Komunistickí cenzori jej vyčítali, že spochybňuje hrdinský obraz sovietskych žien. Obvinili ju z pacifizmu a naturalizmu, čo bolo v tých časoch neprijateľné. Vyhadzovali jej na oči, že píše protivládne.
Prvý rukopis Alexijevičovej ležal dva roky vo vydavateľstve. Druhý, ktorý bol už vysádzaný, nariadili strážcovia propagandy hodiť medzi odpadky. Autorke hrozilo, že príde o zamestnanie.
„Ako môžete robiť v našich novinách s takými názormi, ktoré sú nám cudzie? A ako je možné, že ešte nie ste členka komunistickej strany?“ spomína na svojej webovej stránke, s akým nepríjemným ohlasom sa kedysi stretla.
Od slobody k neslobode
Obdobie výčitiek prežívala krátko pred rokom 1985, ktorý priniesol zmenu. S príchodom Michaila Gorbačova k moci sa zlepšilo prostredie v Sovietskom zväze a odmietnuté diela Alexijevičovej sa konečne dostali do kníhkupectiev.
Jeden mladý vojak s popáleninami sa pýtal, prečo zomiera – či za to, aby všetku ropu mal Abramovič, a či ju ešte všetku nemá.
Napriek tomu, že vtedy z Kremľa zavanula sloboda, spisovateľka sa nazdáva, že pre mnohých ľudí to bola zmena, ktorá ich zaskočila a v konečnom dôsledku sa s ňou nezžili. „Tak ako krajina nebola pripravená na rok 1917, nebola pripravená ani na perestrojku,“ povedala pre portál Vozduch. Nepriamo poukázala na to, že veľa ľudí postupne stratilo ilúzie a začali s nostalgiou spomínať na staré časy, v ktorých videli výhody socializmu bez ohľadu na život v neslobode.
V Bielorusku, kde žije, demokracia nevydržala dlho. Alexijevičová sa tak dostala z atmosféry slobody znovu do ovzdušia neslobody. Prezident Alexander Lukašenko, ktorý vládne železnou rukou už dvadsať rokov, prenasleduje kritikov svojho režimu.
Platí to nielen o predstaviteľoch politickej opozície. V nemilosti sa môže ocitnúť ktokoľvek zo spisovateľskej obce. Vrátane Alexijevičovej. Preto v roku 2000 emigrovala na Západ, ale po jedenástich rokoch sa vrátila do Minska.
Som „človek ucho“
Návrat do Bieloruska mal citové pozadie – podnety na tvorbu sa jej žiada získavať tam, kde zapustila korene. „Vrátila som sa, lebo potrebujem počúvať našich ľudí. Som takpovediac človek ucho. Moje knihy žijú z toho, čo som počula. Z rozprávania iných, z priameho kontaktu s bieloruským ľudom,“ poznamenala v roku 2013 podľa stanice Deutsche Welle, keď debatovala na frankfurtskom knižnom veľtrhu.
Mimo vlasti je o Alexijevičovú veľký záujem už niekoľko rokov, ale režim v Bielorusku sa k nej správa ako k neznámej autorke. „Nedostanem sa ani do televízie, ani do rozhlasu. Moje knihy sa u nás nevydávajú,“ podotkla vo Frankfurte.
Výnimočne sa nájde škola, ktorá ju zavolá na diskusiu so žiakmi, ale nikdy to nevyjde. Polícia má uši všade. Na druhý deň spisovateľke telefonujú zo školy a zrušia pozvanie. Výhovorky bývajú rôzne – napríklad vytopené priestory po prasknutí vodovodného potrubia alebo iná príčina havarijného stavu.
Každý má zodpovednosť
Alexijevičová prináša dôležité posolstvá nielen prostredníctvom kníh, v ktorých čerpá zo skutočných príbehov. Silné odkazy má aj jej rozprávanie. Často poukazuje napríklad na to, že zodpovednosť za zlé či až katastrofické smerovanie má každý jedinec v spoločnosti, čiže nielen tí, čo sú pri moci.
Keď sa obzerá za jednou z najhroznejších kapitol 20. storočia, vidí, ako sa infekcia nenávisti postupne rozširovala z malých rozmerov do obludnej podoby. „Nemci neboli spočiatku antisemitskí. Keď im hovorili, aby nechodili k židovským zubárom, išli práve k nim. A o desať rokov už boli tábory smrti,“ zdôraznila v rozhovore pre Vozduch.
Foto: Osobná webová stránka Svetlany Alexijevičovej
O zodpovednosti celého národa hovorieva aj v súvislosti s Lukašenkom. Podľa nej by ako politik nedospel do nedemokratického štádia, keby sa včas a dôrazne ozvala väčšina občanov.
Pripomenula aj tragickú éru v Sovietskom zväze. O príbehu z jednej zo svojich kníh porozprávala v debate, ktorej prepis zverejnil server Meduza. Vychádzala z námetu zo skutočnosti. Malý chlapec obdivoval svoju tetu, už nikdy v živote sa mu žiadna žena nepáčila viac ako ona. Keď nastala perestrojka, mama začala hovoriť o minulosti. Prezradila mu, že nádherná teta v roku 1937 udala vlastného brata. Odvliekli ho do gulagu, kde zahynul.
Keď teta ležala na smrteľnej posteli, synovec ju navštívil. Pýtal sa jej na rok 1937. Odpovedala, že bola šťastná, lebo milovala a bola milovaná. Pokračoval tým, čo povie na strýka Sašu.
„Nuž, skús nájsť v roku 1937 čestného človeka,“ poznamenala o období stalinských represálií. Alexijevičová v tejto súvislosti zdôraznila, že preto nemožno ukazovať prstom len na hlavných strojcov vtedajších tragédií. Nenávisť sa totiž šírila v celej spoločnosti: „Chcem povedať, že zlo nebol len Stalin a Berija,“ povedala, keď spomenula komunistického vodcu a šéfa tajnej polície.
Píše iba po rusky
Alexijevičová by bez problémov zvládla tvoriť v bieloruskom jazyku, ale v každej knihe zostáva verná ruštine. Túto reč považuje za nevyhnutný nástroj svojho písania. „V mojich knihách opisujem sovietsku históriu, sovietsku ideu. Táto idea hovorila po rusky, opísať sa dá jedine v ruskom jazyku,“ vysvetlila na frankfurtskom veľtrhu.
Navyše upozornila, že keď zbierala podklady, tak precestovala postsovietsky priestor, v ktorom zostala dorozumievacím prostriedkom ruština, čo ešte podfarbuje autentické výpovede.
Spisovateľka získala pred Nobelovou cenou za literatúru viacero prestížnych ocenení. Keď jedna cena bola spojená s finančnou odmenou 25-tisíc eur, ľahko našla odpoveď, ako použije peniaze: „Najčastejšie ich míňam na knihy. Kupujem hlavne svoje dielo Černobyľská modlitba a rozdávam ho.“
Foto: Osobná webová stránka Svetlany Alexijevičovej
Je totiž skeptická k využívaniu atómovej energie. Tvrdí, že ak Lukašenko chce postaviť jadrovú elektráreň, ľudia by mali pamätať na to, čo spôsobila katastrofa v Černobyli. O nešťastí v inej podobe písala v knihe Cínoví chlapci. Niekoľko rokov zbierala podklady o sovietskej vojne v Afganistane. Zhovárala sa aj s tými, čo neskôr bojovali v Čečensku.
„Jeden mladý vojak s popáleninami sa pýtal, prečo zomiera – či za to, aby všetku ropu mal Abramovič, a či ju ešte všetku nemá,“ pripomenula jeden zo smutných osudov v spomínanej debate. (Roman Abramovič, v súčasnosti známy hlavne ako vlastník futbalového klubu Chelsea Londýn, vtedy bohatol v biznise s ropou.)
Chystá knihu o láske
Doterajšia tvorba Alexijevičovej sa sústreďuje na utrpenie. Zatúžila preto ponoriť sa do opačného vnímania života. Prízvukuje v ňom, že je to večný súboj medzi dobrom a zlom. „Spoločnosť nebude nikdy úplne bezpečná. Môžeme ju urobiť len viac bezpečnou. A to jedine láskou,“ podotkla v rozhovore pre stanicu Svoboda.
Téma lásky bude dominovať v najnovšej knihe Alexijevičovej, ktorú dokončuje. Dielo vyjde s názvom Nádherný jeleň večnej poľovačky. Autorka prerozpráva príbehy mužov a žien rôznych generácií o láske.
„Doteraz som písala knihy o tom, ako sa ľudia medzi sebou vraždili, ako zomierali. Lenže to nie je celý život ľudstva. Teraz napíšem, ako ľúbili, ľúbia. Veď z lásky prichádzame na tento svet. Chce sa mi ľúbiť človeka. Hoci ľúbiť človeka je ťažké. Všetko je zložitejšie,“ zdôverila sa Alexijevičová na svojej webovej stránke.
Svetlana Alexijevičová
- Narodila sa 31. mája 1948 v Ivano-Frankivsku na Ukrajine (v tom čase sa mesto volalo Stanislav, premenovali ho v roku 1962). Otec bol Bielorus a matka bola Ukrajinka. Po demobilizácii otca z armády sa rodina presťahovala do jeho rodného Bieloruska. Žili na vidieku. Obaja rodičia sa živili ako dedinskí učitelia, rovnako ich predkovia.
Foto: Osobná webová stránka Svetlany Alexijevičovej
- Už ako školáčka zverejňovala verše a iné texty. V roku 1967 začala študovať žurnalistiku na univerzite v Minsku. Za tvorbu získala viacero vysokoškolských ocenení.
- Po dokončení štúdia dostala pracovné miesto v regionálnych novinách v Brestskej oblasti. Súčasne vyučovala vo vidieckej škole. Nejaký čas váhala – nevedela sa rozhodnúť, či bude pokračovať v rodinnej pedagogickej tradícii, alebo sa prikloní k žurnalistike. Zavolali ju robiť do denníka v Minsku, čím sa vyriešila jej dilema.
- Za svoj spisovateľský vzor označuje bieloruského autora Alesa Adamoviča. Jeho žáner nazýva románové svedectvo, pretože čerpal zo skutočných príbehov. „Presne tak vidím a počujem svet. Cez hlasy, cez detaily bytia. Takto je nastavený môj zrak a sluch. Cítila som, že potrebujem byť naraz spisovateľkou, novinárkou, sociologičkou, psychoanalytičkou, kazateľkou,“ objasňuje Alexijevičová.
- Autorské začiatky ako spisovateľka mala v niekdajšom Sovietskom zväze veľmi ťažké. Rukopis prvého diela Vojna nemá ženskú tvár ležal dva roky vo vydavateľstve. Druhá knižka Odišiel som z vidieka bola pomaly na ceste k čitateľom, lenže cenzori zničili vysádzaný rukopis. Vyčítali jej „nezdravý pacifizmus“ a „protištátne postoje“. Zmena k lepšiemu nastala s príchodom Michaila Gorbačova k moci v roku 1985, keď nastala éra perestrojky a glasnosti.
- Po uvoľnení režimu jej vyšli obe uvedené knihy. Vojna nemá ženskú tvár mala dva milióny výtlačkov a podľa románu vznikla divadelná hra, ktorá mala v moskovskom Divadle na Taganke skvelý ohlas a následne na mnohých scénach v celej krajine. Toto dielo prezýva román hlasov. Je o ženách z frontu, čo rozprávajú o vojne, o ktorej muži mlčia.
- V roku 1989 prišlo do kníhkupectiev jej ďalšie dielo Cínoví chlapci. Bolo výsledkom štyri roky trvajúcej práce. Cestovala za bývalými vojakmi a matkami padlých, ktorých osud sa spájal so sovietskou vojnou v Afganistane.
- Štvrtá kniha Zakliati smrťou je o ľuďoch, ktorí spáchali samovraždu, pretože sa nedokázali zmieriť so zánikom socializmu. Knižka sa stala námetom filmu.
- Černobyľská modlitba (piate dielo) opisuje život po katastrofe. Smutne známy výbuch v jadrovej elektrárni znamenal pohromu s ťažkými následkami. Autorka opísala život po tejto tragickej udalosti. Rozpráva príbehy ľudí, ktorí takpovediac zažili tretiu svetovú vojnu v podobe atómovej katastrofy.
- V súčasnosti dokončuje knihu, ktorá sa zameraním odlišuje od predchádzajúcich. Autorka zdôrazňuje, že sa jej žiadalo vyhnúť sa už utrpeniu svojich literárnych postáv. V diele Nádherný jeleň večnej poľovačky sú rozprávačmi muži a ženy rôznych generácií, ktorí sa zdôverujú o láske.
(čap)