Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov...

Napriek tomu, že sa Martin Porubjak s výkonnou politickou mocou navždy rozišiel, po celý život neprestal byť tým, čo dnes začína vo svete veľmi chýbať - bol v pravom zmysle slova intelektuálom, angažovaným občanom - mysliteľom.

04.04.2015 11:00
Martin Porubjak Foto:
Martin Porubjak
debata

Roland Bartes kdesi napísal, že všetko podstatné, čo chceme povedať, sa zmestí na poštovú známku. Ostatné je už literatúra. Tento kus textu si nenárokuje byť literatúrou v zmysle francúzskeho belle lettre, na to v šialenom behu udalostí tejto jari ani nie je čas. Bude to iba skromné svedectvo generačnej spolubežkyne. Poznali sme sa od roku 1962. Mňa práve prijali na odbor dramaturgie, Martin bol v druhom ročníku na divadelnej vede. O rok na to sa podľa oficiálnej periodizácie slovenských dejín začala nová vlna politického odmäku. Mali sme relatívne šťastie na dobu, v akej sme prežili najkrajšie roky nášho života, zlaté šesťdesiate…

Ak by som z hustých študentských čias mala spomenúť iba zopár najsvetlejších okamihov, aj tak by to vydalo na celú knihu. Budem preto, samozrejme, ako napokon v celom tomto príspevku, výrazne selektovať. Ďalekosiahly význam mala Porubjakova školská dramaturgická spolupráca na záverečných inscenáciách. Ďalekosiahly v tom zmysle, že ho naštartovala na dráhu, po ktorej išiel po celý život, ale najmä, že sa už vtedy vykryštalizovala jeho osobnosť. Prejavil cit pre nové, avantgardné v umení a takisto sklon občiansky sa angažovať. Áno, mám na mysli najmä spoluprácu s bratmi Mikulíkovcami, Petrom a Pavlom, aj s Mariánom Labudom a so Stanom Dančiakom na inscenáciách hier poľského „absurdistu“, Sławomira Mrożka.

Tak sa už v škole sformovalo jadro budúceho prvého generačného divadla, Divadla na korze, ktoré Martin v neslávnom roku 1968 pomáhal zakladať a v ktorom sa podieľal na vzniku všetkých legendárnych predstavení. Práve v týchto dňoch nástupnícke Divadlo Astorka Korzo'90 oslávilo dvadsaťpäť rokov trvania, s hrdým pripomenutím si svojho slávneho predka, predčasne umlčaného na začiatku „normalizácie“.

Keby všetci chlapi sveta

Nemôžem však vynechať ani jeho podiel na inscenácii starej renesančnej hry Pavla Kyrmezera Komedie o bohatci a lazarovi. V roku 1965 sa na vtedy nedávno založenom a neskôr historicky prevratnom Svetovom festivale univerzitných divadiel v Nancy VŠMU vďaka nej stala držiteľkou prvého významného medzinárodného uznania, Grand Prix festivalu. Po Nancy prišiel celý rad zahraničných festivalov v západnej Európe, ba aj v Turecku, a Martin Porubjak ako dramaturg inscenácií, ale aj jazykovo zdatný študent, mal možnosť na viacerých sa zúčastniť.

No a do tretice, kontakty s českým avantgardným divadlom tých rokov, o ktorom napísal aj diplomovú prácu, a osobná známosť s dramatikom Václavom Havlom jeho profilovanie bezpochyby dovŕšili.

Druhou a možno najtristnejšou kapitolou boli olovené roky normalizácie. Aj on, ako vtedy mnohí, bol za svoje názory perzekvovaný a musel vystriedať viacero zamestnaní. Po čase sa však stalo to, o čom sníval napríklad Milan Šimečka, citujúc názov jedného staršieho filmu, Keby všetci chlapi sveta, filmu o ľudskej solidarite. Pomocnú ruku mu podali v Martine. Začala sa tak éra dlhodobej spolupráce s divadlom, ktoré v tom období aj s prispením Martina Porubjaka zohralo rolu jedného z lídrov na umeleckej scéne a stalo sa laboratóriom talentov aj pre samotné SND. Do histórie moderného slovenského divadla už vošli inscenácie ako Tomáš Beckett (Jean Anouilh); Medzivojnový muž (Karol Horák); Eniky beniky/Prelet nad kukučím hniezdom (David Wasserman); Život človeka (Leonid Andrejev); Dotyky a spojenia/Spor (Pierre Marivaux); Baal (Bertolt Brecht).

Najmä dva naposledy menované opusy, oba v réžii Romana Poláka, znamenali vrchol v celoštátnom meradle, lebo na medzinárodnom festivale v Edinburghu roku 1990 získali hlavnú cenu kritiky, dosiaľ asi najvýznamnejšie ocenenie slovenského profesionálneho divadla v zahraničí, keď už predtým žali úspechy na domácich festivaloch a u divákov.

Spolupráca koncom 80. rokov bola už rozvetvená a produktívna: podpísal sa ako dramaturg pod pamätné inscenácie v Radošinskom naivnom divadle, v DPDM v Trnave a na Novej scéne v Bratislave.

Z tejto normalizačnej periódy zostáva pre mňa nezmazateľná spomienka na spoločnú cestu s kolegom z katedry a s Martinom na avantgardný festival Bitef do Belehradu v roku 1976. Bola to takmer švejkovská anabáza, vzhľadom na obštrukcie, ktoré sme pri vybavovaní si cestovných dokladov a ostatných náležitostí museli zvládnuť. Ale videli sme svetovú a dnes už historicky prelomovú inscenáciu Roberta Wilsona Einstein na pláži (Einstein on the beach). O takmer štyridsať rokov neskôr majster zavíta aj na Slovensko. Nemalú zásluhu na tom mal spoločenský prevrat, koniec totality.

Názor, kultúra, vtip

Popredným aktérom udalostí roku 1989 bol, samozrejme, Martin Porubjak. Stál pri zrode hnutia Verejnosť proti násiliu, pričom už sám názov ladil s jeho mentalitou, zjavne havlovského typu. V roku 1991 sa mu dokonca dostalo privilégia vstúpiť do vysokej politiky v pozícii prvého podpredsedu rekonštruovanej opozičnej vlády. Že ho výzva dosť zaskočila, usudzujem podľa toho, ako bezradne vyfukoval cigaretový dym z okna na druhom poschodí budovy VŠMU na Ventúrskej ulici v miestnosti dekana Milanu Čorbu, keď stál pred povinnosťou oznámiť mu, že sa vzdáva funkcie prodekana. Úlohy sa zhostil na úrovni svojho zmyslu pre zodpovednosť. Bola to však iba dočasná vláda a Martinovi sa uľavilo.

Martin Porubjak Foto: SITA, Tomáš Benedikovič
Martin Porubjak Martin Porubjak

Napriek tomu, že s výkonnou politickou mocou sa navždy rozišiel, po celý život neprestal byť tým, čo dnes začína veľmi chýbať, a to nielen u nás, ale podľa všetkého aj vo svete. Bol v pravom zmysle slova intelektuálom, angažovaným občanom – mysliteľom. Mal v sebe dosť bojovnosti, aby sa postavil čelom proti tomu, čo bolo v rozpore s jeho hlbokým presvedčením. Vedel sa aj pohádať, aj sa vášnivo za správnu vec angažovať. A najmä mal názor, kultúru, vtip a ľahké pero: po celý čas uverejňoval v médiách glosy na rozličné politické a občianske témy, aj keď išlo o subtílne otázky mravných postojov svojich súčasníkov. Bol presným a spravodlivým zrkadlom.

Svoje postoje vyjadroval aj v performatív­nejších formách. Ako člen zoskupenia Zachráňme kultúru za mečiarovskej éry spolu s ďalšími aktivistami nocoval v budove Ministerstva kultúry SR v duchu dnešných hnutí „occupy“ alebo niekdajších univerzitných „sit in“ na protest proti plánovanej a čiastočne už uskutočňovanej reforme kultúry z dielne vtedajšieho ministra. Reforma sa zastavila a zakrátko padla aj vláda. Politicky nosný počin zrelého muža akoby mal v sebe aj čosi z večného chlapca Martina, šibalsky sa spoza dioptrických okuliarov usmievajúceho na svet, ktorý mu napriek občasnej tragickosti akoby neprestával byť miestom aj pre hravosť, bytostnú to vlastnosť pravého divadelníka.

V tejto súvislosti sa mi v pamäti vybavuje happening, ktorý kedysi počas štúdií spolu s kamarátmi spolužiakmi uskutočnil proti uvedeniu akejsi podradnej súčasnej slovenskej hry v DPOH, spočívajúci v manifestačnom standingu na konci predstavenia, nie však s ovations, ale s píšťalkami v ústach. Nasledoval výsluch v škole, nariadený dekanom, a verejné pokarhanie za znesvätenie stánku umenia. Azda takisto na protest, tentoraz proti zubatej, si toť nedávno nasadil na nos hipsterské slnečné okuliare svojej nevlastnej dcéry a takmer veselo sa pozrel smerom k oblohe. Opakujem, takmer veselo, lebo už dlhší čas sa úsmev z jeho  tváre vytratil…

Objavné tituly

No od slnečných okuliarov poďme späť k slnečnejším spomienkam. Budú sa, samozrejme, krútiť okolo tvorby a sústredím sa, s dovolením, na práce, ktoré mám z jeho teatrografie zvlášť rada. Určite na prvom mieste uvediem už spomenutú inscenáciu Dotyky a spojenia z roku 1988, ktorá vznikla na základe Marivauxovej hry Spor. Martin ma požiadal o preklad. Roman Polák urobil skvelú inscenáciu na invenčnej scéne Jozefa Cillera. Tip na zaradenie hry do repertoáru získal Porubjak počas spomenutej výpravy na festival Bitef, kde okrem Wilsona uvádzali aj preslávenú inscenáciu Patricea Chéreaua La Dispute, po našom Spor.

Napokon aj neskoršia martinská inscenácia pod názvom Eniky beniky sa zrodila vďaka Belehradu, kde sa dal vidieť nový Formanov film Prelet nad kukučím hniezdom, u nás dlho zakázaný. Z jeho rozhľadenosti vo svetovom umení – a toto je iba jeden príklad za všetky – slovenské divadlo dosť profitovalo, lebo či už z osobného videnia, alebo z ohromnej sčítanosti a informovanosti vedel režisérom ponúknuť neraz objavné tituly.

Nezostalo samozrejme iba pri zostavovaní repertoáru. Dramaturgia je skôr o interpretácii a odhadnutí adresáta daného okamihu. Martin Porubjak bol priam modelový v tom, ako zodpovedal tým najnáročnejším parametrom klasickej dramaturgickej práce, ktorá je v tejto kvalite dnes už skôr na ústupe. Potvrdením je napríklad aj inscenácia Brechtovej ranej hry Baal, prinášajúca dych vyrážajúce svedectvo o nihilizme časti mladej generácie na sklonku totality, so skvelými songami mladého Richarda Müllera a v sugestívnom stvárnení hlavnej roly slovenským Jackom Nicholsonom – Matejom Landlom. Inšpiratívnosť dramaturga sa dala cítiť vo všetkých vrstvách nezabudnuteľné­ho opusu.

Sú už za nami?

Po páde totality sa stal členom dramaturgie Činohry SND a z tejto pozície pomáhal divadlo profilovať na náročných tituloch zahraničného repertoáru. Uviedli tam vtedy hry G. Taboriho, F. Wedekinda, E. Canettiho, A. Schnitzlera, ukazujúce či už zánik totalít, alebo starého sveta. Nacionalistická časť kritiky – azda aj pre jeho krátke pôsobenie v opozičnej vláde – jeho program nemilosrdne glosovala. Jablkom sváru bola najmä pôvodná slovenská dramatika, ktorú v očiach spomenutej kritiky nemohol reprezentovať Viliam Klimáček z alternatívneho GUnaGU svojou dramatizáciou Jesenského románu Demokrati, načasovanou do obdobia blížiacich sa volieb.

Popri horkých okamihoch zažíval však Martin Porubjak aj dlhé minúty zaslúženej slávy, keď publikum standing ovation venovalo takým mimoriadnym inscenáciám, ako bol napríklad Rostandov Cyrano v jeho úprave, v réžii Romana Poláka a v hlavných rolách s Milanom Lasicom, Ankou Šiškovou a Mirom Nogom. Najmä Lasicov Cyrano vyvolával doslova búrlivé ovácie a nepatetickým, no hlbokým prejavom dokonca aj slzy. Čistý štít, ktorý je životným krédom romantického, ba priam westernového hrdinu, ako o tom písal Kornel Földvári, v dobách nečistých politicko-spoločenských praktík (ale sú už za nami?) zaúčinkoval na publikum ako magický krištáľ mravnej sebareflexie.

