Človečenský štátnik Árpád Göncz

S prezidentom prvej demokratickej Maďarskej republiky Árpádom Gönczom odchádza spisovateľ, prekladateľ, intelektuál, politik. Bol štátnikom neopakovateľného osobného, ale aj príznačného stredoeurópskeho osudu, v ktorom sa zrkadlia dejiny tohto ťažko skúšaného priestoru v domácich aj európskych súvislostiach tak plasticky ako u málokoho.

13.10.2015 16:28
Árpád Göncz Foto: ,
Ľudia sa v Budapešti lúčia s bývalým maďarským prezidentom Árpádom Gönczom. (10. február 1922 - 6. október 2015).
debata (2)

Napriek všetkej protirečivosti takmer storočia, ktoré mu prišlo prežiť, napriek všetkým konfliktom, vojnám skutočným aj zápasom názorovým, napriek nepriazni dejín privátnych i tých veľkých, napriek svojim častým menšinovým postojom, ktoré nekopírovali väčšinu ani práve vládnucu koalíciu či moc, Árpád Göncz spájal. Spájal Maďarov doma a za hranicami, Maďarov so susedmi i so širším svetom.

Stal sa symbolom. Symbolom toho lepšieho, čo naše národy, štáty v strednej Európe, v poslednom štvrťstoročí predstavovali. V časoch historickej tranzície bol vynikajúcou „značkou” nielen Maďarska, ale celej strednej Európy. Na takúto značku sa však nestačí iba narodiť, podľa možností do dejinnej epochy, ba ani nie si veci len naštudovať. Treba si na ňu nažiť. Len tak, na základe toho neopakovateľného života, sa mohol takmer v sedemdesiatke stať prezidentom a zároveň zostať slobodným človekom. Ako dovtedy, ako potom, keď mu na prahu osemdesiatky mandát uplynul.

Kľúčové roky: 1956, 1989

Árpád Göncz patril k nemnohým vrstovníkom, čo sa už v mladosti aktívne a vedome rozhodli formovať osud svojej krajiny. Nie náhodou pri viacerých príležitostiach opätovne zdôrazňoval, napriek inak veľmi prísnemu metru na maďarské dejiny, že ak je naozaj na niečo hrdý, tak najmä na to, že za posledné polstoročie Maďarsko „iniciovalo dva svetodejinné procesy: roku 1956 a roku 1989“.

Pripomeňme už teraz, že pri obidvoch týchto historických zlomoch zohral významnú rolu aj Árpád Göncz, hoci s trochu protikladnými dôsledkami. Kým účasť v revolúcii v 1956 roku ho priviedla do väznice (bol odsúdený na doživotie), účasť na jej reparáte i rehabilitácii ho vyniesla na desaťročie do prezidentského kresla, čo bola isto iba malá satisfakcia za kruté väznenie (po šiestich rokoch bol na amnestiu prepustený) a mnohoročné perzekúcie. Ale, zopakujme si, veľká výhoda pre vtedy ešte Maďarskú republiku, keď sa jej prvým reprezentantom stal človek s takým krištáľovo čistým charakterom.

Obidve krajné skúsenosti však Árpádovi Gönczovi nezastreli zrak natoľko, aby sa nemohol reálne, bez emócií pozrieť na príčiny i dôsledky svojich verejných aktivít. Napriek zložitosti a protirečivosti čias zostal po celý život slobodným človekom odchovaným liberálnymi ideami. Aj preto nemohli byť často jeho postoje totožné s predstavami, ktoré reprezentovali politici jeho prezidentskej éry – József Antall takisto ako Gyula Horn, o Viktorovi Orbánovi ani nehovoriac. Aj vďaka Gönczovým štátnickým postojom sa však vtedy kredit Maďarskej republiky nemohol prekloniť do radikálnych polôh, hoci mal k nim niekedy nebezpečne blízko.

Proti reštaurácii minulosti

Napriek tomu, že Árpád Göncz si dostatočne užil spomínanej nepriazne osudu, bolo mu dopriate v hviezdnych hodinách svojej vlasti žiť naplno. Preto možno prijať jeho formuláciu, podľa ktorej Maďarsko v roku 1956 po prvý raz vo svojich novodobých dejinách „dôrazne zasiahlo do osudu Európy“. Lenže na to, aby Árpád Göncz mohol dôjsť k takejto axióme, musel prejsť neľahkou dejinnou skúškou, pri ktorej, ako sa zdôveril, nasal „do seba hrozne veľa strachov, úzkostí, utláčania, ktoré v krajine existovali“. A pri tom nasávaní pochopil mnohé, čo nejeden Maďar nedokáže dodnes analyzovať, reflektovať bez emócií či historických predsudkov a resentimentov.

Pochopil napríklad i to, že práve v dôsledku historických zvratov sa jeho krajina nedostala nikdy do situácie, „aby si sama pred sebou mohla vyjasniť svoje historické konflikty“. Pripomenul pritom svojim rodákom, že nestrávili Trianon, druhú svetovú vojnu, prenasledovanie Židov, nestrávili ani komunizmus, preto sú stále možné, hoci čoraz miernejšie či skôr latentnejšie, pokusy o reštauráciu minulosti.

Práve preto, že Árpád Göncz prešiel kadečím a nasal pritom do seba veľa strachov, úzkostí, práve preto tak nekompromisne, na štátnika zdanlivo akoby až príliš, začieral do maďarských historických rán, tráum a fóbií, vracal sa do minulosti, aby jej prostredníctvom upevňoval základy budúcnosti. Aj preto tak neúprosne analyzoval temer nerozuzliteľný historický uzol traumy Veľkého Maďarska či Uhorska, traumy, ktorá možno je už okrajová, hoci ešte stále vyvoláva deformované emócie. U politikov najmä. V časoch jeho prezidentovania, takisto ako neskôr či pred rokom 1990 to boli názory, ktoré vyslovovalo len málo maďarských liberálov. Árpád Göncz veľmi jasne, nedvojznačne.

Aj preto treba stále pripomínať generačné súvislosti, na ktoré suchá história rada zabúda. Pre pokolenie Gönczových rodičov a starých rodičov ich rodná zem, ich domov, bola maďarská, a, ako sám pripomínal, „to bola pre nich tá najsamozrejmejšia vec na svete… A bolo im ukrutne ťažké, ukrutne, vziať na vedomie, že to už tak nie je. Na smrteľnej posteli mi moja matka odkázala svoj sedmohradský dom, ktorý už odvtedy vystriedal ktoviekoľkých majiteľov a ktovie, či ešte stojí. Neporučila mi ho právne, len v polomrákotách, ale mi ho zanechala, lebo ma mala rada.“

Aj tento malý spomienkový segment veľmi názorne svedčí o tom, kde sú korene našich stredoeurópskych kŕčov a tráum, ktoré tak silne určujú, a neraz veľmi negatívne práve v slovensko-maďarskej relácii, aj stredoeurópsku či visegrádsku spoluprácu a spolunažívanie.

zväčšiť Árpád Göncz, maďarský prezident z rokov 1990 až... Foto: SITA/AP
Árpád Göncz Árpád Göncz, maďarský prezident z rokov 1990 až 2000, v utorok skonal vo veku 93 rokov.

Bytostný Stredoeurópan

Árpád Göncz bol možno jediný maďarský politik, a možno aj jediný politik v celom regióne, ktorý myslel v reláciách strednej Európy nezištne, úprimne a kriticky zároveň. Podčiarkujem: zároveň. Aj preto zrejme často uvažoval o strednej Európe ako o hmatateľnom geografickom pojme, ale aj ako o nehmatateľnom prežívaní strednej Európy, „ktoré je pre národy tohto priestoru vždy a všade iné, a predsa vo svojej inakosti jednotné a hmatateľné“.

Je len iróniou osudu, že práve Árpád Göncz mal byť svojho času, pri konštituovaní visegrádskej trojky na začiatku roku 1991, z tohto konštruktu vyradený či doslova vygumovaný, a to zásluhou vtedajšej vlády Maďarského demokratického fóra a jej premiéra Józsefa Antalla; dnes už to nie je dôvod tajiť, aj zásluhou česko-slovenskej strany sa tak nestalo, hoci na to bolo treba vynaložiť nemalú diplomatickú rafinovanosť. Iróniou osudu, ako vravím, je nepochybne to, že sa tak zaobchádzalo s bytostným Stredoeurópanom.

Banálna pravda o tom, že nikto nie je doma prorokom, sa však Árpádovi Gönczovi vracala ako permanentná satisfakcia v podobe najvyšších osobných preferencií u maďarskej verejnosti, ale aj v širšom stredoeurópskom priestore. Verejná mienka si zrejme predsa len dokázala uctiť aj kontinuitu názorov a stálosť charakteru.

zväčšiť Maďarský prezident Árpád Göncz počas audiencie... Foto: SITA/AP, PLINIO LEPRI
Árpád Göncz, Ján Pavol II. Maďarský prezident Árpád Göncz počas audiencie vo Vatikáne s pápežom Jánom Pavlom II. - na archívnej fotke z februára 2000.

Kresťanský, humanistický a ľavicový

Korene Gönczovej integrálnej osobnosti sa formovali vskutku kontinuálne, a pritom pevne. Nie každý totiž môže suverénne, a pritom vierohodne o sebe povedať to, čo Árpád Göncz: „Ako dvadsaťročný (dodajme, že poslucháč práva) som už mal organicky sformovanú politickú predstavu o tom, čo je demokracia, o roľníckej otázke, o otázke pôdy.“ A o niečo ďalej posúval túto hranicu ešte o dva roky dozadu, do roku 1940: „Zrejme som mal šťastie, že som už ako osemnásťročný mal vyhranený náhľad a vlastnú hierarchiu hodnôt.“ V jeho chápaní bol tento náhľad „bezpochyby kresťanský, humanistický a ľavicový“.

Toto boli teda základné piliere politickej, štátnickej, spisovateľskej, intelektuálnej, ale aj ľudskej, človečenskej koncepcie Árpáda Göncza. Toto bol étos, ktorý mu nikdy nedovolil uhnúť od nespochybniteľných humanistických princípov k deformáciám, na ktoré bol, a, žiaľ, je náš vek, nielen v Maďarsku či na Slovensku, taký bohatý.

Árpád Göncz si uvedomoval, že je nositeľom odkazu Istvána Bibóa, pokračovateľom jeho myšlienkového posolstva aj diela. Považoval ho za ľudového, liberálneho, sociálne, socialisticky zmýšľajúceho kresťana. Bibó bol preňho „človečenský človek“, a táto charakteristika má uňho priam autobiografickú paralelu. Nie nadarmo sa priznával, že sa stotožňuje s duchovným odkazom Istvána Bibóa. „Prijímam jeho pohľad na históriu,“ písal vo svojom vyznaní tomuto otcovi maďarského liberalizmu 20.¤storočia, „mám pocit, že mám právo hlásiť sa za Maďara, mám právo hlásiť sa k liberálnym tradíciám Európy a Maďarska, uznávať hodnoty demokratického socializmu a poučenia najprostejšieho náboženstva svetových dejín, ktoré sa dá zhrnúť v jedinom slove – láska.“

Integrálna aj integrujúca osobnosť

Árpád Göncz, tento autentický demokrat, humanista a kresťan, intelektuál aj politik, a najmä štátnik, vyšiel z prazdrojov maďarského národného, presnejšie ľudového prúdu. Toho prúdu, ktorý mal síce historickú pravicovú úchylku, ale mal najmä svoju humanistickú naliehavosť. V každom prípade prúdu rurálneho, ľudového, ak chcete, sedliackeho, až potom národného a nacionalistického.

Rovnaký vplyv však naňho mali aj autori v maďarskej literatúre a kultúre nazývaní urbánni, teda mestskí, inokedy charakterizovaní aj ako kozmopolitní. Syntéza, v maďarských pomeroch nie celkom zvyčajná, ktorú predstavoval Árpád Göncz, hovorí preukazne o historickej integrálnej osobnosti. Aj maďarská kultúrna a intelektuálna komunita, ale do istej miery aj politika bola a je totiž dodnes na rôzny spôsob rozdelená na ľudových a urbánnych, po slovensky – na pronárodných a protinárodných, svetoobčanov.

Skutočnosť, že Árpád Göncz, ktorý vyšiel z „protinárodných“ slobodných demokratov, z liberálnej strany, ktorú roku 1988 spoluzakladal, fakticky sceľoval celé Maďarsko, svedčí nepochybne nielen o mravných hodnotách prezidenta. Sám hovoril, že v tom zrejme zohrával rolu jeho „zmysel tak pre národný aspekt, ako aj pre liberalizmus“, symbióza onoho ľudového a urbánneho, ak chceme, symbióza v Gönczovom zosobnení veľmi presvedčivá, dôveryhodná.

Málokoho som v živote poznal, komu by tak z očí, tváre, gest, ale aj postojov, názorov vyžarovala dobrota, vľúdnosť, empatia, družnosť, solidárnosť, vždy podaná ruka pomôcť, viera v ľudskosť, služba bezbranným, ako to bolo u Árpáda Göncza. Ako spomínal pri nástupe do prezidentskej funkcie roku 1990, „možno mi pri prekonávaní všetkých tých peripetií bez väčších následkov pomohol môj optimizmus”, dodával, že dedičný, ale istotne vykúpený nezlomnou pevnosťou charakteru, ktorý predstavoval morálnu autoritu nielen v maďarských, ale aj európskych, ba svetových pomeroch. Takýchto štátnikov bolo a je v našich zemepisných šírkach menej ako málo. A budúcnosť nevyzerá ružovo.

Autor je predseda Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, literárny vedec, v rokoch 1990–1992 veľvyslanec ČSFR v Maďarsku.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Árpád Göncz