Nicholas Winton odložil lyže a zachránil 669 životov

Mala to byť dovolenka na zasnežených kopcoch švajčiarskych Álp, namiesto nej vznikol príbeh o jednom z najstatočnejších ľudí počas holokaustu. Londýnsky burzový maklér, ktorý mal 29 rokov, sa v decembri 1938 chystal na lyžovačku. Nicholas Winton na ňu neodcestoval. Vyhovel kamarátovi Martinovi Blakeovi, ktorý sa mu ozval z Prahy. Poprosil Wintona o pomocnú ruku. Súhlas - znela odpoveď z Anglicka.

05.07.2015 20:00
Nicholas Winton Foto:
Na železničnej stanici v Liverpoole v roku 2009 pri 70. výročí od jeho záchrany 669 detí.
debata

Blake sa nachádzal v srdci Európy ako spolupracovník Britského výboru pre utečencov z Československa. „Organizácia vznikla v októbri 1938 ako reakcia na obsadenie Sudet nemeckými vojakmi na základe Mníchovskej dohody,“ pripomína portál Amerického múzea holokaustu. Výbor sa venoval mladým, ktorí boli ohrození nacizmom. Po Krištáľovej noci v novembri 1938, čo bol útok na Židov v hitlerovskom Nemecku, britský parlament súhlasil, že do ostrovnej krajiny môžu prísť utečenci mladší ako 17 rokov. „Vyžadovalo sa pritom zloženie kaucie, ktorá by pokryla náklady na ich prípadný návrat do vlasti v budúcnosti,“ píše Wikipedia.

Oddaný deťom

Keď Winton pricestoval do Prahy, jeho hotelová izba na Václavskom námestí sa zmenila na kanceláriu. „Existovala organizácia, ktorá pomáhala vysťahovať sa starým ľuďom. Lenže o deti sa nikto nestaral,“ vysvetľoval podľa agentúry ČTK, prečo sa rozhodol založiť detskú sekciu výboru.

Winton vytvoril centrálny zoznam s menami detí, ktoré bolo potrebné dostať preč z Československa. Ich záchranca si zjavne uvedomoval, že Adolf Hitler sa neuspokojí so Sudetami, a teda vypuknutie druhej svetovej vojny je neodvratné. Zvlášť tušil, že po Krištáľovej noci hrozia Židom pekelné časy.

Statočný Brit, ktorý sa hneď pustil do práce, to nemal vôbec ľahké, pretože do Británie sa už dostalo veľa dievčat a chlapcov z Nemecka a Rakúska. So záchranou detí pritom začal tak, že ešte ani nemal povolenie od spomínaného výboru. Vedel, že čas nebezpečne rýchlo uteká, nečakal na súhlas byrokratov v Londýne.

Vymyslel plán, ako dostať deti z Československa. Najprv to bola 20-členná skupina, ktorá odletela do Anglicka. Nasledovali vlakové transporty. „Winton sa celý život riadil heslom, že ak to nie je nemožné, musí existovať spôsob, ako to dosiahnuť,“ pripomenuli Lidové noviny, ako postupoval so zdravou tvrdohlavosťou.

Winton strávil v Prahe len tri týždne, pretože šéf na burze mu odmietol predĺžiť pobyt. Po návrate do Anglicka sa začala druhá, rovnako dôležitá, etapa záchranných prác.

Pestúnske rodiny

Cez deň maklér, večer záchranca – tak vyzeral Wintonov život od konca januára 1939, keď sa vrátil na britskú pôdu. Zariadiť emigráciu detí z Československa bola jedna strana mince.

Druhou sa stala úloha nájsť im nové prostredie a postarať sa o peniaze. Čiže zohnať na každé dieťa vtedajších 50 libier. A hlavne umiestniť malých utečencov do pestúnskych rodín. „Winton rozosielal fotografie a informácie o deťoch po celej Británii,“ zdôraznili Lidové noviny. „Najťažšie na celej akcii bolo práve hľadanie rodín ochotných vziať si k sebe deti. V okamihu, keď sme takú rodinu našli, tak nebol problém dostať dieťa preč z Československa,“ zaspomínal Winton v rozhovore pre tento český denník, keď mu poskytol v roku 2002 rozhovor. „Wintonov odkaz spočíva v tom, že ak treba niečo urobiť pre ľudské bytosti, musíte to učiniť,“ zdôraznil po jeho smrti bývalý britský poslanec lord Alfred Dubs, ktorého Winton zachránil z Československa, keď mal šesť rokov.

