Posledný pisárov zápis

Kniha Ladislava Balleka Trójou a vŕškom pamäti (Kalligram 2013), kombinujúca fragmenty autorových intímnych spomienok na niektoré určujúce úseky jeho života s diplomatickými zápiskami slovenského veľvyslanca v Českej republike, má charakteristický podtitul: Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008.

21.04.2014 17:00
Ladislav Ballek Foto: ,
Ladislav Ballek 2. apríl 1941 – 15. apríl 2014
debata (2)

Slovom pisár Ladislav Ballek pomenúval oddávna svoj status či skôr údel z neho vyplývajúci, archaickosť slova mala svoje ironické sfarbenie, ale vyjadrovalo ono zároveň čosi, čo súviselo rovno s fyzickou prácou, ktorú pisár musel vynaložiť pri spisovaní svojich príbehov. Lebo ten pisár bol rozprávač príbehov, bol „jeden človek, ktorý píše sto adresátom odrazu“; bol to „pisár dlhých zápiskov“, teda románopisec, epik, ktorý sa na svojich textoch doslova aj narobí.

A zároveň to bol intelektuál, ktorý sa nemôže nevysloviť k veciam verejným v žánri eseje, napríklad, ale aj vstupom do verejného priestoru, do politiky, ktorá nemá len platónsky, ale aj machiavelistický rozmer. Podľa ktorého teda: buď žijete v platónskej ilúzii, že morálka určuje politiku, alebo v machiavelistickej realite, že politika nesúvisí s morálkou. Ak si pisár v tomto priestore dokázal zachovať, uchrániť integritu, možno hovoriť o prípade skôr výnimočnom, ale o to kladnejšom.

Smutnou zhodou okolností, akoby autorom tušených, sa kniha Trójou a vŕškom pamäti stala posledným pisárovým zápisom, nie náhodou práve v spomienkovo-reflexívnej časti zápisom priamo testamentárnym, ktorý uzatvára takmer polstoročný tvorivý oblúk Ladislava Balleka.

Intímny pohľad do minulosti

Na jeho začiatku boli koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia tzv. farebné novely a krátky román (Útek na zelenú lúku, 1967, Púť červená ako ľalia, 1969, Biely vrabec, 1970), hľadajúce riešenia konfliktov mladých hrdinov so spoločnosťou, ktorá sa práve pokúšala nachádzať východiská nielen z morálneho marazmu predchádzajúcich rokov. Ruptúra, ktorou spoločnosť musela prejsť po roku 1968, bola veľká a nemohla nenechať stopy na mentalite spoločnosti, ale aj poetike literatúry. Aj v generácii, s ktorou Ladislav Ballek vstupoval v liberálnejších šesťdesiatych rokoch na literárne pole.

V tom čase nepatril k jej lídrom, prichádzal takpovediac z „provincie“ – z Banskej Bystrice a len na začiatku sedemdesiatych rokov sa pevnejšie usádzal v centre, poznačenom normalizačnými nenormalitami, na ktoré sa väčšina spoločnosti aj spisovateľov pomaly adaptovala, resp. riešila svoje prežitie individuálne.

Generácia, tá súca, sa skladá z osobností a rozpory kultúry a potreba ich riešenia na úrovni čias boli podľa filozofa Igora Hrušovského vždy tmelom generačných spriazneností, ktoré hovoria o vnútornom čase generácie, o spoločných problémoch, zážitkoch, názoroch. Ani vtedy však nešlo o homogénnu, identickú generáciu, veď, napokon, každý si musel vstupenku do literatúry poctivo zaplatiť sám.

Ladislav Ballek tak urobil, paradoxne, v politicky asi najnepriaznivejšom čase sedemdesiatych rokov (napokon, veľká ruská literatúra 19. storočia tiež vznikla „vďaka“ cenzúre!). Novelistická Južná pošta (1974), romány Pomocník (1977) a Agáty (1981) znamenajú nielen vrchol jeho diela, ale sa nespochybniteľne zaraďujú aj k vrcholom slovenskej prózy 20. storočia vôbec.

