Z Ríše stredu do stredu Európy

Kníh o Bratislave sú desiatky, no tá, ktorú práve vydal Paul Tieniu Yung, je výnimočná. Je to vôbec prvá pôvodná kniha o Bratislave v čínštine. Napísal ju biológ z Čínskej akadémie vied, ktorý sa v roku 1991 v Pekingu zaľúbil do plavovlasej Slovenky. V Bratislave žije už 17 rokov, má tri dcéry - Johanku, Veroniku, Terezku, hovorí plynulo po slovensky a Bratislavu s láskou nazýva krásavica na Dunaji.

11.03.2014 06:00
Paul Tieniu Yung Foto: ,
Paul Tieniu Yung zbiera obrázky starej Bratislavy.
debata (2)

Hoci Bratislava je partnerským mestom Šanghaja, bežný obyvateľ Ríše stredu o nej asi nepočul a veľa netuší ani o existencii Slovenska. „Moji krajania si Slovensko často mýlia so Slovinskom. Skôr poznali Československo, ale v pamäti im ostala len prvá polovica názvu – Čeko, takže aj Slovákov mali za Čechov. Na rozdiel od Američanov však Číňania rozlišujú jednotlivé štáty, Európa im nesplýva do jedného celku – len Slovensko ostalo v názve Czechoslovakia akési stratené,“ vysvetľuje Tieniu Yung.

Dnes tento 49-ročný absolvent biológie na Nankingskej univerzite sám seba označuje za publicistu a prekladateľa na voľnej nohe. Ako šéfredaktor Slovensko-čínskych obchodných novín pravidelne písal články o slovenskej histórii, kultúre a pamätihodnostiach. Aj to prispelo k tomu, že sa rozhodol napísať o svojom milovanom meste knihu, ktorú nazval Bratislava – krásavica na Dunaji. Pretože, ako Tieniu sám hovorí, cíti, že jeho misiou je propagácia Slovenska. Niekomu to môže od Číňana znieť čudne, kto však Tieniua pozná osobne, vie, že to myslí úprimne a na sto percent.

Namiesto Harvardu Bratislava

Podľa Tieniua majú Číňania dobré vedomosti z geografie a zaujímajú sa o svet. „Nemohli sme síce veľa cestovať, no o to viac sme čítali o iných štátoch a študovali mapy. Sme národ, ktorý veľmi zdôrazňuje pamätanie si rôznych údajov. Ja som si tiež pamätal veľa hlavných miest, dokonca aj jednotlivých amerických štátov. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem žiť na Slovensku,“ spomína. Keď koncom 80. rokov čítal knihu o Pražskej jari, zaujala ho postava Alexandra Dubčeka. „Dozvedel som sa, že nie je Čech, ale Slovák – vtedy som si uvedomil, že Československo je viac ako začiatočné Čeko…“

To, že sa dostal na Slovensko, bol asi osud. V Pekingu, kde si robil postgraduál na Čínskej akadémii vied, sa v roku 1991 zaľúbil do mladej sinologičky Eleny Hidvéghyovej z Bratislavy. Pôvodne chcel ďalej študovať v Amerike, no o päť rokov sa s Elenou vzali a všetky plány sa zmenili. Rok spolu žili v Šanghaji, potom chcel Tieniu spoznať krajinu a rodinu svojej vyvolenej. A tak sa vybrali na Slovensko. „Mal to byť skôr výlet. Mohli sme žiť v západnej Európe, v Amerike či Kanade, všetko bolo otvorené. Slovensko nebolo veľmi v pláne. Cítil som, že nepoznám jazyk, nemal som tu zázemie,“ začína svoj životný príbeh Tieniu.

Už počas „randenia“ sa Tieniu pýtal Eleny, ako sa po slovensky povie láska, žena, milujem ťa. Písal jej dlhé listy – po čínsky – a jeho slovenčina sa dlho obmedzovala len na tieto tri výrazy. Páčilo sa mu meno Elena, lebo poznal grécku legendárnu Helenu, no ešte viac ho fascinovalo, že sa dá zdrobniť na Elenka. Čínština totiž žiadne zdrobneniny nepozná. Zo začiatku sa teda rozprávali po anglicky, neskôr, keď sa Elena zlepšila v čínštine, prešli obaja do čínštiny. Pre koho bolo ťažšie naučiť sa jazyk toho druhého? Dá sa to vôbec porovnať?

„Je to asi rovnako ťažké. Slovenská gramatika je veľmi zložitá. V čínštine je zasa komplikované naučiť sa písať,“ hovorí. Sám sa po slovensky učil len svojpomocne, nechodil do žiadnej jazykovej školy. „Kúpil som si niekoľko učebníc pre cudzincov, výborný bol aj Obrázkový slovník slovenčiny. Rád som čítal, to mi pomohlo asi najviac. Prvá kniha, ktorú som čítal, bola Patagónia od Dušana Mitanu – to je jeden z mojich obľúbených autorov.“ Keď vidí, že poslucháča táto informácia privedie do úžasu, dodá: „Bolo to asi štyri roky po mojom príchode na Slovensko. Čítanie je pre mňa ľahšie ako písanie, pretože je pasívne. Navyše som už vedel po anglicky, nemecky a rusky, preto to pre mňa už nebolo také ťažké.“

Po anglicky sa učil od detstva a päť rokov žil v Rusku, kde učil čínštinu a pracoval aj ako tlmočník – takže mal kontakt so slovanským jazykom. Jeho, ktorý čítal Puškina a Lermontova v origináli, už teda neprekvapilo slovenské skloňovanie či gramatické pády.

Paul Tieniu Yung a jeho zbierka kníh o Slovensku. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Paul Tieniu Yung Paul Tieniu Yung a jeho zbierka kníh o Slovensku.

Mesto objavoval cez knihy

Kedy sa mladý čínsky intelektuál zaľúbil do Bratislavy? „Vlastne hneď. Do Bratislavy som prišiel 28. februára 1997 a deň nato, prvého marca, ma Elenkina sestra Lucia zobrala na prechádzku cez Slavín a vilovú štvrť do centra mesta. Vtedy ma Bratislava očarila," vyznáva sa.

Nezdala sa mu oproti niekoľkomiliónovým čínskym mestám malá? „Nie, vôbec. Nie je malá, skôr útulná. Má rozlohu presne tak akurát. Sám som z juhočínskeho mesta Jüe-jang, ktoré má okolo dvestotisíc obyvateľov, v okolí tohto historického mesta sú jazerá. Na Bratislave sa mi páči kopcovitý terén. Možno som mal šťastie, že Elenkina rodina bývala pod Slavínom,“ hovorí Tieniu, keď ho so smiechom preruší jeho žena. „Veru, ktovie, či by sa do Bratislavy tak zaľúbil, keby začal žiť uprostred sídliska.“

Začínala sa jar, kvitli snežienky a možno čosi osudové viselo vo vzduchu. Bol ešte sneh, ale Tieniu vnímal len krásny deň. „Nanking aj Peking sú na rovine, to je nezaujímavé. A zrazu som stál pod Slavínom a videl vilové štvrte, hrad a Dóm sv.¤Martina a Karpaty. Také mesto som dovtedy nevidel. Ak nerátam Petrohrad a iné ruské mestá, tak Bratislava pre mňa bola prvým európskym mestom, ktoré som videl. Neskôr som precestoval Taliansko, Francúzsko, dnes už poznám Paríž, Londýn, Prahu, Budapešť, ale na láske k Bratislave sa nič nezmenilo – skôr sa ešte umocnila. Na začiatku som bol na Bratislavu len zvedavý, ale čím viac som mesto spoznával, čítal o ňom, tým viac som ho obdivoval. Veď je to mesto so slávnou minulosťou,“ rozpráva Tieniu.

Keď pred štyrmi rokmi začal Tieniu vydávať Slovensko-čínske obchodné noviny, vymyslel si v nich seriál o slovenskej kultúre. Napísal články o Cyrilovi a Metodovi, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Bernolákovi či Štúrovi, ktorých veľmi obdivuje, a potom sériu príspevkov o Bratislave. „To bol veľký impulz začať o meste viac študovať.“ Tieniu sa vrhol na knihy a časopisy, obľúbil si Historickú revue. Obzvlášť ho zaujali staršie čísla z doby tesne po páde komunizmu. Časopisy si požičiaval aj v knižnici, čítal o tom, ako Slovensko získalo samostatnosť. Bratislava však bola na prvom mieste a Tieniu do svojej súkromnej zbierky postupne zhromaždil veľa kníh. „Elenka myslím veľmi neobdivovala svoje rodné mesto, narodila sa tu a brala to ako samozrejmosť. Ale neskôr, možno pod mojím vplyvom, sa pre ňu tiež nadchla. Rozprával som jej, čo všetko som sa dozvedel a ju to prekvapovalo. Obľúbil som si napríklad knihy od Igora Janotu, niektoré som si kúpil, aj v antikvariátoch, iné som si aj opakovane požičal.“

Paul Tieniu Yung s manželkou Elenou. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Paul Yung, Hidveghyova Paul Tieniu Yung s manželkou Elenou.

