Američan, ktorý je doma v našej literatúre

, , 10.12.2013 14:30
Michael Stein, novinár, spisovateľ
Americký spisovateľ a novinár Michael Stein Autor: ,

Americký spisovateľ a novinár Michael Stein (45) žije v Prahe, vydáva internetový časopis nazvaný BODY a blog literalab. Píše o stredoeurópskej literatúre. Viac ako Orwell ho zaujíma Pavel Vilikovský, Uršula Kovalyk, Balla či Michal Hvorecký. Michael je zaujímavý chlapík so zmyslom pre humor, ktorý bol v novembri hosťom knižného veľtrhu Bibliotéka.

Ako sa Američan, ktorý študoval literatúru a históriu filmu, ocitne v Prahe? Štyridsiatnik Michael len mávne rukou – dlhý príbeh. Keď však trváme na tom, že ho chceme počuť, spustí v reportážnej skratke: „Po škole som túžil žiť v Európe, tak som sa vydal do Francúzska. Zistil som však, že byť Američanom vo Francúzsku nie je veľmi ľahké. Naopak, žiť a pracovať tam je ťažké a veľmi drahé. V roku 1993 po mne nebol veľký dopyt,“ povzdychne si.

V Prahe azda dopyt po Američanovi bol? „O Prahe som počul od kamarátov zo školy,“ pokračuje Michael. „Niekoľkí tam žili, mali zaujímavé džoby a skúsenosti. Lákalo ma to, hoci všetko, čo som o Prahe vedel, boli len ústne zvesti – začiatkom 90. rokov sme nemali internet. Keď som sem pricestoval, vyhľadal som kamarátov, na niektorých som náhodne narazil v baroch. Začal som učiť na univerzite, hoci som s tým nemal žiadne skúsenosti. Predstavte si moje hodiny dejín literatúry na univerzite – bola to absolútna improvizácia. Mal som aj hodiny dejín filmu – tam som priniesol svoju videozbierku. Vtedy to bolo možné, dnes už by sa asi takto učiť nedalo. A potom som v Prahe jednoducho ostal,“ tvári sa, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Dostojevského čítal z trucu

Milý Michael, takto sa z toho nevyvlečieš. A čo literatúra? „Študoval som literatúru, hlavne francúzsku a ruskú, mám z nej diplom. Kafku som poznal, ale s menami ďalších českých, poľských a maďarských literátov som sa zoznámil až tu. A pochopil som, že sú mi oveľa bližší ako americkí,“ tvrdí svojrázny novinár.

Vyzvedáme prečo a Michael Stein opisuje, ako mal vždy rád ruských autorov a keď spoznal aj stredoeurópske literatúry, zistil, že mu je európsky humor oveľa bližší než humor jeho krajanov. „Nemám rád americkú literatúru a anglickú ešte menej, vždy som hľadal čosi iné, a tak som sa dostal k českej a nemeckej literatúre. Začal som čítať stredoeurópsku literatúru a zistil som, že presne toto hľadám.“

Keď Michael začiatkom 90. rokov prišiel do Prahy a hovoril Čechom, ako má rád ruskú literatúru, nechápali ho. Rozprávali mu, že počas komunizmu museli čítať Tolstého… A Michael nám vysvetľuje, rovnako ako to pred rokmi vysvetľoval v Prahe: „My sme na strednej škole zasa museli čítať Orwellov román 1984!“

Tvári sa zúfalo, ale niekomu, kto Orwella miluje, sa jeho zúfalstvu nechce veriť. Lenže my sme nechodili na príšernú americkú strednú školu – presne tak Michael opisuje miesto, kde ho mali učiť láske ku knihám. „Na príšernej americkej strednej škole nás učili myslieť ako skupina. Keď som s niečím nesúhlasil a ozval sa, učiteľ len povedal: nie. Preto som tieto knihy nečítal. Nedočítal som väčšinu americkej klasiky, pretože ma do nej nútili, bola to pre mňa domáca úloha. Radšej som šiel domov a čítal Dostojevského. Až neskôr, na vysokej škole, som sa vrátil k americkým klasikom. Niektorých mám rád. Samozrejme, milujem Hemingwaya, ale myslím, že nikdy nedočítam 1984. Keď počujem úryvky z tej knihy a zavriem oči, vidím pred sebou svoju triedu a tvár učiteľa angličtiny. Je to už veľa rokov, ale stále si to pamätám,“ otrasie sa.

