Jozef Pavlovič je teraz v byte obklopený knihami, ale nebolo to vždy tak. Patrí k deťom, ktoré nemali doma veľkú knižnicu, ba vlastne – dlho nemal žiadnu knihu.
Narodil vo Veľkých Kostoľanoch, ľudia sa tam venovali skôr ťažkej práci než čítaniu. „Bola to celkom iná doba,“ hovorí Jozef Pavlovič. „Keď som bol dieťa, v dedine nebola knižnica, ale v škole nám knihy požičiavali. My sme doma žiadnu nemali, ani Písmo sväté. Mama bola pobožná, odoberala Hlasy z misie, ale tam neboli rozprávky, skôr faktografické články. A to ma nebavilo. Spomínam si, že keď som neskôr prišiel učiť do Trenčína, už po vysokej škole, bola tam veľká knižnica. Knihovníčka mi ale povedala, že kedysi aj oni mali iba niekoľko knižných poličiek.“
Budúci spisovateľ sa však k čítaniu vždy dostane. Jozef Pavlovič si našiel Slniečko a časopis Priateľ dietok. „To boli dva výborné časopisy,“ pochvaľuje si. „Všade boli aj hádanky a mňa hádanky veľmi bavili. Ale zaujímalo ma aj ostatné čítanie. Snažil som sa prísť čím skôr ráno do školy, Slniečko tam už viselo, čakalo ma a ja som si ho čítal. Ani mi nenapadlo predplatiť si ho. Málokto ho mal asi v tých časoch súkromne predplatené. To nebolo zvykom. Osveta sa šírila cez školy.“
Očaril ho dolomán
Spisovateľ rozpráva, že nebol ani ktovieako nadšeným školákom. Do prvej triedy sa netešil, lebo babka ho pár ráz školou postrašila a potom sa už bál.
„Môj žiacky začiatok nebol slávny. Ja som do školy nechcel ísť! Bol by som radšej s babkou doma, lebo ona bola najmilšia osoba v mojom okolí. Mama chodila do práce, celé dni bola s otcom na poli, a ja som bol s babkou. Keď prišla mama, hneď sa vyskytli nejaké problémy a hneď bol dôvod, aby ma vyzauškovala. Babka bola veselá, všetko som pri nej smel. Dlhé príbehy mi však nerozprávala. Tie sa rozprávali len v určitých obdobiach roka, napríklad keď sa šúpala kukurica. Mali sme veľký úkol (od slova koleso), čo je priestor za bránou v dome, kde bývali "zaparkované“ vozy. Do úkolu sa vmestilo veľa ľudí – sedeli, šúpali a rozprávali. Spomínam si, že tam bol napríklad jeden dedko, ktorého meno ma fascinovalo – volali ho Pápež."
Detstvo ubiehalo a Pavlovičovi vstúpili predsa do života knihy. Prvá vlastná kniha sa volala Slovenské obrázkové dejiny a druhá – Kľúč ku krížovkám a hádankám. „To je moja najpotrebnejšia knižka,“ usmieva sa. „Mám ju doteraz. Tam sú všetky možné slová, ktoré potrebujem, keď lúštim. Pokiaľ ide o beletriu, prvú knižku mi kúpila mama – snažila sa zo mňa mať kultúrneho človeka, a tak mi darovala knižku Waltera Scotta Ivanhoe. Čítal som ju, ale nedočítal. Nebavilo ma to, nebolo to pre mňa. Neskôr som ten príbeh videl v televízii, tam sa mi páčil, ale neprečítal som ho ani raz. Knihu som mal dlho doma, mnohí si ju odo mňa požičiavali, napokon mi ju niekto nevrátil, a tak som o ňu prišiel.“
S prvou ozajstnou knižkou to teda nedopadlo najlepšie, no čoskoro prišla iná. „Úžasný zážitok som, naopak, mal zo Smrti Jánošíkovej, ktorú raz mi po Vianociach požičal Jozef Vaško, syn toho, čo u nás v dedine predával Baťove topánky. Boli sme veľkí kamaráti. Kniha sa mi páčila: Tie rýmy! Tie mi teda išli do ucha! Predstavoval som si Jánošíka, ako je krásne vyobliekaný a má aj dolomán! To slovo mi učarovalo. Nevedel som, čo znamená, či sú to nohavice, či kabát, to bolo jedno, ale krásne znelo! Takto som vnímal literatúru. Sú ľudia, ktorí majú od malička k dispozícii celé knižnice kníh a nečítajú ich. Ja som toho veľa nemal, no o to viac som čítanie prežíval.“
Písal pre deti, aj keď ich ešte sám nemal
Jozef Pavlovič začal rýmovaním. Vtedy sa začala spievať pieseň Nerob si starosti, Miško, ktorá je známa dodnes: Nerob si starosti Miško, nie si taký malý pán, ožeň sa múdro a čím skôr, by si nebol na svete sám… "A ja som spieval: Nerob si starosti, Miško, nie si taký starý pán, ožeň sa múdro a friško, by si nebol na svete sám…, lebo to sa krajšie rýmovalo. Možno je to prvý rým, ktorý som vymyslel a ktorý sa aj ujal. Potom, v prvej triede gymnázia u saleziánov som napísal už prvé ozajstné verše. Saleziáni vydávali časopis Nezábudky a tam som uverejňoval. Keď som prišiel na vianočné prázdniny, dostal som prvú poštu v živote a to boli práve Nezábudky.“
O pesničky a hudbu sa vždy zaujímal. Ako dvanásťročný sa sám naučil noty, hral na viacerých hudobných nástrojoch. Na trúbke krídlovke, klarinete, neskôr pridal lesný roh, husle a napokon si kúpil ešte mandolínu.
„Z mandolíny mám dodnes najväčší úžitok – mám ju poruke a keď si chcem niečo prehrať, tak na nej. Práve som dával dokopy asi štyristo piesní, pripravujem aj spevníky. Prvé som teda písal kedysi piesne, niektoré aj zľudoveli. Potom som prešiel na hádanky a verše. Uverejňoval som ich v Smene, v Kultúrnom živote, v Mladosti. Boli to ľúbostné verše, mám ich v archíve, bolo by aj na zbierku, ale nikdy som ich nevydal. Písal som tiež epigramy a z tých som nedávno vydal knižku Lýra láry fáry. Keď som začal písať verše pre deti, zistil som, že v tom som asi najlepší. Uverejňoval som v Zorničke, Ohníku, Včielka ešte nebola, ani neskôr obnovené Slniečko. Publikoval som u Haštovej, u Čepčekovej, u Štefánika, u Štítnickej, a tak sa o mne dozvedeli v Mladých letách. Išiel som tam so zbierkou, pozdávala sa im, len sa čudovali, že píšem pre deti, keď ešte sám deti nemám. Veď ja ešte chodím do školy, mám dvadsať rokov! Je prirodzené, že ešte nemám deti a napokon – ani Fraňo Kráľ nemá deti a píše! Dali mi za pravdu. Bol som práve na polročnej vojenčine v Terezíne, keď mi vyšla prvá knižka Pri potoku, pri vode. Ilustroval ju Róbert Dúbravec, ktorý onedlho zahynul pri havárii. Nikdy som sa s ním nezoznámil.“
Spisovateľ samouk
Knižky Jozefa Pavloviča sú mimoriadne milé, používa rozkošné slovíčka a mená. Dostáva sa niečo z tej miloty aj do jeho spôsobov? Je aj on milý? „Každý človek je aj milý. Manželka hovorí, že všetci o mne hovoria, že som milý a dobrý, ale vraj ona by mohla hovoriť… Tak to už býva na dlhej plavbe životom! Manželka Anna mi pri knihách veľmi pomáhala – robila korektúry, všetko prečítala, je v tom vynikajúca. Mám dvoch synov, mladší kedysi žartoval: Tati, napíš niečo o Vinetuovi, aspoň si to každý kúpi!“
Pavlovičove deti nepokračujú v jeho práci, ale sám priznáva, že ani on nepokračoval v otcových stopách. „V spisovateľskej práci som bol samouk. Škoda ale, že nemám vedomosti môjho otca – čo on všetko vedel o dedine! Každého poznal, poznal celý chotár, vyznal sa ako málokto vo svojej práci. Ovládal sekačky, sejačky, stroje, čo vtedy boli… Ja ale nemôžem povedať, že by som mal roľnícku prácu rád. Závidel som každému robotníkovi, že je robotník, lebo každé robotnícke dieťa malo prázdniny a ja som prázdniny nemal. Nikdy. Prázdniny bolo moje najhoršie obdobie, lebo vtedy bola žatva – a ja som musel pri otcovi a pri mame drieť. Otec kosil, ja som viazal povriesla. Najhoršia práca pre mňa bolo ale mlátenie, mlátilo sa obilie a tam sa strašne prášilo. Všetci kýchali, ja som kýchal v jednom kuse, vtedy som ešte nevedel, že som alergický na prach. Našťastie, táto alergia mi rokmi prešla sama.“
Lacné knihy ho urážali
Dnes je Jozef Pavlovič jedným z najvydávanejších autorov, má doma zlatú a platinovú trofej za najpredávanejšie knihy z vydavateľstva Ikar. Našlo si ho Ottovo nakladateľstvo, ktoré mu vydalo úspešnú knižku Deduško Večerníček s prekvapením, jeho knižky sú stále živé a obľúbené. Chodí aj na besedy s čitateľmi. A ako si spomína na svoju prvú besedu?
„Tú som mal v Komárne. Bola mi vzácna, mal som za sebou dve knižky. Venovali mi aj obrázok – mám ho dodnes zavesený – bola to reprodukcia obrazu Londýna od Canaletta. Vtedy boli knižky ešte veľmi lacné, dobre sa predávali, ale musím sa priznať, že ma tá ich cena niekedy aj urážala. Krásna knižka stála napríklad len osem korún. To tiež nebolo správne. Knižka je knižka, nemôže tak málo stáť! Štát doplácal za knihy, za domy, za všetko a napokon zostal bez peňazí a všetko sa zosypalo… Dnes je zasa opačný problém – v časopisoch sa už neuverejňujú články a básne. Aj mne uverejňujú už len také, čo boli publikované, aby mi nemuseli platiť honorár. Časopisy už nemajú literárny charakter, ako to bolo napríklad v mojej mladosti. V časopisoch moje veci už dnes nepotrebujú, píšem teda knihy. Urobil som aj veľa Večerníčkov, rôzne televízne seriály, napísal som aj rozprávky o Deduškovi Večerníčkovi. V seriáli o budíkoch mám pesničku Ja som budík, budíček, ťažký je môj chlebíček, len čo stíchnem trošíčka, usnú všetky očičká… Darilo sa mi pôsobiť na deti a som tomu stále veľmi rád. A stále to rád robím.“
Jozef Pavlovič
Narodil sa 13. júna 1934 vo Veľkých Kostoľanoch. Absolvoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave (1957) a do roku 1981 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Trenčíne. Od tohto roku sa venuje iba literárnej tvorbe. Žije v Bratislave. Medzi najznámejšie knižky Jozefa Pavloviča patria Bračekovia mravčekovia z roku 1972, v ktorých primeraným a inotajným spôsobom reflektoval udalosti roku 1968. Písal aj scenáre, známe sú napríklad série Sedem statočných budíkov, Sedem múdrych budíkov, Sedem výmyselných budíkov. Z najnovších kníh: Dom píše verše komínom, Deduško Večerníček, Šlabikár včielky Maje, Moja supernajlebšia kniška, Putovanie so slovenčinou, Rieka rieke riekla. V roku 2012 získal dve Platinové knihy za knižky pre deti Parádnice zajačice a Rozprávky ostrihané na ježka (z každej knihy predaných viac ako 25 tisíc výtlačkov) a Zlatú knihu za dielo Zajkovia Majko a Kajko, z ktorého sa predalo viac ako 15 tisíc výtačkov.