Keď v dnešných cynických postmoderných časoch o niekom povieme, že je či bol významným, rovno si koledujeme o podozrievavý úsmev. Významný je dnes predsa už prakticky každý, a teda – vlastne nikto.
Ak je vo väčšine prípadov obozretnosť voči významnosti toho či onoho celkom namieste, v prípade Bohumila Hrabala by sme predsa len mali spraviť výnimkou. Aspoň formálnym dôkazom významnosti človeka by mohlo byť verejné pripomínanie jeho života a diela pri okrúhlych výročiach. Túto skúšku významnosti skladá Hrabal v týchto dňoch mimoriadne úspešne.
V susednom Česku sa už pred pár dňami rozbehol celý maratón spomienkových hrabalovských akcií a relácií, do ktorých sa zapojili rôzne spolky, obce, a najmä médiá – špeciálne tie verejnoprávne. Hrabalovu nedožitú storočnicu si však relatívne mohutne pripomínajú kultúrne médiá aj na Slovensku. Čo je zaujímavé, najmä keď si uvedomíme, že dnes už jeho tvorba patrí predsa len do literárnej histórie iného národa a inej krajiny. Lenže Hrabalova stopa je zrejme stále zreteľná aj u nás; je aj pre slovenskú kultúru natoľko dôležitý, že sa mu oplatí venovať viacero relácií a článkov. Napokon toto je jeden z nich.
49-ročný debutant
Na tú otázku z úvodu, teda kto bol Bohumil Hrabal, sa dá, samozrejme, odpovedať aj trochu presnejšie a zároveň obšírnejšie. Hoci svoju literárnu dráhu začínal na konci tridsiatych rokov 20. storočia ako básnik (a k písaniu poézie sa z času na čas vracal aj v zrelom veku), pamätáme si ho najmä ako prozaika. Hrabal prežil väčšinu svojho tvorivého života v komunistickom totalitnom systéme, čo sa v jeho prípade prejavovalo okrem iného aj zásadnými a trvalými problémami s publikovaním. Dokonca natoľko, že prvú knihu sa mu konečne podarilo vydať až vo veku 49 rokov.
Do novembrovej revolúcie 1989 Hrabal zažil len jedno krátke šťastné publikačné obdobie v polovici šesťdesiatych rokov, v ktorom sa stihol vďaka viacerým takmer súčasne vydaným knihám stať skutočným národným umelcom – aj bez oficiálneho udelenia tohto titulu.
Jeho predchádzajúca i nasledujúca tvorba sa však k svojim čitateľom dostávala oveľa komplikovanejšími cestami – prostredníctvom samizdatov, prípadne exilových vydavateľstiev, ktoré Hrabalove knihy tajne dopravovali naspäť do Československa, alebo vďaka nie celkom šťastným kompromisom, ktoré Hrabal s oficiálnou mocou spravil v sedemdesiatych rokoch.
I napriek tomu, že mnohé jeho prózy neboli čitateľskej verejnosti celé desaťročia ľahko dostupné, stali sa od momentu napísania až do dneška trvalým inšpiračným zdrojom nielen pre samotných čitateľov, ale aj pre umelcov z iných oblastí.
V najväčšom počte šlo o divadelníkov – dramatizácie sa od šesťdesiatych do deväťdesiatych rokov dočkala veľká časť Hrabalových próz. Širokej verejnosti sú zasa najznámejšie filmové adaptácie jeho textov.
Hrabalovské filmy sú klasika
Sú to zväčša slávne, dodnes v televízii populárne filmy, pri ktorých sme už možno dávno zabudli, že ich námetom sú práve romány, novely a poviedky Bohumila Hrabala. Napríklad Skřivánci na niti, Slavnosti sněženek, Postřižiny (pamätáte sa na scénu, v ktorej Rudolf Hrušínský ako lekár vyšetruje krásnu hruď Magdy Vášáryovej?), Něžný barbar, Andělské oči, Obsluhoval jsem anglického krále, no a najmä ten najslávnejší z nich – Ostře sledované vlaky. Režisérom tohto Oscarom oceneného filmu bol Jiří Menzel, jeden z najväčších znalcov a obdivovateľov Hrabalovho diela, z ktorého čerpal námety pre väčšinu svojich najlepších filmov.