Ukážka z blogu literalab: Šťastné narodeniny, Dostojevskij

Michael Stein má na blogu literalab.com široký literárny záber. Približuje tvorbu autorov z mnohých krajín Európy, vrátane Ruska, a komentuje aj rôzne literárne udalosti či výročia. Napríklad 11. novembra uverejnil príspevok k 192. výročiu Dostojevského narodenia. Upozorňuje v ňom na webstránku Russia Beyond The Headlines (Rusko za titulkami), kde ruská literárna historička Ľudmila Saraskina tiež pripomína Dostojevského narodeniny – tým, že odpovedá na čitateľské otázky v tempe guľometnej paľby. Čitateľka napríklad píše: „Chcela by som poznať Dostojevského postoj ku kresťanstvu.“ Historičkina neskrátená odpoveď znie: „Dostojevskij bol ortodoxný kresťan a pozeral sa na Krista s veľkou láskou.“ Alebo iný čitateľ chce vedieť: „Prečo mám čítať Dostojevského dielo?“ Historička je opäť stručná: „Pretože je to najlepšia škola sebapoznania.“ Podobne úsečne odpovedá na desiatky ďalších otázok. Michael Stein to komentuje: "Sú to poriadne surreálne otázky a odpovede a trochu strašidelné vyhliadky pre spisovateľov, že budúci čitatelia by sa pýtali: Miloval X svoju manželku? A literárni historici by na to dávali autoritatívne odpovede, ktoré by ste sami dali len pod naozaj veľkým tlakom.“ (kse)

Od Macedónska po Nemecko

Ako sa vlastne cudzinec v Prahe rozhliada po literárnom okolí? V akej podobe sa k nemu stredoeurópska literatúra dostáva? V prekladoch? Za dve desaťročia, čo v Prahe žije, sa síce naňho čeština nalepila, zvládne si už prečítať aj české noviny, no román by bol tvrdý oriešok. Aj s nami sa o literatúre baví radšej anglicky, pretože sa tak dokáže lepšie vyjadriť.

„Keď som začal písať na svoj literárny web, nesústreďoval som sa len na českú literatúru. Vlastne som čítal viac o slovenských, poľských a ruských autoroch. Teraz už viem o Čechoch viac. Mám široký záber, zaujímam sa o autorov od Macedónska až po Nemecko, z čoho vyplýva, že nemôžem mať na všetky literatúry detailný pohľad. A v Európe je toľko jazykov, ktoré by som musel ovládať, že som odkázaný na preklady,“ hovorí.

Michael sa teda snaží byť v kontakte s vydavateľmi, hlavne malými, s prekladateľmi a, samozrejme, so spisovateľmi. Kamaráti sa napríklad s anglickou vydavateľkou, ktorá sa špecializuje na balkánsku literatúru. Sama prekladá z chorvátčiny, takže pozná veľa spisovateľov z Chorvátska, Srbska, Macedónska, Čiernej Hory a Rumunska. Michael niektoré z kníh, ktoré preložila, recenzoval alebo z nich v časopise BODY, kde je editorom, uverejnili úryvky a preklady. Podobne sa cez kamaráta v Berlíne dostal k prekladom nemeckých autorov.

Číta vlastne človek ako Michael len profesionálne alebo ešte stále aj pre radosť? Američan sa pousmeje: „Bolo by skvelé, ak by som mohol čítať len pre radosť. Ale na svete je toľko kníh. Za niektoré recenzie som platený, ale to, čo robím pre svoju stránku literalab, je zadarmo. Vždy však ide o knihy, ktoré mi niekto pošle. Občas snívam, že by som čítal aj niečo z iného priestoru ako stredná Európa. Na druhej strane si uvedomujem, že existuje veľa vynikajúcich autorov, ktorí by nikdy nedostali šancu byť preložení a publikovaní v angličtine. Keď o nich píšeme a recenzujeme ich, pomáha im to zviditeľniť sa a získať čitateľov.“

Nie je teda doma knihami zaplavený? Alebo ich azda má v elektronickej forme? „Mám veľa papierových, ale aj elektronických kníh. Britskí vydavatelia mi knihy posielajú, ale z USA je to veľmi drahé. Noví vydavatelia publikujú knihy už len elektronicky.“

Na koho sa čaká so zatajeným dychom

Zaujíma nás, kto zo slovenských a českých spisovateľov je podľa Michaela zrelý na preklad do angličtiny. „Mám naozaj rád Uršulu Kovalyk,“ vyhŕkne. Vraj asi pred dvoma či tromi rokmi čítal slovenskú antológiu. Pracoval vtedy pre istý český časopis a mal túto antológiu recenzovať. „Najviac sa mi páčili Uršula Kovalyk a Michal Hvorecký, urobil som s oboma interview a v BODY sme uverejnili Uršulinu poviedku. Mám rád aj Ballu a veľa ďalších. Počkajte, musím sa pozrieť do svojich poznámok. Prvý autor, o ktorom sme v časopise BODY písali, bol Peter Karpinský – toho mám veľmi rád. Viete, názor si môžem vytvoriť len vtedy, ak si to môžem prečítať. Verím však aj svojim priateľom. Poznám niekoľko prekladateľov zo slovenčiny, ktorí ma upozorňujú na zaujímavé veci. Napríklad môj priateľ Charles Sabatos, Američan, čo prekladá zo slovenčiny, ma upozornil na Irenu Brežnú. Tá napísala knihu po nemecky, potom ju preložili do slovenčiny a zo slovenčiny zasa do angličtiny.“

Koľko Američanov vlastne prekladá do slovenčiny? „Veľmi málo, možno traja. Charles Sabatos prekladá z češtiny a zo slovenčiny, ale radšej by sa sústredil na slovenčinu, pretože ľudí, ktorí prekladajú z češtiny, je oveľa viac ako prekladateľov zo slovenčiny. A pritom aj prekladateľov z češtiny je málo,“ povzdychne si Michael Stein. Aj on sám píše poviedky, no do slovenčiny ešte preložené neboli. Hoci Michaelovi by sa to, samozrejme, páčilo. Hneď pripomenie, že jednu z jeho poviedok preložili do gréčtiny – no s úsmevom dodá: „Ale bolo to práve na začiatku gréckej finančnej krízy, takže ten časopis už asi skrachoval.“ Jeho poviedky sa vraj podobajú viac stredoeurópskym než americkým, čerpajú z toho, čo v Európe zažil. Kto chce, môže si ich prečítať na stránke literalab. Michael ubezpečuje, že v nich nechýba humor.

Ten veru nechýba ani jeho blogovým príspevkom. Už keď na stránke upozornil na svoju účasť na bratislavskom knižnom veľtrhu Bibliotéka, napísal: „Od 14. do 17. novembra bude slovenské hlavné mesto Bratislava hostiť Bibliotéku, knižný veľtrh, ktorý predstavuje množstvo slovenských a medzinárodných autorov a vydavateľov, ako je napríklad Michal Hvorecký, Péter Esterházy a Pavel Vilikovský. Ale meno, na ktoré celé mesto čaká so zatajeným dychom – nie, celá krajina – je moje vlastné, pretože prichádzam, ako program avizuje: diskutovať o stredoeurópskej literatúre a predstaviť internetový časopis BODY v anglickom jazyku a blog literalab o stredoeurópskej literatúre. V diskusii vystúpia Pavel Vilikovský, Zbigniew Machej a Petr Minařík.“

Michael Stein si vie robiť žarty sám zo seba aj z príliš vážne sa tváriacich literárnych vedcov, ako vidno napríklad v jeho príspevku na margo výročia veľkého ruského spisovateľa Dostojevského – uvádzame ho v rámčeku v preklade.

