Jaroslav Klemeš, rodák z Čadce, je posledný žijúci hrdina medzi československými výsadkármi, ktorí počas druhej svetovej vojny zoskočili na územie Protektorátu Čechy a Morava. Český prezident Miloš Zeman nedávno udelil 94-ročnému vojnovému veteránovi najvyššie štátne vyznamenanie Rad bieleho leva.
Dlhá cesta do Marseille
Narodil sa v rodine českého úradníka zamestnaného na slovenskom území. Matka mu zomrela, keď mal iba 13 rokov. Po vzniku Slovenského štátu otca vyhodili z práce, lebo bol Čech. Musel odísť na Moravu do Strážnice aj s dvomi synmi.
Klemeš zakaždým zdôrazňuje, že bol vychovávaný k vlastenectvu, a preto o to ťažšie prežíval vpád hitlerovcov. Hnev prerástol do odhodlania pomôcť oslobodiť domovinu. „Keď prišiel Hitler, jediná cesta bola dostať sa do zahraničia a bojovať,“ poznamenal podľa portálu iDnes.
V januári 1940, keď mal tesne pred osemnástymi narodeninami, sa dohodol so štyrmi kamarátmi, že sa spolu vydajú preč. „Nemal som odvahu povedať to otcovi, napísal som mu list, že odchádzam bojovať za republiku,“ povedal v dokumente Českej televízie. Na stretnutie prišiel len on a jeden vrstovník. Dvaja sa asi zľakli, o treťom sa neskôr dozvedel, že nemohol dôjsť, pretože mal opletačky: „V školskej telocvični strhol zo steny portrét Hitlera a hodil ho do záchodovej misy.“
Zostali teda dvaja. Klemeš a Ľudevít Čambala. Chceli sa dostať na Západ. Počúvali rozhlas, ktorý vysielal z Paríža a opakoval, že sa hľadajú statoční muži, lebo vo Francúzsku sa vytvára československá zahraničná armáda. Jedinou nádejou bola takzvaná balkánska cesta (smerom na západ boli predsa Nemci a na severe bolo už okupované Poľsko. Prekročili teda slovensko-maďarské hranice a pokračovali na juh. „Cez Balkán, Istanbul, Sýriu, egyptskú Alexandriu sa dostali do francúzskeho Marseille,“ opísal ich trasu portál Paměť národa.
Dotyk s vojnou vo Francúzsku
Obaja kamaráti bojovali u spojárov východne od Paríža pri rieke Marne. „Zo začiatku sme cestou na front boli veselí, spievali sme. Neskôr sme videli vojenský lazaret, všetkých v obväzoch a od krvi. Nálada nás trochu prešla, teraz sme videli, do čoho ideme,“ zdôveril sa pre Paměť národa. Na Francúzsko nemá dobré spomienky. Neustálo nápor nemeckých vojakov a Klemešovi prekážalo, ako sa pripravilo na agresiu. Dianie na fronte opisuje ako chaos a nad výzbrojou krúti hlavou: „Dali nám pušky na päť výstrelov, ktoré sa poriadne ani nedali nabíjať,“ povedal v spomínanom televíznom dokumente. Stalo sa aj, že do zbraní im dali zlé strelivo.
Po páde Francúzska sa stihol dostať do Gibraltáru a stadiaľ do Británie. Nová etapa vojenského dobrovoľníka sa začala na jeseň 1941, keď sa dostal do parašutistického výcviku v Škótsku. Bola to vlastne príprava na výsadok do protektorátu, keď nastane vhodná doba.
Najprv bez zoskokov s padákom – začal sa učiť prekonávať ťažký terén. S azimutom prejsť dva kilometre a neodkloniť sa z trasy cez skaly a rašeliniská, pretože by sa nedostal k správe, ktorú mal prevziať. „Najhoršie boli rašeliniská, mal z nich strach. Nohy sa mu zabárali, chvíľami si myslel, že sa utopí, nikto okrem neho tam nebol,“ zaznamenal jeho spomienky Paměť národa. „Na škótskych farmách prebiehal výcvik: výbušniny, prepady, sabotáže, sebaobrana, pochody. V Manchestri sme potom trénovali zoskoky,“ povedal pre Český rozhlas. Stihol len štyri, piaty ho čakal v protektoráte.
Bol namáhavý aj dlhý výcvik: „Trval dva a pol roka. Absolvoval som jeden kurz za druhým,“ povedal pre časopis Válka Revue. V máji sa jeho skupina presunula na základňu v Bari na juhu Talianska. Veľa trénoval vysielanie, lebo po zoskoku do protektorátu mal robiť rádiotelegrafistu. Mimochodom, ešte keď bol v Anglicku, zastihla ho tragická správa. Dozvedel sa, že nacisti mu popravili otca, lebo začal pomáhať v odboji. Vražda v ňom ešte viac posilnila odhodlanie pomôcť pri porážke hitlerovcov.
Vyšiel až tretí pokus
Dlhoočakávaný rozkaz dostal začiatkom roku 1945. Urobiť výsadok do okupovanej vlasti. „Prvý raz sme blúdili nad južnou Moravou, bola hmla, tak sme sa vrátili. Druhýkrát, keď sme leteli nad Wiener Neustadt, kde bolo veľa zbrojoviek, nás prekvapila silná protilietadlová paľba. Dostali sme zásahy, letci vedeli, že sa treba vrátiť,“ povedal pre Válka Revue.
Pred tretím pokusom žartoval, či sa piloti znovu vrátia. Konečne to vyšlo. V noci zo 16. na 17. februára 1945 bola jasná obloha. Zrejme predtým svietilo slnko, roztopil sa sneh na stromoch, a tak sa lesy dali rozlíšiť od bielych polí. „Zoskakovali sme so zviazanými nohami, mali sme k nim priviazaný vak s materiálom,“ povedal pre Válka Revue. Lano bolo slabé, vak sa mu odtrhol, ale kamarát, ktorý zoskočil pred ním, ho našiel.
Klemeš bol člen parašutistickej skupiny Platinum – Pewter. Na Morave ako radista pomáhal zabezpečiť tri veľké zhodenia zbraní pre odbojárov. „Obsluhoval som vysielačku. Keď 22 zásobníkov letelo k zemi, bol to nádherný zvuk. Jeden kontajner vážil 110 kilogramov. Boli v ňom guľomety, samopaly a granáty,“ uviedol pre časopis Reflex. Komunikoval s exilom v Londýne, odkiaľ neskôr prišiel rozkaz presunúť sa do Prahy, pretože tam potrebovali niekoho s rádiostanicou. V dôležitom spojení zostal až do Pražského povstania v máji 1945, čo už bol čas, keď Spojenci boli krôčik od porážky nacizmu v Európe.
„Padákoví agenti“
Po skončení vojny ho vyznamenali Československým vojnovým krížom. Mal ponuku ísť robiť spojára na veľvyslanectvo niekam do zahraničia, ale zostal doma. V armáde. Po komunistickom prevrate, ku ktorému došlo vo februári 1948, ho vylúčili z vojska. Zatkli ho, vyšetrovali 15 mesiacov a poslali do väzenia na dva roky. Dôvod? Bol to vymyslený proces, súčasť prenasledovania účastníkov západného odboja, ktorých komunisti mali v zuboch. Tých, čo boli výsadkári, brutálni vyšetrovatelia posmešne označovali za „padákových agentov“.
Komunistický režim súdil aj Jaromíra Nechanského, veliteľa štvorčlennej skupiny parašutistov, v ktorej bol Klemeš. Nad Nechanským vyniesli rozsudok smrti, popravili ho v roku 1950. Klemešovi naparili našťastie iba dva roky za to, že neoznámil údajnú protištátnu činnosť jedného známeho a neudal ďalších dvoch, ktorí sa rozhodli emigrovať na Západ.
Klemeš sa nemohol tešiť, keď mu vypršal trest. Ako takzvane politicky nespoľahlivého ho ešte poslali na jeden rok nútených prác. Pokoj nemal ani potom. „Esenbáci odhovárali moju snúbenicu od sobáša. Upozorňovali ju, že som bol odsúdený,“ zaspomínal si Klemeš v dokumente Českej televízie. Jeho budúca manželka však bola statočná, nedala sa zastrašiť a vydala sa za neho v roku 1955.
Klemeš sa začal živiť ako šofér a skladník. Rehabilitácie sa dočkal v roku 1968. Vrátili mu vojenskú hodnosť nadporučíka a aj vyznamenania. Finančné odškodné však bolo nízke. Po páde komunistického režimu sa dočkal povýšení, teraz je generálmajor.
Nezabúdajte na chlapcov…
Klemeš si od Zemana prevzal Rad bieleho leva na Pražskom hrade už na invalidnom vozíku, ale ešte donedávna sa pohyboval samostatne. Ešte niekoľko narodenín po svojej deväťdesiatke prišiel osláviť medzi českých výsadkárov. Silným hlasom im aj zavelil a potom tradične spomínal na roky vojny. Zakaždým pútavo, pamätajúc si detaily.
Rozprával však nielen o sebe. Potláčal slzy, keď hovoril o kamarátoch, ktorí sa nedočkali oslobodeného Československa. „Nezabúdajte na tých chlapcov… Pretože 60 percent z nás sa nedožilo slobody. Časť z nich zostrelili, iní si sami siahli na život,“ pripomenul na videozázname českého ministerstva obrany osud hrdinov, ktorí radšej spáchali samovraždu, než by ich v zajatí mali Nemci mučením prinútiť k prezradeniu informácií. Mladým výsadkárom ich dáva za vzor.