V čase, keď moc žiadala od spisovateľov tzv. angažovanú literatúru zo súčasnosti, sa Ladislav Ballek (ale aj Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ivan Habaj a i.) obrátili do minulosti – síce nie tak dávnej, ale prinajmenšom tej spred roku 1948 – spôsobom, ktorému sa hovorí aj intimizácia dejín. S väčšou či menšou snahou o oslobodenie sa od ideológie.

O etnickom prostredí neetnicky

Príbehy spomínaných Ballekových próz (ale čiastočne aj nasledujúce: Lesné divadlo, 1987, Čudný spáč zo slovenského kraja, 1990) sa odohrávajú v prostredí Palánku, mesta na slovensko-maďarskej hranici, v priestore, ktorý slovenská próza dovtedy vôbec neexploatovala. A navyše, autor prišiel s konceptom, ktorý prostredie tohto viacnárodného prihraničného mesta, prostredie, v ktorom žili oddávna Slováci a Maďari aj ostatné etniká, zobrazil v slovenskej literatúre netradičným spôsobom: o etnickom prostredí hovoril neetnicky.

Hovoril o ľuďoch, nevyzdvihujúc mimoriadne ich národnú príslušnosť a v podstate tým oveľa autentickejšie vystihol multikultúrne farebné južanské prostredie. Nenacionalizoval, neideologizoval, nenadužíval pátos. Aj preto nemýtizoval jednotu, pracovitosť, plebejskosť Slovákov, ako to po roku 1948 viacerí horlivci spojili s odsudzovaním všetkého neľudového, meštianskeho, buržoázneho a od polovice šesťdesiatych rokov ešte nástojčivejšie potvrdili i pritvrdili „odrážaním“ Slovákov – raz od Maďarov, inokedy od Čechov, Rusov, Židov. Pričom to odrážanie, žiaľ, neznačilo napojenie sa na európsky kontext, skôr naopak.

Ibaže, odrážaním, vylučovaním, mýtizovaním nemožno vysvetliť nielen veľké dejiny, ale ani osud jednotlivca. To dobre vedel Ladislav Ballek, ktorého otec, strážca hraníc, ho viedol k úcte k domovu, mestu, štátu a ktorý, ako spomínal v tom pisárovom dlhom zápise, až do smrti smútil za republikou rozbitou v tom marci 1939. A čo ešte tá pisárova mama, spišská Nemka, ktorá „sa do smrti bude hlásiť k Nemcom“.

Ako s takouto anamnézou nemôžete nemať ten najvyvinutejší zmysel pre empatiu, toleranciu i multietnicitu? Nielen v prípade lekára Vargu z Agátov, ktorého syn, ako sám hovoril, je Maďar, vnuk Slovák a on „sa cíti ničím“. Lebo i také boli najmä individuálne dejiny. Vtedy po druhej svetovej vojne, v čase vydania románu, ale aj dnes. Práve Pomocník, a ešte väčšmi Agáty (obe diela sú známe z divadelnej či filmovej podoby takisto ako Južná pošta) sa pokúšajú dopátrať podstaty človeka vôbec, podstaty, ktorá ho ukázala rovnako v historickej ako existenciálnej podobe, cez skúsenosť výrazne individuálnu, ale aj spoločenskú a národnú.

Kto sme a kam ideme?

Epika sa nepozerá na svet cez prizmu udalostí, vojen, sociálnych a politických zmien, ktoré predstavujú zmeny či zlomy základné. Keď však analyzujeme mentalitu, svetový názor, elementy subjektívne, konštatujeme zmeny neporovnateľne menšie nielen preto, že boli individuálne. V týchto menších a malých zmenách je totiž priestor pre literatúru. Práve v Južnej pošte, Pomocníkovi a Agátoch to vidieť asi najzreteľnejšie na evokovaní dobového životného pocitu, ak chceme, mentality aj svetonázoru či intelektuálneho vedomia epochy. Napríklad, po rozpade monarchie a ešte väčšmi v rokoch po druhej svetovej vojne, ktoré menili mentalitu individuálnu aj identitu kolektívnu – národnú i štátnu.

