„Rátame hodiny, kedy už budeme s naším milým väzňom," píše v liste v máji 1893 rodine do Starej Pazovy vo Vojvodine Ida Hurbanová, Vajanského žena, aj o tom, ako s dcérou Vierou a so synom Vladimírom nastupujú na rýchlik. „Milý môj!“ informuje zase manžela o pocitoch mladej rodiny, „Deti sú už celé zjašené. Viera hovorí, že ona ani nevedela, že sa tak tešiť vie!“ Vajanský si vtedy odpykával ročný trest v segedínskom žalári.
Rodina vtedy častejšie prežívala krušné časy v odlúčení od manžela a otca, ktorý navyše aj často cestoval do zahraničia. Ale zvládala to hrdinsky. Napriek tomu, že väznenie v Segedíne bolo prvé, najdlhšie a najtvrdšie. „Je to tu strašne prísno a neľudsky. Um hlivie,“ uvádza Vajanský v liste zo 6. marca 1894. Ešteže Stará Pazova, kde vtedy žili jeho dvaja bratia i s matkou, nebola až tak ďaleko.
Celkom iné pomery vládli vo väznici v Banskej Bystrici, kde mu spolu s ďalšími dvoma desiatkami odsúdených národovcov na prelome rokov 1900 a 1901 odmeriavali šesťmesačný trest. „Drahí moji, sedíme zdraví. Ja s Mudroňom, Šoltésom a Halašom v jednej cele, jasnej a suchej. Dula sedí so Škultétym, dvaja len… Večer sme jedli pečienku a plnenú papriku,“ vykresľuje takmer väzenskú idylku. Spoluväzeň, novinár Eugen Andreánszky Vajanského opísal: „Tichoduchý idealista, ktorý sa oduševňuje za všetko krásne, dobré a vznešené, mimoriadne dobrodušný človek veselej letory, ktorého všetci milujú.“
Súdoček vína sa povoľuje
Vo Vacove, mestečku pri Dunaji severne od Budapešti, kde nútene pobudol za mrežami istý čas aj starý Hurban, mali iné problémy: „Drahá duša!“ upozorňuje Vajanský manželku. „Poslať môžeš čokoľvek, len nie šnaps, revolvery, kanóny a vojenské lode. Ani dynamitové bomby neprepustia, zato šunku a presvuršt áno. Súdoček vína by prijali, dali ho do sklepu a mne po pol litre denne vymeriavali, abych nemusel kupovať.“ Napriek tomu predstavy o liberálnom charaktere habsburskej monarchie v posledných dekádach jej existencie majú ďaleko od pravdy.
Foto: Eduard Kozics/Archív Martin Krno
Všetky tresty Vajanského, sprevádzané i vysokými pokutami, ktoré finančne ruinovali aj tak dosť biedny rodinný rozpočet, mu vymerali iba za to, že v novinách vyjadril svoj postoj.
„Pokiaľ ide o prvý súdny proces,“ vysvetľuje Vilma Tomášová, sprievodkyňa vlani obnovenou Pamätnou izbou J. M. Hurbana v Hlbokom, „súvisí to s článkom, ktorý Vajanský uverejnil pod názvom Hyenizmus v Uhrách a mal medzinárodný ohlas. Autor v ňom opísal situáciu, keď štyri roky po smrti jeho otca ľudia zozbierali 850 zlatých na mramorový pomník. Prišlo sem 8. septembra 1892 veľa ľudí, a tak senický slúžny povolal vojakov, ktorí obkolesili cintorín. Nikoho nepustili a brutálne sa správali. Napokon boli ochotní uvoľniť cestu iba najbližším príbuzným, aby mohli vzdať Hurbanovi hold. Vtedy to Vajanský odmietol so slovami: Keď národ nemá voľnosti, ani my nežiadame milosti!“
V liste z 1. októbra 1905 Ida Hurbanová vyslovila sústrasť švagrinej Auguste, manželke mladšieho Svetozárovho brata Vladimíra, k smrti jej otca Jána Štúra, najmladšieho brata Ľudovíta (tak boli prepojené rodiny Štúrovcov a Hurbanovcov). Pritom v súvislosti s poslednou rozlúčkou v Trenčíne dodala: „Sveto bol by rád na pohreb išiel – no naše pomery – žiaľ, nedovolia mimoriadne výdavky – musel doma ostať.”
Dieťa do revolúcie
Svetozár Miloslav Hurban sa narodil v predvečer revolúcie – 16. januára 1847 ako prvé z deviatich detí Jozefa Miloslava Hurbana a Anny Hurbanovej-Jurkovičovej. U nás dovtedy nezvyčajné krstné meno dostal podľa významného srbského národovca z Vojvodiny, ktorému na evanjelickom lýceu prednášal Ľudovít Štúr – Svetozára Miletića (po ňom pomenovali ulicu v Bratislave).
