Na základe získavaných informácií a vlastných postrehov predkladal poslucháčom obraz cudziny tak, aby o nej nadobudli isté vedomosti a zažívali pocity priamej účasti na dianí vo vzdialenom svete. Od narodenia Dušana Ruppeldta 20. augusta uplynulo deväťdesiat rokov.
Dušan Ruppeldt pochádzal zo známej intelektuálne orientovanej rodiny. Viacerí jej členovia sa znamenite uplatnili v umeleckej, náboženskej, diplomatickej oblasti, ženy tiež vo feministickom hnutí. Keď krátko po druhej svetovej vojne absolvoval v Bratislave právnické štúdiá, z nevyhnutnosti zarábať si na živobytie nastúpil do administratívy jedného výrobného podniku.
V roku 1950 opustil zamestnanie, sotva primerané jeho živému naturelu, a krátko pred nástupom na vojenskú službu zaujal post redaktora v bratislavskej odbočke Československého rozhlasu. Rozhlasová práca vtedy sotva vyzerala inak ako úradníčenie, čo bol dôsledok prevzatia sovietskej koncepcie rozhlasu ako reprodukčného a nie kreatívneho média.
Okrem toho vrcholila tzv. studená vojna a strach zo zneužitia rozhlasu v prípade ozbrojeného konfliktu viedol k blokovaniu akejkoľvek iniciatívy. Vysielanie ponúkalo poslucháčom takmer bez výnimky len to, čo už existovalo v cenzorsky preverenej textovej a notovej podobe, pričom takmer všetko odznievalo zo zvukového záznamu. Ktovie, či by Ruppeldt ako činorodý človek bol pri tejto nudnej nádenníčine zotrval.
Našťastie, nejaký čas po tom, čo si po dvojročnej vojenskej službe vyzliekol uniformu, mohol v rozhlase pozorovať náznaky zmien k lepšiemu. Keď totiž americkí a sovietski vedúci činitelia dospeli k záveru, že vojna s použitím nukleárnych zbraní by viedla k vzájomnému zničeniu, uznali za potrebné pátrať po východisku z patovej situácie. Váhavé hľadanie nejakého spôsobu spolužitia prinieslo zmiernenie medzinárodného napätia. Následne režim v Československu mierne povolil opraty tvrdeného dirigizmu a v tomto kontexte nastala tiež úľava v rozhlasovom prostredí. Vysielanie oživlo a Československý rozhlas po obnovení výmen relácií so západoeurópskymi partnermi prikročil k vypravovaniu svojich korešpondentov do zahraničia.
V mnohotvárnej Indii
Nie náhodou medzi prvé štáty, vyhliadnuté na prípadné umiestnenie korešpondentského postu, zaradili Indiu. Ohromná ázijská krajina uvažovala o spolupráci s krajinami sovietskeho bloku. Demokraticky zmýšľajúcim indickým predstaviteľom bol síce cudzí prikazovačský vzťah sovietskej „verchušky“ k vlastnému obyvateľstvu, ale pozdával sa im spôsob organizácie sovietskeho hospodárstva, jeho plánovitosť a štátne vlastníctvo kľúčových hospodárskych odvetví. Indovia potrebovali investície a znalosti skúsených odborníkov. V tejto súvislosti sa otváral priestor pre podniky z Československa a paralelne aj pre Československý rozhlas.
Jozef Vrabec, mimochodom jeden z najkompetentnejších spomedzi riaditeľov, akých rozhlas na Slovensku kedy mal, presne odhadol skvelý tvorivý potenciál Dušana Ruppeldta a presadil, aby pražské ústredné vedenie do Indie poslalo práve jeho.
Foto: archív Viery Ruppeldtovej
Sotva v lete 1957 Dušan Ruppeldt v spoločnosti manželky Viery a synčeka prišiel do Naí Dillí, očakávala ho zaťažkávacia dopisovateľská skúška: pätnásteho júla zažilo hlavné mesto impozantné oslavy desiateho výročia nadobudnutia štátnej nezávislosti. V reportáži zachytil orientálne malebnú vojenskú prehliadku a pochod jednotiek indickej armády – pechotu, jazdu, tanky aj bojové slony. Avizoval tak domácim rozhlasovým poslucháčom začiatok svojho pôsobenia v zahraničí.