Životný pocit („usporiadanie pomerov jednotlivca“, ako hovoril Ladislav Ballek), ktorý mohol byť pozadím subjektívnej takisto ako kolektívnej, napríklad národnej či národnostnej traumy (u asketického mäsiara Riečana a jeho živočíšneho pomocníka Lančariča v Pomocníkovi, ale aj u lekárnika Filadelfiho či lekára Vargu v Agátoch), vyplýval z historických zmien, posunov hraníc, ale v mentálnej sfére podliehal len malým zmenám, skôr by sme povedali prispôsobovaniu tak na úrovni rurálnej ako urbánnej, intelektuálnej. Ballekove postavy si preto v nich na oboch úrovniach kladú tú základnú otázku: Kto sme a kam ideme?

Na hranici, ktorá bola stále prítomná v jeho prózach, sa takéto otázky vnímali oveľa nástojčivejšie a ostrejšie aj v súvislosti s otázkami národnej identity a štátnej zvrchovanosti, ale aj s otázkami osobnej slobody. Hranica, štátnosť nie nadarmo patria ku kľúčovým slovám Ballekovej epickej i osobnostnej koncepcie. Takisto ako k nim patria slová čas a pamäť.

Napokon, hovorieval pisár, vďaka pamäti „a možno najmä, sme tu pretrvali a svoju identitu zachovali“. V prípade Ladislava Balleka ozvláštnenú a obohatenú o pamäť, dalo by sa povedať, že priamo fotografickú pamäť dieťaťa, ktorá sa stala dôležitým elementom autorskej stratégie mnohých jeho príbehov.

V zlatom fonde slovenskej literatúry

Aj preto boli a sú jeho prózy dodnes čítané. Ponúkajú totiž fabulu, parafrázujúc Schopenhauera, ktorá nerozpráva veľké udalosti, ale malé robí zaujímavými. Uspokojujú čitateľov pre „prirodzený pud pre zaujímavé, ukončené a zmysluplné deje“. Navyše, boli to vždy príbehy, ktoré čitateľa inšpirovali k lepšiemu uvedomeniu i k premýšľavému prijímaniu umeleckej výpovede, ktorá náš svet problematizuje a poľudšťuje zároveň. Aj preto sa literárna história už dávnejšie dohodla, že Ballekove vrcholné diela patria do zlatého fondu našej literatúry, čo je vari hodnotenie už preverené dostatočným časom.

Pisárov dlhý epický zápis o jeho a našom živote teda zostane zapísaný v tom zlatom fonde, aj keď konzum a gýč majú v našej spoločnosti isto ružovejšiu budúcnosť. Ten zápis má totiž výraznú stopu kontinuity nielen preto, že v nej funguje to, čo literárna veda nazýva vnútrotextovým presahom, vnútrotextovou nadväznosťou, že sú to diela autonómne, ale aj súvisiace. No má aj stopu integrity, to jest kontinuity autorského postoja, ktorý je už takpovediac nadliterárny, teda intelektuálny.

Lebo keď Ladislav Ballek vstúpil do priestoru literatúry, vstúpil zároveň do širšieho verejného priestoru, v ktorom si pisár musel klásť nielen otázky z estetiky, poetiky, kompozície, štýlu, ale najmä otázky civilizačné, morálne, politické. Otázky, ktoré presahujú štandardné poriadky a hodnoty, ktoré svet chápu, ale najmä relativizujú a problematizujú. A v tom bolo, napríklad, i nikdy sa nekončiace vyrovnávanie s minulosťou. Aj ono pliesť sa do politiky.

