Báječný život Agathy Christie, kráľovnej detektívok

K popularite knižiek Agathy Christie nepochybne prispeli skvelé adaptácie príbehov jej dvoch najslávnejších detektívov – drobného temperamentného Belgičana Hercula Poirota a na prvý pohľad naivnej a dobrodušnej starenky Jane Marplovej – z dielne britskej televízie ITV. Napokon, slovenský divák ich vďaka päťročnému až mantrickému opakovaniu tunajšej verejnoprávnej televízie v nedeľné popoludnie pozná už naspamäť.

V priebehu posledných mesiacov vyšlo nielen v britskej tlači množstvo článkov, pokúšajúcich sa priblížiť autorkin život a dielo zo všetkých možných perspektív. Pred pár dňami napríklad informoval The New Yorker o knihe obdivovateľky Christie, chemičky Kathryn Harkupovej A is for Arsenic: The Poisons of Agatha Christie. Podľa nej slávna spisovateľka, istý čas pracujúca v lekárni, poznala jedy a ich účinky lepšie ako predstavitelia dobovej medicíny a jej predstavy o ich využití boli mimoriadne kreatívne. O dôkladných znalostiach spisovateľky o strychníne sa svojho času zmienil dokonca i vedecký časopis Pharmaceutical Journal. K tomu, že práve travičstvo, nadobúdajúce tie najrafinovanejšie podoby, bolo „najobľúbenejším“ spôsobom jej vrahov ako zniesť obeť zo sveta, prispela, ako upozorňuje Harkupová, až neuveriteľná jednoduchá dostupnosť jedovatých látok či už v lekárňach, alebo obchodoch v prvých desaťročiach 20. storočia.

Na jar sa v Británii v ankete rozhodovalo aj za účasti hlasujúcich z viac ako stovky krajín o tom, ktorá z jej viac ako osemdesiatich detektívnych prác je najlepšia. Hlasovali aj mnohé slávne osobnosti. Medzi nimi boli herec David Suchet, ktorý sa pre divákov v posledných dvoch desaťročiach stal ideálnym predstaviteľom Poirota („loboval“ za Vraždy podľa abecedy), ale aj autorky detektívok, pre ktoré sa Agatha Christie stala inšpiráciou – Val McDermidová, Kate Mossová, ako aj Sophie Hannahová, autorka niekoľkých aktuálne aj u nás vydaných poirotovských pokračovaní.

Hlas ľudu poradie stanovil jasne, nech už je náš rebríček akokoľvek iný. Pred Vraždou Rogera Ackroyda a Vraždou v Orient Exprese – každá z nich priniesla v rámci žánru revolučné riešenia zápletiek – sa víťazom stala románová predloha úspešnej divadelnej hry známej v našich končinách pod názvom Desať malých černoškov – v západnej Európe uprednostňujú korektnejší názov „…a nakoniec nezostal už nik“ (získala 21 percent hlasov).

Ďalšou výraznou udalosťou „christieovského“ roka sa stala letná výstava Agatha Christie: Nedokončený portrét. Popri autorkinej podobizni namaľovanej v roku 1969 Oskarom Kokoschkom (jej vnuk Mathew Prichard ho doteraz verejnosti neukazoval, vraj by sa nemusela ľuďom páčiť), ukázala dosiaľ nepublikované fotografie z rodinného archívu. Vidíme na nich energické a živé dieťa i „odvážnu mladú ženu“ na kolieskových korčuliach, obklopenú priateľkami, či na surfe na juhoafrickom pobreží, čo asi nie sú aktivity, ktoré si spájame so ženami v prvých desaťročiach 20. storočia. Jedna z marketingových nálepiek, ktorá výstavu sprevádzala, sľubovala, že návštevníci uvidia tú stránku osobnosti Christie, ktorá je na míle vzdialená obrázku distingvovanej starej panej za písacím strojom, dôstojnej lady Agathy.

