Ivan Krasko: Príťažlivý básnik noci a samoty

12.07.2016 07:00
Ivan Krasko
Ivan Krasko (12. júl 1876 - 3. marec 1958). Autor:

Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto), ktorého 140. výročie narodenia si pripomíname, je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a tvorcom najvýraznejšej slovenskej modifikácie európskeho básnického symbolizmu, ktorá má svoje miesto aj v jeho rámci.

Narodil sa v dedine Lukovištia (okres Rimavská Sobota) v roľníckej rodine. Študoval na zjednotenom protestantskom maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (slovenské gymnáziá boli v tom čase zrušené) a na nacionálne slobodnejších gymnáziách v Sedmohradsku (v dnešnom Rumunsku) – na evanjelickom nemeckom v Sibiu a na pravoslávnom rumunskom v Brašove, kde roku 1896 maturoval.

V rokoch 1900 – 1905 absolvoval štúdium technickej chémie na Českej vysokej škole technickej v Prahe. V Prahe sa zapojil do činnosti slovenského vysokoškolského spolku Detvan. Bohumil Haluzický o ňom napísal: „Janko Botto prišiel do Prahy ako dvadsaťštyriročný. Bol z nás všetkých študentov najvyrovnanejší a duševne najvyspelejší. Štúdium na maďarskom, nemeckom a rumunskom gymnáziu prinieslo nielen znalosť cudzích rečí, ale i širšie literárne obzory, doplnené čítaním francúzskej a ruskej literatúry…“ „Bol medzi nami akýmsi arbitrom literárneho vkusu, ‚estétom‘, ako sme ho označovali pre jeho literárne vedomosti a vždy pevne vyhranený kritický úsudok“. Ako svojho „najintímnejšieho priateľa“ z tých čias Krasko uviedol Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v rokoch 1901 – 1904 predsedom Detvana.

Po skončení štúdia pôsobil ako chemický inžinier v Čechách – v cukrovare v obci Klobuky v okrese Kladno (1905 – 1912) a v chemickej továrni v neďalekom meste Slaný (1912 – 1914). Počas pôsobenia v Klobukoch a v Slanom absolvoval tri semestre na filozofickej fakulte v Prahe a toto štúdium uzavrel začiatkom dvadsiatych rokov v Bratislave. V Slanom skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol patentovaný; prácu na treťom vynáleze prerušila prvá svetová vojna; napísal tam aj doktorskú dizertáciu z technickej chémie, ktorú obhájil roku 1923.

Udalosťou v Kraskovom živote, ktorá ovplyvnila aj jeho tvorbu, bol sobáš s Elenou Kňazovičovou z Dolného Kubína v novembri 1912, ktorý nasledoval po ročnom zasnúbení. V rokoch 1914 – 1918 bol narukovaný v prvej svetovej vojne. Po vzniku Československej republiky roku 1918 pracoval ako vyšší štátny úradník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a v Krajinskom úrade v Bratislave, stal sa poslancom Revolučného národného zhromaždenia a neskôr poslancom a senátorom Národného zhromaždenia ČSR za agrárnu stranu, v rokoch 1920 – 1925 bol podpredsedom poslaneckej snemovne. Roku 1938 z politických príčin požiadal o dôchodok. Od roku 1943 žil v Piešťanoch.

Tvorba

Začiatky Kraskovej poézie sa viažu k brašovským rokom. Prvú báseň uverejnil roku 1896 v časopise Slovenské pohľady, ktorého tradicionalisticky orientovaná redakcia mu inak nebola naklonená. Jeho ozajstným vstupom do poézie bol cyklus Lístok, ktorý vyšiel v časopise Dennica v októbri 1905 a v januári 1906 a ktorým nasmeroval svoju a slovenskú poéziu na vnútornú problematiku človeka.

Od začiatočných básní so znakmi folklórno-romantickej, parnasistickej a novoromantickej poetiky sa vyvíjal smerom k symbolizmu. Podstatu jeho básnickej tvorby tvoria dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), ktoré v nových vydaniach mierne rozšíril o nové básne. Zbierky skoncipoval v Klobukoch v období intenzívne pociťovanej samoty i jej prekonávania (aj protirečivého) vďaka stretnutiu s vytúženou ženou. Neskôr písal a uverejňoval nové básne iba ojedinele. Súčasťou jeho literárneho diela je niekoľko pozoruhodných lyrických próz a preklady rumunských poézie, najmä neskorého romantika Mihaila Eminesca, a dvoch esejí nemeckého symbolistu Richarda Dehmela.

Je aj autorom odborných prác z oblasti technickej chémie a historiografie. Chemické záujmy od dvadsiatych rokov vystriedalo najmä skúmanie dejín gemerských obcí Kraskova a Lukovíšť a bottovskej genealógie.

Plachý akord

(Sl. Ľ. L.)

Ivan Krasko

Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám.

Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu
papršlek do tmy srdca,
liek v hlavu boľavú.

Ach, niekde vedľa cesty,
u starých božích múk
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk…

Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen
zabudli ruky na mňa,
keď svitnul biely deň…

Len pocit ostal temný,
kýs’ bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.

Vzlyky nahej duše, vzlyky mladosti

O svojich veršoch v neskorej metapoetickej básni Vpísané do knižky venovanej generačnému kritikovi Františkovi Votrubovi výstižne napísal: „tieto vzlyky nahej duše, / tieto vzlyky mladosti“. Duša je základným priestorom Kraskovej lyriky. Pomenovanie „vzlyky“ poukazuje na duševné trápenie, na emocionálnosť a napätie. Pomenovanie „mladosť“ v spojení „vzlyky mladosti“ znamená, že skoro všetky svoje básne autor napísal v mladom či mladšom veku, ale naznačuje sa tým aj ich problémový okruh, v ktorom majú dôležité zastúpenie ľúbostné vzťahy.

Prívlastok „nahej“ v syntagme „nahej duše“ odkazuje na odkrytosť i nepokryteckosť a nechránenosť lyrického subjektu a nakoniec aj na to, že Kraskova lyrika predstavuje osobitý variant modernistickej nahej poézie. Pritom jej paradoxným špecifikom je, že sa v nej pri obnažovaní vnútra vo veľkej miere uplatňujú výrazové postupy zastierania, osobitne využité pri nepriamom vyjadrení lyrického subjektu (najmä autoštylizáciou, neurčitým osobným zámenom „niekto“, „ktos‘“, „čiesi“, čísi“ namiesto „ja“, „moje“, synekdochou typu „jedno srdce“, „dvoje mocných rúk“, treťou zámennou a slovesnou osobou, plurálom a i.).

Noc a samota, úsilie o kontakt

Pri uchopovaní Kraskovej poézie možno vyjsť z názvu jeho prvej zbierky Nox et solitudo. Druhá básnikova knižka Verše je vystupňovaním lyriky noci a samoty a súčasne prelomením ich kruhu. Pritom noc nie je u Kraska iba časopriestorom, ale aj symbolom. Názov s významovo vzájomne prepojenými pomenovaniami prináša základnú charakteristiku situácie lyrického subjektu. Nocou sú v prvej zbierke akoby prestúpené aj dni, sú takmer napospol hmlisté a daždivé. Obrazy noci a sivých dní vytvárajú ten istý symbolický komplex.

Noc je u Kraska aj symbolom vypätej duchovnej krízy intelektuála 20. storočia. Vystupňovanie krízy subjektu v zbierke Verše má i podobu dramaticky prežívaného nedostatku metafyzickej istoty a túžby po viere, marenej skepsou rozumu. Priestor lyrického „ja“ obsadzuje „chaos“, „dusná neurčitosť, šíra rozptýlená šedá hmla“. Lyrický subjekt ochromený skepsou, prežívajúci metafyzické trápenia ako existenciálne, trpiaci otrasením základov svojho kozmu, je vrhnutý k prvotnej neusporiadanosti, k počiatočnému beztvarému a rozptýlenému chaosu. Noc v rozličných obrazných modifikáciách s väčším či menším stupňom čiernej je vnútorný stav lyrického subjektu, jeho životný pocit, ako aj neznámo smrti a neodvratne sa blížiace strašné mravné účtovanie, zdroj veľkého psychického napätia.

Stavom lyrického subjektu i predmetom básnikovej reflexie je u Kraska aj samota. Spôsobuje ju stroskotanie vzťahov s inými, najmä s partnerkami a odlúčenosť od domova. Pritom lyrický subjekt manifestuje svoju bytostnú otvorenosť voči iným. Volanie osamoteného jednotlivca po ľudskej komunikácii, porozumení, dôvere, príchylnosti, láske možno označiť za podstatnú intenciu Kraskovej lyriky. Krasko nebol milovníkom samoty, ale jeho klobuckej samote vďačíme za jeho poéziu.

Záhady, askéza, pasivita a jej prekonávanie

Báseň ako úsilie o komunikačný kontakt, predznamenaná už autorovou juveníliou Lístok, sprevádza pocit smútku i trýzne zo straty spojenia, z nevysvetliteľného konania a nepochopiteľných komunikačných „skratov“, iracionálneho psychického zablokovania medzi najbližšími ľuďmi. Citové frustrácie majú pečať existenciálnych. Úsilie osamoteného jednotlivca o medziľudský kontakt neskôr umelecky výrazne artikulovala slovenská poézia druhej polovice 20. storočia.

Krasko priťahuje moderným problémovým uchopením záhad bytia, života, posmrtnej existencie, ľudského ducha, psychiky, ľudskej existencie, ľudského konania, interpersonálnych a partnerských vzťahov. Tieto záhady niekedy formuluje ako naliehavé nezodpovedané otázky. V partnerských vzťahoch problémom nie sú iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, prepadávajúci pasivite a skepse. Jeho charakteristickým znakom je hyperkritické spytovanie svedomia.

Jedným z riešení ľúbostnej frustrácie vo Veršoch je asketické umŕtvenie túžob. Lyrický subjekt napriek nezatajovanej vnútornej problematickosti sa však stretáva so ženou, ktorá uzdravuje jeho „chorú dušu“, mení jeho trpný vzťah k životu, napĺňa ho silou a odhodlaním na zápas. Partnerke a ľúbostnému naplneniu dáva básnik náboženskú auru. Skepse čelí postulovaním potreby intelektuálnej reflexie ľudskej situácie a poznaním mravnej povinnosti, imperatívom „ale život – žiť sa musí / pre človeka“. Činný postoj sa výrazne prejaví aj v básňach s nadosobnou, protimeštiackou a nacionálno-sociálnou tematikou, prerastá do vedomia mravnej povinnosti činov, odporu a vzbury.

Lyrický subjekt Kraskovej poézie je difúzny, dezintegrovaný, pasívny, ale aj ústretový, namáhavo hľadajúci i nachádzajúci svoju integritu a aktívny. V školskom prostredí boli dlhodobo uprednostňované Kraskove básne s nadosobným rozmerom, dnes sa žiada na tejto úrovni šírenia autorovej tvorby plne doceniť aj jeho subjektívnu lyriku.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.

Indikátory umeleckosti

Akceptácia Kraskovej poézie, ktorá je v zásade všeobecná, u mnohých vzbudzuje otázky, v čom spočíva jej pôsobivosť. Odborná odpoveď na ne sa nemôže uspokojiť iba s pohybom v tematickej rovine autorovej lyriky, žiada si relatívne komplexný hĺbkový štruktúrny prienik do nej. Vysoké estetické nároky na báseň, pozornosť jej umeleckej stavebnosti a sugestívnosti, neuspokojovanie sa s jej sezónnou platnosťou spájajú Kraska s úsiliami modernizmu.