Dereš prekvapí, konšel nie

Znie to fascinujúco – Číňan, ktorý si číta o histórii Bratislavy. Veď aj doma má niekoľko poličiek vyhradených pre knihy o Bratislave či Slovensku. Naozaj týmto knihám rozumie? Nemá problémy s historickými výrazmi? „S čítaním naozaj nemám problém, je len málo slov, ktorým nerozumiem, alebo si neviem domyslieť ich význam,“ hovorí Tieniu. Elena ho dopĺňa: „Slovo konšel si domyslel, pretože čítal o radnici a pochopil, že reč musí byť o akýchsi poslancoch – navyše je to slovo s latinským koreňom. Ťažšie boli preňho výrazy ako dráb či dereš…“

Tieniu zvládol aj články historika Antona Spiesza v Historickej revue, veľmiu ho zaujal príspevok o 500 rokoch demokracie na území Slovenska. „To je európska rarita. Bol som veľmi prekvapený, že občania slobodných kráľovských miest si mohli sami voliť primátora a mestskú radu. Neraz sa inšpirovali aj priľahlé dediny. Žene som rozprával, čo všetko som zistil.“

A jeho manželka na vysvetlenie dodáva: „Tieniu pochádza z krajiny, kde tisíc rokov vládne despocia, Čína nie je slobodná krajina a demokracia tam nikdy nefungovala. Preto, keď zistí, že u nás sa richtár volil zdola, zdá sa mu to neskutočné, úžasné. Pre čínsku mentalitu je to niečo šokujúce a revolučné. Rovnosť medzi ľuďmi, právne princípy, privilégiá pre občanov.“ Tieniu pokračuje: „Slovensko, klobúk dolu. Obdivujem túto krajinu. Dojímal ma aj proces korunovácie, kde kráľ alebo kráľovná dostali od biskupa korunu a museli sľúbiť, že budú dobrí k svojmu ľudu, čestní a podobne. Také niečo u nás nikdy nebolo. Čínski panovníci sa považujú za bohov. Čínsky cisár o sebe hovorí ako o synovi nebies.“

Aká veľká je koruna na Dóme?

Vráťme sa však k Tieniuovej vlastnej knihe o Bratislave. On sám hovorí, že by sa hanbil, ak by iba preložil nejaký cudzí bedeker o Bratislave a nenapísal by vlastný. Prečo? „Pretože tu už takmer 20 rokov žijem, toľko som o meste študoval, spoznával ho na vlastnej koži, mám k Bratislave vzťah, mám ju úprimne rád. Považujem sa za občana mesta, preto by som sa hanbil iba prekladať,“ odpovedá.

Možno má otázka znieť inak: Našiel Tieniu vôbec bedeker, ktorý by mu ulahodil? „Nenašiel, aj preto som musel napísať vlastný. V knihe sú moje myšlienky a vlastné úvahy. Nedokážem niečo odfláknuť. Keď som písal o korune na veži Dómu sv.¤Martina, nemohol som nikde nájsť jej presné rozmery a váhu. Niekto hovoril, že do koruny by sa zmestila celá kuchyňa alebo auto, ale to nie je presné. A potom som raz v centre náhodou stretol biskupa Jozefa Haľka, ktorý je cirkevným historikom a vydal knihu o Dóme sv.¤Martina. Chytil som ho: Jožko, musíš mi povedať presné rozmery a váhu. Až od neho som sa dozvedel, že výška koruny je 1,64 metra a vankúšik, na ktorom leží, má rozmery zhruba 1,20 m x 1,20 m.“