Tomuto pokušeniu podľahli mnohí intelektuáli, zo sveta literatúry osobitne. „Literatúra je mi blízka, politika nie je mi vzdialená. Prvú som ctižiadostivo robil, o druhú som sa menej ctižiadostivo zaujímal dnes,“ spomínal päťdesiatročný pisár práve sa usádzajúc v politike. Ale keďže bol pisár, nebol revolucionár, skôr evolucionár, prívrženec postupných zmien, ktoré mali posilňovať kontinuitu, súvislosť vedomia, spojitosť s minulým. Hoci so všetkými krízovými momentmi, ktorým sa nemohol vyhnúť.

Duch dialógu, tolerancie, slušnosti

V slovenskej spisovateľskej obci, ktorá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch až na svetlé výnimky (na rozdiel od českej, radikálne rozdelenej) bola zliata v akejsi hmlistej sivej zóne, bolo treba ani nie toľko odvahy ako viac rozumu, aby v osemdesiatych rokoch, najmä v ich druhej polovici, bolo možné roztláčať priestory limitovanej osobnej slobody.

Ladislav Ballek tomuto procesu pomohol výrazne, viem to z vlastnej skúsenosti. Napríklad, keď v rokoch 1988 – 1989 ako predseda redakčnej rady Slovenských pohľadov bránil časopis Zväzu slovenských spisovateľov pred aparátnickými dogmatikmi, ktorí nič nepochopili a nič sa nepoučili ani z inšpiratívnej perestrojky a glasnosti, prichádzajúcej – z Moskvy. Aj také boli totiž časy.

Ani Ladislav Ballek nebol hrdina, ktorý sa chcel obetovať (kto ním však vtedy bol?), ale svojou vnútornou konzistenciou udržiaval ducha dialógu, tolerancie, slušnosti, čo neboli v tých časoch vo verejnom priestore kategórie veľmi bežné. Ba možno povedať, že udržiaval ducha prvorepublikovej demokratickej urbánnej kultúry, ktorá sa dovolávala Masaryka, Štefánika, Čapka, keď to ešte tiež nebolo celkom vítané. Nebilo sa to s jeho citovou a možno aj tak trochu francúzskou ľavicovosťou, známou zo slovenskej intelektuálnej tradície prinajmenšom od Matušku, ale ani s obdivom k Novomeskému.

Aj preto to mohol roku 1988 formulovať tak pregnantne i pre dnešok: „Vždy ma na ľuďoch a tým, prirodzene, aj na mojich postavách, zaujímal ich stupeň vedomia osobnej slobody, uvedomovanie si a kladenie napohľad jednoduchej otázky, ako ju dosiahnuť. Akosi mi nič nezabraňuje veriť, že celý náš pokrok je vlastne strastiplné napĺňanie túžby ľudských bytostí po slobode.“

Aj tieto slová spred vyše štvrťstoročia sú svedectvom súdržnosti tvorby Ladislava Balleka. Diela, garantovaného zodpovednosťou autora, mravnou, umeleckou, intelektuálnou autoritou, vytesňujúcou v maximálnej možnej miere ideologické intervencie, na ktoré nebol život nášho pokolenia, žiaľ, chudobný do roku 1989, ale ani po ňom. Hoci teraz už, chvalabohu, v pluralitnej spoločnosti.

Pisárov dlhý zápis sa teda skončil. Dielo Ladislava Balleka, jedného z najväčších prozaikov slovenskej literatúry 20. storočia, tu však zostáva nielen ako dokument, ale ako aktuálna hodnota, ku ktorej sa budúcim pokoleniam oplatí vracať. Ak totiž budú chcieť v pisárových stopách hľadať odpovede na trvalú ballekovskú otázku: Kto sme a kam ideme?

Posledná rozlúčka so spisovateľom a bývalým veľvyslancom v Českej republike Ladislavom Ballekom bude v utorok 22. apríla o 11.00 v bra­tislavskom krematóriu.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Ladislav Ballek