Noc strávil na Dunaji

Hoci Michael žije roky v Prahe, do Bratislavy teraz zavítal po prvý raz a páčilo sa mu: "Videl som Staré Mesto a dal som si poradiť, kam mám ísť, no najradšej objavujem sám.“ Spisovateľ býval v boteli na Dunaji a bol spokojný. Chválil si aj európsku stravu, slovenské jedlá: "Večeral som  zemiakovo-cukinové placky s mäsom, tie boli skvelé. Halušky poznám, ale to nie je nič pre mňa. Naopak, mám rád kačicu.“

Keď mu aj strava chutí, zostane už navždy v Európe? „Áno, mám tu deti, ale som rozvedený. Moja exmanželka je napoly Češka a napoly Slovenka. Stretli sme sa v Prahe.“ Nevyšlo manželstvo pre konflikt kultúr alebo preto, že neznášala večné čítanie? "Nie, nie,“ smeje sa. "O tom radšej nepíšte!“ A tak sa vraciame ku knihám.  

Američania sú provinční

V literatúre to vždy iskrí – literárne hádky a polemiky patria k remeslu. Zažíva ich aj tento pokojný muž? "Polemiky sú dôležité, v literalabe ich vedieme stále. V USA a v Británii je to veľmi špecifické. Americká literatúra je veľká, ľudia si niekedy neuvedomujú limity, najmä limity súčasných amerických spisovateľov. Ide o to, že hoci je americká literatúra veľká, je zároveň veľmi provinčná. Niekedy teda dochádza k silným útokom. Známy bol prípad spred troch či štyroch rokov, keď šéf Nobelovho výboru poznamenal na margo amerických spisovateľov, že nečítajú žiadne iné diela, sú si navzájom veľmi blízki. Preto nikdy nedostanú Nobelovu cenu – sú zahľadení len do seba! Takže ja, a vôbec my, čo píšeme blogy o prekladaných spisovateľoch, vždy upozorňujeme: Toto nemyslíte vážne, to nie je žiadne veľké písanie!“

Michael Stein veľa a rád číta.
Michael Stein veľa a rád číta. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Ale predsa – ako to Michael myslí, že americká literatúra je provinčná? Veď ju sleduje celý svet! "Tí autori čítajú len veľmi malý okruh spisovateľov, sú zahľadení do seba, poznajú len svoju skupinku.“ Ale tak to býva aj v iných literatúrach. Iste aj v európskej. Nakoľko Michaela zaujíma súčasná stredná Európa? Študuje aj jej históriu? "Samozrejme, je pre mňa nevyhnutné ju poznať. Poznám napríklad aj starších autorov, hlavne medzivojnových. Asi som ich aj čítal viac ako súčasných. Samozrejme, o niektorom úseku histórie viem viac ako o inom, keby ste sa ma pýtali podrobnejšie, ukázalo by sa to.“ Hovorí sa, že Európa je starý, dožívajúci kontinent – myslí si to aj on? "Nie, nemyslím, že starý kontinent umiera. Zovšeobecnenia nie sú dobré!“  