Winton zdôrazňoval, že jeho pomoc bola samozrejmosť – že človek musí zachrániť tých, čo sa ocitnú vo veľkom ohrození. Niektorí z tých, ktorým daroval prežitie počas holokaustu, sa nazdávajú, že v pozadí šľachetného počínania sa nachádzala ešte citová hybná sila. Winton bol v tých časoch ešte bezdetný a záchranou cudzích detí si takpovediac nahrádzal chýbajúce vytúžené otcovstvo. (Oženil sa neskôr, po skončení vojny, mal potom troch potomkov.)

Mohlo ich byť viac

Celkovo sa Wintonovi, ktorý zomrel tento týždeň vo veku krásnych 106 rokov, podarilo zachrániť 669 detí z Československa. „Zaslúžil sa o stovky detských príbehov so šťastným koncom, pretože ich rodičia zahynuli v koncentrákoch,“ zdôraznil pre Pravdu slovenský režisér Matej Mináč, keď Winton oslavoval sté narodeniny. Ako jeden zo stoviek príkladov záchrany spomenul židovskú dievčinu zo Slovenska, keď sa s ňou rodičia lúčili v Prahe na stanici: „Veľmi sa o ňu báli. Najprv ju nasadili do vlaku, potom vytiahli späť a napokon v poslednej chvíli už do idúceho vozňa zase naložili. Vojnu prežila, oni obaja zomreli v nacistickom koncentráku," povedal Mináč, ktorý o Wintonovi nakrútil filmy.

Zachránených pritom mohlo byť viac. Winton nenašiel pochopenie všade, kde žiadal pomôcť deťom. „V Česku a na Slovensku sa nachádzajú tisíce detí, ktoré trpia. Spája ich jedna vec – ak zostanú tam, kde sú, neexistuje pre ne budúcnosť. Nemôžu chodiť do školy, ich rodičia nesmú pracovať,“ opísal prenasledovanie Židov, keď v máji 1939 poslal list prezidentovi USA Franklinovi Rooseveltovi. Biely dom posunul Wintonov text ministerstvu zahraničných vecí, ktoré však odpovedalo, že americká vláda nie je schopná povoliť imigráciu nad počet, ktorý stanovujú existujúce prisťahovalecké zákony.

Zahrešil, dostal sa k Arafatovi

Medzi tými, ktorých zachránil Nicholas Winton, je veľa známych mien. Napríklad bez neho by Kanada nemala jedného zo svojich najslávnejších televíznych reportérov. Joe Schlesinger, ktorý má 87 rokov, pracoval dlhé roky pre stanicu CBC. Informoval o vojne vo Vietname, o krvavých konfliktoch v Latinskej Amerike, aj o páde Berlínskeho múru. Dostal sa tiež na Blízky východ. Stadiaľ zvykne známym hovoriť vtipnú historku, ako sa šťastnou náhodou dostal k palestínskemu vodcovi Jásirovi Arafatovi, ku ktorému dlhší čas v krízových dňoch ochrankári nepúšťali nikoho z médií. Keď neuspel ani Schlesinger, popod nos zahrešil v češtine, aby mu Palestínčania nerozumeli v angličtine, a pobral sa preč. „Co to říkáte? Vy mluvíte česky?“ zastavil ho veliteľ stráže. Vysvitlo, že študoval v Československu. Dali sa do reči, zaspomínali na Prahu. Obmäkčený veliteľ priviedol reportéra k palestínskemu predákovi. Kolegovia z hlavných médií na celom svete potom nechápali, keď videli v televízii rozhovor s Arafatom, ako to Schlesinger dokázal. (čap)

Nickymu pomohla profesionálna deformácia z burzy

Tri filmy, ktoré strihal, pripomenuli príbeh Nicholasa Wintona celému svetu. Strihač a producent spoločnosti Trigon Production Patrik Pašš (spolu s režisérom Matejom Mináčom) stojí za hraným filmom Všetci moji blízki (1998), ako aj dvoma dokumentmi: prestížnou cenou Emmy ovenčeným Nicholas Winton: Sila ľudskosti (2001) a jeho voľným pokračovaním Nickyho rodina (2011). V rozhovore pre Pravdu priznáva, že pustiť sa do spracovania príbehu o sirovi Nicholasovi sa mu najskôr nechcelo.

Čo zmenilo váš názor?
Režisér Matej Mináč mi povedal, že jedným z Wintonových detí bol aj významný britský oscarový režisér českého pôvodu Karel Reisz. Ja som to meno ako strihač dobre poznal, keďže napísal významnú knihu o strihovej skladbe, ktorá ma významne ovplyvnila a za množstvo profesijných vedomostí vďačím práve jej. Holokaust aj záchranca zrazu dostali osobný kontext a hlavou mi prudko vírila otázka: A čo teraz urobíš ty? Čo však urobiť? Ja nič neviem, len robiť filmy. A tak rozhodnutia išli veľmi rýchlo, trvalo to zhruba 20 sekúnd.

Wintonov príbeh v dojímavej relácii predstavili v britskej televízii už v roku 1988. Vy ste sa rozhodli spraviť hneď dva filmy – jeden hraný a jeden dokumentárny. Mali ste vtedy, v 90. rokoch pocit, že jeho príbeh nie je dosť známy?
Nebol známy ani pre verejnosť a vlastne ani pre nás. Spomínam si, ako sme dávali scenár filmu Všetci moji blízki prekladať v Prahe do angličtiny. Keď si režisér Matej Mináč prišiel po anglickú verziu, prekladateľka ho začala upozorňovať na chyby v príbehu. On sa, samozrejme, pýtal, ako to môže vedieť. A ona mu vysvetlila, že to prežila – že je jedným z Wintonových detí. Tak sa jej Matej začal vypytovať, aký Winton bol, ako si naňho spomína. A ona mu odvetila, prečo sa Nickyho nespýta sám. Boli sme prekvapení, že ešte žije!

Ako si spomínate na vaše prvé stretnutie?
Bolo to pri nakrúcaní vo Veľkej Británii. Na svoj vek bol mimoriadne zaneprázdnený, a tak nás zo začiatku bral trochu ako ľudí, čo mu rušia jeho kruhy. Po čase z toho vzniklo krásne priateľstvo, ale môj najsilnejší zážitok bol, keď zavítal do Bratislavy na premiéru filmu.

Ako na vás pôsobil ako človek?
V jeho prítomnosti ste cítili pokoj, harmóniu. Bol to absolútne dobrosrdečný, prajný, múdry človek. Rád rozprával, dokázal zabávať spoločnosť, mal taký typický britský humor.

Patrik Pašš s Nicholasom Wintonom. Foto: ARCHÍV PATRIKA PAŠŠA
Patrik Pašš, Nicholas Winton Patrik Pašš s Nicholasom Wintonom.

Ten prejavil aj pri odpovedi na otázku, prečo o zachránených deťoch nepovedal dlhéroky ani svojej žene. Odvetil, že každý chlap má pred svojou ženou nejaké tajnosti…
Na to svoje dlhé mlčanie mal viacero dôvodov. V prvom rade bol skromným človekom. Svoj čin považoval za niečo samozrejmé. Vedel o ľuďoch, ktorí potrebovali pomoc, a on im mohol a vedel pomôcť, tak to skrátka spravil. Hneď po vojne bol zase veľmi zaneprázdnený prácou na repatriáciách. Nuž a potom do jeho života vstúpila nová žena, ktorú spoznal v Červenom kríži. A viete, chlapi neradi vyťahujú pred manželkami veci z minulosti. Najmä keď v Prahe pred vojnou zažil aj krátky románik s istou Švédkou, ktorá mu pomáhala pri transportoch detí. Napokon sa však ukázalo, že to bola špiónka, ktorú naňho nacisti nasadili, aby zistili, o čo mu vlastne ide.

Pýtali ste sa ho, ako je možné, že vtedy tak dobre odhadol situáciu a nepodcenil riziko, ktoré Židom hrozí? Bola to predtucha?
Predtucha určite nie. Podľa mňa skôr profesionálna deformácia. Nicky bol obchodník, človek z burzy. Roky musel na základe určitých znakov predvídať, čo sa stane s tou-ktorou firmou. Svoje obchodné inštinkty len dokázal preniesť do inej oblasti života. Správne vyhodnotil, že situácia smeruje k tomu, že budú ohrozené ľudské životy.

Boli reakcie ľudí na celom svete na vaše filmy o sirovi Nicholasovi univerzálne?
Filmy sme postavili na príbehu a silnej emócii a úmyselne sme ich formovali pre široké publikum. Najviac nás teší, že oslovujú mladé a detské publikum. U mnohých divákov nastáva po premietnutí akýsi proces katarzie, odchádzajú z kinosály s predsavzatím, pocitom, že tiež musia spraviť niečo užitočné. Pán Svěrák tento pocit po premiére charakterizoval slovami „je to film, ktorý inšpiruje dobrom“. To však neplatí len pre film, ale v prvom rade pre celý Wintonov humanistický odkaz.

Inšpirovať dobrom. To je to hlavné posolstvo?
Nickyho základným krédom bolo, že „čokoľvek, čo je principiálne možné uskutočniť, sa uskutočniť dá, keď sa tomu venuje dostatok času a energie“. A sám nám hovoril, že je veľmi šťastný, ak aj v dnešnej dobe jeho príbeh inšpiruje ľudí k tomu, aby pretvárali svet a robili ho slušnejším.
Milan Čupka

Hlavné údaje o živote Nicholasa Wintona

  • Narodil sa 19. mája 1909 v nemecko-židovskej rodine, ktorá žila v Londýne. Judaizmus mal v nej zanedbateľný význam. Dokonca pre snahu o asimiláciu v Anglicku si rodina zmenila priezvisko Wertheimer na Winton a matka dala malého Nicholasa pokrstiť. Keď dospel, začal sa živiť prácou v oblasti bankovníctva.
  • V decembri 1938 ho chytil za srdce osud židovských detí v Československu, pretože rozpínavosť nacizmu bola čoraz nebezpečnejšia. V marci 1939 ich odletelo do Anglicka prvých 20. Neskôr nasledovali vlakové záchranné transporty. Dovedna dostal do bezpečia 669 českosloven­ských detí.
  • Mal ešte nachystaný transport s 250 deťmi, ale už sa ho nepodarilo vypraviť, pretože v septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna.
  • Počas vojny vstúpil do armády. Chcel slúžiť v letectve, ale mal slabší zrak, preto ho pridelili na administratív­ne práce.
  • Keď sa vrátil do Európy mier, zamestnal sa v Ženeve vo vtedajšej Medzinárodnej organizácii OSN pre utečencov. Neskôr pracoval v Medzinárodnej banke pre obnovu a rozvoj v Paríži, kde spoznal budúcu manželku. Grete Gjelstrupová bola o 10 rokov mladšia, pochádzala z Dánska.
  • Wintonovcom sa narodili tri deti. V období 1952 – 1956 prišli na svet dcéra Barbara a synovia Nicholas a Robin. Rodina sa usadila blízko Londýna. Winton odišiel do penzie, keď mal 62 rokov, potom sa venoval charite (pomáhal hlavne organizácii spravujúcej domy pre seniorov).
  • Svet sa dozvedel o jeho záchrane stoviek detí až v roku 1988 na televíznej stanici BBC. Winton sa dovtedy nikomu nezdôveril, čo šľachetné vykonal. Na stopu prišla až manželka, ktorá našla doma staré predvojnové listiny a odovzdala ich jednej historičke.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Nicholas Winton #Patrik Pašš