Rodák z Uhlísk na úpätí Štiavnických vrchov na vysokoškolské prijímacie pohovory zaspal. Sudičky však stáli pri ňom. Skúšobná komisia mala pre oneskorenca pochopenie. Preskúšala ho a Húska sa stal vysokoškolákom.
Húska patril do povojnovej generácie študentov, ktorej ambíciou bolo premeniť Slovensko na vyspelú krajinu. Mama chcela mať zo syna kňaza, otec tesár bol pragmatik a túžil, aby chlapec kráčal v jeho stopách. Sám mladík chcel byť horárom. Napokon všetko vypálilo inak. Ako šikovného študenta poľnohospodárskej univerzity si ho všimol akademik Emil Špaldon a pribral ho do svojho tímu projektujúceho sebestačnosť Slovenska vo výrobe obilnín.
Húska pri Špaldonovi dozrel v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo to obdobie, keď on a jeho rovesníci rozhýbali výskum, šľachtenie a výrobu v obdivuhodnom súzvuku. Výsledkom doteraz najsilnejšej generácie talentovaných vzdelancov, ktorí disponovali štedrými štátnymi zdrojmi, ale aj veľkou dávkou vedeckej a manažérskej invencie, bol explozívny rast úrod obilnín. Od konca šesťdesiatych rokov až po záver osemdesiatych rokov hektárové výnosy akcelerovali z dvoch na šesť ton.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa stal Jozef Húska riaditeľom Výskumného ústavu kukurice v Trnave. Bolo to obdobie, keď sa pozornosť sústredila nielen na šľachtenie výkonných hybridov, ale aj budovanie semenárskej základne. Podobne ako vo vinohradníctve aj v pestovaní kukurice hrali prím vo federácii slovenské vedecké a výskumné pracoviská. Až s odstupom času si možno uvedomujeme, akým mimoriadnym ľudským potenciálom disponovalo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov slovenské poľnohospodárstvo.
Po revolúcii sa Húska vrátil na akademickú pôdu. Muž, ktorý sa dovtedy zapodieval veľkými projektmi sebestačnosti, prekvapil kolegov, keď za jeden z prúdov transformácie označil rozvoj cestovného ruchu na vidieku prostredníctvom agroturistiky. „Schválili ju prednostne, ale s tým, že nie sú peniaze na nového pedagóga a keď som tento predmet navrhol, musím ho aj učiť,“ spomínal po štvrťstoročí Húska na zrod nového študijného predmetu.
Prednosťou Húsku bolo vizionárstvo. Správne odhadol, že krajina nemá potenciál produkovať len potraviny, ale aj čosi navyše, čo súčasníci dokážu oceniť nemenej ako samotné potraviny. Tým prehliadaným vedľajším produktom bol zážitok z degustácie jedál, aké vedeli pripraviť staré mamy, čoraz vzácnejší kontakt ľudí so životom na farme, salaši či živé prehliadky vinohradov a pivníc. Jozef Húska a paralelne s ním František Mach boli prvými, ktorí uvideli rozvoj vidieka a jeho zamestnanosti aj v cieľavedome organizovanej zážitkovej turistike. Kde ju hľadať? Nuž aj na Magna via, Veľkej ceste plnej zážitkov, ktorú Jozef Húska v Nitre na konci druhého tisícročia zakladal.
Húska sa ako vizionár prezentoval, keď poukázal aj na ďalšie alternatívy poľnohospodárskej výroby. Stál pri zrode prvej plantáže košikárskej vŕby a jeho životnou láskou sa stal amaranthus – láskavec. Upozornil na túto nepravú obilninu jednak ako rastlinu, ktorá dobre odoláva suchu a je cenným zdrojom bielkovín a celého spektra iných pre ľudský organizmus dôležitých látok. A tiež dal do pozornosti bioenergetické možnosti využitia tejto rastliny.
Kto bol a kto je Jozef Húska? Vedec, manažér, vysokoškolský pedagóg, človek s nadhľadom.