Slovo má ešte stále silu

Má Michael vôbec aj nejakú inú zábavu ako literatúru? Nejaké koníčky? „Mám tri deti, takže nemám veľa voľného času mimo toho s nimi. Stretávam sa s priateľmi, ale necestujem veľa, keď, tak idem do Ameriky. Ani nešportujem.“ A kde sa v ňom vzali sklony k literatúre? Je z rodiny, kde sa veľa čítalo? "Áno, hoci naši neboli spisovatelia. Môj otec je vášnivý čitateľ sci-fi, je lekár a vedec. Ja nemám veľa času na sci-fi, ale robil som recenzie na poľských sci-fi autorov. Inak rád čítam skoro všetko, rád čítam detektívky.“

A čo básne? Píšu sa ešte vôbec? "Nečítam ich až tak veľa, ale, samozrejme, verše sú veľmi populárne. Som jeden zo štyroch editorov časopisu BODY a ostatní traja sú všetci poeti. V našom časopise je možno viac poézie ako prózy, sú to veľmi aktívni poeti, ale ja im tú poéziu prenechávam.“ Kedysi poézia zmenila svet, aj u nás sa za totality čítal Ferlinghetti…  Môže aj dnes slovo zapôsobiť tak silne? "Myslím, že áno. Prečo nie? Treba písať!“

Sú témy, o ktorých píšeme my, pre Američanov zaujímavé? "Mali by byť. Nemalo by záležať na tom, či je pisateľom Čech alebo Američan, ak je kniha zaujímavá, je jedno, kto ju napísal. Niekedy ľudia preceňujú národnosť. Sú vydavatelia, ktorí nechceli vydať Milénium Stiega Larssona. Vraj majú dosť amerických detektívok! Takéto uvažovanie ma rozčuľuje. Napríklad keď mi ktosi povedal: Ponúkli nám slovenský ľúbostný príbeh, ale nepotrebujeme ho, veď máme dosť amerických. Myslia si, že ušetria peniaze na prekladateľovi príbehu, veď majú svoj napísaný už po anglicky. Darmo im vysvetľujem, že je to vynikajúci príbeh. Nie je to nejaký obyčajný slovenský produkt, ktorý treba niekam posielať, pričom si ho môžeme vyrobiť doma. Malí vydavatelia to chápu, sú osvietenejší ako tí veľkí. Problém však je, že malí vydavatelia nemajú taký marketing ako veľkí vydavatelia.“

A čo by sa stalo, keby si náš autor knihu preložil sám? Išlo by to s vydávaním ľahšie? "Jeden spisovateľ, nie slovenský, si raz svoj príbeh na náš web preložil sám, ale bolo to strašné. Preklad je ťažká práca. Možno keby zaplatil prekladateľovi, šlo by to. Ale bolo by to drahé a spisovatelia na to nemajú dosť peňazí. Alebo sa môže stať, že pokiaľ autor nehovorí po anglicky a zaplatí za preklad, ten môže byť zlý, no on to nevie posúdiť. To už je riziko. Keď je preklad zlý, vydavateľ mu knihu nevydá.“

Idú Vianoce a kníhkupectvá sú plné. Dáva aj Michael knižky ako vianočné darčeky? "Jasné, dávam ich aj dostávam. Mám však zlú pamäť a neviem si na nič spomenúť. Vlani som svojmu bratovi kúpil knihu od bosnianskeho autora, bola to moja najobľúbenejšia kniha vlaňajška, Sedem terorov,  krásna kniha. A bratovi som kúpil aj knihu Pan Theodor Mundstock od Ladislava Fuksa (preslávil sa hororovou novelou Spaľovač mŕtvol). Mám ho rád ja aj brat.“

Michael Stein sa narodil 1. augusta 1968 vo Filadelfii, študoval literatúru a históriu filmu na Sarah Lawrence College v New Yorku. Do Európy prišiel v roku 1993, po začiatkoch vo Francúzsku zakotvil v Prahe. Pracuje ako editor literárneho časopisu BODY a píše blog literalab.com.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Praha #literatúra #Michael Stein
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
64,99
Flower box biela kocka "L" červené ruže

Flower box biela kocka "L" červené ruže

37,99
Smútočná kytica krémové ruže

Smútočná kytica krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk