Jubilujúci filozof Teodor Münz: Dejinami nás vedie život

Ako ste sa dostali k filozofii?

Bol som v siedmej triede gymnázia, keď som si kúpil knihu od Samuela Štefana Osuského Prvé slovenské dejiny filozofie. Začítal som sa do nej, a hoci som ničomu nerozumel, ovialo ma z nej tušenie veľkého dobrodružstva poznania. Po jej prečítaní som bol už rozhodnutý: budem na univerzite študovať filozofiu. Mal som krásne predstavy: budem mať svet na dlani, budem mu rozumieť, všetko mi bude jasné.

Stalo sa tak?

Nie celkom. Do sveta, do bytia vidím stále málo, do človeka tým menej. Nikto ich nemá na dlani, lebo čím hlbšie do nich načierame, tým hlbšie majú dno. To je však už náš údel: začať a nikdy ani pri najväčšom úsilí nedokončiť. Nie z lenivosti, ale z nemožnosti. Vševedúcnosť si nevieme ani predstaviť, ale ideme za ňou ustavične. Nie sme na ňu stavaní, iba na nekončiacu sa cestu k nej.

Ako sa dívate na filozofiu – čím podľa vás je?

Prijímam charakteristiku, s ktorou som sa stretol dávno, že filozofia je znesamozrejmovanie samozrejmého. O všetkom mimo nás i v sebe môžeme zapochybovať, nič nie je isté. Naše istoty o čomkoľvek sú len zdanlivé, prvé kritické zapochybovanie o nich ich rozkýva. Filozofia je cesta od vedenia ku znevedeniu, od istoty k zneisteniu…

…no tým zároveň aj k hľadaniu lepšieho vedenia a väčších istôt?

Áno. Ale podľa mňa konečných istôt niet.

Obráťme kartu. Čo ste robil po skončení štúdia?

Mal som šťastie. Bolo to v roku 1950, zakladala sa Slovenská akadémia vied a umení a krátko po promócii som dostal ponuku stať sa pracovníkom Filozofického ústavu. Prijal som ju a zostal som tam štyridsaťdva rokov, až do dôchodku.

Čím všetkým ste sa zaoberali a ako si s odstupom dlhých rokov spomínate na začiatky v SAV v časoch, keď totalitný režim bol v „plnom rozkvete“?

Začínal som naozaj v období po Februári 1948 a spomínam si, že „zhora“ sme dostali príkaz vypracovať dejiny slovenskej filozofie. Pustili sme sa do toho, ja som sa zaujímal o osvietenstvo, spracoval som ho v mnohých štúdiách a vo dvoch knihách. Prvá, Náhľady filozofov malohontskej spoločnosti (1954) bola dogmatická, no za tou druhou, Filozofia slovenského osvietenstva (1961), si stojím dodnes. Ale spracovával som aj iné obdobia.

Mali ste pri skúmaní dejín slovenskej filozofie vôbec slobodu? Veď práve filozofia bola zvlášť pod ideologickým drobnohľadom.

Nemali. Marxizmus chápal dejiny filozofie ako dejiny boja materializmu s idealizmom, ale u nás žiaden materializmus nebol. Jeden dogmatický marxista nás za to nazval revizionistami a mali sme opletačky. Niektoré iné odbory boli na tom lepšie. Napríklad Psychologické laboratórium Filozofického ústavu (neskôr Ústav experimentálnej psychológie), ktoré patrilo určitý čas k nášmu ústavu, malo vo svojich výskumoch oveľa väčší pokoj a cenzúra tam nebola výrazne citeľná.

Počas celého pôsobenia v SAV ste prekladali nemeckú filozofickú literatúru a boli ste za to aj viackrát ocenený. Ako ste s touto prácou spokojný?

Áno, no to bola súkromná kapitola mojej činnosti, nepatrila do mojej pracovnej náplne v SAV. Ako prvú som preložil Feuerbachovu prácu Podstata kresťanstva (1954). Prekladanie sa mi stalo vášňou, prekladal som v piatok-sviatok, a tak som preložil dve ďalšie Feuerbachove diela, štyri Kantove, jeden výber z Fichteho, tri Hegelove diela, jedného Freuda, jedného Nietzscheho (druhého mám pripraveného) a ďalšie. Spolu je to pätnásť kníh a niekoľko desiatok štúdií.

Ako by ste charakterizovali pre vás najzávažnejšie problémy vo filozofii, ktoré vás stále znepokojovali a znepokojujú? Ktoré by to boli?

Musím sa priznať, že celý môj profesionálny život ma najviac priťahovali problémy teórie poznania, otázka uznávania a poznávateľnosti takzvanej vonkajšej, nezávislej skutočnosti.

Takže to je aj dôvod, prečo ste svoje dve ostatné knižky nazvali Hľadanie skutočnosti (2008) a Cesta za skutočnosťou bez metafyziky (2015)?

Určite.

Môžete povedať zopár slovami, o čo v nich ide? Naozaj máme hľadať skutočnosť? Kde? Nie je skutočnosť všetko okolo nás? Nie sme aj my jej súčasťou? Nejde tu skôr o to, že nevieme, aká presne je a že je našou úlohou ju skôr lepšie spoznávať?

Nepopieram, že skutočnosť je všetko okolo nás a že našou úlohou je ju lepšie spoznávať. To sa aj deje. Ja som sa len pokúsil ukázať, že ide o problém, ktorý dnešná filozofia už opustila ako neriešiteľný a že by sa dal riešiť spôsobom, aký som navrhol. A možno, že sa ukáže, že ani tento spôsob to neumožňuje, no budeme o poznanie bohatší.

K čomu ste dospeli vy?

Že naše poznanie skutočnosti je možné, ale len relatívne, historicky podmienené. Dokazuje to veda a technika, ktorá už storočia našu skutočnosť mení. Prináša nám to výhody, ale aj nevýhody. Dobro a zlo sú v našom živote nerozluční súrodenci. Dokonca sa menia jedno na druhé.

Iste. Z hľadiska filozoficky nezasväteného čitateľa je však spomínané dokazovanie zbytočné. Veď tú skutočnosť meníme aj my sami každý deň.

Áno, pretože veda i my sami v dennom živote stojíme na rovnakom stanovisku: nezávislá skutočnosť je poznateľná a meniteľná. Lenže spomenutá filozofia má ku každému nášmu kroku výhrady, ktoré tu nemôžem spomínať. Poviem len toľko, že aj ja som sa dal na stranu vedy a tohto čitateľa, riadiaceho sa filozofiou, ktorá ho udržuje pri živote už milióny rokov, na rozdiel od mnohých filozofov, ktorí keď opustia svoju pracovňu, opustia aj svoju filozofiu a prejdú na stranu nášho čitateľa. Len s pomocou jeho filozofie zdravého rozumu dokážu totiž prežiť. Filozofia, ktorá zastáva v teórii čosi iné než v praxi, za veľa nestojí. Je však dobrá na ukázanie toho, že jej cestou to nejde.

S tým možno len súhlasiť. Poznáme vás ako filozofa, ktorý nežije utiahnuto medzi štyrmi stenami, ale ktorý sa ako občan vyjadroval a vyjadruje aj k problémom našej doby. Ako sa pozeráte na našu dnešnú demokraciu?

Som rád, že ju máme, hoci kríva. Je to však celkom pochopiteľné. Dlhé storočia sme žili v diktatúrach, vo feudálnej, nacistickej, komunistickej a zrazu sme vhupli do liberálnej demokracie. To bol šok, spočiatku radostný, dnes už útrpný, lebo naša nepripravenosť naň už vystrčila rožky. Nedostatkov je veľa a nemusím ich spomínať. No učíme sa za pochodu a zároveň sme urobili aj skok dopredu.

Ako vnímate udalosti, ktoré sa melú okolo nás: imigrantská vlna, teroristi, hrozba svetového vojnového konfliktu?

Ide určite o celý komplex príčin, ktorý viedol k danému stavu (vojna v Sýrii, Iraku a inde), ale nebudem ich všetky vymenúvať. Uvediem len, že vlnu či vlny migrácie ovplyvnil aj fenomén globalizácie, ktorý prebieha po celom svete. Dochádza k obrovskému zvratu i v hlavách ľudí, zvratu, ktorý si vyžiada ešte mnoho utrpenia a aj krvi – ako doteraz každý veľký zvrat v dejinách. Človek sa zrazu stáva konzervatívnym, neprijíma rýchlo novoty, za ktoré prípadne aj bojoval, no život ho k nim núti a donúti. Svet sa zmenšuje, ľudstvo zväčšuje, farby ľudí sa miešajú, staré medze medzi políčkami sa stierajú, stávame sa svetoobčanmi v pravom zmysle slova. Myslím si, že nás nevedie dejinami nijaká nadprirodzená sila, tým menej sa vedieme my sami, ale vedie nás život, posledné slovo má on, ale často aj s veľkými nepríjemnými korektúrami. Tak to bolo s našou demokraciou a tak to môže byť aj v budúcnosti.

Veríte v možnosť trvalého mieru?

Nie. Po trvalom mieri túžime len preto, lebo máme trvalé vojny. Len ony nám robia mier hodnotou. Trvalý mier by bol by pre nás banálnou samozrejmosťou a nemal by nijakú hodnotu, ako ju nemá vzduch pre toho, čo sa ešte pre jeho nedostatok nedusil… O trvalom mieri sníval aj Kant, ale nádej naň je mizivá.

Napriek tejto neistote ste v živote aj šťastný?

Celý život som si myslel, že byť človekom je nešťastie. No čím viac o živote ďalej premýšľam a čím viac mnohým veciam nerozumiem, je mi blízke vyjadrenie nemeckého mystika zo 17. storočia Angela Silesia, ktorý – parafrázujúc ho – povedal: „I keď neviem s dostatočnou istotou, čím som, odkiaľ prichádzam a kam sa po smrti poberiem a v akom vesmíre vlastne žijem, cítim počudovanie nad tým, aký som šťastný a ako mi tieto neistoty neprekážajú.“ Moje pochybovanie a neistoty mi teda nebránia byť šťastný.