Ešte kým si začne čas robiť svoju robotu, ešte kým neodvolateľne nezjednoduší spomienku na geniálneho maliara a príležitostného – ale významného – esejistu Rudolfa Filu (1932 – 2015), ešte kým sú na svojom mieste veci v jeho ateliéri zmenenom čarovným spôsobom na povestnú kunstkomoru, píšem tento text a nechystám sa povytŕhať z klávesnice ani pátosom postihnuté slová.
Trebárs hneď slovo označujúce geniálneho maliara. Čo všetko predpokladá uvedené označenie? Traduje sa, že viac-menej všeobecne prijímanú význačnú osobnosť a dielo v jeho jedinečnosti. Rudolf Fila naplňoval vrchovato uvedený predpoklad. Predstavoval aj oveľa viac. Jeho profesijné okolie si cenilo vari najväčšmi výtvarné diela, ktoré vytvoril prostriedkami, čo sám uviedol do života maľby. Vymyslel si gestický zásah do namaľovaného obrazu, najradšej poklesnutej či naivnej úrovne a výsledok nazval – premaľbou.
S ironickým odstupom
Tie obrazy boli prvým krokom na dlhej ceste vytvárania dialogických diel. Fila bol vynikajúcim partnerom pre rozohranie komicky, lyricky či dramaticky podfarbeného dialógu najmä s reprodukovanými dielami z ľubovoľného miesta dejín umenia. Nečudo, že ho zaujali napríklad reprodukcie sústredené v umelecky ambicióznych kalendároch, alebo po antikvariátoch pozháňané staré monografie s vlepovanými kvalitnými ofsetovými reprodukciami a napokon aj obsažné – i vzácne, i veľmi vzácne – knižné súbory.
Vznikli stovky premaľbových dialógov naprieč dejinami človekom vytvorených podobenstiev, ktoré rôznym spôsobom zaznamenali stretnutie fantázie s logikou, vášne s disciplínou, talentu s jedinečnosťou. Pritom kvalitu – či už minimalistického grafického zásahu, či širokého agresívneho gesta premaľby – garantovali desiatky zošitov kresbových záznamov z ciest po európskych mestách. Teda niekedy Filove dokonalé kópie detailov, niekedy stručné kresbové záznamy diel z galérií a múzeí plus neraz s veľmi podrobnými poznámkami. Navštevoval ich pri každej možnej príležitosti a tých príležitostí našťastie nebolo málo.
V skicároch rovnakého A5 formátu mal zhromaždené záznamy o ikonických dielach i podrobne opísané obrazy, ktoré napríklad objavil takmer zakryté krídlom renesančných dverí povedzme kdesi v dvadsiatej štvrtej sále Gallerie degli Uffizi vo Florencii. Ak k tomu prirátame podvratné aktivity záhadného organizmu Filových premaľbových zásahov, ktoré vedia poriadne vydráždiť pamäť diváka, roztvorí sa pred nami cesta nových pohľadov na tradíciu starého a, paradoxne, aj toho nového umenia.
Hovorím o premaľbách Rudolfa Filu, hovorím o jednom z jeho mnohých výmyslov, medzi ktorými neboli jedinou, hoci najmenej vyčerpateľnou, nádobou s provokujúcim spomínaním. Opatroval si k nej jemný inventár symbolov vlastného premaľbového gesta, ktoré však neváhal použiť aj doslova robustným spôsobom. Vždy však s ironickým – nie posmievačným – odstupom. Nazdávam sa, že práve kvôli onomu provokujúcemu spomínaniu nazval spisovateľ Pavel Vilikovský obrazy Rudolfa Filu obrazmi opytovacími, takými, ktoré privádzajú k otázkam. Prvé vážne otázky však kládol Rudolf Fila obrazom.
Reálne, hyperreálne odpovede
Narodil sa 19. júla 1932 v Příbrame na Morave a v určite nie majetnej rodine si nikto nerobil ilúzie o jeho čoraz väčšej záľube v kreslení a maľovaní. Prechod z gymnázia na brniansku Školu umeleckého priemyslu si doslova vyvzdoroval. Rodičia si akosi nemienili všimnúť odporúčania pedagógov z gymnázia, že talentu ich syna by prechod na odbornú školu len prospel, a tak Rudolf Fila mladší napriek rodičovskému nesúhlasu tajne absolvoval diferenčné skúšky a až po ich úspešnom absolvovaní oznámil doma, že je poslucháčom tretieho ročníka ŠUP-ky.
Vráťme sa však k tvrdeniu, že prvé vážne otázky kládol Rudolf Fila obrazom. Ešte kým sa stal študentom maliara Bohdana Lacinu na oddelení úžitkovej maľby, požičal si pätnásťročný adept z knižnice dve monografie Pabla Picassa a cez vianočné prázdniny z nich skopíroval všetky reprodukcie v mierke 1 : 1. Dnes by sme ich museli pomenovať ako hyperrealistické kópie. Predpokladám, že také boli aj ich odpovede. Reálne, hyperreálne.
Neskôr sa na Lacinovo odporúčanie Fila prihlásil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Žiaľ, dôvod, pre ktorý do Bratislavy prišiel, nebol akosi ideologicky kóšer a „formalistu“ Ľudovíta Fullu práve donucovali opustiť ateliér dekoratívnej maľby a aj VŠVU. Fila po prípravných ročníkoch prešiel do ateliéru profesora Jána Mudrocha. Nemyslím si, že by bol práve tam pohrdol čo akým spoznávaním mudrochovskej kultivácie farebnej hmoty. Rok pred absolvovaním školy v r. 1958 bol na mesiac na štipendijnom pobyte v Drážďanoch a s nadšením spomínal, ako v novosprístupnených zbierkach Zwingra pracoval na analytických štúdiách Giorgioneho Venuše, Messinovho svätého Šebastiána, Vermeerovej Čitateľky, ale aj obrazov Mantegnu, Tiziana a Rembrandta.
Priateľ básnikov
Od stredoškolských rokov prežitých pod žičlivým dohľadom Bohdana Lacinu stal sa Fila nielen obdivovateľom, ale aj priateľom básnikov. Čoskoro pribudlo priateľstvo s Václavom Zykmundom a Ludvíkom Kunderom.
Dary troch kráľov z brnianskej surrealistickej skupiny RA, ktoré sa rozprestreli pred očami a ušami otvorenej duše mladého Rudolfa Filu, čoskoro mali byť ozaj veľmi kvalitne zúročené. Teraz Filove otázky smerovali k obrazom vo dvoch líniách. Na jednej mu mladosť diktovala atakovať horizont maľby, na druhej zasa skúsenosť radila dozvedať sa o všetkom podstatnom, čo z obrazu destiluje poéziu.
Foto: GMB
V tom čase hľadania sme sa stretli po prvý raz pri publikovanom rozhovore. Vyšiel roku 1965 vo štvrtom čísle Slovenských pohľadov. Poslednú otázku som sformuloval takto: „Môže byť niekto umelcom a nebyť pritom básnikom?“ Filova odpoveď bola zasa takáto: „Myslím si, že tieto dva pojmy sa kryjú. Poézia nie je veršovanie, ale postoj k svetu. Je preto primerané žiadať, aby aj divák bol básnikom. Prirodzene, v spomínanom zmysle. Ale to sme už zasa pri surrealizme: poéziu by mali robiť všetci …“
Bájna čiara medzi moderným a aktuálnym
V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa naplnil čas nezvyčajnej dominancie tzv. abstraktnej internacionály. Pravda, akosi celkom inak to bolo v krajoch postihnutých totalitarizmom. A teda aj v socialistickom Československu. Namiesto ako-tak nervného prelaďovania nových výtvarných stratégií a dosť vzácneho (o to pozoruhodnejšieho) experimentovania stále ešte sme znášali – aj chvíľu pred explóziou postmoderny – stupídne následky ideológiou presiaknutých cenzorských zákazov. Rudolf Fila sa tohto zápasu zúčastnil v priateľskom ovzduší Bratislavských Konfrontácií.
Zrejme na spresnenie treba uviesť poznámku, že práve použitie gramatiky, tvaroslovia i technologických postupov abstraktného/nefiguratívneho umenia vyznačovalo pre koryfejov socialistického realizmu priam bájnu deliacu čiaru medzi moderným a aktuálnym umením. Pre stovky tzv. zväzových výtvarníkov teda Filove obrazy museli predstavovať krajné atakovanie horizontu maľby. V tomto zmysle sa odvolám ešte raz na náš už spomenutý rozhovor zo Slovenských pohľadov: „Človeka musí uspokojovať tvorenie, nie vytvorené. Overil som si to na Joyceovi, Kafkovi a mnohých iných. Joyce vytvára dielo v procese. Proces tvorby sa mu stáva cieľom. To sa dá aplikovať aj na modernú maľbu. Každá dekompozícia je formulovaním novej kompozície. Aj pri spontánnom maľovaní, pri maliarskom automatizme, prejavuje človek konštruktívny alebo kritický postoj: pri výbere prostriedkov, voľbe gesta. Priamo v maľbe je spontánny, ale potom redukuje, vylučuje, nastoľuje kontrapunkt. Nemám preto ani pri spontánnej maľbe obavu z anarchie, bezbrehosti a neurčitosti. Tým sa vlastne líši progresívna maľba od epigónskej, od rétorickosti v maľbe aj od exhibicionizmu.“
Povolanie – pedagóg
Maliarska osobnosť Rudolfa Filu v šesťdesiatych rokoch dozrela. Lenže šesťdesiate roky nedozreli. Krívajúca metafora nemieni nič zľahčovať, chce len skratkovito premostiť cesty skutočne iba niekoľkých osobností, ktoré s totalitarizmom neuzavreli pakt, či už s ručením veľmi obmedzeným, alebo bezškrupulóznym.
Tak, ako sa Filov priateľ sochár Jozef Jankovič zavŕtal do svojich náhradných stratégií a konkuroval nimi sochárskej tvorbe, maliar Rudolf Fila sa o čosi pevnejšie usadil vo svojom občianskom povolaní pedagóga na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu. A práve jeho povolanie sa mu stalo na dlhé dvadsaťročie normalizácie poslaním. A nepochybne aj ponovembrová dvojročná epizóda na VŠVU postupne pretransformovala Filov pedagogický a umelecký zástoj na – inštitúciu. Na slovenskej výtvarnej scéne bezprecedentne rešpektovanú inštitúciu. Nie bez súvislosti s predchádzajúcim tvrdením sa Rudolf Fila a jeho dielo stali námetom viacerých dizertačných prác, predovšetkým práce Aleny Nádvorníkovej obhájenej v Prahe a doktorskej práce Etienna Cornevina, ktorý ju obhájil na parížskej Sorbone.
S pedagogickými povinnosťami Rudolfa Filu bytostne súvisia jeho teoretické texty. Sporadicky vychádzali aj počas normalizácie v odborných a literárnych periodikách. Roku 2003 vyšlo ich knižné vydanie pod názvom Cestou a roku 2011 kniha rozhovorov, ktoré s maliarom viedli Peter Zajac a Barbara Bodorová-Haruštiaková. Knižku pomenovali Maľovanie/Milovanie.
Aspoň kúsok
Dovolím si na záver ešte jednu krívajúcu metaforu. Odišiel básnik a priateľ básnikov, zostali básne. Jednu báseň maliarovi Rudolfovi Filovi venoval aj Ludvík Kundera. Volá sa Počátek románu a je veľmi dlhá. Tak aspoň kúsok z nej:
Viděl jsem včera v noci snad dvanáct barevných sluncí, každé bylo jiné, a to nejen co do barvy, nýbrž i tvarem, ano, tak, slyšíte správně. Plálo tam slunce přímo dikobrazí i slunce zebrovité, slunce měsíční i pekelné, nakonec všechna nabrala elipsovitých tvarů a kutálela se, byť poněkud kulhavě. Přednesl jsem pak, neboť svět se změnil v oslnivě šedivé auditorium a zničehonic jsem stál před studenty přímo ostřížími, přednesl jsem tedy dvanáct tezí o malbě. Ráno jsem se rozpoměl už pouze na dvě: Túžba maľby po presiahnutí samej seba a Možnosť pohľadu maľby na samotnú maľbu. Studenti začali pronikavě pískat a to mě vzbudilo.