Do rozhovoru sa vloží Tieniuova žena Elena a hovorí: „Alebo mi mesiac pílil uši s tým, že nevie, čo presne symbolizujú alegorické postavy na tympanone Primaciálneho paláca. Požičal si k tomu šesť alebo sedem kníh…“ A Tieniu víťazoslávne dodáva: „Ale zistil som to. Žena na pravej strane tympanonu symbolizuje rieku Tisu, ďalšia postava – starec vľavo – zasa Dunaj. Ďalšie dve ženské postavy v strede znamenajú oddanosť teológii a poslušnosť v službe verejnosti. Vojak držiaci meč symbolizuje odhodlanie brániť božie zákony. A v mojej knihe píšem aj o arcibiskupskom klobúku nad Primaciálnym palácom – má priemer 1,80 m a váži 150 kg. Hľadal som kuriozity, nechcel som písať suché fakty.“

A tak sa v jeho knihe Číňania dočítajú, kam až siahala voda za bratislavských povodní v roku 1850. Alebo o tom, prečo má františkánsky kostol šikmú svätyňu: „Pamiatkar Andrej Botek mi vysvetlil, že keď sa v stredoveku stavali kostoly, často to robili takto ako symbol Ježiša Krista, ktorý ma na kríži tiež trochu naklonenú hlavu. Ale veľa takých kostolov sa už nezachovalo.“ Okrem toho Tieniu v knihe spomína aj legendu o soche Panny Márie na rohu Starej radnice na Hlavnom námestí. Tá sa vraj raz v noci prihovorila opitým študentom, že námestie je špinavé a ona chce odtiaľ odísť. Študenti sa zľakli a na druhý deň usilovne upratovali námestie.

Číňania vraj milujú povesti a legendy – Tieniu preto nezabudol ani na príhodu o prefíkanom konšelovi Matiášovi, ktorý chcel raz úbohú vdovu pripraviť o vinicu a za trest ho zobral čert. Na pamiatku toho na stene Starej radnice zostal jeho portrét, ktorý nezmizne po žiadnom maľovaní stien. Rovnako sa Tieniuovým rodákom páči aj príbeh o tom, ako sa vzácne anglické gobelíny, ktoré sú dnes v Primaciálnom paláci, našli zrolované v komíne.

V zimnej záhrade. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Paul Tieniu Yung V zimnej záhrade.

33 pamätihodností za dve hodiny

Mala byť jeho knižka pomoc pre turistov alebo je to skôr vyznanie lásky mestu? „Aj, aj, určite som chcel prejaviť svoju lásku Bratislave. Kým som ju napísal, trvalo to skoro dva roky. Všetky fotky sú moje, sám som si knihu aj graficky upravil – vlastne je to kniha jedného človeka. Zároveň je tým osobnejšia.“

Tieniuova knižka je rozdelená do ôsmich kapitol. Začína sa osvetlením slovenskej histórie a základnými informáciami o krajine. Druhá kapitola je venovaná histórii Bratislavy, v tretej Tieniu Yung navrhuje krátku pešiu prehliadku mesta. Za dve hodiny podľa neho možno uvidieť 33 pamätihodností.

Začať podľa neho treba pri Prezidentskom paláci, pokračovať cez Michalskú bránu, zastaviť sa pri lekárni U červeného raka, nevynechať Katov dom na Baštovej ulici č.¤6, potom zamieriť ku Kaplnke sv.¤Kataríny na Michalskej ulici. Nasleduje budova Uhorského snemu, kde rečnil Ľudovít Štúr. Potom korzo, Klariský kostol a kláštor, Esterházyho palác, ktorý je dnes už ruinou, ale kedysi tam bývali operné premiéry, dokonca aj Josepha Haydna. „V Bratislave koncertovali Mozart, Beethoven, Bartók, Liszt… Len o hudbe by sa dalo rozprávať,“ nadchýna sa Tieniu. To už je však pri vzácnej soche sv.¤Alžbety na poslednom dome v Kapitulskej ulici, potom turisti prídu k Dómu sv.¤Martina, nesmú zabudnúť na neďalekú sochu Jána Hollého, ktorého Tieniu považuje za veľkú osobnosť, spolu s Antonom Bernolákom, ktorý tu má tiež sochu.

„A busta Franza Liszta, ktorá je trochu skrytá zeleňou pod Dómom. Potom je tu židovský pomník na pamäť padlým z čias druhej svetovej vojny – na mieste niekdajšej synagógy. A, samozrejme, Bratislavský hrad. Dánska ambasáda bola kedysi Keglovičovým palácom, tu kedysi koncertoval Beethoven a niekoľko skladieb venoval svojej študentke Babete Keglovičovej. V knihe píšem, že keď bol Beethoven na Slovensku, možno práve tu komponoval slávnu Sonátu mesačného svitu. Je to legenda a dobré lákadlo pre turistov, aj keď sa to nedá dokázať,“ hovorí oduševnene. A potom pokračuje a nadchýna sa Modrým kostolíkom, ktorý je preňho jedným z najkrajších kostolov celej Európy. Kostol sv.¤Ladislava na Špitálskej ulici má zasa neskutočne krásny interiér. Isteže, turisti nemôžu obísť ani SND a sochu Čumila…

Čo vlastne najviac očarí čínskych turistov? Dóm s vysokou vežou a zlatou korunou, ten sa im zdá mimoriadny. Páči sa im aj Bratislavský hrad, v Číne hrady nie sú… „Čína je plná pagod na jedno kopyto, hrad v meste je pre nich exotika. Nádvorie hradu je vo výške 85 m nad hladinou Dunaja. Pritom kráľovský palác na budapeštianskom hradnom kopci je len vo výške 46 m nad morom, všimnite si ten rozdiel. A tá krásna poloha hradu blízko Dunaja. Najvyššia veža hradu, Korunovačná, kde boli uložené kráľovské insígnie, má výšku 47 metrov, takže spolu je to výška 132 metrov – hneď pri vode, také niečo nikde inde nemajú. Bratislava má veľa čo ponúknuť turistom,“ je presvedčený autor knižky Bratislava – krásavica na Dunaji.

V ďalšej kapitole preto podrobne opisuje päť najvýznamnejších pamätihodností v Starom Meste, teda Hrad, Dóm, Primaciálny palác, Františkánsky kostol a Starú radnicu. V piatej kapitole píše o okolí Bratislavy – kde nechýba Devín, Železná studienka, Kamzík, Hlboká cesta a Kalvária – tam je podľa neho skrytý poklad Bratislavy – Lurdská jaskyňa. Nezabudol spomenúť ani Horský park a krčmu Funus – najstaršiu bratislavskú výletnú reštauráciu, kde sa dá sedieť pod vyše storočnými gaštanmi. Dnes tam chodia Lamačania aj Dúbravčania, pred 150 rokmi sem vraj radi chodievali aj štúrovci… A keď už sme pri krčme, v Tieniuovej knižke sa, samozrejme, dá dočítať aj o reštauráciách a ubytovaní.

Oštiepok pripomína rugbyovú loptu

Posledná kapitola je o slovenských špecialitách – práve tá však môže byť mimoriadne zaujímavá. Tieniu tam píše o slovenskom víne, aj o Tokajskom, Furminte, Lipovine, ale aj slovenských odrodách ako Devín a Dunaj. Pri račianskej Frankovke, ktorú pila Mária Terézia, nezabudne zmieniť, že vraj podporuje plodnosť. Pokračuje Karpatským brandy a borovičkou. Pre Číňanov je vraj atrakciou aj slovenský med a výrobky z neho ako medovina.

„Písal som tiež o slovenských syroch – o korbáčikoch, parenici, oštiepku. Korbáčik som preložil ako malé korbáče z ovčieho syra. Parenicu som krajanom vysvetlil ako kotúčik z ovčieho syra. Oštiepok pripomína oválnu rugbyovú loptu. Toto sú unikátne a veľmi dobré veci, ktoré treba propagovať.“

V knižke je aj obrázok klobások. Číňania síce tiež majú akési klobásy, ale podľa Tieniua sú skôr sladké a nie veľmi chutné. „Slovenské údeniny sú vynikajúce, Číňanom chutia, tiež rád kupujem na trhu domáce klobásy, slaninku alebo syry z Oravy.“

Pre Číňanov sú veľmi exotické lesné plody – na väčšine územia Číny nič také nerastie a dovážať sa to neoplatí. „Jedna Číňanka, ktorá tu bola, sa ma pýtala špeciálne na čučoriedky. Počula, že sú dobré proti rakovine. Kúpila celú škatuľu a jedla bobuľky počas prehliadky mesta.“ Ako suveníry si Číňania radi kupujú krištáľ alebo ľudové výrobky v ÚĽUV-e. Ručné výrobky sú čoraz vzácnejšie, páči sa im keramika aj drevené výrobky, ocenia však hlavne praktické veci ako taniere, šálky, misky, tašky. A zaujmú aj fujary a valašky.