Menzelov veľký záujem o filmovanie Hrabalových kníh vyústil dokonca svojho času do skutočnej fyzickej bitky s iným českým filmárom o právo na sfilmovanie románu Obsluhoval jsem anglického krále. Menzel napokon vyhral a vydobyl si aj práva na román, a hoci práve tento film rozhodne nepatrí k tým najlepším, stále ostávajú v platnosti Menzelove slová, ktorými vysvetľoval svoju vášeň pre Hrabala: u žiadneho iného autora nenašiel také intenzívne stretnutie ľudského nešťastia, humoru a súcitu, ako práve u tohto spisovateľa.
Takáto kombinácia je, samozrejme, darom z nebies pre každého filmára, čo hľadá námet pre svoj film, ale veľmi spontánne ju u Hrabala dokázali oceniť aj jeho „obyčajní“ čitatelia. Hrabal je totiž zo zvláštnej kategórie autorov, ktorí sú počas celej svojej kariéry rovnako oceňovaní odbornou literárnou kritikou ako milovaní laickou čitateľskou verejnosťou. Ak už niektorá jeho kniha mohla vyjsť, tak sa ju vydavateľovi vždy oplatilo vydať vo vysokom náklade.
Umelý osud
Ak by sme chceli nájsť dôvod širokej popularity Hrabalových inak dosť sofistikovaných, rafinovaných, čitateľsky relatívne náročných próz, tak by sme ho zrejme našli v jeho vlastnom životnom príbehu, ktorý si Bohumil Hrabal písal rovnako zanietene a zaujímavo ako svoje prózy. Práve v jeho prípade život od diela nemôžeme nijako oddeliť.
Na rozdiel od dnešných cynických postmoderných čias, v ktorých pochybujeme o význame a hodnote čohokoľvek, Hrabal bol ešte z generácie, ktorá dokázala veriť v to, že umenie je schopné meniť svet. A keďže bol umelcom celým svojím životom, bol aj ochotný svoj život v prospech umenia nasadiť.
Už v mladosti vyznával veľmi osobitú teóriu takzvaného umelého osudu, ktorú prakticky aplikoval sám na sebe. Aby sa dostal do tvorivo produktívnych situácií, volil si dlhé desaťročia profesie, ktoré išli proti jeho prirodzeným dispozíciám. Hoci bol vyštudovaný právnik, nikdy v tomto odbore nepôsobil a ani pôsobiť nechcel. Hneď po štúdiách odišiel na brigádu do železiarní v Kladne, kam sa dokonca po ťažkom pracovnom úraze ešte raz dobrovoľne vrátil. Neskôr pôsobil v rôznych zamestnaniach, ktorá síce nemali nič spoločné s jeho vzdelaním či oblasťou skutočného záujmu, rozširovali však jeho ľudskú skúsenosť. Známa je najmä jeho práca baliča starého papiera v zberných surovinách, ale pracoval tiež na železnici či ako poisťovací agent, prípadne kulisár v divadle. Zážitky prakticky zo všetkých týchto rôznorodých profesií sa napokon zhodnotili ako látkový podklad jeho próz. Hrabal vždy písal o svete, ktorý dôverne poznal, pretože ho sám žil, a práve preto v ňom dokázal uvidieť aj to, čo všetkým ostatným ostalo skryté.
Tak ako sa Hrabal nevyhýbal obyčajnému životu pri voľbe svojich zamestnaní, vyhľadával ho aj po práci. Namiesto elegantných literárnych kaviarní trávil radšej čas v obyčajných „hospodách“ (podľa spomienok pamätníkov tam pil výhradne pivo). Český výraz „hospoda“ sa pritom asi nedá adekvátne nahradiť slovenským slovom krčma. Odkazuje totiž na celkom iný kultúrny priestor. Zatiaľ čo v slovenských krčmách sa zvyčajne so sklopeným pohľadom pije ostré a zádumčivo sa pri tom mlčí (až do prvej bitky), v českej pivnej „hospode“ sa predovšetkým rozpráva. Áno, mohli by sme povedať, že sa tam „žvaní" či „tlachá“, teda tára, zbytočne „kecá“, lenže podľa Hrabala sa tam tým nekonečným rozprávaním „pábí“.
Chvála jazyka
Pábení je slávny hrabalovský novotvar, jeho azda najpríznačnejšie slovo a zároveň názov jeho druhej zbierky poviedok z polovice šesťdesiatych rokov – Pábitelé. Títo „pábitelia“ vytvárajú svojím neutilitárnym, zdanlivo neužitočným rozprávaním nikdy sa nekončiacich príbehov novú, básnickú realitu. A práve pri týchto pivných „pábiteľoch“ nachádzal Hrabal svoju literárnu inšpiráciu.
Bolo ich veľa, veď nezastaviteľne rozprávajúcich „pábiteľov“ sú predsa plné „hospody“. Pre Hrabala bol však najdôležitejší ten prvý – brat jeho otca Josef, ktorý v čase spisovateľovho detstva žil s jeho rodinou v pivovare (kde inde?), ktorý viedol Hrabalov nevlastný otec. Do autorových próz vošiel tento „pábiteľ“ pod menom strýc Pepin (vo filme Postřižiny v kongeniálnom podaní Jaroslava Hanzlíka).
„Pábitelia“ vo svojom rozprávaní nezáväzne preskakujú z témy na tému, voľne a slobodne nadväzujú jeden príbeh na druhý. Toto ľudové rozprávačstvo sa v Hrabalovom podaní napája na vysokú literárnu tradíciu surrealistickej asociatívnosti, ku ktorej sa Hrabal takisto hlásil. Predovšetkým je to však oslava samotného rozprávania a chvála jazyka, v ktorom sa ono rozprávanie realizuje.
Pred jazykom – akoby nám hovorilo Hrabalovo literárne náboženstvo – sme si všetci rovní. Tým jazykom sa dá hovoriť rovnako dobre a zaujímavo o bedároch i boháčoch, hlupákoch i básnikoch, o prostáčikoch i vzdelancoch. Dá sa ním hovoriť o podstatnom i nepodstatnom, ktoré sa práve v jazyku, v literárnom rozprávaní mení na podstatné. Zvládnutie tohto v zásade ľudového spôsobu používania jazyka prekvapujúco umožňuje aj veľmi sofistikované literárne experimenty, ktoré Hrabal tiež obľuboval. Známa je napríklad jeho novela Taneční hodiny pro starší a pokročilé, ktorá je celá napísaná v jednej jedinej vete.
A nielen v tejto, ale aj v iných prózach Hrabal rád spája nespojiteľné, jedným dychom hovorí o veciach, ktoré by sa vedľa seba vlastne nikdy nemali ocitnúť. V Hrabalovom literárnom svete sa celkom prirodzene stretáva vysoké s nízkym, krásne so „šeredným“, povrchné s hlbokým, všedné s bizarným, sentimentálne s hrozivým. V závere novely Ostře sledované vlaky napríklad čítame až gýčovito (samozrejme, úmyselne gýčovito) poetické súvetie, ktoré sa začína takto: „A přestal padat sníh, vyšel krásný měsíc, po kraji tikaly vteřinové barevné ručičky ve všech vločkách…“ Na túto sentimentálnu krásu však priamo nadväzuje brutálne priamy (či priamo brutálny) opis tohto, čo sa v tom dojemnom snežení deje: „A já mu nasadil hlaveň pušky k oku a stiskl spoušť, tak divně jsem při tom ležel.“
Tak ako Bohumil Hrabal dokázal spontánne písať o tých najväčších veciach človeka (láska, smrť, česť, odvaha), nehanbil sa písať ani o veciach najobyčajnejších. Dokonca z nich spravil základ svojej tvorivej metódy, ktorá spočívala práve v ozvláštňovaní obyčajného, v hľadaní výnimočného v bežnom, zaujímavého v zdanlivo nezaujímavom.
Pritom nepísal v intelektuálnych kruhoch šesťdesiatych rokov takú populárnu literatúru všedného dňa, literatúru každodennosti, ktorá zvyčajne ukazovala svet ako pochmúrne, ľahko depresívne miesto. Naopak, Hrabal svojím poetickým, často až surrealistickým prístupom ten inak obyčajný svet sfarboval, oživoval, skrášľoval. S takou ľahkosťou a intenzitou, akoby ani neveril, že čosi také ako obyčajný svet vôbec existuje. V jeho svete je totiž zaujímavé, hodné záujmu prakticky úplne všetko – od tých najmenších, ľahko prehliadnuteľných detailov až po veľké prejavy ľudského šťastia i nešťastia.
Hrabal je schopný vidieť nevšednosť aj v tých najvšednejších situáciách, ktoré každý deň žijeme. A následne s veľkým nasadením sprostredkúva toto svoje videnie aj čitateľom. Verí, že sú natoľko otvorení a vnímaví, aby i oni napokon uverili, že všednosť nie je.
Perličky na dne
Ak Hrabal svojich čitateľov vôbec na niečo nabáda, tak asi na to, aby nazerali na okolitý svet ako na zaujímavé, zvláštne miesto, ktoré sa oplatí skúmať vlastným životom.
Ak to dokážu, môžu tiež nachádzať ony povestné hrabalovské „perličky na dne“, tie najobyčajnejšie a zároveň najprekvapujúcejšie prejavy človečenstva, skutočnú hĺbku v zdanlivej banalite. Hrabal bol pri tomto hľadaní vždy dobrým príkladom. Perličku na dne zbadal aj v lístku z chemickej čistiarne, z ktorého v nezmenenej podobe spravil nezabudnuteľné motto jednej zo svojich kníh: „Některé skvrny nelze vyčistit bez porušení podstaty látky.“
Hrabala zaujímali ľudské situácie, nie psychologizácia. Nepokúšal sa o intelektuálne pôsobivé existenciálne sondy do skrytých motivácií, o vážny ponor do hĺbok ľudského bytia. Tieto činnosti prenechával filozofom a psychológom. On ako prozaik radšej pred očami čitateľa vytvoril množstvo vizuálne predstaviteľných, často groteskných, bizarných, ale hlavne vždy zaujímavých, poetických situácií. (Mimochodom, práve vďaka tomuto vizuálnemu charakteru sa zrejme Hrabalove texty stali častými filmovými námetmi.) Namiesto introspekcie sa Hrabal rád uspokojil s pohľadom na svet zvonka. Vyzerá to ako jeho limit, môžeme v tom však vidieť aj jeho výhodu. Ten pohľad zvonka môže byť totiž oveľa jasnejší a pravdivejší než zahmlený, neistý a možno len vyfabulovaný pohľad do ľudskej psychiky. Hrabal proste písal o tom, čo svojím básnickým okom skutočne videl. A v tom sa nemohol pomýliť.
Kvalitná literatúra sa zvyčajne dá spoznať podľa toho, že to dôležité sa v nej neodohráva v centre, v strede záujmu, ale kdesi na okraji, takmer nepovšimnuté. Hrabal to dobre vedel, a aj preto ho celoživotne zaujímala skôr periféria ako centrum. Tá sa stala jeho životným i umeleckým priestorom. Bol outsiderom v tom najlepšom zmysle slova, a práve preto spisovateľom, ktorý sa dokázal naplno a nadlho dostať do centra čitateľského záujmu.
(AUTOR VYUČUJE NA FiF UK V BRATISLAVE)