Čitateľov jej skvelého životopisu, ktorý písala pätnásť rokov (v slovenčine vyšiel vo vydavateľstve Tatran roku 1986 pod názvom Môj životopis), však takéto výjavy z jej súkromia určite neprekvapia. A to aj napriek tomu, že sama autorka sa v staršom veku uchyľovala k staromódnemu moralizovaniu – či už vo svojich spomienkach, alebo v samotných detektívkach, keď sa jej nestarnúce postavy ocitajú zoči-voči liberálnym šesťdesiatym rokom.

Vlastný príbeh ako detektívka

Autobiografia Agathy Christie, mnohými považovaná za jej najlepšie dielo, je jasným dôkazom, že to bola silná osobnosť, ktorá dokázala napriek dobovým konvenciám žiť plnohodnotne a mimoriadne zaujímavo a vynálezy modernej doby ako auto, lietadlo jej od počiatkov, v prvých desaťročiach 20. storočia, neboli cudzie.

Už ako dieťa rozhodne nespĺňala predstavy o tom, ako sa má správať mladá dáma vychovávaná v období konca vlády kráľovnej Viktórie, keď život ženy usmerňovali niekedy až komické normy. Napriek úzkostlivým obavám rodiny o jej zdravie bola aktívnou športovkyňou a rozhodne nepredstavovala typ viktoriánskej cintľavky.

Pre Christie sa však staré časy stelesnené jej babičkami stali zdrojom nostalgických spomienok. Práve poctou generácii jej starých mám je postava slečny Marplovej, ktorá síce očervenie pri vyslovení slova „členky“, no zároveň s neochvejnou istotou odhaľuje vraždy narúšajúce pokoj bukolického anglického vidieka. Z rovnakého princípu zločinu pod hladinou dokonalej anglickej idyly vychádza i iný populárny seriál, Vraždy v Midsomeri, a dovádza ho miestami do absurdných dôsledkov.

Bez ohľadu na spoločenské konvencie sa Agatha Christie rozhodovala vo svojom súkromí aj neskôr. Rozišla sa so snúbencom, ktorý jej chcel zabezpečiť život v prosperite, po krátkej známosti si vzala svojho prvého muža, dôstojníka vojenského letectva, Archieho Christieho, začala s ním od nuly a než sa jej narodilo dieťa, vystriedala niekoľko zamestnaní. O nejaký čas, hoci s veľkou bolesťou a s pocitom zlyhania, sa musela vyrovnávať s rozvodom, ktorý navyše prišiel len krátko po smrti milovanej matky.

Rovnako vytrvalo dokázala až do smrti mlčať o najväčšej záhade svojho života, spojenej s touto udalosťou – po hádke s manželom, ktorý následne odišiel z domu za milenkou a trávil s ňou víkend, zmizla na desať dní. Zúrivo po nej pátrala celá Británia. Našli ju v kúpeľnom mestečku Harrogate, v hoteli, kde sa do návštevnej knihy podpísala priezviskom mužovej milenky. Svoje fotky v tlači, ktorá o jej zmiznutí informovala, vraj nespoznávala. Lekári jej diagnostikovali stratu pamäti v dôsledku nervového zrútenia. Vysvetlenie tejto udalosti sa hľadá dodnes. Oficiálnu verziu potvrdzujú naozaj len letmé zmienky v jej vlastnom životopise. Hovoria o tom, že krátko po smrti matky a zistení manželovej nevery si nevedela spomenúť na svoje meno či na to, ako naštartovať auto.

Dramatickejšia je verzia, z ktorej vychádza aj známy film Agatha z roku 1979 s Vanessou Redgrave a Dustinom Hoffmanom v hlavných úlohách. Tvrdí, že Christie sa svojím zmiznutím rozhodla potrestať manžela a jeho milenku. Vo filme sa dokonca rozvíja nápad, že sa Agatha Christie chcela zabiť a pripísať svoju smrť na vrub práve im (proti filmu autorkina rodina ostro protestovala). No a, samozrejme, nesmieme zabudnúť na jednu časť legendárneho sci-fi seriálu Doctora Who, podľa ktorého Agatha stratila pamäť, pretože bojovala s mimozemšťanom.

Nech už to bolo akokoľvek, Agatha Christie sa rozhodla prekonať nešťastnú situáciu v osobnom živote cestovaním a zamierila na Blízky východ. Na svojich cestách – v meste Ur – sa stretla s archeológom Maxom Mallowanom, ktorý bol od nej o štrnásť rokov mladší, a spriatelila sa s ním. Keď ju požiadal o ruku, spočiatku pre veľký vekový rozdiel váhala. Nakoniec súhlasila a prežili spolu šťastný život, v ktorom nechýbali dobrodružné archeologické výpravy (z jednej z nich sa na všeobecné zdesenie svojich známych vracali cez ázijské republiky mladého Sovietskeho zväzu), úspechy v kariére oboch partnerov (Mallowan bol významný odborník na blízkovýchodné dejiny a autor niekoľkých rešpektovaných vedeckých publikácií) a napokon pokojná staroba.

Až na hranicu žánru

Rozhodnosť, energickosť a vlastne i odvaha, ktorá bola vlastná súkromnému životu Christie, poznamenala aj jej pôsobenie na poli detektívneho žánru. Písanie detektívok chápala predovšetkým ako výzvu vyskúšať si nielen svoje schopnosti, ale aj možnosti, ktoré jej poskytoval žáner. Inšpirovaná čítaním detektívky Záhada žltej izby Gastona Lerouxa a obklopená jedmi v lekárni, kde vtedy pracovala, napísala svoj detektívkový debut Vražda na zámku Styles (predchádzalo mu viacero neúspešných beletristických pokusov). Na slávnu Vraždu Rogera Ackroyda sa podujala, aby si overila realizáciu nápadu svojho známeho. Ten si chcel prečítať detektívku, kde bude vrahom detektívov pomocník, čiže watsonovská postava.

Za skúšku vlastných schopností považovala aj divadelné adaptácie svojich kníh – nad pokusmi, ktoré sa snažili spraviť z Poirota veľkého milovníka, už strácala nervy. Rovnako sa odhodlala aj na „serióznu“ prózu. Pod pseudonymom Mary Westmacott napísala šesť kníh, prvú v roku 1930. To, že ich autorkou je práve slávna Agatha Christie, sa jej darilo tajiť pätnásť rokov.

Odborníci na detektívku – a medzi nimi aj slovenský autor asi najrozsiahlejšieho diela na túto tému v strednej Európe (monografia Tajomstvo a vražda – model a dejiny detektívneho žánru) Tomáš Horváth – opakovane upozorňujú na skutočnosť, že Christie nezískala svoj titul „kráľovnej zločinu“ pre kvantum napísaných diel. Bolo to v prvom rade preto, že mala odvahu napnúť pravidlá toho, čo sa v detektívke smie, na hranicu únosnosti. S priam metodickou dôslednosťou sa pustila do overovania, čo je tu ešte možné z hľadiska logiky dopustiť – vražda schovaná medzi iné vraždy, viacerí páchatelia jednej vraždy, situácie, keď je vrahom sám rozprávač či nebodaj, v jednom prípade, aj sám detektív. Ako potvrdzujú znalci, vždy obstála, a to aj vtedy, keď v staršom veku, podobne ako Arthur C. Doyle, pociťovala k písaniu detektívok nechuť a opakovala vyskúšané schémy zo starších kníh.

Agatha Christie patrila k tým autorom a autorkám, ktorí odmietali vkladať do populárneho žánru umelecké ambície. Detektívka bola pre ňu sčasti remeslo, sčasti provokujúci logický rébus a sčasti rozprávka na dobrú noc pre dospelých, kde je zlo nemilosrdne potrestané. Tento možno skromný, a možno pragmatický postoj sa jej osvedčil. Pre milióny čitateľov sa jej meno stalo súčasťou nielen esencie britskosti, ale aj detektívky. Vo všetkých ohľadoch sa jej podarilo prežiť báječný život.