Precízny Tieniu nezabudol dať na koniec knihy aj slovník a výslovnosť slovenskej abecedy, kde Číňanom vysvetlil aj to, ako sa čítajú písmená s mäkčeňmi.

Paul Tieniu Yung Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Paul Tieniu Yung Paul Tieniu Yung

Nadávať nebude

Tieniu si nedávno založil na internete svoj blog, kde uverejnil príspevok „Obdivujem Bratislavu – som blázon?" Dobre však vie, že blázon nie je. Hoci mnohí obyvatelia Bratislavy na mesto nadávajú, Tieniu sa zameriava skôr na to, čo je v meste dobré. Niežeby nevidel nedostatky – je mu napríklad ľúto, že sa kedysi kvôli Novému mostu zbúrala židovská synagóga, vyrúbali sa stromy na Hlavnom námestí – ale vie, že by mohlo byť aj horšie.

„Mnohé čínske mestá sú zničené alebo sú architektonicky katastrofálne riešené. Staré mestá sa búrajú, aby sa mohli stavať nové mrakodrapy a hotely. Čínsku devastáciu starého si Bratislavčania ani nevedia predstaviť, preto Bratislava na Číňanov pôsobí ako raj a zelené mesto.“

Isteže, záleží na tom, kto s čím porovnáva. Obyvateľ škótskeho Glasgowa, ktorý je zvyknutý na vyše 60 parkov, by možno v Bratislave trpel. Tieniu z preľudnenej Číny sa teší, že Bratislava má Horský park, Sad Janka Kráľa, krásnu Prezidentskú záhradu a že mesto je obkolesené prekrásnou prírodou. Oceňuje kultúrne dianie v meste – koncerty, operné a baletné predstavenia.

„Rád sa bicyklujem napríklad na dunajskej hrádzi, ale aj v meste. Samozrejme, sú aj nedoriešené miesta, nedostatky. Ale špinavé štvrte má aj Paríž či Londýn. Ja vidím, že Bratislava sa snaží.“

Číňania, ktorí už Tieniuovu knižku držali v rukách, mu ju vraj chvália. Jeho to povzbudzuje a hovorí, že by rád napísal aj knihu o celom Slovensku. Tá by však bola iná, nie bedeker, možno zbierka fejtónov – aj o ľuďoch, ktorých tu stretol. Tieniu si už dal zaregistrovať dve webstránky – www.siluofake.com – takto Číňania hovoria Slovensku a druhá má ešte sympatickejší názov – www.weloveslovakia.com – milujeme Slovensko.

Nuž, ešte ktosi pochybuje, že Tieniu sa do Slovenska a Bratislavy zaľúbil? Komu vlastne musí viac otvárať oči – Číňanom či Slovákom? Tieniua otázka pobaví: „Aj, aj. V prvom rade chcem otvoriť oči svojim krajanom, ale aj Slováci či Bratislavčania by si mali viac ceniť svoje mesto. Pozerať sa viac aj na dobré stránky, sústrediť sa na to pozitívne. Veď aj vlastnú ženu som pre jej mesto musel nadchnúť ja.“ A jeho manželka to potvrdzuje: „To Tieniu nás s deťmi volá, aby sme sa šli pozrieť na korunovačné slávnosti či na koncert Lúčnice. K slovenskej kultúre neťahám ja jeho, ale často on mňa.“

„Milujem slovenský folklór, tie ušľachtilé tance – ľudová kultúra je silnou stránkou Slovenska. Viem, akú dôležitú úlohu zohrávala v slovenských dejinách. V porovnaní so Slovenskom je v Číne ľudová kultúra najpočetnejšej národnosti Chan veľmi chudobná,“ zdôrazňuje Tieniu. Elena dodáva: "Pre Tieniua ako človeka z inej kultúry je veľa vecí veľmi unikátnych, takých, aké si my neuvedomujeme. Sama som netušila, že sa do Slovenska tak zaľúbi. Stretol sa tu aj s byrokraciou, čo nebolo príjemné, no láska ku krajine zvíťazila. A dokonca si po desiatich rokoch obľúbil aj syry. Má rád bryndzové halušky, aj keď samotnú bryndzu inak neje. Zato miluje kyslú kapustu!“ Veď sa hovorí, že láska ide aj cez žalúdok.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #Čína #knihy #Číňan #Paul Tieniu Yung