Nezabudneme ani na inscenáciu Tančiareň, ktorej scenár podľa pôvodnej hry Jeana-Clauda Penchenata, Bál, napísal Martin Porubjak spolu s Martinom Hubom. Originálny príbeh, totiž naše vlastné dejiny, a ohromný výkon súboru Činohry SND, nás priam ohromili, dali nám plný zásah divadelného zážitku. Inscenácia z roku 2001 skončila svoj javiskový život iba pred nedávnom. Zaujímavé je, že sa jeho srdcovým autorom na nejaký čas stal William Shakespeare. Martin Porubjak sa ako dramaturg podpísal pod celý rad inscenácií jeho hier v réžii Enikö Eszényiovej a Petra Mikulíka.

Porubjakovo pôsobenie v pozícii dramaturga nové vedenie SND ukončilo v roku 2010.

Obľúbený profesor

Od diskrétnej pozície dramaturga, scenáristu či prekladateľa bol iba krok k vlastnej réžii. Už koncom 80. rokov na javisku Štúdia S pripravil Porubjak dve skvelé inscenácie, Mrożkových Emigrantov s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom a Süsskindov Kontrabas s Martinom Hubom, ktorý sa hral štvrť storočia. Videla som ho aj na scéne divadla v Centre Pompidou v Paríži, keď ho v rámci slovenskej sezóny prezentovali náročnému francúzskemu obecenstvu. Ako sa dalo čakať, úspech bol veľký.

Na javisku toho istého divadla L+S režíroval potom viacero hier, pričom Kumšt a Život na trikrát od francúzskej prestížnej autorky Yasminy Reza tam hrajú už mnoho sezón. Režírovaniu sa venoval až do konca. V Česku inscenoval svojho obľúbeného rakúskeho autora a vrstovníka Petra Turriniho. Na scéne Divadla Kolowrat Národného divadla Praha uviedol Josefa a Máriu s Bronislavom Poloczekom a Emíliou Vášáryovou aj monodrámu Hotovo, konec opäť s Bronislavom Poloczekom. Výzvou preňho ako germanistu zostal divadelník Bertolt Brecht, ktorého prekladal, režíroval, dramaturgoval a  o jeho recepcii na Slovensku napísal aj zásadnú štúdiu.

Keďže bol obdarený mnohými talentmi, stále paralelne pracoval ako dramaturg, režisér, prekladateľ, teatrológ a kritik a popritom pôsobil v mnohých odborných a umeleckých porotách na Slovensku a v zahraničí.

Martin Porubjak bol prezidentom Slovenského centra ITI/IIT-UNESCO a z toho titulu zastupoval slovenské divadlo na výročných kongresoch vo svete. Bol členom dramaturgickej rady nemeckého divadelného festivalu Neue Stücke aus Europa, ktorý založil známy dramatik Tankred Dorst a  dodnes ho vedie spolu s Manfredom Beilharzom, ďalšou kľúčovou osobnosťou divadla NSR. Vďaka tomu, že slovenské divadlo poznal v celej jeho územnej šírke a v žánrovej a druhovej pestrosti, vedel odporučiť podnetné diela z najnovšej produkcie a tým sa pričinil o takú potrebnú prezentáciu nášho umenia v zahraničí. Ako mnohoročný člen aj podpredseda Asociácie Divadelná Nitra sa pravidelne zúčastňoval na prehliadkach tohto najprestížnejšieho medzinárodného podujatia na Slovensku a svojimi prenikavými diskusnými vstupmi pomáhal rozvíjať myslenie o divadle a ujasňovať si umelecké hodnoty vo vzťahu k aktuálnemu životnému kontextu.

Za totality krátko dva razy pôsobil na Divadelnej fakulte VŠMU. Po prevrate získal na katedre réžie a dramaturgie miesto odborného asistenta ako pedagóg analýzy dramatického textu. V roku 1994 sa habilitoval na docenta a v roku 2004 obhájil akademickú hodnosť vysokoškolského profesora. Medzi študentmi bol veľmi obľúbený pre neformálny, kolegiálny prístup a otvorenosť mysle. Mal mladého ducha, veľký cit pre divadlo a z toho asi vyplývajúcu sociálnu empatiu. V mondénnej spoločnosti nevytŕčal, ale v profesii a politickej atmosfére bol neprehliadnuteľný.

