Zbigniew Brzezinski presadzoval mier z pozície sily

Mestečko Berežany (poľsky Brzeżany) nájdete na dnešnej západnej Ukrajine. Leží na niekdajšej strategickej komunikácii, ktorá spája Ľvov s poľským pohraničným posádkovým mestom Terebovlja. V rode Brzezińských, ktorí odvodzujú svoje meno od tohto haličského sídla, sa 28. marca 1928 vo Varšave narodil chlapec Zbigniew Kazimierz – pre priateľov Zbig.

Otec Tadeusz pôsobil ako poľský diplomat a v rokoch 1931 – 1935 ho štátna služba zaviedla do Nemecka. Tu bol malý Zbigniew priamym svedkom nástupu nacizmu. Medzi rokmi 1936 – 1938 otca preložili do ZSSR, do mesta Charkov, práve v čase, keď okrem povestných stalinských čistiek prebiehala aj masová likvidácia sovietskych občanov poľskej národnosti.

Malý Zbig z rodiny, ktorej korene vzišli zo starej poľskej szlachty, tak už odmalička mohol získať dosť realistickú predstavu o svete, do ktorého sa narodil.

V roku 1938 otca vymenovali za generálneho konzula v Montreale a rodina sa touto šťastnou zhodou okolností odsťahovala za Atlantik práve včas, keď ešte nik netušil, že o pár mesiacov v dôsledku paktu Molotov – Ribbentrop Poľsko na dlhých šesť rokov zmizne z mapy sveta.

V Kanade Zbigniew absolvoval súkromnú chlapčenskú Loyola High School a po vojne nastúpil na McGillovu univerzitu v Montreale. V roku 1950 obhájil magisterskú prácu venovanú národnostiam ZSSR. V roku 1953 už bol promovaný v odbore politických vied na Harvardovej univerzite v USA, kde potom prednášal a pracoval na koncepcii totalitarizmu. O šesť rokov neskôr prešiel na Kolumbijskú univerzitu, kde sa postavil na čelo nového Inštitútu komunistických vi­ed.

Je iróniou, že Brzezinského pre politický kontext druhej polovice 70. rokov, keď jeho vplyv kulminoval, poznáme v zásade ako „jastraba“. Na počiatku kariéry bol však ostrým kritikom tzv. koncepcie zatlačovania komunizmu, ktorú presadzovala administratíva Dwighta Eisenhowera. Namietal, že jednostranný silový nátlak je kontraproduktívny a iba posilní problematickú vnútornú súdržnosť východného bloku. Krátko po prvej návšteve povojnového Poľska publikuje v júli 1961 v časopise pre zahraničnú politiku Foreign Affairs s Williamom E. Griffithom článok Mierová angažovanosť vo východnej Európe (Peaceful Engagement in Eastern Europe). Autori argumentovali, že tzv. koncepcia zatlačovania komunizmu a plány na vojenské „oslobodenie“ sovietskych satelitov sú celkom nereálne.

V rovnakom roku Brzezinski uzatvára sobáš so sochárkou Emiliou Annou Benes, praneterou druhého československého prezidenta Edvarda Beneša. Z manželstva sa narodia synovia Ian, Mark a dcéra Mika Leonia.

V sérii článkov a akademických publikácií z prvej polovice 60. rokov „jastrab“ Brzezinski opakovane navrhoval, aby Západ udržoval vojenskú kapacitu na potrebnej výške, ale neplánoval ofenzívne použitie. Ďalej tvrdil, že so sovietskymi satelitmi je potrebné rokovať ako s partnermi Kremľa, nie ako s potenciálnymi dezertérmi z „tábora mieru a socializmu“. A napokon, pálčivú otázku zjednotenia Nemecka chcel posunúť na druhý plán, až za postupné zlepšenie vzťahov s východným blokom. Západ mal podľa neho pestovať neantagonistické vzťahy s komunistickým blokom, pokiaľ i protistrana uprednostní mierové súžitie pred „vývozom revolúcie“.

Poradcom pre národnú bezpečnosť

Brzezinského angažovanosť vo vrcholnej americkej politike sa začala len dva roky po udelení občianstva. V roku 1960 už pôsobí ako poradca v kampani Johna F. Kennedyho. O štyri roky neskôr podporí prezidentskú kandidatúru Lyndona B. Johnsona a potom robí poradcu State Departmentu. Spočiatku schvaľuje obmedzenú intervenciu vo Vietname, po jej rozšírení v roku 1968 však podáva rezignáciu. „Veľká vojna proti komunizmu“ v Juhovýchodnej Ázii, propagandisticky modelovaná podľa druhej svetovej vojny, rozhodne nepredstavovala čosi, čo by považoval za rozumné.

Po 21. auguste 1968 sa Brzezinski ešte viac vyhranil proti pravici, ktorá presadzovala tvrdý postup voči sovietskym satelitom. Počas novembrovej volebnej kampane radil viceprezidentovi Hubertovi Humphreymu a snažil sa presadiť okrem iného deeskaláciu vo Vietname a na Blízkom východe. Vyzýval na zvolanie celoeurópskej konferencie a kritizoval tak Nixonovu politiku uvoľnenia – tzv. détente, ako aj pacifizmus kandidáta Georgea McGoverna preferovaný Novou ľavicou. Jeho prioritou zostalo konštruktívne rokovanie s komunistickým blokom – ale nikdy nemalo byť vedené zo slabej, pasívnej pozície.

Začiatkom 70. rokov patril k iniciátorom vzniku Trilaterálnej komisie koordinujúcej politiku USA, západoeurópskych krajín a Japonska. V roku 1974 do nej priviedol farmára a demokratického guvernéra štátu Georgea Jamesa Cartera.

Ten o dva roky neskôr vyhral prezidentské voľby a Brzezinski sa v priebehu kampane stal hlavným zahraničnopoli­tickým poradcom. Kritizoval Nixonov odkaz v podobe détente a prednosť dával Helsinskému procesu, ktorý popri kontrole zbrojenia zdôraznil ľudské práva. Krátko po podpise Helsinského záverečného aktu vznikla v komunistickom Československu Charta 77, dovolávajúca sa práve záväzkov, ktoré režim v Helsinkách formálne prevzal. 

Prezident Carter vymenoval Brzezinského za poradcu pre národnú bezpečnosť. V novej pozícii ale zvádzal ťažké boje s ministrom zahraničných vecí Cyrusom Vanceom, ktorý preferoval faktické pokračovanie v politike Nixonovej administratívy. Brzezinski, naopak, chcel maximálne využiť potenciál Helsinského procesu na oslabenie komunizmu a súbežne sa usilovať o vojenskú paritu s východným blokom. Nariadil zvýšiť dosah vysielačiek rozhlasovej stanice Slobodná Európa a dostal sa pre to do sporu nielen s Vanceom, ale tiež s inak orientovanou Ostpolitik vtedy vládnucej západonemeckej SPD.

V roku 1978 presadil normalizáciu vzťahov s Čínou. O rok neskôr na pozadí krízy v Iráne a Afganistane vyvrcholil Brzezinského konflikt s Vanceom, ktorý kvôli svojmu nesúhlasu s neúspešnou intervenciou na záchranu rukojemníkov v Iráne rezignoval. 

Sovietsku intervenciu v Afganistane Brzezinski predvídal a opakovane na ňu Cartera upozorňoval. V spolupráci s regionálnymi mocnosťami pripravil stratégiu podpory afganskej opozície. Americká pomoc bola spočiatku skromná a výhradne neletálna, neskôr ale zahŕňala dodávky zbraní z najrôznejších zdrojov – od sovietskych zbraní zakúpených pod rukou v komunistickom Československu až po moderné americké protilietadlové rakety Stinger. V závere Carterovho úradovania na pozadí prebiehajúcich konfliktov v Angole a Afganistane, ktorými sa ZSSR pokúšal rozšíriť svoju sféru vplyvu, Brzezinski presadil program obnovy amerických ozbrojených síl a vytvorenie síl rýchlej reakcie.  

Myšlienky a politiky

V súčasných Spojených štátoch realistická škola teórie medzinárodných vzťahov uprednostňuje národný záujem pred ľudskoprávnou agendou, zatiaľ čo u neowilsoniánov je to naopak. V tomto kontexte však tradičné označovanie Brzezinského za realistu nedáva zmysel: Bol to práve on, kto kládol maximálny dôraz na problematiku ľudských práv nadradených nad štátne záujmy – oproti Kissingerovej politike détente, ktorej ukončenie presadil. Tak ako označenie za „jastraba“ ani nálepka „realistu“ Brzezinskému a jeho komplexnej politike úplne nesedí. 

Kontroverzná stratégia mierovej angažovanosti, fakticky prijatá Johnsonovou administratívou v roku 1966, počítala s pokojnou koexistenciou s východným blokom, ktorý mal byť ďalšími politikami podkopávaný zvnútra. Konkrétny príklad predstavuje aktívna podpora východonemeckých disidentov, poľskej Solidarity či nacionalistov v sovietskych zväzových republikách. 

Brzezinski pomáhal presadiť tzv. countervailing strategy (vyrovnávaciu stratégiu), ktorá plánovala v prípade jadrového konfliktu primárny útok na sovietske vedenie a sekundárny na vojenské ciele, namiesto predchádzajúcej koncepcie vzájomného zničenia (MAD), ktorá za primárny cieľ považovala veľké populačné centrá v ZSSR.

Ďalšie čiastkové iniciatívy zahŕňali egyptsko-izraelskú dohodu v Camp Davide, ktorá zbavila Tel Aviv nebezpečenstva vojny na dvoch frontoch, alebo už zmienenú podporu afganskej opozície. 

Podľa Brzezinského mal komunizmus obmedzené vývojové možnosti a nebol schopný pokročiť za industriálnu fázu ekonomického rozvoja. V 80. rokoch čoraz častejšie predpovedal koniec sovietskeho systému, ktorý však situoval do vzdialenejšej budúcnosti. 

V 90. rokoch Brzezinski formuloval politiku podpory nezávislej Ukrajiny – krajiny, s ktorou ho spájali rodinné korene. Argumentoval, že Ukrajina zabráni recidíve ruského imperializmu a prinúti Rusko, aby sa integrovalo do západných štruktúr. Patril k popredným proponentom rozširovania NATO – ale v roku 2014 vyzýval, aby Moskva bola výslovne uistená, že Kyjev zostane mimo aliancie. Tvrdenie Moskvy, že v Kyjeve „prebehol puč s cieľom včleniť Ukrajinu do NATO“, podľa nebo vôbec nezodpovedalo reálnym zámerom Západu.

Omyly a kontroverzie

Ako nijaký smrteľník ani Brzezinski sa nevyhol mnohým omylom a chybám. Súhlasný postoj k intervencii vo Vietname korigoval ešte včas; v iných prípadoch však taký pohotový nebol. Ním presadená vojenská operácia Eagle Claw (Orlí pazúr), zameraná na záchranu amerických rukojemníkov v Iráne, bola zle naplánovaná a neúspech výrazne prispel k vystriedaniu Jimmyho Cartera Ronaldom Reaganom.

Carterova doktrína, ktorú pripravil Brzezinski, viedla od nepriameho udržovania rovnováhy na Blízkom východe k priamemu zasahovaniu – a v tomto ohľade otvorila Pandorinu skrinku, z ktorej postupom času vypadli dve iracké intervencie, vojenská prítomnosť v Saudskej Arábii, Al-Kajdá a „vojna proti terorizmu“.

Intervenciu NATO v Juhoslávii v roku 1999, ktorú Brzezinski podporil, bude čoraz zložitejšie obhajovať. Podkopala kredit západných mainstreamových médií ešte pred intervenciou v Iraku v roku 2003. Prelomila zásadu nemennosti povojnových hraníc v Európe a stala sa precedensom ruských intervencií v postsovietskom priestore. Prispela síce k pádu Miloševičovho režimu, ale v dlhodobom výhľade posunula Srbsko na východ miesto na západ.

Obhajoba líbyjskej intervencie v roku 2011 tiež nebude patriť k vyzdvihovaným kapitolám v živote Zbigniewa Brzezinského. Výsledkom je destabilizácia (hoci počet mŕtvych zďaleka neznesie porovnanie so sýrskou občianskou vojnou), rozkvet pašovania ľudí cez Stredozemné more, ale aj bankrot pokusov donútiť „darebácke štáty“, aby sa dobrovoľne vzdali zbraní hromadného ničenia. Kaddáfí to predsa urobil, ale aj tak bol s masívnou západnou podporou zvrhnutý a brutálne zabitý.

Podpora rozširovania NATO o postkomunistické krajiny býva často kritizovaná a dokonca označovaná za hlavnú príčinu recidívy ruského imperializmu. Bližší pohľad však ukazuje, že Rusko nebolo ohrozené žiadnymi podstatnými dodatočnými vojenskými kapacitami na východnom krídle aliancie. Pri všetkom, čo dnes vieme o Putinovom vládnutí, treba povedať, že rozšírenie tradičných západných bezpečnostných štruktúr na východ bolo správne. V tomto smere sa Brzezinski nemýlil. 

Odkaz

Pred minuloročnými prezidentskými voľbami v USA prebehlo niekoľko pokusov predstaviť imaginárnu Trumpovu zahraničnopolitickú koncepciu a pridať k nej nálepku „realizmu“, ktorá sa mala marketingovo odlíšiť od Obamových neowilsoniánov. Po nástupe realitného magnáta do Bieleho domu podobných pokusov ešte výrazne pribudlo. 

Pokiaľ skutočne existovalo niečo ako Brzezinského realizmus, išlo, ako upozornil James Carden, o realizmus „dobrej spoločnosti“. Realizmus založený na predpoklade, že pragmatický prístup k presadzovaniu národných záujmov v zahraničí sám osebe nikdy nestačí. Na uznaní faktu, že základným predpokladom udržania medzinárodného postavenia je uchovanie spravodlivej, férovej a slušnej spoločnosti doma, v samotných Spojených štátoch amerických. Práve v tom dnes vidím najdôležitejšiu časť politického odkazu Zbigniewa Brzezinského.