„Po tom, čo na jar 1848 vydali Maďari zatykač na Hurbana, Štúra a Hodžu, senickí žandári niekoľkokrát prehliadli tunajšiu faru,“ hovorí Vilma Tomášová. „Anička poslala varovanie manželovi, nech nechodí domov. Istý čas sa schovával v krypte polozbúraného kostola v Prietrži. Žandári tam raz vtrhli, kosti porozmetali, ale Hurbana nenašli. On im potom odkázal: Keď ste ma hľadali medzi živými, bol som s mŕtvymi. A keď ste ma hľadali medzi mŕtvymi, bol som medzi živými.“
Foto: Archív Martin Krno
Keď pred farou na výstrahu postavili šibenicu a zinscenovali tu popravu so sluhom, ťarchavá Anička aj s malým Svetozárom ušla cez hranice na Moravu do Rusavy, k sestre Júlii, ktorá bola vydatá za evanjelického farára Daniela Slobodu. Tam sa Hurbanovcom 22. septembra narodila dcérka Božena, budúca matka básnika Vladimíra Roya.
Potom sa mladá rodina dala dokopy. Začas bývali v Prahe, vo Viedni, až sa Anička s deťmi uchýlili u otca Samuela Jurkoviča. V Brezovej sa jej narodil druhý syn – Vladimír, budúci evanjelický kňaz medzi Slovákmi v Starej Pazove (Vojvodina) a otec dramatika a publicistu VHV (Vladimír Hurban Vladimírov). Celkovo mal Vajanský osem súrodencov, z nich sa však traja dožili iba detského veku. Jemu sa narodila Viera, Oľga, Vladimír, ďalší dvaja chlapci zomreli do roka.
Na koberčeku u Kuzmányho
Pokiaľ ide o školskú dochádzku, Vajanský určite nebol vzorným žiakom. Pre zlé výsledky v učení niekoľkokrát menil školu v rámci celej monarchie. Vo Viedni si ho zavolal do kancelárie Karol Kuzmány a dal mu prečítať dajaký úryvok z knihy. Keď ho Svetozár zle preslabikoval, profesor evanjelickej teológie zvýšil hlas: „A ja počúvam, že sa ty zle správaš, žes' prepadol. To je…“ A nasledoval výpočet ťažkých výčitiek. To vraj zavážilo. Napokon Svetozár úspešne zmaturoval na banskobystrickom katolíckom gymnáziu, kde sa vyučovala aj slovenčina.
Rozhodol sa pre právo, ktoré študoval na bratislavskej akadémii a dokončil ho bez problémov v Budapešti. Problémy nastali až potom, keď sa mu nedostalo klientely. Preto, keď sa vrátil znechutený z vojny v Hercegovine, vybral si novinársku dráhu. Z horváthovského domu v centre Martina to mal do redakcie sotva 50 metrov a do kostola akurát cez ulicu.
V Národných novinách v roku 1904 označil feminizmus za „kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia“. A to napriek tomu, že už desať rokov a potom ďalších dvanásť až do svojej smrti zastával funkciu tajomníka ženského spolku Živena. Na druhej strane sa ako jediný na Slovensku systematicky zaslúžil o to, aby sa nadané literátky nebáli písať do novín a časopisov.
Najplodnejší publicista tých čias
Svetozár už ako desaťročný začal prispievať do doma písaného časopisu Zrnká. Najprv sa venoval poézii, neskôr próze a prekladom, najmä z ruštiny a nemčiny. Dosiaľ však nie je celkom docenená jeho novinárska tvorba. Podarilo sa mu obnoviť časopis Slovenské pohľady, ktorý v čase likvidácie Matice slovenskej, národnostného školstva a pri faktickej neexistencii slovenských kultúrnych inštitúcií ponúkal našej inteligencii priestor na vyjadrovanie svojich názorov. Doteraz existuje ako najdlhšie vychádzajúce periodikum na Slovensku.
Vajanský tiež redigoval časopis Orol a takmer štyridsať rokov bol redaktorom a – po smrti Ambra Pietra v decembri 1906 – šéfredaktorom Národných novín. Tu publikoval do 6-tisíc článkov, najmä publicistiku, ale neodmietal využívať ani spravodajské a beletristické žánre.
Niežeby sa osobnosti zo slovenských literárnych kruhov do druhej polovice 19. storočia navzájom nekritizovali. Ale až po tom, čo Vajanský vyštartoval na svoju tvorivú dráhu, dostalo to tú pravú korenistú šťavu. Nepochybne patril medzi ústredné postavy spoločenského života, ale to neznamenalo, že bol nenapadnuteľný. Práve naopak, svojimi nekompromisnými a neraz i protirečivými postojmi polemiku vyvolával, ak ju rovno nevyprovokoval. Navyše, sám si nedával servítku pred ústa.
Iste, bol synom vodcu slovenskej revolúcie z meruôsmych rokov, čo mu otváralo (i zatváralo) mnohé dvere, len to by však jeho charizme nestačilo. Spoluzakladateľ modernej slovenskej poézie, prózu tiež postrčil dopredu. Bol jedným z najväčších súdobých kritikov, znalcov i prekladateľov zahraničnej literatúry, o ruskej to platilo dvojnásobne. Na tie časy naozaj veľa cestoval. Nielen po habsburskej monarchii, ale aj po Nemecku, Srbsku, Bulharsku, rozdelenom Poľsku, Ukrajine a Rusku – a tie národy a ich literátov dobre osobne poznal.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Moderné črty, ktoré sa začali prejavovať v českej, ale najmä v západoeurópskej literatúre (Émile Zola), odsudzoval. Na sklonku života sa však jeho názory začali meniť. Keď sa vrátil roku 1914 z Petrohradu, rozčarovaný vyhlásil, že ruské samoderžavie nechce pomôcť malým slovanským národom, ale má vlastné egoistické záujmy.
Pôsobil i na vedúcich postoch Slovenskej národnej strany. Pričom zastával stanoviská jej hlavného, konzervatívneho krídla. Teda nezvyšovať tlak na Budapešť, skôr ju ignorovať. Preto sa Vajanský pohádal s hlasistami, ktorí vyzývali, aby sa Martin prebudil z letargie, a nerozumel si ani s T. G. Masarykom, ktorý mal na hlasistov výrazný vplyv. Podľa jeho najbližších príbuzných však v posledných mesiacoch života uznal, že budúcemu československému prezidentovi krivdil.
Vajanský Martinčanom ešte dlhé roky po smrti chýbal, lebo sa dali podľa neho richtovať hodinky. Ráno čo ráno Baťko, ako ho v tom čase oslovovali, kráčal hore ulicou vo vysokej karakulovej čiapke a na ruský spôsob s rozdvojenou šedivou bradou na medokýš. Mohli aj hromy biť, ani jedno ráno nevynechal.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, LuboÅ¡ Pilc
Niekedy, skôr v lete ako v zime, presvedčil niekoľko priateľov, aby zavčasu vstali a pridali sa k nemu. Najčastejšie si dal povedať maliar a fotograf Pavol Socháň a Vajanského brat Kosťo (Konštantín), úradník Tatrabanky.
V roku 1916 za krutého zimného rána Vajanského v hlbokých závejoch neďaleko jahodníckeho cintorínika zrazu opustili sily. Nebyť náhodných chodcov, tak by tam hádam aj zamrzol. Potom už len chradol, neprešiel ani rok a smrť ho definitívne dobehla. Na jeho pohreb 20. augusta 1916 prišli napriek lejakom tisícky Martinčanov a ľudí zo širokého okolia. Žiadny uhorský slúžny už nemal odvahu na nich pustiť žandárov. Slovensko už dospelo.
Životopis S. H. Vajanského v dátumoch
- 1847: Svetozár Miloslav Hurban sa narodil 16. januára v Hlbokom pri Senici.
- 1857: Uverejnil prvé literárne pokusy v domácom časopise Zrnká.
- 1858: Prijali ho na nižšie gymnázium v Modre.
- 1859 – 1861: Študoval na gymnáziu v Tešíne.
- 1861 – 1863: Študoval na gymnáziu v Oberschützene (dolné Rakúsko).
- 1863 – 1866: Absolvoval vyššie triedy gymnázia v Stendale pri Berlíne.
- 1866 – 1867: Dokončil stredoškolské štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici.
- 1867: Prijali ho na právnickú akadémiu v Bratislave.
- 1868: Uverejnil prvé príspevky v Pešťbudínskych vedomostiach.
- 1870: Zasnúbil sa s Idou Dobrovitsovou z významnej nemecko-maďarskej rodiny v Bratislave.
- 1871 – 1872: Absolvoval základnú vojenskú službu.
- 1873: 1. júla Viliam Pauliny-Tóth podpísal jeho úvodník Škola a život pseudonymom Vajanský.
- 874: Úspešne zložil advokátsku skúšku v Budapešti a zriadil si vlastnú kanceláriu v Skalici.
- 1875: 4. mája – zosobášil sa s Idou Dobrovitsovou v Bratislave.
- 1878: Narukoval ako vojak do okupácie Bosny a Hercegoviny.
- 1881: Obnovil časopis Slovenské pohľady.
- 1888: 21. februára – zomrel mu otec, J. M. Hurban
- 1893 – 1894: Bol uväznený v Segedíne za článok Hyenizmus v Uhrách.
- 1900 – 1901: Bol uväznený v Banskej Bystrici.
- 1903 – 1904: Bol uväznený vo Vacove (Vác v Maďarsku).
- 1906: 4. decembra – stal sa šéfredaktorom Národných novín.
- 1913 – 1914: Poslednýkrát navštívil Rusko.
- 1916: Svetozár Hurban Vajanský zomrel 17. augusta.