Martin Uhrovčík býva v centre Bratislavy, kone a jazdcov cvičí v Záhorskej Bystrici a občas si odskočí na nakrúcanie filmu či reklamy. S filmom začal rovno z najvyššej priečky – spoluprácou s Hollywoodom. Rovnako rád však svoje kaskadérske kúsky predvedie deťom či návštevníkom rôznych podujatí. Čo je pre iných zábava, to je preňho práca.
Od Gladiátora po Štúrovcov
Jazdecké, šermiarske a kaskadérske skúsenosti ho priviedli k hlavným dublérskym úlohám, ale aj k menším hereckým rolám vo viacerých slovenských aj zahraničných filmoch. Nebezpečné pády, súboje a scény s ohňom nakrúcal na Kube, v Maroku, Rakúsku, Nemecku, Španielsku, Tunise, Taliansku, Česku, Maďarsku, Anglicku, Írsku či Škótsku.
„Každý film je, samozrejme, iný, ale spoločným znakom je profesionalita, filmový biznis má všetko vopred naplánované a dobre pripravené. Na Slovensku niekedy trvá, kým ľudia pochopia, že s odborníkmi šetria čas aj náklady – nakrúcanie ide hladko a vyzerá to neporovnateľne lepšie,“ hovorí Martin Uhrovčík.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Prvý veľký film boli Traja mušketieri, kde angažovali skupinu Borseus ako šermiarov „v pozadí“. Napokon účinkovali priamo s hercami a Martin Uhrovčík robil Charliemu Sheenovi dubléra. Zahral si s Gerardom Depardiem vo filme D'Artagnanova dcéra, v snímkach Dračie srdce, Gladiátor, Exodus či v rozprávkovom seriáli Princezná Fantagiro, ale aj v Štúrovcoch, v Legende o lietajúcom Cypriánovi, v Búrlivom víne.
Aký otec, taký syn
Martin Uhrovčík pri koňoch vyrastal, jeho otec založil v bratislavskej Petržalke jazdecký areál Slovana v Starom háji. „S koňmi sme aj bývali, priamo v areáli,“ usmieva sa. Otec cvičil kone, ktoré účinkovali vo vojenských filmoch aj v rozprávkach, syn cvičí aj iné zvieratá a aj seba samého.
Láska ku koňom sa však nedostala k slovu hneď, najprv si vybral štúdium a stal sa stavebným inžinierom. Až keď sa vrátil z vojenčiny domov, zmenil svoje životné smerovanie, a to dosť zásadne. „Do dvadsiatky mi vôbec nenapadlo, že budem robiť niečo ako otec, cvičiť zvieratá a že sa stanem kaskadérom,“ spomína.
Foto: Archív Martina Uhrovčíka
Na vojenčine bol kynológom a po návrate domov sa vrátil aj ku koňom. Pribudli tréningy historického šermu. Cez rôzne verejné vystúpenia sa so skupinou jazdcov a šermiarov dostal k filmu, so skupinou Borseus spolupracujú dodnes. Kaskadérske umenie sa zasa zrodilo v gymnastickej telocvični. „O kondíciu sa treba starať stále, inak to nejde,“ hovorí Martin Uhrovčík.
Pri otázke, či cítil niekedy pri práci strach, sa len usmeje. „Čím je kaskadérsky výkon ťažší, tým musí byť lepšie nacvičený. Do rizika nejdem, vždy ma učili, že bezpečnosť je prvoradá. A keby aj niečo nevyšlo na sto percent, o tom sa nehovorí…“
„Väčšinu toho, čo robíte, už pred vami robil niekto iný. Treba to len dobre odpozorovať, prispôsobiť svojim potrebám a pracovať na tom,“ prezrádza tajomstvo úspechu.
Trénuje ľudí, kone aj iné živé zvieratá. Ovce, kozy, mačky, prasatá, holuby aj kravy, vyratúva. Dokázal presvedčiť kozu, aby v reklame zožrala kyticu suchých kvetov, kravy, aby vôbec vošli do štúdia a nebáli sa svetiel, ale najťažšie sa vraj cvičia mačky. „S každým zvieraťom musíte stráviť určitý čas, aspoň týždeň, aby ste ho naučili hoci na jednoduchý úkon, ako je preniesť nejaký predmet z jedného miesta na druhé alebo dosiahnuť, aby sa zviera dalo hercom chytiť do náručia,“ vysvetľuje.
Svojho slávneho koníka Goverta však dokáže riadiť aj na diaľku, kôň môže pracovať s hercom, ktorý nikdy na koni nejazdil, presne podľa nacvičených pokynov a tréner už len z diaľky sleduje, či všetko beží podľa plánu.
Konská superstar Govert
Govert je frízsky kôň, pochádza z Holandska a jeho predkovia boli pred stovkami rokov ťažné kone určené na prácu. Dnes sú frizáci šľachtenou pýchou svojej stajne. Govert sa dostal k Martinovi Uhrovčíkovi vo veku troch rokov a prežili spolu desať rokov driny aj slávy.
Foto: Archív Martina Uhrovčíka
Govert je „konská superstar“, má rád publikum. Dá sa pohladkať, pekne sa pokloní alebo podá pánovi kopyto ako psík podáva labku. Pred škôlkarmi si ľahne a môžu po ňom skákať ako po trampolíne. Ale zvláda aj nebezpečné scény. Rád sa predvádza a má dokonca rád oheň, ktorého sa inak kone boja. „Vo viacerých filmoch spolu horíme, on od hlavy až po chvost. Ale vždy tak, aby sa nám nič nestalo, bezpečnosť človeka, ale aj zvieraťa je prvoradá,“ prízvukuje Martin Uhrovčík. „My s Govertom sme nehorľaví,“ smeje sa.
Foto: Archív Martina Uhrovčíka
Hoci pracuje s bičom, zvieratá nebije, bič používa ako predĺženú ruku, diaľkové ovládanie, lebo zviera sa musí zachytiť nejakého bodu, keď prijíma signál. Slúži teda ako anténa, nie ako zbraň. Toto povolanie sa neučí v škole, väčšinu ľudí k nemu privedie nejaký šport. Kaskadér musí byť pohyblivý a nesmie byť hanblivý, aby dokázal verejne vystupovať aj postaviť sa pred kameru. A Martin Uhrovčík hráva príležitostne aj divadlo. Aktivít má veľa, so zvieratami či bez nich.
Dokáže naučiť aj deti biť sa tak, že to vyzerá ako naozaj a pritom si neublížia – samozrejme pred kamerou. Alebo chodí deťom ukazovať zvieratá naučené, že sa ich môžu dotýkať. „Niekedy nám rodičia pošlú zajačiky či morčatá, že ich už doma nechcú, vraj u nás im bude určite dobre. A tak odchádzame s ešte väčším počtom zvierat, než sme do školy priniesli,“ hovorí s úsmevom. Ale ako vyzerá koza či ovca mestské deti poznajú často len z obrázkov.
Ako sa vraví, doma nikto nie je prorokom, a tak deti v otcových šľapajach nepokračujú, nenútil ich k tomu. Veď na to, aby bol človek v práci úspešný a spokojný, musí ju robiť rád sám od seba.