Veľmi bude chýbať.

O umení nič netajiť

Peter Pavlac, dramaturg
Keď som ako lektor dramaturgie nastúpil do Činohry SND, kedysi v roku 1998, dostal som „stôl“ v kancelárii s Martinom Porubjakom (štvrté poschodie DPOH). Bol som ešte študent VŠMU, v poslednom ročníku, ale nebol som jeho priamym študentom, nikdy ma vlastne neučil. Vstúpil som teda do kancelárie, on mi podal ruku, stroho a prísne, a ja som len s rešpektom pred autoritou vyslovil svoje meno. Povedal mi, že veľmi dobre vie, kto som, a to bolo všetko.

V tom čase sa netajil tým, že si na mojom mieste predstavoval jedného zo svojich študentov a ja som vedel, že získať si jeho rešpekt bude jedna z najťažších úloh môjho začínajúceho profesijného života na poste dramaturga. Trvalo to dlho, niekoľko rokov, a ja som s veľkým nedostatkom sebavedomia počúval všetko, čo rozprával na našich dramaturgických poradách, nasával som každé slovo, myšlienku, snažil som sa cez jeho konanie, vyjadrenia, spôsob práce a úvahy naučiť to, čo sa v žiadnej škole naučiť nedá.

Martin Porubjak predo mnou nič netajil, netajil sa ani rozčarovaním nad mojimi chybami, rovnako s typickým úsmevom komentoval všetko, čo považoval za komentovania hodné. Keď som chcel otvoriť skrinky na nábytku, ktorý vyzeral, že je v našej kancelárii od čias, keď divadlo v 50. rokoch postavili, čakal s týmto úsmevom na to, čo poviem, keď tam objavím tie stohy nepoužiteľných knižiek s ideologickým balastom doby minulej. Učil som ho pracovať s dial-up modemom v internetovom praveku a spoločne sme sa rozhorčovali nad tým, že Činohra nemá pevné pripojenie.

Dodnes si pamätám na to, ako na mňa mrkol, keď som sa metal na zemi v mojom autorskom úryvku napísanom počas workshopu Biljany Srbljanovičovej na najväčšom festivale súčasnej drámy vo Wiesbadene, kde ja som bol frekventant a on jeden z hlavných „patrónov“ festivalu… Často som sa pri ňom cítil ako asistent, ktorý s pokorou a nádejou dúfa, že raz príde deň, keď ho majster potľapká po pleci a povie: „Bolo to dobré.“ A ten deň raz predsa len prišiel. A bol to deň, keď sa náš profesijný „vzťah“ zlomil a ja som už zrazu nebol ten, čo v jeho kancelárii nemal sedieť. Pamätám si to veľmi zreteľne. Timrava – Veľké šťastie.

Začal sa na mňa obracať, pýtať sa na môj názor a ja som pochopil, že sme sa práve teraz, po niekoľkých rokoch strávených v Činohre, v jednej kancelárii, stali naozajstnými kolegami. Katarzia, akú by som doprial každému, kto sa snaží dospieť vo svojej profesii. A na čo naozaj nikdy nezabudnem, bol úsmev, ktorý mal na tvári, keď nás stretával s mojim dorastajúcim synom Filipom na Panskej. Bol totiž iný, než keď sme rozprávali o humore v nejakej inscenácii. Bol iný… nebol to úsmev kolegu. Bol to úsmev otca.

Pán Porubjak, viem, že ste nemali rád pátos a sentiment, a toto „Ďakujem“ nemá tento rozmer. Je obyčajné. Ale naozajstné. Tak ako… ten úsmev.

Posledná rozlúčka bola určená na sobotu 4. apríla 2015, o 10. h v krematóriu mesta Brno, pietna spomienka na Martina Porubjaka bude v novej budove SND v sále Činohry v piatok 10. apríla 2015 o 11. h.

Martin Porubjak, 8. máj 1944 – 27. marec 2015

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nekrológ #Martin Porubjak