európan ozval sa Európanom. A nielen nášmu spoločenstvu oznámil, že nepochybne aj umenie zo zatieneného východného líca tváre rodnej Európy je vyformované z rôznych priestorov sveta aj z rôznych časov, že je multikultúrne a prekrýva sa s cítením a ctením tradície i jej umeleckých avantgárd.
Historicky vzaté, znamenalo to ozaj veľmi veľa. Moderné slovenské výtvarné umenie mohlo vhupnúť do osvietenejších rokov šesťdesiatych znovu bez očividných vrások, ktoré, podobne ako vo všetkých pašalíkoch veľkého brata, narobili móresy totality a cenzúry. Čiže maliar Milan Laluha počas šiestich desaťročí namaľoval slovenskú skúsenosť s videním sveta pohľadom hrdého poznania a úzkosti zároveň. Identifikoval sa – a identifikoval nás – s prastarými zákonmi skrytej geometrie v dlhom rade predkov, Cézanna, Chagalla a starých majstrov, tých ikonopisných nevynímajúc. Ale prečo? Nazdávam sa, že kvôli tej odvekej záhade, prečo je umenie na svete a prečo je vskutku veľkého umenia tak šafranovo máličko.
Klasik slovenskej moderny
Milanovi Laluhovi bolo súdené prerozprávať dedičné motívy slovenského moderného umenia. Zanechal rozsiahle dielo, ktorého znakovosť a farebná žiara naďalej ukrývajú tajomné náznaky a otázky siahajúce poza limity postmoderných stratégií. Ako viem ozaj veľmi dobre, dlhé roky si ani nevšimol, že sa stal moderným klasikom. Pred údelom legendy ho deň čo deň ochraňovala práca na obrazoch. Áno, práca, trpezlivé sledovanie, ako dozrievajú farby, alebo ktorou škáročkou prenikne svetlo, kým ho pohltí tieň a desiatky iných, vždy znovu a vždy (aspoň kúsok) inak položených otázok. Zodpovedal jednu po druhej v duchu maliarskej tradície, ktorá vyvolala do života konštrukciu obrazového priestoru ako nástojčivé zasúvanie plošných plánov, ako priemety svetlom rozložených tvarov, ako rafinovaný pohyb farebného svetla.
A čo nám ešte prezrádza Laluhov znak? S porozumením nás uvádza do špecifického analyticko-syntetického formálneho procesu, ktorý sa však v laluhovskom komponovanom celku zaradil do pozoruhodnej vývinovej línie. Kráčali po nej majstri úzkostného pohľadu ako Cézanne, dedič kniežacieho kresla po Nicolasovi Poussinovi, ale aj Van Gogh, dedič vzrušenej mysle po El Grecovi. Vlastne bolo veľkým šťastím, že na tejto ceste bolo súdené maliarovi Milanovi Laluhovi prerozprávať dedičné motívy slovenskej výtvarnej moderny.