Jane Goodallová je podľa zoológov legenda. Hovorí sa o nej, že ak by osobnosti v oblasti ochrany prírody boli rockové hviezdy, Jane by bola Mick Jagger, Bob Dylan, John Lennon a Elvis v jednom. Na svet zvierat sa totiž začala pozerať celkom inými očami. "Keď som bola prvýkrát sama v Tanzánii, akoby som sa vrátila domov. Do Afriky som sa totiž zamilovala oveľa skôr, než som do nej prišla,” spomína Jane na júl roku 1960, keď navštívila rezerváciu Gombe v dnešnej Tanzánii po prvý raz. Vtedy mala 26, dnes má 82.
Plyšák Jubilee
Valeria Jane Morris Goodallová sa narodila 3. apríla 1934 v Londýne, jej sestra Judith v ten istý deň, ale o štyri roky neskôr. Otec dievčat, Mortimer Herbert Morris-Goodall, zasvätil život autám, na ktorých pretekal a podnikal s nimi. Mama, Margaret Myfanwe Joseph, písala knihy pod pseudonymom Vanne Joseph Goodallová.
Jane už v detstve fascinovali zvieratá. Okrem času, ktorý strávila so sliepkami, bola stále so svojím psom Rustym. "Zabývala som sa v kurníku a čakala som, až sa z vajec vyliahnu kuriatka. Inokedy som študovala húsenice meniace sa na motýle a nosila som si ich do postele,” spomína. Mala niečo vyše roka, keď jej mama darovala plyšovú hračku, vyrobenú podľa prvého šimpanzieho mláďaťa narodeného v londýnskej zoo. "Priateľky mojej matky sa nad darčekom pohoršovali a hovorili, že tá príšera ma bude strašiť v snoch.” Plyšák Jubilee sa však stal najmilšou hračkou Jane, ktorá ju sprevádzala na všetkých cestách do džungle. "Priznávam, že tohto vypelichanca mám dodnes,” hovorí s úsmevom.
V deviatich dostala pod stromček knihu Príbehy doktora Dolittla, ktorá v nej vzbudila túžbu ísť do Afriky. "Keď som o rok neskôr povedala, že chcem ísť do Afriky, všetci sa mi smiali. Len mama ma podporila a povedala mi: Ak skutočne niečo chceš, musíš tvrdo pracovať, nevzdávať sa a využiť príležitosť,” spomína Jane.
Zo sekretárky výskumníčka
Druhá svetová vojna priniesla do života Goodallovcov veľké zmeny. „Rodičia sa rozviedli a ja som sa s mamou presťahovala na pobrežie do mestečka Bournemouth. Po maturite v roku 1952 som si urobila kurz pre sekretárky. Vôbec ma to nebavilo, štúdium na vysokej škole som si v tom čase však nemohla dovoliť.“ Chvíľu robila sekretárku na Oxfordskej univerzite. Sen cestovať do Afriky sa začal napĺňať vďaka bývalej spolužiačke a kamarátke v roku 1957, keď spolu odišli do Kene na jej rodinnú farmu. "Rozhodla som sa, že tam zostanem a zamestnala som sa. Opäť ako sekretárka,” hovorí o svojich začiatkoch na africkom kontinente.
Na radu kamarátky zatelefonovala svetoznámemu antropológovi, archeológovi a paleontológovi Louisovi Leakeymu. "Ako kurátor Národného múzea prírodných vied v Nairobi mi ponúkol miesto asistentky. Takto som sa dostala aj na jednu z jeho výprav do Olduvajskej rokliny v Serengeti.” Keďže terénny výskum Jane nesmierne bavil, Leakey jej navrhol, aby sa pustila do štúdia skupiny šimpanzov v Tanzánii. "Hoci bolo takému projektu ťažké odolať, obávala som sa, že na seriózny vedecký výskum nebudem mať dostatočné vzdelanie a vedomosti. Leakey ma však presvedčil, že všetko, čo potrebujem, mám – túžbu po poznaní a pochopenie pre zvieratá.”
Foto: The Jane Goodall Institute
Ešte predtým, než Jane vycestovala, doktor Leakey založil s manželkou nadáciu. Keď vyzbierali dostatok finančných prostriedkov, ich zverenkyňa sa mohla vybrať skúmať šimpanzy. Nie však sama. Britská vláda, ktorá kontrolovala Tanzániu, trvala na tom, že Jane musí ísť do tejto krajiny len v sprievode inej osoby. A tak mladej výskumníčke robila niekoľko mesiacov spoločnosť jej matka.
Namiesto čísel mená
Do tropického lesa Gombe vo východnej Afrike sa plaví loďou po Tanganike, druhom najobjemnejšom jazere na svete. Mladé dievča z Anglicka sa na túto cestu vydalo v lete 1960. S nulovými vedeckými znalosťami a tréningom, len s notesom a ďalekohľadom na očiach. Počiatky vedeckej kariéry Jane boli neisté a jej výsledky mnoho odborníkov spochybňovalo.
Počas prvej expedície, ktorá trvala šesť rokov, Jane väčšinu času stanovala pri jazere Tanganika. Spočiatku s mamou, neskôr s malým tímom pozorovala najbližších príbuzných človeka. Trápili ju komáre, kobry a otravný hmyz. Musela čeliť zlodejským paviánom aj malárii. "Pol roka trvalo, než šimpanzom prestala prekážať moja prítomnosť. Dovtedy utiekli, aj keď som bola od nich pol kilometra.”
Foto: Hugo Van Lawick
Keď skupina šimpanzov prijala Jane medzi seba, zistila, že sa dokážu radovať, nudiť aj smútiť. Že vedia milovať aj nenávidieť. Mladá výskumníčka pozorovala, ako sa mláďatá rodili, ako ich matky vychovávali, ale aj to, ako najsilnejším vodcom tlupy ubúdajú sily a stávajú sa z nich chorí starčekovia. "Strata matky je pre malého šimpanza takým bolestným zážitkom, že sa dokáže schúliť do klbka, prepadnúť depresii a zomrieť,” vysvetľuje Jane podobnosť opíc s ľuďmi. Šimpanzy k nám majú skutočne blízko. Ich mozog má s naším spoločné najviac zo všetkých zvierat a DNA máme identickú na 96 percent. "Fascinuje ma premýšľať o všetkých tvoroch tejto planéty ako o bytostiach. Je samozrejmé, že my sme ľudské bytosti. A mala som vždy pocit, že okrem nás sú tu šimpanzie bytosti alebo psie bytosti. Zvyknem im hovoriť ona alebo on, za čo ma spočiatku kritizovali. Vraveli mi, že my ľudia sme iní, pretože máme osobnosť, rozum a emócie. Už ako malá som sa však od svojho učiteľa naučila, že to nie je pravda. Kto bol tým učiteľom? Môj pes, čierny oriešok Rusty,” hovorí Jane Goodallová, ktorá začala stavať hore nohami dovtedy zaužívané vedecké praktiky v africkej divočine.
Aká bola v tom čase? Naivná a hanblivá. Vedci ju nebrali seriózne, aj preto, že nemala vedecké vzdelanie. Hovorili jej geografická "covergirl”. "Nestarala som sa o to. Ak chcel niekto skúmať šimpanzy iným spôsobom, mohol to robiť. Ja som si to chcela robiť po svojom.” Ako prvá dala šimpanzom, ktoré pozorovala, namiesto neosobných čísel priliehavé mená, za čo si opäť vyslúžila od iných výskumníkov kritiku. Obviňovali ju z nedostatočnej objektivity a emotívnej nadviazanosti na skúmané objekty. "Prečo by som ich nepomenovala? Každému zvieraťu, ktoré som kedy mala, som dala meno – morčatám, zlatému škrečkovi, dokonca aj húseniciam. Keby mali šimpanzy len čísla, nepamätala by som si ich. Lepšie sa mi pracovalo s Davidom Graybeardom, tým, čo sa prvý osmelil, alebo so starou Flo. Učení páni z Cambridskej univerzity prevracali oči, ale jej tvrdenia vyvrátiť nedokázali.
Hoci nemala ukončené bakalárske vzdelanie, v roku 1962, počas svojho výskumu v Afrike, začala s podporou Leakeyho a vďaka udelenej výnimke študovať univerzitu v Cambridgei. V roku 1965 získala titul PhD. v odbore etológia.
S vetvičkou na termity
očas svojho pôsobenia v Gombe prišla Jane na to, že ľudoopy vytvárajú podobne štruktúrované spoločenstvá ako ľudia. Vďaka každodennému pozorovaniu poodhalila ich hierarchiu a spôsoby komunikácie. O šimpanzoch sa tradovalo, že sú vegetariáni. Jane to vyvrátila tvrdením, že sa živia aj mäsom a lovia malé cicavce. Ďalším jej objavom bolo, že používajú a vedia dokonca aj vyrábať primitívne nástroje. Hádžu polenami a kameňmi, vedia si vetvičkou čistiť zuby, na lov termitov používajú steblá trávy alebo upravené vetvičky.
Termity sú skutočnou lahôdkou nielen pre ľudí, ale aj zvieratá. Ich neobyčajne tvrdé príbytky sú však pre prípadných záujemcov doslova nedobytnou pevnosťou. Len v období rojenia, pri zásnubnom lete, ktorý prichádza vždy na začiatku obdobia dažďov, si môžu predátori – ľudia alebo zvieratá – prísť na svoje a chytať ich priamo počas letu alebo jednoducho pozbierať zo zeme. Šimpanzy z Gombe však prišli na to, ako si túto pochúťku obstarať vo všetkých ročných obdobiach. Z dlhej stonky trávy alebo tenkej vetvičky odstránia postranné vetvičky a listy, opatrne ju vsunú do niektorého zo vstupných otvorov termitiska. Termití vojaci sa k votrelcovi prirútia, hryzadlami sa zakliesnia do stonky a držia sa jej počas toho, ako šimpanz vetvičku vyťahuje z hniezda. Potom už stačí pretiahnuť stonku medzi zubami a šťavnaté sústo plné bielkovín prehltnúť.
Keď Jane Goodallová tento prevratný objav nadšene telegrafovala Leakeymu, poslal jej stručnú odpoveď: "Teraz musíme zmeniť definíciu nástroja, zmeniť definíciu človeka alebo sa zmieriť s tým, že šimpanz je človekom.”
Vedia byť aj kruté
Angličanka však pri výskume odhalila aj správanie šimpanzov, s ktorým stotožnená nebola – vedeli byť kruté a z dôvodu ochrany svojho teritória zabíjali mláďatá svojich nepriateľov. "Bola som veľmi prekvapená, že nie sú takí dobrí. Že sú ako my ľudia.” Výskumníčka sa dokonca ocitla aj v nebezpečnej situácii, keď na ňu zaútočil jeden zo šimpanzov. "Frodo raz prišiel ku mne, zhodil ma a postavil sa nado mňa. Rozbila som si hlavu o skalu a krvácala som. Po chvíli do mňa strčil a keby ma nezastavili konáre, spadla by som do rokliny.”
No práve na okamih, keď sa po rokoch Jane stretla so starnúcim šimpanzom Frodom, sa stal pre výskumníčku nezabudnuteľný. Dominantný svalovec vládol tlupe tvrdo päť rokov. Po rokoch prišiel pred dvere svojej ľudskej priateľky unavený bojovník s obrovskými bolesťami v bruchu. V dokumente Návrat do Gombe jeho vráskavá ruka s nežnosťou hladká tvár a viečka Jane.
Po sľubných objavoch National Geographic sponzoroval prácu Jane a vyslal svojich pracovníkov, aby zdokumentovali jej život. Do africkej Tanzánie sa vydal barón Hugo Van Lawick, ktorý sa do charizmatickej Jane zamiloval. V roku 1964 spolu založili the Gombe Stream Research Centre, do ktorého prichádzali študenti a iní záujemcovia asistovať pri pozorovaní šimpanzov. V rovnakom roku sa Jane a Hugo zobrali. O tri roky neskôr sa im narodil syn Hugo Eric Louis Van Lawick. Manželstvo sa skončilo po desiatich rokoch rozvodom a Jane sa o rok neskôr vydala za politika a riaditeľa národných parkov Tanzánie Dereka Brycesona. Po šiestich rokoch ich vzťah však ukončila Derekova rakovina.
Foto: Michael Cox
Pôsobenie Jane Goodallovej dávno presiahlo rámec vedy. Cestuje po svete, prednáša, venuje sa humanitárnym projektom. Svoje ideály a vízie lepšieho sveta posúva ďalej so skromnosťou a pokorou. Žije striedmo a nenápadne, pre pracovný zápal si často ani nevšimne, či jedla. Nezáleží jej na móde a ďalších materiálnych veciach. Vo voľnom čase prednáša, píše články a odovzdáva skúsenosti mladej generácii.
Foto: Frame X Frame Films ( Michael Ai
Jane sa podieľala na vzniku niekoľkých filmov o primátoch a napísala mnoho zaujímavých kníh pre dospelých aj deti (Cez okno: Tridsaťročné pozorovanie šimpanzov v Gombe, V tieni človeka, Štyridsať rokov v Gombe, Afrika v mojej krvi…), v ktorých pútavým spôsobom rozpráva o svojich zážitkoch. Bola pri zrode projektu adopcie šimpanzov, bojuje proti zneužívaniu ľudoopov v lekárskom výskume a ich lovu. Pomáha eliminovať chudobu, ochorenia a nelegálny obchod so slonovinou. Napriek vysokému veku stále cestuje. Dvakrát do roka navštívi aj svoje šimpanzy v Gombe. "Tu si dobíjam baterky,” dodáva.
Foto: Chase Pickering
Jane Goodallová na Slovensku
V roku 1977 založila anglická primatologička The Jane Goodall Institute. Jeho úlohou bolo podporovať prácu v Gombe a zvyšovať povedomie o šimpanzoch. Dnes pracuje inštitút v tridsiatich krajinách. Zaoberá sa výskumom, vzdelávaním a ochranou divokej prírody. V rámci inštitútu vznikol v roku 1991 environmentálny a humanitárny program Roots&Shoots (Korene a výhonky).
Foto: Jeff Orlowski
Deti a mládež v rámci svojich projektov pomáhajú ľuďom, zvieratám a životnému prostrediu, čím zmierňujú problémy vo svojich komunitách a zároveň sa učia žiť v mieri a harmónii s prírodou. Tento celosvetový projekt sa už zakorenil v 130 krajinách, o jeho implementáciu sa snaží aj Slovensko. Jane Goodallová navštívi Slovensko 16. mája. Jej prednáška odznie počas Medzinárodného filmového festivalu Ekotopfilm – Envirofilm v Bratislave v pondelok 16.5. o 17.30.