Žurnalistická práca na rozľahlom indickom subkontinente si vyžadovala schopnosť nestratiť sa v množstve informácií, doliehajúcich na cudzinca. Veď už len v dvojmiliónovom hlavnom meste, vlastne v dvojmestí, pozostávajúcom zo starého a nového Dillí, narážal na kopu zložitostí. Stretával ľudí rôznej farby tváre, mužov v odevoch európskeho strihu aj biedne zaodetých pouličných predavačov, prechádzal priestrannými bulvármi a preľudnenými uličkami, videl naleštené limuzíny a volské povozy, na predmestiach chatrče a v Naí Dillí vynikajúce výtvory koloniálnej architektúry.
V priebehu piatich nasledujúcich rokov predstavoval poslucháčom Československého rozhlasu rôzne oblasti subkontinentu. Vďaka nadobudnutým znalostiam, bezprostrednosti a srdečnosti bez ťažkostí získal vyjadrenia najvyšších predstaviteľov štátu a prekonával uzatvorenosť prostých ľudí. Jazykové komplikácie nezažíval, lebo Indovia síce hovorili dvadsiatimi hlavnými a mnohými ďalšími jazykmi, no úradne dominovala angličtina, jazyk bývalých kolonizátorov, a tú si hneď po vojne, kým bolo ešte možné cestovať na Západ, osvojil za súkromnej návštevy Spojených štátov.
Zmysel pre spravodlivosť
Niekoľkokrát mu poskytol interview predseda vlády Džaváharlál Néhrú, politické záležitosti preberal s vládnymi a opozičnými politikmi, o profesionálnych aj súkromných veciach s ním debatovali vedúci činitelia Indického rozhlasu. Na cestách po krajine hovoril s pastiermi, lopotne udržiavajúcimi svoje skromné hospodárstva v himalájskych predhoriach, s roľníkmi západoindického Radžastanu, usilujúcimi sa na pokraji púšte Thár získať z hĺbok zeme vzácnu vodu, s rybármi z Kéraly na juhozápade subkontinentu, odkiaľ kedysi loďami putovalo do Európy žiadané korenie.
Snažil sa poslucháčom priblížiť takmer desaťtisíc rokov nepretržite existujúcu indickú kultúru, ale uviedol ich aj na miesta späté s povstaním z rokov 1857 a 1858, ktorým India nastúpila cestu k nezávislosti. Povstalci utrpeli porážku, zvýraznenú krutými popravami, keď Briti dávali spupne najavo svoju prevahu tým, že nešetrili strelivom a zajatcov priviazaných k ústiam kanónov zabíjali delostreľbou. No o pol storočia neskôr nasledovali nenásilné mohutné pochody, organizované Mahátmom Gándhím, ktoré úpornou vytrvalosťou donútili Britov, aby sa vzdali Indie.
Pre Dušana Ruppeldta bol príznačný silný zmysel pre spravodlivosť, čo nachádzalo odraz v jeho textoch. S nevôľou vnímal pretrvávajúce rozdiely medzi chudobou bežných ľudí a povestným priam rozprávkovým bohatstvom rodín s koreňmi vo feudálnej minulosti. Vnímal, ako vláda mladého štátu nedokáže efektívne pomôcť bezzemkom, neschopným splácať nájmy a dlžoby, ani zabrániť ponižovaniu príslušníkov nižších kást, najmä tzv. nedotknuteľných, bezprávnym ľuďom zo stále prísne segregacionisticky štruktúrovanej indickej spoločnosti, ani ženám, predovšetkým vidieckym, ktoré sa často nachádzali v sotva lepšom položení než nedotknuteľní. Najkrikľavejším dokladom biednej situácie žien bývalo napriek zákazom ešte neraz praktizované upaľovanie ovdovených manželiek.
V rozhlasových príspevkoch Ruppeldt vyzdvihoval úsilie o spriemyselňovanie Indie ako základu pre odstraňovanie zaostalosti a v tejto súvislosti aj podiel firiem z Československa. Niekoľkokrát zašiel do Bhilai, kde podľa sovietskych projektov vznikal oceliarsky komplex, výrobca železničných koľajníc a plechov, kľúčový nielen pre východ krajiny, ale pre celú Indiu.
Výsledkom československého podnikania boli metalurgické závody a závody na výrobu ťažkých obrábacích strojov v Ráňči, závod produkujúci legendárne traktory Zetor vo Vadodare, továreň v Karnátake na licenčnú výrobu obľúbených motocyklov Jawa, dodávaných na trh pod značkou Yezdí, elektrárne, cukrovary, cementárne – dohromady viac ako pol stovky podnikov.
Faktograficky a s pointou
Ruppeldtovo pôsobenie presahovalo Indiu, z času na čas vycestovával mimo subkontinentu, spravidla ako člen novinárskeho sprievodu vládnych delegácií. Takto ešte v roku 1958 navštívil Juhovýchodnú Áziu a Cejlón – dnešnú Srí Lanku. V roku 1960 v medzinárodnej novinárskej skupine sprevádzal Nikitu Chruščova do Indonézie, kde sovietsky predstaviteľ hľadal ázijské partnerstvo na vyváženie rozporov s Čínou. Na prelome rokov 1960 a 1961 samostatne podnikol reportážne cesty do Barmy, Kambodže a Laosu, krajín, ktorých sa dotýkal zrejúci konflikt vo Vietname. Ešte predtým, asi ako jeden z prvých slovenských žurnalistov, navštívil aj Japonsko.
Do susedného Pakistanu ho tamojšie úrady nepustili, ale poslucháčom hovoril aj o štáte, ktorý sa v roku 1947 pri vyhlásení nezávislosti odtrhol od Indie, o následnom presune hinduistov do Indie a moslimov do Pakistanu, sprevádzanom nenávisťou, ústiacou do vzájomného vraždenia s dvoma miliónmi obetí.
Ku koncu indického pobytu mal Dušan Ruppeldt na svojom žurnalistickom konte stovky rozhlasových príspevkov, ako aj početné novinové a časopisecké články. Základ komentárov a reportáží tvorilo svedomité zhromažďovanie a štúdium údajov. Jeho relácie boli preto nabité faktami, no zďaleka nepôsobili enumeratívne. Vytváral zmysluplné, prehľadne komponované a premyslene pointované útvary, ktoré vo veľkej miere so zreteľom na pôsobivé ústne podanie nadobúdali istú poetičnosť. Príjemným barytónom, perfektnou slovenčinou pútal poslucháča a dôraznou dikciou ho získaval pre akceptovanie svojich výpovedí.
Do Prahy sa vrátil v roku 1961, aby tu pokračoval v tvorbe relácií, týkajúcich sa nielen krajín svojho bývalého pôsobenia. V kruhu kolegov, ako boli Jiří Dienstbier, Věra Šťovíčková, Karel Kyncl a ďalší, zažíval atmosféru hlavného mesta, čoraz viac poznamenávanú rastúcimi výhradami k politickým a hospodárskym pomerom v republike.
Na subkontinente diktatúr
V roku 1965 navštívila Prahu uruguajská vládna delegácia. Kultúrna dohoda, ktorá z návštevy vzišla, stanovovala okrem iného výmenu žurnalistov medzi oboma štátmi. V Československom rozhlase využili Ruppeldtovu znalosť španielčiny a ešte v tom istom roku vycestoval za oceán ako korešpondent Československého rozhlasu a Československej tlačovej kancelárie pre Latinskú Ameriku. Sprevádzala ho opäť manželka, ktorá sa aj na novom mieste občas uplatnila ako neoficiálna sekretárka, a tentoraz bol s nimi už aj druhý synček.
V uruguajskom hlavnom meste Montevideu Ruppeldt ocenil okrem vhodnej prírodnej klímy, podobnej stredoeurópskej, vyhovujúcejšie komunikačné podmienky s Prahou, než mal v Indii. Z Dillí posielal príspevky v listoch a telegramoch, magnetofónové nahrávky zase za pomoci personálu Československých aerolínií, tu sa mohol spoľahnúť na spojenie prostredníctvom technických zariadení montevidejského rozhlasu Sodre.
Kým v Ruppeldtových publicistických materiáloch z Indie značný priestor zaberali podnikateľské aktivity firiem z Československa, okolnosti spôsobili, že tentoraz podobné témy ustúpili do úzadia. Republike sa so zreteľom na silné pozície západných, najmä severoamerických korporácií, a často pre diskriminačnú politiku, ťažko darilo nadväzovať na sľubné tradície z medzivojnového obdobia. Ruppeldt sa orientoval na témy politické a spoločenské, na kultúru.
Zrejmý rozdiel medzi Ruppeldtovým predchádzajúcim a novým pôsobiskom spočíval v tom, že kým nezávislá India bola, bez ohľadu na etnické, náboženské aj regionálne rozdiely, jedným, hoci federálnym štátom, v Latinskej Amerike, šesťkrát rozľahlejšej, no menej osídlenej než India, sa rozkladalo takmer tridsať samostatných štátov. Formovali sa od prvej polovice 19. storočia najmä v procese vojen za nezávislosť, vedených proti koloniálnemu Španielsku a v prípade Brazílie Portugalsku.
Spoločným znakom týchto štátov bola prevaha roľníckeho obyvateľstva, z ktorého podobne ako v Indii podstatnú časť predstavovali bezzemkovia. No kým indická vláda cieľavedome pracovala na zlepšení ich postavenia, latinskoamerickí majitelia obrovských latifundií spolu so štátnou administratívou úporne pracovali na zakonzervovaní existujúceho stavu.
Vplyv Kuby
Ohromnú úlohu hrali vojaci. Dôstojnícke zbory zneužili prestíž, nadobudnutú v čase protikoloniálnych vojen, a takmer všade sa usilovali nahradiť málo suverénnych politikov civilistov. Krátko trvajúce časy chabých demokratických pokusov, ukončovaných ozbrojenými prevratmi, striedali dlhé obdobia vojenských diktatúr. Každá vojenská junta v snahe zachovať si moc usilovala sa o priazeň Spojených štátov, dominujúcej mocnosti subkontinentu. Vo viacerých prípadoch diktátori – Fulgencio Batista na Kube, Alfredo Stroessner v Paraguaji, Rafael Trujillo v Dominikánskej republike, Anastazio Somoza v Nikarague – dokázali vládnuť celé desaťročia, spravidla za použitia väzníc s mučiarňami a brutálnych vrážd odporcov.
Latinskoamerické politické dianie v čase Ruppeldtovho príchodu charakterizoval pretrvávajúci vplyv úspešnej kubánskej revolúcie z roku 1959. Svetové médiá sledovali pokusy rebelov vo viacerých štátoch napodobniť Kubáncov, teda zbaviť sa diktátorov, tak ako si Kubánci poradili s Batistom. Ruppeldt sa vo svojej publicistike vracal k takýmto pokusom. Podrobne referoval najmä o neúspešnej snahe Ernesta Che Guevaru, spoluorganizátora kubánskej revolúcie, rozvinúť partizánske hnutie v Bolívii v roku 1967 a o zabití tohto stúpenca vývozu revolúcie.
Všímal si politiku Spojených štátov, znepokojených nielen pre ohrozenie svojich ekonomických záujmov na subkontinente, ale hádam ešte viac preto, že by sa mohol zopakovať prípad Kuby, ktorú Spojené štáty vlastnými nešikovnými krokmi vohnali do náručia Sovietov, čo sa Kremeľ potom snažil využiť na prenikanie do Latinskej Ameriky.
Ruppeldt sa zaoberal pokusom vlády Johna Kennedyho čeliť ohlasu kubánskych sociálnych reforiem vlastnou koncepciou z roku 1961 na podporu sociálneho a ekonomického rozvoja, známou pod názvom Aliancia pre pokrok. Jedným z jej pilierov mala byť potrebná pozemková reforma.
Lenže po násilnej smrti amerického prezidenta latinskoamerické oligarchicko-vojenské kruhy uprednostnili silové riešenia, a tak do roku 1966 v deviatich štátoch postupne znovu došlo k nastoleniu diktatúr. V súvislosti s tým sa Ruppeldt niekoľkokrát zaoberal pokusom reformátorov v Dominikánskej republike presadiť sa v roku 1965 proti vojenskej junte. S rozhorčením, vyplývajúcim z pocitu nespravodlivosti, kritizoval zásah americkej námornej pechoty, vďaka ktorému junta ostala pri moci.
Ako žurnalista z komunistickej krajiny neuspel so žiadosťami o vstup do viacerých krajín, no podarilo sa mu vycestovať do štátov s umiernenými režimami, do Mexika, Kolumbie a Venezuely, ba aj do Brazílie a Peru. V reportážach využil získané poznatky a hovoril najmä o živote tamojších roľníkov, často indiánskeho pôvodu, ako aj o mnohotisícročnej minulosti Aztékov, o histórii a mytológii Toltékov, Mayov a Inkov.
Dubčekovec
Od konca roka 1967 Ruppeldt delil pozornosť medzi Latinskú Ameriku a Československo. Hlásil sa k reformnému hnutiu, zosobnenému Alexandrom Dubčekom, a tak aj vystupoval medzi pracovníkmi československých ustanovizní, s ktorými prichádzal do styku v Montevideu.
V lete 1968 ako zvyčajne prišiel do Československa. Dovolenku z veľkej časti trávil v Prahe, vtedy ostrove idealizmu uprostred mora reality. Podpísal manifest 2000 slov a za návštevy Bratislavy sa v televíznom vystúpení vyslovil za zrušenie cenzúry. Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou povedal kolegom, že Sovieti pravdepodobne zriadia v Československu vojenskú základňu, ale že verí v pokračovanie a úspech reformného hnutia. Krátko po návrate do Montevidea zistil, ako sa mýlil – uruguajské médiá šírili správy o sovietskej intervencii.
Tankové kolóny na cestách Československa a mŕtvi v uliciach miest vyvolali u Ruppeldta rozhorčenie podobné tomu, s akým predtým písal o intervencii námornej pechoty v Dominikánskej republike. O sovietskom vpáde ako o akte bezprávia hovoril v uruguajskom rozhlase, v rozhovoroch poskytnutých miestnej tlači aj pri dvoch stretnutiach, iniciovaných Rodneym Arismendim. Predstaviteľ uruguajských komunistov sa ho v línii oficiálnych sovietskych stanovísk pokúšal presvedčiť, že išlo o nevyhnutný krok v záujme udržania celistvosti sovietskeho bloku. Úplne zbytočne.
V roku 1969 Dušan Ruppeldt ešte pokračoval v práci v Montevideu. Posledná téma, ktorú spracoval pre Československý rozhlas, bola tzv. futbalová vojna z júla toho roka medzi Salvadorom a Hondurasom. Referoval o konflikte, ktorý vypukol, keď salvadorská vláda v snahe odlákať pozornosť od zhoršenej hospodárskej situácie využila rozbroje medzi futbalovými fanúšikmi oboch krajín na útok proti Hondurasu.
Vynútený odchod
Uruguaj opustil bez zvyčajnej oficiálnej rozlúčky na československom zastupiteľskom úrade a prehliadaný jeho pracovníkmi. Doma na neho čakalo vylúčenie z komunistickej strany a strata zamestnania v rozhlase. V štyridsiatke, keď nastal najpríhodnejší čas zužitkovávať nadobudnuté poznatky, postihol ho zákaz tvorby pre verejnosť. Podobne ako po štúdiách, len preto, aby si zabezpečil prostriedky na živobytie, prijal referentské miesto v Slovenskej národnej galérii.
Okrem toho, že na neho doliehala vynútená strata aktívneho intelektuálneho uplatnenia, zle znášal hrubé zaobchádzanie zo strany zakomplexovaného a nekompetentného šéfstva. No tentoraz už nenašiel východisko z ubíjajúcej situácie. V roku 1982 po ťažkej mozgovej príhode musel odísť do invalidného dôchodku. Zomrel 4. novembra 1993.
Vlastné žurnalistické pôsobenie bilancoval mimoriadne kriticky. Takéto sebaposudzovanie bolo mylné. V Československu o Indii a Latinskej Amerike čosi závažnejšieho dlho vedeli len špecialisti, prevažne českí. Pre širokú verejnosť bola India krajina, kde potulní kaukliari píšťalkami lákali kobry zo slamených košíkov a Latinská Amerika akási vzdialená krajina, reprezentovaná pesničkami v juhoamerických rytmoch. Prelom spôsobili cestovatelia Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund, a práve Dušan Ruppeldt. Vďaka jeho múdrym slovám a perfektnému hlasovému prejavu mnohí ľudia prostredníctvom rádioprijímačov nadobúdali informácie o živote na dvoch dôležitých subkontinentoch, informácie, ktoré v podstate obstoja aj dnes.
<AF>Maharaštranskí dedinčania nad úlovkom morských rýb v zálive pri Bombaji. Fotograf: Dušan Ruppeldt.