Švédska kráľovská akadémia vo štvrtok 9. októbra udelila Nobelovu cenu za literatúru francúzskemu prozaikovi, scenáristovi a dramatikovi Patrickovi Modianovi za „umenie pamäti, ktoré mu umožňuje vystihnúť najneuchopiteľnejšie z ľudských osudov a odhalenie života počas nemeckej okupácie Francúzska“. Modiano sa témam pamäti a okupácie nepochybne vo svojich viac než tridsiatich piatich vydaných románoch venuje, ale jeho tvorbu rozhodne nemožno obmedziť len na tému okupácie, kolaborácie a holokaustu, ktoré navyše sám nezažil.
Patrick Modiano sa považuje za príslušníka „novej vlny“, hoci vždy unikal jasnému kritickému vymedzeniu a stál na okraji parížskeho literárneho života. Podobne ako postavy v jeho románoch, aj on bol ako spisovateľ prízrakom, hľadajúcim v imaginárnom svete prózy a príbehov, v reálnej minulosti svojich rodičov niečo dôležité, čo by nejakým spôsobom vysvetlilo prítomnosť a dalo jej to zmysel.
Hoci do literatúry vstúpil v roku 1968, teda v čase, keď sa vo Francúzsku formovali avantgardné skupiny, nikdy nepatril ani k predstaviteľom Nového románu, ani k hnutiam Tel Quel či Change. Možno podvedome nadväzoval na generáciu prozaikov, publikujúcich a aktívnych v tridsiatych rokoch ako Louis-Ferdinand Céline, Louis Aragon či Henry de Montherlant a z rovesníkov, čo mali v revolučných šesťdesiatych rokoch dvadsať, mal pocit, že sa viac ako o literárnu tvorbu a predstavivosť zaujímajú o sociológiu.
Na okraji povojnovej avantgardy
Napriek tomu, že sa nepridal k skupinám a hnutiam, nepodpisoval manifesty, ktoré považoval za vyprázdnené gestá, vyčerpané medzivojnovou generáciou dadaistov, futuristov či surrealistov, do francúzskej literatúry a celkového povedomia vniesol novú a tabuizovanú tému kolaborácie s nemeckými okupantmi v čase, keď v krajine prevládal národný mýtus jednotného Francúzska spojeného v odboji proti nacizmu.
A naozaj, téma kolaborácie, profitovania veľkých firiem z nemeckej okupácie, organizácia „francúzskeho gestapa“, a tak aj kolektívnej (spolu)viny na hrôzach druhej svetovej vojny a holokauste do francúzskej literatúry a umenia prenikla naplno až začiatkom deväťdesiatych rokov.
Patrick Modiano sa narodil v roku 1945 v Boulogne-Billancourt herečke flámskeho pôvodu a talianskemu obchodníkovi so židovskými koreňmi v Alexandrii. Prirodzene sa tak o tému židovstva zaujímal napriek tomu, že s rodičmi nemal najvrúcnejší vzťah, pričom veľmi ťažko niesol smrť svojho brata. V mnohých z autobiografických románov, ako aj v priznanom životopise s názvom Rodokmeň (v slovenskom preklade Beáty Panákovej) sa objavuje téma zahmlených, nejasných udalostí z minulosti autorovho otca, ktoré sa Modiano dozvedá postupne a útržkovito. O živote svojho otca naozaj veľa nevie, Albert Modiano pred vojnou obchodoval a počas okupácie žil v ilegalite s falošnými dokladmi a novou identitou, pričom nenosil žltú hviezdu. Dostal sa však do problémov a z vlaku pripraveného na odchod do Nemecka ho osobne zachránil známy príslušník „francúzskeho gestapa“, v ktorom sa združovali a pôsobili domáci kolaboranti.
V uličkách s tmavými bránami
Dvadsaťtriročný Modiano vstúpil do literatúry sériou románov o tejto tabuizovanej téme, v ktorých sa snaží reflektovať bolestné dedičstvo otcov. Jeho prvotinu s názvom Námestie de l'Étoile uvítal Raymond Queneau – autor a učiteľ mladého spisovateľa, ktorý bol jeho priateľom. Od nepríjemnej témy otcovho správania počas nemeckej okupácie a jeho spolupráce s parížskym podsvetím, v ktorom zohrávali kolaboranti významnú úlohu, sa Modiano dištancoval prostredníctvom formy románu. V parodickej fraške čitateľ sleduje osudy mnohých zvláštnych postáv, ktoré menia svoju identitu, rovnako ako aj jej hlavný predstaviteľ so smiešnym priezviskom Schlémilovitch.
V druhej časti s názvom Nočná hliadka sa autor zameral na psychológiu protagonistu – dvojitého agenta, ktorého cesta od kolaborácie k odboju slúži ako metafora úskalí spoznávania samého seba, pádu na vlastné dno. Podobnou vnútornou premenou prechádza aj predstaviteľ tretieho románu Okružné bulváre, hľadajúci svojho otca medzi kolaborantmi v podsvetí, pričom sa stáva jeho obeťou.
Štvrtý román Ulica temných obchodíkov, ktorý vyšiel v roku 1983 aj v českom preklade, ocenila Francúzska akadémia v roku 1978 prestížnou Goncourtovou cenou, je ucelenou metaforou dvojakého života, lží a kompromisov, ktorými je človek schopný uspať vlastné svedomie, a tak zabudnúť na následky svojho konania. Kniha sa začína slovami: „Nie som nič. Nič, len priehľadná postava, dnes večer, na terase kaviarne. Čakám, kým ustane dážď, lejak, čo sa spustil vo chvíli, keď odo mňa odišiel Hutte.“ Patria súkromnému detektívovi Guy Rolandovi, ktorý stratil pamäť a pátra po neznámom mužovi – tým by v konečnom dôsledku mohol byť aj on sám.
Na pozadí populárnej formy policajného románu sa tak Modiano venuje bytostným traumám, ktoré mu spôsobilo historické obdobie, udalosti a okolnosti napriek tomu, že ich sám na vlastnej koži nezažil.
Tejto téme Patrick Modiano venoval ešte divadelnú hru Poľka a scenár k filmu Lacombe Lucien, ktorý v roku 1974 zrežíroval Louis Malle. Keďže sa film zameriava na vykreslenie kolaborácie „zvnútra“, na osud sedemnásťročného chlapca, ktorého odmietne francúzsky odboj a on sa pridá na stranu okupantov, hoci pomáha ukrývať židovské dievča, vyvolal u kritikov a divákov pobúrenie. Mladý autor sa stal známym a literárne dospel, jeho pohľad na tému druhej svetovej vojny sa zmenil a pod vplyvom mnohých iných udalostí začal písať dokumentárnu fikciu.
Dievča bez príbehu
Na Modiana zapôsobila práca advokáta Sergea Klarsfelda, ktorý sa venoval spisovaniu mien a údajov o obetiach holokaustu. Patrick Modiano v rozhovore, ktorý poskytol v roku 2009 pre francúzsky literárny mesačník Magazine Littéraire, priznal, že bol po prečítaní Klarsfeldovho dokumentu šokovaný. Holokaustu dal podľa jeho slov nový rozmer, novú realitu. V menoslove obetí bolo niečo konečné, definitívne. Veľmi zvláštnym spôsobom v tomto strohom dokumente našiel témy svojich románov – smrť, stratu, anonymitu bytia. Zoznamy poskytovali stručné a presné údaje obkľúčené ničotou.
Modiano hľadal pevný bod pre príbeh – nielen ten románový, pretože ani jeho život vo svojom základe, ktorým je detstvo, nebol harmonický. Jeho rodina sa stále sťahovala a on trávil čas po internátoch, pričom sám netušil, prečo sa zoznamuje s ľuďmi, ktorí sa o pár týždňov stanú minulosťou. Podobne ako postavy jeho románov, aj on hľadal ten kľúčový moment, ktorý by raz a navždy všetko objasnil, vrátil životu logiku a smerovanie.
