Plickova pieseň o stratenom raji

30.10.2014 07:00

Prednedávnom uplynulo 120 rokov odo dňa, kedy sa narodil Karel Plicka. Nechcem však predložiť príležitostný článok, akýsi rozšírený variant hesla z wikipédie, ktorým si pripomenieme zásluhy „jubilanta". Skôr sa aj za čitateľov budem pýtať, čím nás Plickova osobnosť a dielo môžu zaujať i dnes.

Karol Plicka: Dievča z Veľkého Lomu. 1925 -...
Karol Plicka: Dievča z Veľkého Lomu. 1925 - 1927 (Zdroj: SNG)

Karel (Karol) Plicka je legendárnou postavou predovšetkým slovenskej, ale aj československej či českej kultúry. Tešil sa okrem iného veľkej výsade – desaťročia mal svojho verného Eckermanna – etnológa a filmového dokumentaristu Martina Slivku, ktorý o ňom a s ním nakrútil tri stredometrážne filmy a vydal aj monografiu, azda najobsiahlejšiu, aká kedy vyšla o fotografovi a filmárovi pôsobiacom na Slovensku.

Karol Plicka:
		Termálne kúpalisko Zelená žaba
		v...
Karol Plicka: Termálne
		kúpalisko Zelená žaba
		v...
+6Karol
		Plicka: Stará goralka (Orava), 1925
		–...

Dve vydania tejto knihy napriek bohatstvu užitočných informácií a postrehov sú najmä rozsiahlou a kvetnatou apoteózou Plickovho života a diela. Aj vďaka tomuto hagiografickému spisu sa stal Plicka, obzvlášť na Slovensku, akousi uctievanou modlou. Má to však svoje riziká – predmet uctievania sa nám pomaly vzďaľuje, tak ako sa postupne vytrácajú pamätníci a miznú aj podmienky, za ktorých účinkoval. Môže sa stať, že zmysel jeho pôsobenia bude osobitne pre mladšie generácie čoraz menej zrozumiteľný.

Všetko spieva na chválu života

Jedinečné účinkovanie Karla Plicku na Slovensku možno vnímať ako príbeh misionára. Neprišiel však na Slovensko, aby niečo rozsieval či zasadil zrnká viery, ale skôr preto, aby zachránil to cenné, zožal úrodu, kým je čas. Sám seba charakterizoval ako človeka deviatich remesiel, skutočne bol multitalentovaným autorom.

Karol Plicka: Termálne kúpalisko Zelená žaba v...
Karol Plicka: Termálne kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Teliciach (1935 - 1936), v zbierke Múzea mesta Brno.

Začal ako hudobník, dokonca po vzniku Československej republiky spoluzakladal spevácky zbor Českej filharmónie, bol jeho prvým dirigentom a asistentom samotného šéfdirigenta Českej filharmónie Václava Talicha. Lenže po tom, čo v roku 1919 prvýkrát navštívil Slovensko, si uvedomil – a to sa ako leitmotív často objavuje v jeho textoch – že má možnosť ešte vidieť Slovensko ako „svet, ktorý sa nenávratne stráca a ktorého brány sa pred nami naveky zatvárajú“, „krajinu chudobnú na dary zeme, ale bohatú na spev, plnú tajomných kontrastov piesne a plaču“. To, že „na Slovensko prišiel doslova v hodine dvanástej a zachytil ľudovú kultúru v čase, keď bola na svojom štýlovom vrchole“, považoval za svoje životné šťastie. Zvážil svoju osobnú situáciu – uvedomil si, že v iných odboroch by bol iba jedným z mnohých, ale tu na Slovensku bol vo svojej kultúrnej misii jediným. Jediným človekom, ktorý sa podujal systematicky a komplexne zaznamenávať prejavy tradičnej ľudovej kultúry.

Prirodzene, Plicka nebol prvým ani jediným etnografom, ktorý zbieral ľudové piesne a sústreďoval rôzne zvykoslovné formy – obyčaje, zvyky a obrady. Nebol ani prvým českým umelcom či intelektuálom, ktorého priťahovala archaická kultúra na Slovensku, spojená s predstavou o „akomsi slovanskom Tahiti“ (Ján Abelovský). Sám dokonca pripomínal, že „si nevdojak zvolil tú istú cestu, ktorou na Slovensko prichádzali Mánes, Aleš, Němcová, Jiránek, Janáček, Vítězslav Novák“.

Karol Plicka: Dievčatá v sviatočnom odeve,...
Karol Plicka: Dievčatá v sviatočnom odeve, Heľpa, 1930 (Zbierka SNM - Múzeum v Martine)

Zrejme ako prvý si však uvedomil nielen to, že jednotlivé prejavy ľudovej kultúry navzájom súvisia, ale aj to, že ich v tomto zmysle treba dokumentovať: „Na svojich zberateľských cestách som nikdy nevedel odlúčiť napísanú pieseň od živého prostredia a uložiť ju ako vylisovaný kvet do herbára. Moje fotografie doplňujú zápisy piesní, a naopak. …Moja fotografia chce dať optický výraz svetu a životu, ktorý tvoril ľudové piesne.“ Tento pohľad ho zákonite priviedol aj k filmovaniu: „Len film mi dovolil výtvarne vyjadriť pieseň v jej funkcii, v deji, v pohybe, v rytme.“

Pieseň bola pre Plicku základným pilierom ľudovej kultúry (počas pôsobenia na Slovensku zapísal v notácii 25-tisíc melódií a asi 100-tisíc textov ľudových piesní). Zároveň však bola aj uholným kameňom jeho estetickej koncepcie. Neraz opakoval, že na počiatku (jeho fotografií, jeho životného diela) bola pieseň. Aj názov svojho hlavného filmového diela Zem spieva (1933) objasnil v tomto zmysle: „Všetko spieva, alebo chce spievať na chválu života“. Bipolarita jeho výtvarného a hudobného talentu, o ktorej sa zmieňuje Martin Slivka, ho viedla k tomu, že vytvoril špecifický „kultúrny film“, ktorý býval označovaný ako obrazovo-hudobná či optická symfónia, alebo ako „hudobno-obrazová báseň v tvare suity“.

Aj keď Plicka pozná a oceňuje „tklivé a teskné“ piesne z Trenčianskej stolice a rozpoznáva, že v „starých tóninách východoslovenských piesní spieva a žiali duša Slovenska“, základom ľudových piesní na Slovensku je podľa neho optimizmus ako „podstatný znak povahy slovenského dedinského človeka“, pretože inak by nebol prežil „časy biedy, robôt, útlaku“. Naopak, zistil, že „ľudia o svojej biede veľmi zriedka spievali“.

Svetlo – večne krásna milenka

Plicka vnímal sociálne rozpory svojej doby, sám vytvoril niekoľko snímok, ktoré by sa dali chápať ako sociálno-kritické a v celom jeho ranom diele sa objavujú nielen etnograficky inscenované, ale aj drsne pravdivé dokumentárne snímky – ich účinok ešte umocňujú detailne kresliace veľké formáty vtedy používaných negatívnych platní. Dokonca aj v jeho rozospievanom a roztancovanom filmovom chef d'oeuvre vidíme zábery, ktoré zreteľne ukazujú reálny život chudobných vrstiev vidieckeho obyvateľstva.

Karol Plicka: Stará goralka (Orava), 1925 –...
Karol Plicka: Stará goralka (Orava), 1925 – 1927 (Zdroj: SNG)

On sám však – a v tomto zmysle sa uberal podobnou cestou ako Martin Benka – považoval za svoju umeleckú povinnosť postaviť k „týmto trpkým skutočnostiam“ optimistický kontrast a hlavnými témami preňho boli „životný jas, pohoda, oslava domova, ľudí, ich práce, prírody, života“. Ak na začiatku bola pieseň, potom aj jeho fotografie chceli byť „skromnou chválou, tichou oslavou Slovenska“. Opäť je v tom niečo misionárske – jeho snímky prispeli k vytvoreniu kultu, stali sa takpovediac predmetom uctievania v tatarkovskom zmysle.

A tak „tichá oslava Slovenska“ na začiatku tridsiatych rokov zrejme viedla k „splendidnému štýlu“, ako ho nazval český teoretik fotografie Ludvík Baran. Životný jas sa zase zhmotnil v mnohorakých podobách svetla: „Pre mňa je svetlo všetkým, zvádza ma ako dávna, večne krásna milenka.“ Ako precízny a vo svojej práci dôkladný autor vo fotografii rozoznával svetlo perleťové, sadrové, zamatové, sivé, chvejivé, slávnostné, tajomné, prenikajúce, zalievajúce, ľahko nahodené, prebudené alebo usínajúce. Jeho „žiarivo plastické“ fotografie chceli zachytiť „archaickú krásu“, pretože odumierala, a možno aj preto samy postupne meraveli, akoby zmŕtveli – padli do pasce „tichého jasu“. Svojím duchom sa čoraz viac vzďaľovali od dynamicky zostrihaného a celkovo moderne ponímaného filmu Zem spieva. Keď však ako profesionál fotografoval v prostredí, v ktorom dominoval moderný životný štýl (napríklad kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach), zodpovedalo tomu aj rýdzo moderné poňatie jeho snímok.

Jas, ktorý účinkuje dodnes

Nadčasová žiara a „tichá oslava“ Plickových fotografií neprekážala ani neskorším kulturtrégrom Slovenského štátu, ani hlásateľom socialistického realizmu – veď ten napokon oceňoval „ľudovosť“ výtvarného prejavu. Našli si početných napodobňovateľov – azda okrem Jána Galandu neexistoval na Slovensku v desaťročiach po roku 1930 fotograf, ktorého by sa nedotkol Plickov splendidný štýl. Plickovské očarenie definitívne prelomil až Martin Martinček a generácia fotografov šesťdesiatych ro­kov.

Karol Plicka: Letný večer na Horehroní (Titulná...
Karol Plicka: Letný večer na Horehroní (Titulná fotografia z publikácie Slovensko vo fotografii Karola Plicku, Martin, 1949)

Na druhej strane nezabudnime, že jeho žiarivé fotografie boli vykúpené dnes už pomaly nepredstaviteľným strádaním a krajným fyzickým vypätím. V krajine s minimálnou infraštruktúrou autor musel pešo putovať každý rok stovky kilometrov, za každého počasia, s plnou poľnou fotografickej výbavy. Celý štáb filmu Zem spieva tvoril on sám, pomáhali mu pritom väčšinou iba jeho detskí herci. A po tom všetkom musel byť natoľko disponovaný, aby vytvoril fotografie, ktorých jas účinkuje dodnes.

Nie iba pre časový odstup, ktorý umocňuje pocit nostalgie, ale aj preto, že boli naozaj „piesňou o stratenom raji“. A tá nás nikdy neomrzí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#režisér #umenie #fotograf #výtvarník #Karel Plicka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku