Len pár minút delí Katarínu Linczényiovú od momentu, keď dosiahne hĺbku deväťdesiattri metrov. Nepotrebuje na to kyslíkový prístroj, len vlastný dych. Slovenská freediverka leží na hladine oceánu, hlboko dýcha a relaxuje. Bokom idú pochybnosti, strach aj myšlienky. Existuje len prítomný okamih…
Keď porotca odráta minúty a povie: štart, do pľúc vdýchne päť litrov vzduchu a zanorí sa do hlbočiny. Obrovskou monoplutvou máva až do hĺbky štyridsať metrov, potom sa upokojí a necháva sa popri vodiacom lane tlačiť do ešte väčšej hĺbky voľným pádom. Keď dosiahne vytýčenú hĺbku, z terčíka odtrhne čiernu stuhu a po troch minútach vypláva na hladinu. „Je to ako znovuzrodenie, telo je hladné po kyslíku. Je to ako pohár dobrej whisky, ktorý vás nabudí, vyvedie z miery,“ hovorí o prvom nádychu dvadsaťdvaročná slovenská reprezentantka vo freedivingu, v hĺbkovom potápaní.
Freediving
- Freediveri súťažia v piatich disciplínach:
- Konštantná váha s monoplutvou je kráľovskou disciplínou. Freediver si nepomáha priťahovaním sa o lano, ku ktorému je pripútaný karabínou.
- Konštantná váha bez plutiev. Pláva sa bez plutiev prsnými zábermi a kopmi smerom nadol.
- Šplh po lane (free immersion). Potápači sa dostávajú do hĺbky a na hladinu rúčkovaním po lane.
- Variabilná váha. Potápača „stiahne“ do hĺbky závažie, späť pláva vlastnými silami.
- No limit. Potápač využíva závažie, ktoré ho zanesie dolu, a balón alebo druh výťahu, ktorý ho vynesie na hladinu. V tejto disciplíne dosahujú freediveri hĺbku 230 metrov na jeden nádych.
Freediver nemusí byť Superman s obrovskými pľúcami. „Každý dokáže bez akéhokoľvek tréningu, možno s trochou mojej pomoci, zadržať dych na štyri minúty. Skúste si to. Na hĺbkové potápanie stačí bežná kapacita pľúc, ktorá je u žien štyri litre a mužov šesť litrov. Tá sa, samozrejme, dá zväčšiť aeróbnymi cvičením, jogou, strečingom aj dýchacími cvičeniami, ktoré uvoľňujú hrudný kôš. Človek s veľkými pľúcami nemusí byť lepší freediver. Isteže, do pľúc dokáže nabrať veľa kyslíka, ale je dôležité, ako s ním bude narábať, ako vie zrelaxovať. Keď sme totiž uvoľnení, potrebujeme menej kyslíka,“ vysvetľuje. „Freediving ponúka nielen slobodu, ale aj sebapoznávanie. Freediver musí dokonale poznať telo, počúvať jeho signály.“
Foto: www.katarina.lincz.com
Na to, aby človek robil rekreačný freediving, nemusí mať drahé vybavenie. Stačí mu maska – potápacie okuliare, plutvy a šnorcheľ. „Súhlasím s talianskym freediverom Umbertom Pelizzarim, jedným z najväčších pionierov nádychového potápania, ktorý tvrdí: Prístrojové potápanie robíme, keď sa chceme pozrieť na svet okolo nás. Nádychové, keď chceme vidieť svet v nás,“ hovorí Katarína, ktorá sa spočiatku musela popasovať so súťažami. Hoci mala dobré výsledky, na prítomnosť ľudí, kamier, médií a rozhodcov si musela dlho zvykať. „Nadýchnuť sa a zanoriť na povel, nie vtedy, keď som bola pripravená, mi robilo problém. Prvé ponory som si vôbec neužívala, aj som si poplakala. Neskôr som si vyhodila z hlavy, že idem po medailu a zanorila som sa len s tým, že skúsim, čo to so mnou urobí.“
Bez liekov ani krok
Bratislavčanka Katarína sa s vodou skamarátila už v troch rokoch. Plávať ju učili mama aj otec, reprezentant jachtingu v bývalom Československu. „Okrem toho som jazdila na koni, robila som aikido, atletiku a tancovala som. Vodné športy, dobrodružstvo a cestovanie, ktoré sa s nimi spájalo, ma však vždy priťahovali najviac,“ spomína. Nekonečné hodiny dokázala sledovať dokumenty na stanici National Geographic. Na jej túžbe spoznávať nové krajiny majú zásluhu aj starí rodičia, ktorí žili päť rokov v Alžírsku.
Keď mala deväť, začala s prístrojovým potápaním. Prvý ponor so vzduchovou fľašou robila na ostrove Cyprus a hneď si potápanie zamilovala. V sedemnástich odišla do Egypta. Ako dobrovoľníčka projektu zameraného na výskum koralového útesu. V tom istom veku však ochorela a od jednej zo sestričiek si vypočula Jóbovu zvesť: „Do dvoch rokoch budete na vozíku.“
Autoimunitné ochorenie, istá forma reumy, sa Kataríne nekompromisne zahryzlo do kolenných kĺbov. Veľké bolesti lekári tlmili analgetikami, až sa od nich mladé dievča stalo závislé. Bez silných analgetík nedokázala ani zaspať. To obdobie sa spájalo s nemocničnou izbou, depresiami z toho, že nemôže byť taká aktívna. Bol to začarovaný kruh, ktorý nemala silu prekročiť. Dovtedy, kým nezačala s freedivingom.
„Sledovala som tréning freediverov v bratislavskom bazéne a túžila som plávať s tou obrovskou monoplutvou. Keďže tento šport nezaťažoval kĺby, mohla som sa pustiť do tréningu. Hneď od prvej chvíle som vedela, že je to niečo, čo ma napĺňa.“ Freediving ponúkol Kataríne aj zdravší životný štýl. Zbavila sa zbytočného stresu a zmenila stravovanie. „Každý ponor vyžaduje uvoľnenie, bez neho to nejde. Veľmi mi pomohlo, keď som začala jesť surovú a vegánsku stravu. Celé moje telo začalo fungovať inak. Ak však nie som v pohode a zbytočne sa stresujem, kĺby ma na to hneď upozornia.“
Idem do Afriky
V osemnástich sa presťahovala do Prahy. Chcela trénovať, ale na Slovensku chýbali príležitosti. Z Česka sa presunula do Egypta, potom nasledovala Austrália. Počas posledných dvoch rokov precestovala aj juhovýchodnú Áziu a Ameriku. Čo na to rodičia?
„Neboli nadšení, vlastne boli proti. Chceli, aby som študovala. To sa predsa tak u nás nosí. Musíme mať výborný prospech, ísť na najlepšiu strednú školu, na univerzitu, ktorá nám zabezpečí uplatnenie na trhu práce. Často som dostávala otázky, či mám na vysvedčení jednotky alebo dvojky, ale nikto sa ma neopýtal, či som šťastná, či ma škola baví a napĺňa. To som si uvedomovala už na strednej. V maturitnom ročníku som mala jasno: Pôjdem do zahraničia a raz budem študovať prírodné vedy. Vzdelanie si veľmi cením, len v tom období som vedela, že musím odísť, aby som na vlastné oči videla, ako funguje iný svet. Keď sa ma profesorky pýtali, na akú školu sa hlásim, povedala som: Na žiadnu. Idem do Afriky.“
V zahraničí sa živila rôzne. V predajni s akvaristikou vkladala rybičky do vrecúšok s vodou, čistila plachetnice v prístavoch, sprevádzala potápačov, neskôr sa stala inštruktorkou potápania. Dnes organizuje aj rôzne semináre o zvládaní stresu, na ktorých učí manažérov dýchať a relaxovať. Každý rok na inom mieste. „Rada by som mala domov, miesto, kam sa budem vracať. Momentálne to však nie je možné.“ Priznáva, že takýto spôsob života vzťahom nepraje. "Je to aj tým, že na vrcholový šport sa treba maximálne sústrediť. Momentálne nemám čas ani energiu na partnera, hoci po ňom, ako každý človek, túžim. Nefunguje ani, keď sú spolu dvaja vrcholoví športovci. Je to komplikované. Na cestách som väčšinou sama, ale už som si zvykla.
Bezpečný šport?
Napriek obrovským hĺbkam a chýbajúcemu technickému vybaveniu Katarína tvrdí, že freediving je bezpečný. „Navyše, k telu veľmi nežný. V detstve som si pri lyžovaní vykĺbila členky, a to teda bolelo! Nie je veľa vrcholových športov, ktoré nedevastujú zdravie. Hĺbkové potápanie sa vo vrcholovej forme dá robiť do vysokého veku. Svetová rekordmanka má viac ako päťdesiat rokov!“
Foto: www.katarinalincz.com
Najväčším nepriateľom v hĺbkach si je sám potápač. Aj Kataríne sa stalo, že podcenila situáciu. „Pred dvoma rokmi som sa sústredila na tréning konštantnej váhy, ktorá sa robí s monoplutvou. Asi po pol roku som sa prihlásila na disciplínu šplh po lane, v ktorej je však freediver oveľa pomalší. Spustila som sa do hĺbky 75 metrov. Keďže vo svojej disciplíne s plutvou som bežne robila 90 metrov, myslela som si, že to bude len taká rozcvička. Keď som potiahla za lano, takmer som sa nepohla. Postupovala som veľmi pomaly, lebo som nemala plutvu. Nebola som na to zvyknutá. Zľakla som sa, dostala som paniku, a tým som si poranila časť pľúc, ktoré začali krvácať. Len tak-tak som vyšla na hladinu,“ spomína na nepríjemné chvíle. Pol roka jej trvalo, než sa z toho dostala a mohla si túto disciplínu zopakovať. „Dovtedy sa mi vždy, keď som v hĺbke zatiahla za lano, ten nepríjemný moment vybavil.“
Keď mozog vypne
Nádejní freediveri sa obávajú, že v dôsledku hydrostatického tlaku ich v hĺbke potrápi nepríjemná bolesť uší a prínosových dutín. A preto vraj nie je nič výnimočné dať si prepichnúť ušné bubienky. „To je hlúposť. Bubienok potrebujeme a hydrostatický tlak, ktorý na nás v hĺbkach pôsobí, sa dá jednoducho zvládnuť technikami, ktoré freediveri ovládajú.“ Kataríne sa však bubienok raz roztrhol sám. „Medzi neoprénovú kuklu a ucho sa mi dostal vzduch. Bolesť som cítila už v hĺbke päť metrov, ale vzhľadom na veľkú rýchlosť som sa zastavila až v deviatich. To už bolo neskoro a pri otočke praskol.“
Mladej freediverke sa nevyhol ani obávaný black out, strata vedomia. „Mala som veľmi krásny ponor, ale nepamätám si jeho koniec. Keď som otvorila oči, okolo mňa bolo päť chlapov a dávali mi "pusu“. Nevedela som, čo sa deje. Black out sa stane, keď potápač prekročí hranicu toho, čo môže, čo dokáže. Aby organizmus chránil mozog pred nedostatkom kyslíka, vypne ho." Aj preto sa asi v tretine cesty nahor k súťažiacemu pridávajú ďalší freediveri. Podajú pomocnú ruku, ak by sa niečo prihodilo.
Foto: Elöd László
O bezpečnosť sa stará aj sonar. Pozorne sleduje súťažiaceho a keď zastane na viac ako päť sekúnd, lano, ku ktorému je priviazaný, obrovskou rýchlosťou vytiahne nahor. „Riziko dekompresie je minimálne, lebo nedýchame stlačený vzduch. S dekompresiou by som si lámala hlavu v obrovskej hĺbke alebo pri ponore s "výťahom“. Táto kontroverzná disciplína sa nazýva No limit. Závažie freedivera veľkou rýchlosťou dovezie do hĺbky, kde vypustí balón a ten ho obrovskou rýchlosťou vytiahne nahor. V tejto disciplíne sa dosahujú najväčšie hĺbky, rekord je 230 metrov, ja som išla len do hĺbky sto metrov."
Magická hlbočina to nie je
Život Kataríny sa delí na dni, v ktoré trénuje, a cestovateľské dni. Pred tréningom vstáva o ôsmej. Skôr ako sa naraňajkuje, medituje, dopoludnie trávi v posilňovni, tréning v bazéne dopĺňa mentálnymi cvičeniami. Spolu je to šesť hodín denne „Keď cestujem, netrénujem. Počúvam ľudí, pozorujem ich, ako pristupujú k životu. Veľmi sa mi páči v Austrálii, v Indonézii som mala príležitosť stretnúť sa s morskými nomádmi, život ktorých sa krúti okolo oceánu. Žijú s ním v symbióze.“
Aj Katarína si rada len tak zašnorchľuje s delfínmi či so žralokmi. V Austrálii, v Južnej Amerike, na súostroviach Bahamy či Azory. Nie je to nebezpečné? „Čo si väčšina ľudí predstaví, keď sa povie freediving? Magickú hlbočinu. Tento film je však ďaleko od skutočnosti, freediveri sa na ňom smejú. Ani Čeľuste nemajú s realitou nič spoločné. Žralok človeku len tak neublíži. Nehody majú surfisti, ktorých si žralok pomýli s uškatcom. Samozrejme, že namieste je opatrnosť a predvídavosť. Niektoré žraloky znesú prítomnosť na pol metra, sú ako mačiatka. Iné sú agresívnejšie, treba sledovať, ako sa zviera správa. Je to ako s ľuďmi,“ dodáva s úsmevom potápačka, ktorá do Bratislavy pricestovala z Kolumbie.
Na Slovensko prichádza raz, dvakrát do roka, ale mieni to zmeniť. „Chcem byť viac s rodinou a chystám sa prednášať aj na Slovensku,“ hovorí o svojich plánoch Katarína, ktorá sa vo voľnom čase venuje aj modelingu pod vodou. „Fotky pod vodou vyzdvihujú prirodzenú krásu. Spojenie mora a ženy je veľmi nežné. Voda všetko obmýva, všetkého sa dotýka,“ ukazuje fotky, na ktorých vyzerá tak, že v podmorskom svete sa narodila.
Výrazné tetovanie vraj modelingu neprekáža. „Každý obrázok na mojom tele vyjadruje určitý príbeh a filozofiu. Navrhujem si ich sama. Po smrti starého otca mi pribudla na hruď hrdlička, ktorej krídla sú v tvare srdca. Môj starý otec, architekt, bol milý, úspešný a šikovný. Spolupracoval na projektovaní Slavína. Mal otvorenú myseľ, kamkoľvek išiel, rešpektoval kultúru danej krajiny. Každé ráno, keď sa pozriem do zrkadla, mi ho táto hrdlička pripomenie.“
Katarína Linczényiová
Reprezentantka Slovenskej republiky v nádychovom potápaní sa narodila 4. januára 1993 v Bratislave. Je členkou tímu Apneaman so sídlom v Prahe. Drží všetky hĺbkové národné rekordy a v roku 2013 bola najlepšou ženou v disciplíne konštantná váha, kde dosiahla hĺbku 93 metrov. Jej rekord v disciplíne „no limits“ je hĺbka 100 metrov. Je inštruktorkou nádychového potápania, organizuje semináre o zvládaní stresu. Robí modelku pod vodou, nakrúca filmy. Slovák Jaroslav Blaško s Katarínou nakrúca dokument Na dno, samostatný veľkorozpočtový film o freedivingu z austrálskej produkcie pôjde aj v kinách.