Foto: SITA/AP, Christophe Ena
V dokumentárnom románe Dora Bruderová pátra rozprávač po osude dievčaťa – dcéry rakúskeho Žida a maďarskej Židovky, ktorí utiekli do Paríža s nádejou, že tam budú v bezpečí. Dora sa však v roku 1941 ocitla v pracovnom tábore, odkiaľ ju odviedli do Osvienčimu. Rozprávača tento smutný príbeh židovského dievčaťa stále fascinuje a postupne splýva s jeho vlastnými spomienkami na otca. Modiano zhromažďoval materiál na tento román desať rokov a prázdno, ničotu, z ktorej vystupujú holé fakty, vyplnil príbehom.
Do vlastných spomienok na povojnové časy sa ponoril v románoch z osemdesiatych rokov. V novelách Mladosť, Takí dobrí chlapci či Plavovlasá bábika postupne odhaľuje minulosť, necháva priestor pre nostalgické fantázie a melódiu, ktorá zmizla v nenávratne. Samozrejme, že v tomto prípade nejde o „objektívnu“ minulosť a dejiny, Modiano sám tvrdí, že je mu ľúto, že nedokáže napísať spomienkovú prózu o harmonickom šťastnom detstve tak, ako sa to podarilo niektorým ruským autorom, konkrétne Vladimirovi Nabokovovi, ktorý detstvo opisuje ako stratený raj.
Fascinujúce ženy
Mondianov literárny štýl sa zmenil ešte raz začiatkom deväťdesiatych rokov. V románoch z tohto obdobia autobiografické prvky a rodinná história absentujú takmer úplne. Nahrádzajú ich záhady a tajomstvá, bizarné policajné zápletky, a najmä výrazné ženské postavy. Zbierka troch poviedok Neznáme opisuje osudy troch žien, ktoré sa rozhodli zmeniť svoj pomerne jednotvárny a nudný život. Pokladík je príbehom herečky, ktorú poznamenalo nešťastné detstvo, s detektívnou zápletkou. A nakoniec román V kaviarni stratenej mladosti sa odohráva v šesťdesiatych rokoch, keď sa študentská bohéma stretávala v kaviarni Condé. Štyri postavy – štyria rozprávači, z ktorých je Youki jedinou ženou, spomínajú na obdobie svojej mladosti, na túto jedinú ženu a svoje rozprávanie do značnej miery upravujú podľa toho, ako sa to ich momentálnemu postoju a názorom hodí.
Patrick Modian sa o politiku veľmi živo zaujímal ako dvanásťročný chlapec, sledoval revolúciu na Kube a neskôr vojnu v Alžírsku, ktorá mu podľa jeho vlastných slov veľmi pripomínala obdobie nemeckej okupácie. Minula ho však politická eufória šesťdesiatych rokov vrcholiaca v lete roku 1968. Do veľkej miery to bolo spôsobené aj tým, že nechodil na univerzitu, keďže štúdium na Sorbonne nedokončil a v roku 1966 zo školy odišiel. Pravdepodobne preto zostal na okraji literárnych skupín a hnutí, ktoré sa v tom čase sformovali, a unikol tak akademickému manierizmu, ktorý francúzsku literatúru ovplyvnil na niekoľko desaťročí.
Zaujímavé je, že aj vlaňajšia laureátka Nobelovej ceny za literatúru – kanadská poviedkarka Alice Munro, stojí na okraji prevládajúceho štýlu a dokonca aj formy v anglosaskej literatúre. Ak však za jej potrebou písať a rozprávať príbehy bola túžba po šťastnom konci a inej realite, vzdialenej od toho, čo sa považuje za normu, u Modiana je to práve opačná cesta hľadania zmyslu v iracionálnom snovom a fragmentovanom svete minulosti a pamäti.
Hrdinovia románov Patricka Modiana zvádzajú boj s vlastným vnútrom a nedefinovateľným pocitom viny, ktorý sa navonok môže javiť ako neriešiteľná záhada, pochované tajomstvo či bizarný policajný prípad. Vo svojom štýle prechádzajúcom rôznymi štádiami však našiel spôsob, ako čitateľa doviesť k presvedčeniu, že aj v tej najhlbšej temnote zabudnutia, námesačnej hmle spomienok a pamäti, možno nájsť tú najjasnejšiu pravdu.