Parnasistický priamy vzťah ku skutočnosti, úsilie o jej opis a čo najkomplexnejšie pomenovanie, s čím sme sa stretli u Hviezdoslava, vystriedal u Kraska náznak, ktorý možno sledovať na všetkých dôležitých úrovniach tvarovania jeho básne, najmä na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine (tri bodky, pomlčky, bodky, výkričníky). Pritom všetko, aj zvukové a interpunkčné tvarovanie, sa podieľa na význame. Tri bodky alebo pomlčky, aj viacnásobné, niekedy spojené s výkričníkom, sa ako neverbálne prostriedky často objavujú tam, kde lyrický subjekt už nemá síl vyjadrovať svoju tenzívnu situáciu slovami a sú miestami najväčšieho napätia.

Kraskove básne charakterizuje vysoká miera významovej neurčitosti, ktorá sa niekedy spája s frapujúcou vecnosťou a konkrétnosťou. K symbolizácii, ktorá je autorovým významným postupom, sa zvyčajne dopracúva metonymickou cestou, teda zvýznamňovaním obrazov okolia. Od významovej oscilácie medzi prírodným (najmä meteorologickým) a duševným postupne prechádza k vytváraniu samostatného fantazijného symbolického kontextu. Je výrazným atmosférickým lyrikom, ale aj básnikom intelektu a analytickosti, ktorá má aj nemilosrdný charakter, čím tiež predznamenáva významnú tendenciu v neskoršej slovenskej poézii.

Spevný verš, s ktorým prišiel Janko Jesenský, u Kraska nadobudol symbolistický charakter. Básnik prejavil výnimočný zmysel pre sémantiku zvukového tvarovania básne. Bohaté opakovanie výrazov má v jeho lyrike najmä náladotvornú a intenzifikačnú funkciu. V novej významovej funkcii využil daktylské a daktylotrochejské veršové rozmery a osemslabičnému trochejskému veršu vtlačil melancholický ráz. V niektorých básňach vychádza z biblických versetov. Funkčne využíva uvoľňovanie pravidelného verša. S jeho niektorými básňami sú spojené začiatky slovenského voľného verša.

Zo žánrového hľadiska jeho lyriku charakterizuje najmä pieseň, balada, žalm (modlitba), sonet, básnický list a báseň v próze. V jeho lyrickej, komornej balade sa k slovu dostáva subjektívna problematika jednotlivca. V rámci žalmických subžánrových rozmerov sa uňho uplatnil mesiášsky, kajúcny, žalospevný, zaklínací, vyčítavý, ďakovný a múdroslovný. Voľba básne v próze, ktorú uviedol do slovenskej poézie, korešponduje s odkrytou drsnou naliehavosťou vyjadrovaného.

V jeho lyrike nachádzame modernistický náboženský synkretizmus. Základ tvorí kresťanstvo s viacerými konfesiami i s kontroverznými momentmi, ale objavujú sa v nej aj predkresťanské rituály a prvky indickej náboženskej filozofie. Okruh evanjelických motívov prekračuje katolíckymi a pravoslávnymi (v jeho dvoch básňach sa objavuje motív Madony).

Pre utváranie jeho poézie mal popri domácej tradícii osobitný význam najmä český a francúzsky básnický symbolizmus.

Ján Zambor (1947)

Literárny vedec, básnik a prekladateľ, profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Debutoval básnickou knižkou Zelený večer (1977), naposledy sa predstavil zbierkou Dom plný neviditeľných (2014). Je autorom literárnovedných kníh Ivan Krasko a poézia českej moderny (1981), Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Preklad ako umenie (2000), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005), Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a najnovšej monografie Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016). Prekladá ruskú, španielsku a hispanoamerickú poéziu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Botto #slovenská moderna #Ivan Krasko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku