Slávnostne ju odhalili na dome na Heydukovej ulici v Bratislave, kde Grünhut žil. Pod tabuľou pribudli aj malé kamienky, ktoré sa podľa židovského zvyku dávajú na hroby. Pri tejto príležitosti prečítali tiež list, ktorý poslal z Izraela vnuk Arona Grünhuta: „Objasnením a vysvetlením činov môjho starého otca dláždime cestu ostatným, aby sa namiesto zatvárania očí pred trpiacimi vzchopili k činom a zmenili svet.“
Aron Grünhut vyrastal v Bratislave v ortodoxnej židovskej rodine. „Aj na neho sa vzťahuje to, čo na všetkých záchrancov, že kto zachráni čo len jediný život, akoby zachránil celý svet. Presný počet detí a celkovo Židov, ktorým pomohol, je ťažko presne vyčísliť,“ začína rozprávanie riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan.
Grünhut včas pochopil, čo Hitler plánuje
V 20. rokoch dvadsiateho storočia pôsobil Aron vo viacerých ortodoxných organizáciách. Bol vo vedení židovskej náboženskej obce v Bratislave, viedol židovské pohrebné bratstvo, bol členom predstavenstva židovskej nemocnice. Bratislava bola v tom období aj z hľadiska židovstva rozkvitajúce mesto. Židia boli uznaní ako národnosť.
So zachraňovaním začal už pred vojnou. Ako obchodník často cestoval po Európe, kde sledoval postupne sa zhoršujúcu situáciu. Včas pochopil, čo má Hitler v úmysle, a začal konať. Hneď po rakúskom anšluse sa podieľal na záchrane vyše dvadsaťčlennej skupiny židovských utečencov, ktorých vysídlili do Maďarska. V rovnakom čase dal vybudovať stanový tábor pre stovky Židov, ktorých zhromaždil pri Dunajskej Strede a zariaďoval ich cestu do Palestíny.
Odhodlaný pomáhať sa Grünhut skontaktoval so spolupracovníkom Nicolasa Wintona v Prahe. Slovenské deti pripojil k Wintonovmu vlaku, ktorý odchádzal z Prahy. „Mal päť synov. Aj cez nich vnímal potrebu urobiť čosi, aby budúcnosť židovstva, deti, zostala zachovaná.“
„Židovskí chlapci sa dostali už v júni 1939 do Londýna a vojnu prežili v Anglicku. Z tých chlapcov potom vyrástli aj svetoví rabíni,“ pokračuje Mešťan.
Začiatkom júla 1939 prenajal Aron dva riečne parníky Kráľovná Alžbeta a Cár Dušan, ktoré vyplávali z bratislavského prístavu. Na ich palubách cestovalo 1 365 židovských utečencov zo Slovenska, Maďarska, Rakúska a vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. V rumunskom prístave Sulina prestúpili na nákladnú loď a po osemdesiatich troch dňoch sa dostali do Haify, kde im Grünhut vybavil vstupné víza na územie Palestíny.
Potom sa vrátil do Bratislavy. „V období, keď už vrcholila príprava a aj realizácia protižidovských zákonov, pracoval v Ústredí Židov. Bola to jediná organizácia, ktorú Slovenský štát oficiálne povolil, a kde sa hľadali možnosti záchrany slovenských Židov,“ dodáva Mešťan.
Našiel sa človek, ktorý mu pomohol
Grünhuta v roku 1943 slovenské úrady zatkli a niekoľko mesiacov ho väznili v Ilave. Keď ho prepustili, ilegálne prešiel hranicu do Maďarska. V Budapešti žil pod falošným menom. Tam, na slovenskom veľvyslanectve, sa našiel človek, ktorý mu bol ochotný pomôcť a zachrániť ho. Neskôr dostal najvyššie ocenenie Židov Spravodliví medzi národmi.
„Samozrejme, bola tu neustála hrozba odhalenia, takže bol v spojení so silným židovským odbojom v Maďarsku. Podarilo sa mu ísť vlakovým transportom so židovskými utečencami do Iránu, potom do Damasku, odkiaľ bol presmerovaný do skutočnej cieľovej stanice Palestíny. Všetko sa muselo zakrývať, aby cesta nevzbudzovala pozornosť,“ spresňuje riaditeľ Múzea židovskej kultúry.
Po vojne žil v Izraeli, ktorý vyhlásil samostatnosť v roku 1948. Ani tu neprestal so svojimi aktivitami. Stal sa z neho predseda spolku bývalých Bratislavčanov žijúcich v Izraeli, bol správcom bratislavskej synagógy v Jeruzaleme. Čokoľvek sa týkalo slovenského židovstva v tomto štáte, súviselo s Aronom Grünhutom.
„Celý svoj život zasvätil tomu, ako pomáhať a ako zachraňovať. Zachraňovanie Židov predstavovalo obrovskú hrozbu, ich ukrývanie vtedy znamenalo zavraždenie nielen záchrancu, ale aj celej jeho rodiny. Predstavte si, že záchranca bol k tomu ešte Žid. Podľa mňa si však takúto otázku nikdy nepoložil. Nebral ohľad na seba,“ uzavrel Mešťan.