„Rodičia to mali jednoduché. Každé Vianoce som dostal lacnú drevenú paletu s vodovými farbami a bol som šťastný. Škoda, že mi vtedy nikto neporadil, ako mám s nimi maľovať. V pätnástich, keď som začal s olejovými farbami, precestoval som hodiny, aby som sa dostal k svojej predlohe – ku skalám, k starému hradu alebo jesenným stromom. Nikto ma neučil namaľovať zátišie hrušky a jablka alebo dvoch kvietkov vo váze,“ povedal Sekora v spomienkach na svoje detstvo v Královom Poli pri Brne. Tam sa 25. septembra 1899 narodil. Po smrti otca sa však s mamou a so šiestimi súrodencami presťahovali do Vyškova. Už na ľudovej škole ho fascinoval svet chrobákov. Spolu s motýľmi ich chytal a robil si zbierky, okrem toho športoval, čítal a kreslil. Svoje zážitky a postrehy si zapisoval a dopĺňal ich kresbami. Zošitok s názvom Moje pamäti, v ktorom je šesťdesiatdva vtipných kresieb a textov, sa zachoval dodnes. Práve vyšiel knižne vo vydavateľstve Albatros Media.
Maturoval až po vojne, v roku 1919. Na radu strýka, ktorý bol v Brne váženým právnikom, sa pustil do štúdia práva na Masarykovej univerzite v Brne. Na univerzite však vydržal len dva roky. Radšej než nad zákonmi trávil čas pri kreslení, v prírode a pri športe. Jeho prvým výtvarným mentorom bol maliar Vladimír Šindler, ktorému v zachovaných listoch píše o svojich pochybnostiach a chýbajúcom talente. No keď ako dvadsaťdvaročný poslal do redakcie Lidových novín v Brne svoje kresby, zakrátko sa stal členom redakčného tímu. Reportáže v športovej rubrike, ktorú mal na starosti, sprevádzal kresbami a karikatúrami. Nakreslil emblémy takmer všetkých vtedajších športových disciplín a začal mu vychádzať zábavný seriál O užitočnosti športu. Jeho hrdinami boli už vtedy zvieratá – králiky boxovali, kozy behali, ošípané skákali do výšky a kravy hrali tenis.
V rokoch 1929 – 1931 súkromne študoval kreslenie a maľbu u profesora Arnošta Hofbauera z Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe. Inšpiroval sa Mikolášom Alešom, Wilhelmom Buschom, Pietrom Brueghelom, Henrim Rousseauom a… Disneyho Mickey Mousom.
Štyri nohy, menší zadoček
Ferdo Mravec prišiel na svet v roku 1927, najskôr ako bezmenná postavička kresleného seriálu pre dospelých. Inšpiráciou mu bol Mickey Mouse, ktorého videl v jednom z parížskych kín. Tam mladého spravodajcu vyslala redakcia Lidových novín. Viac než swing, šíriaci sa ulicami Paríža, Ondřeja v tom čase uchvátilo ragby. Po návrate domov sa stal jeho nadšeným propagátorom, v prvom zápase bol rozhodcom aj trénerom oboch mužstiev. Z francúzštiny preložil a vydal pravidlá. V češtine sa dodnes používajú jeho výrazy ako „mlýn, mlynář či pilíř“.
S kreslením na prvý pohľad jednoduchého chrobáka to však bolo zložitejšie. Genézu kresleného humanoida z mravca lesného opísal ako ťažkú prácu: „Vedel som, že to bude mravec, ale nerátal som s tým, ako zle sa bude kresliť. V trojuholníkovom tvare hlavy nebolo na tvár a oči veľa miesta. No práve tvár hlavného hrdinu musela žiariť, musela viesť celý obrázok. Rozhodol som sa preto pre veľký biely priestor pre ústa, veľké oči a guľatú hlavu,“ vysvetlil autor. Ani trup mravca nevyzeral na papieri dobre. Zjednodušil ho tak, že pospájal tri guľôčky. Miesto šiestich nôh nakreslil štyri a zadoček trochu zmenšil. Čiernu figúrku na záver oživil červenou šatkou s čiernymi bodkami a obul do žltých topánok.
Zo stránok časopisu Pestrý týden putoval do Lidových novín a odtiaľ do kníh. Ferdo Mravec bol skutočný hrdina. Vedel používať laso a krotiť lúčne koníky, nebál sa loviť divoké vošky aj prežiť románik s krásnou, ale povrchnou Lienkou. No najmä – nechýbal mu humor. Ferdo Mravec hovoril pôvodne vo veršoch, neskôr dostal komiksovú podobu. Až v roku 1936 ho knižne vydal nakladateľ Josef Hokr. Kniha Ferda Mravenec mala taký úspech, že o rok neskôr vyšla druhá – Ferda Mravenec v cizích službách a o ďalší – Ferda v mraveništi. V roku 1962 vyšli všetky tri pod spoločným názvom Knížka Ferdy Mravence.
Vlastnej knihy sa v roku 1939 dočkal aj menej šikovný kamarát Ferda Mravca – Chrobák Truhlík, ktorý „všetko vedel a všade bol“. Ľudský rozmer tohto chrobačieho hrdinu, ktorý mal aj chyby, bol deťom sympatický a označenie Chrobák Truhlík dokonca zľudovelo.
Hrdina v divadle aj vo filme
Ferdo Mravec sa stal kultovou postavičkou, ktorá sa ocitla na školských aktovkách, peračníkoch, pastelkách či hrnčekoch. Mnohé deti príbehy o Ferdovi pritiahli k entomológii, vede o hmyze.
V roku 1943 vznikol desaťminútový film pod taktovkou režisérky Hermíny Týrlovej, prvý český film vytvorený animáciou bábok s drôtenými kostrami, neskôr sa režisérka podpísala aj pod rovnomenný bábkový seriál. O nakrútenie kresleného seriálu sa istý čas usiloval tvorcov syn Ondřej Sekora mladší, ale Československá televízia oň záujem nemala. Napokon uzavrel zmluvu s nemeckou spoločnosťou European Cartoon Production a v 80. rokoch minulého storočia vznikol cyklus televíznych Večerníčkov. Ferdo Mravec a Chrobák Truhlík sa stali hlavnými postavami baletu aj opery v Prahe a v Brne. V Štátnej opere v Banskej Bystrici je od začiatku roka v repertoári baletné predstavenie Ferdo Mravec, rozprávku s rovnakým názvom naštudovalo aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Foto: Archív ČT
Kritika Hitlera
V tridsiatych rokoch sa Ondřej Sekora, ktorý sa presťahoval spolu s redakciou Lidových novín do Prahy, venoval karikatúre. Nevynechal ani ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera. Proti výstave v Mánese a nelichotivým obrázkom nacistického vodcu protestovalo nemecké veľvyslanectvo. "Keď je Nemecko proti obrázkom, ktoré zosmiešňujú ríšskeho kancelára, prečo dovolia Hitlerovi, aby sa dal fotografovať?” bránil sa Sekora.
Prenasledovanie Židov sa však nakoniec dotklo aj ilustrátora. Kvôli pôvodu svojej druhej ženy Ludmily Roubíčkovej, ktorá bola dcérou židovského obchodníka, musel na jar 1941 opustiť redakciu Lidových novín. Vylúčenie zo Zväzu českých novinárov vyrieklo verdikt aj nad novinárskym osudom Sekoru. Nikto, kto nebol jeho členom, nemohol pracovať ako novinár.
Sekorovci prežívali len vďaka nakladateľovi Hokrovi, ktorý autorovi vyplácal zálohy na budúce reedície kníh o Ferdovi Mravcovi. Napriek tomu, že nebolo isté, či vôbec k ich vydaniu dôjde. Nad Sekorovcami visela aj hrozba koncentračného tábora. Aby sa jej vyhli, Ondřej dal pokrstiť svoju ženu aj syna a uzavreli cirkevný sobáš. Žiaľ, nepomohlo to. Ludmilu odviedli do Terezína, on putoval do pracovného tábora Klein Stein. O syna Ondřeja, ktorý ešte nemal štrnásť a podľa norimberských zákonov nemusel nastúpiť do tábora, sa starala babička. Ohrozený však stále bol, lebo veková hranica sa v skutočnosti nedodržiavala.
Ferdo v službách režimu
Rok a pol strávený v poľskom tábore Klein Stein a nemeckom Osterode Ondřej Sekora podrobne opísal v denníku, na ktorý nadväzujú ilustrácie v skicári. Neodradil ho ani každodenný boj s nedostatkom miesta na tvrdých drevených pričniach, život medzi zapáchajúcimi kalužami moču, bez svetla, v zime, v prievane a v neistote. Aj v týchto podmienkach hrá Ondřej divadlo, kreslí, maľuje portréty, číta Maupassanta v origináli a píše denníky. Nesťažuje sa v nich, len zachytáva a vtipne glosuje realitu.
Unikátne denníky sprístupnili pozostalí rodinní príslušníci. Pod názvom Deníky Ondřeje Sekory 1944 – 1945, vyšli na jar v tomto roku. Na obrázkoch, ktoré prinášajú ojedinelé svedectvo o živote v pracovnom tábore, sú jeho spoluväzni, medzi nimi aj herec Oldřich Nový, s ktorým nacvičili bábkové predstavenie – s bábkami zo zemiakov. Knihu dopĺňajú korešpondenčné lístky a listy, ktoré posielal manželke a synovi.
Ondřej a Ludmila vojnu prežili, ale pobyt v pracovných táboroch sa podpísal na ich zdraví aj psychike. Ilustrátor a vynikajúci rozprávač rezignoval na spoločnosť dospelých a venoval sa najmä deťom, ktorým hral bábkové divadlo a viedol s nimi besedy. Keďže Lidové noviny Sekorovi zamestnanie neponúkli, prijal miesto redaktora v denníku Práca. V tom čase sa podieľal na vzniku satirického týždenníka Dikobraz, ktorému vymyslel názov, a ktorého bol aj šéfredaktorom. Keď prešiel v roku 1948 do rúk komunistickej strany, Sekora sa vrátil k detským knihám. Nová diktatúra však neobišla ani jeho.
V roku 1949, už ako šéf Knižnice pre najmenších Štátneho nakladateľstva detskej knihy (dnes Albatros) napísal knihu O zlém brouku Bramborouku s podtitulom O mandelince americké, která chce loupit z našich talířu… O dva roky neskôr propagovala kolektivizáciu poľnohospodárstva ďalšia jeho kniha – O traktoru, který se splašil. Rovnako aj Ferdo Mravec vstúpil do služieb nového režimu. Zo zábavného chlapíka sa v päťdesiatych rokoch na stránkach detského časopisu Mateřídouška stal propagátor a budovateľ socializmu. V knihe Ferda Mravenec ničí škůdce přírody z roku 1951 dokonca strieľa motýľov, nemilosrdne vraždí húsenice a zvoláva mravcov na stavbu školy, kde sa majú všetci chrobáci preškoliť, aby boli svorní a silní… Zideologizované pokračovanie príbehov Ferda Mravca vyšlo v roku 1954 pod názvom Mravenci se nedají, úpravy sa dotkli aj vydaných knižiek. Pôvodný tábor mravcov sa musel obísť bez skautských uniforiem, do knihy sa dostal aj poplach a rozdávanie plynových masiek, výhody stavebnej mechanizácie, pracovná súťaž či totálna mobilizácia hmyzu.
V roku 1952, aj pre nezhody so šéfredaktorom, Sekora nakladateľstvo opúšťa a pracuje na voľnej nohe. Jeho väznením podlomené zdravie trápila reuma a astma. V roku 1961 začal trpieť poruchou reči, o tri roky neskôr, po mŕtvici, prestal pracovať. Ondřej Sekora zomrel 4. júla 1967 v Prahe. Zostalo po ňom dvadsaťpäť kníh pre deti a ilustrácie štyroch desiatok kníh iných autorov.