Ecce homo Jozef Jankovič

13.06.2017 07:00
Jozef Jankovič
Jozef Jankovič Autor:

Stopu, ktorú po sebe zanecháva výtvarné dielo Jozefa Jankoviča, môžeme v určitom zmysle zredukovať na biblické zvolanie uvedené už v názve tohto rozlúčenia sa s Jozefom Jankovičom: Ajhľa, človek! Prečo? Pretože hovoríme o neuveriteľnej konzistentnosti vnútornej energie Jankovičovho výtvarného diela.

Život, ktorý žil Jozef Jankovič tak intenzívne, sa skončil skoro ráno šiesteho júna roku dvetisícsedemnásť. Skončil sa náhle, uprostred raňajok s manželkou Zuzanou. Rozprávali sa o nadchádzajúcich dňoch prázdninovej relaxácie, zaslúženej relaxácie na chalupe po aktuálnom splnení celého radu pracovných predsavzatí a povinností. Jozef Jankovič spomenul aj, že mi zavolá a pripomenieme si, čo a dokedy treba pripraviť v súvislosti s jeho výstavou Plynutie času v Múzeu umění Olomouc aj s komorne ladenou jubilejnou výstavou v bratislavskej Galérii 19.

Mimochodom, keď som sa nedávno Jozefa spýtal, či pripraví na výstavu v devätnástke výber z kresieb, najnovších grafík alebo menších formátov sôch, usmial sa a povedal: „Prečo vyberať, urobím niečo celkom nové.“ Pravda, nepýtal som sa len tak, pretože Jozef Jankovič rátal s vydaním bibliofilského albumu prác na papieri a požiadal ma o tzv. sprievodný text.

Stopu, ktorú po sebe zanecháva výtvarné dielo Jozefa Jankoviča, môžeme v určitom zmysle zredukovať na biblické zvolanie uvedené už v názve tohto rozlúčenia sa s Jozefom Jankovičom: Ajhľa, človek! Prečo? Pretože hovoríme o priam až neuveriteľnej konzistentnosti vnútornej energie Jankovičovho výtvarného diela. Nielen v duchu pomyselného hlavného smeru jeho výpovednej hodnoty, ale aj v nezvyčajnom bohatstve alternatívnych verzií i aplikácií jankovičovskej formy, jankovičovskej metódy a jankovičovského posolstva.

Dielo Jozefa Jankoviča Ľavica a pravica počas...
Dielo Jozefa Jankoviča Ľavica a pravica počas výstavy v Danubiane. Autor: Robert Hüttner
Medzinárodná porota Ceny Oskára Čepana v...
Medzinárodná porota Ceny Oskára Čepana v inštalácii Jozefa Jankoviča. Autor: NADÁCIA CENTRUM PRE SÚČASNÉ UMENIE

Keď sa teda spýtame na akosť stopy Jankovičovho umeleckého posolstva, možno sa dočkáme aj zopár naoko paradoxných odpovedí. Sochár Jozef Jankovič totiž vzišiel a vrástol do generačného pohybu umelcov, presnejšie do generácie slovenských sochárov, ktorí už v čase juvenilných prác museli – a to museli musíme v jeho prípade zdôrazniť – vydať svedectvo o existenciálnej situácii súčasníka.

Spomenuté svedectvo existenciálnej situácie súčasníka znamenalo – povedané metaforicky – vystaviť krstný list jeho individualite. Individualite, ktorá bola ešte stále vnímaná div nie ako smrteľný hriech páchaný na ideáloch šťastia socialistického kolektivizmu. Na prechode z piatej do šiestej dekády minulého storočia naisto išlo o individualitu súčasníkov prechádzajúcich ozaj veľmi špecifickými katarznými zmenami v pašalíkoch pod nadvládou sovietskeho komunizmu.


Jozef Jankovič nazval svoju ostatnú výstavu na jeseň minulého roku v Galérii mesta Bratislavy Plynutie času. Nazdávam sa, že práve v podaní plynúceho času sa otvorilo Jankovičovo výtvarné dielo pohľadu, ktorý ho prezentoval nesentimentálne a analyticky. Presvedčujúco tak zdôraznil ironické a groteskné metafory ako určujúce konštanty. Konštanty, ktoré mali, majú a naisto aj budú mať vplyv na prepotrebnú intelektualizáciu slovenského moderného výtvarného umenia. Hovoríme o údele umelca ako naslovovzatého ironika, ktorý práve pod týmto uhlom pohľadu po roky – raz s označením zlaté šesťdesiate, raz zasa ako roky potupne normalizačné – vystavoval súčasníkovi už spomenutý krstný list. A to určite nebolo vecou náhody ani vecou voľajakej priehľadnej stratégie.

Na potvrdenie práve uvedenej charakteristiky výtvarného diela Jozefa Jankoviča netreba sa obzerať po príklade kamsi dozadu a odtiaľ vybrať čosi vhodné z jeho pozoruhodne košatého diela. Uveďme hoci aj prácu nedávnu, príkladne ironickú, príkladne kritickú voči ľahostajnosti i arogantnému nezáujmu facebookovej generácie o umelecké hodnoty odlišné od túžby „ubaviť sa k smrti“. Konkrétne mám na mysli Jankovičov rozmerný obraz s názvom Retro I. Namaľoval ho pred šiestimi rokmi, teda v čase, keď sa nijako frekventovane neuvažovalo o „zábavnom“ prežívaní v tzv. facebookových bublinách, čiže vo facebookovom pritakávaní rovnakým informáciám a rovnakým pôžitkom rovnakých užívateľov.

Celkový pohľad na výstavu v hlavnej sále. V...
Celkový pohľad na výstavu v hlavnej sále. V popredí Jozef Jankovič: Konečné riešenie (1993), inštalácia. Za ním zľava doprava diela umelcov: Kassaboys, Martin Piaček, Dalibor Bača a Ilona Németh. Autor: Martin Deko
V popredí zľava Červený klin (1990), centrálne...
V popredí zľava Červený klin (1990), centrálne Červený rebrík (2009) Autor: Pravda, Robert Hüttner

Jankovičove figúry pred šiestimi rokmi zrejme nemal kto poinformovať o blížiacich sa bublinách v prebohatých sociálnych sieťach, preto zostalo na Jankovičových figúrach, aby vytušili blížiacu sa budúcnosť bublín, neraz bohapustú budúcnosť nebezpečného exhibicionizmu. Exhibicionizmu ako návodu na uliatie sa z premýšľania i elementárnej morálky. Jednoducho povedané, kde nič tu nič v unifikovaných kockách nasadených namiesto hláv. Akosi navyše v rovnakých kockách plných rovnakých banalít a sfarbených rovnakým mejkapovým osudom. V takých sa totiž ničomu inému ako banalitám dariť nemôže.

Sochár Jozef Jankovič vstupoval na výtvarnú scénu v čase, keď si vážny adept umenia predstavoval svoju účasť na existenciálnej reflexii sveta. Umelecká tvorba bola zväzbená s morálnym apelom a pravdou. Práve preto sa podpísala pod Jankovičove najslávnejšie opusy zo 60. rokov 20. storočia úzkosť, ono mimoriadne ťažké bremeno. Bremeno ešte aj hroziace pátosom. Jozef Jankovič sa mu však vedel ubrániť. Ubránil sa mu svojím intelektom, iróniou a patričným výtvarným gestom.


Jozef Jankovič sa narodil 8. novembra 1937 v Bratislave. V rodnom meste absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu aj Vysokú školu výtvarných umení na oddelení figurálneho sochárstva profesora Jozefa Kostku. Predovšetkým však kreslil a v procese nakreslenia niekoľkotisícového súboru sa dokreslil k výnimočnému zásobníku nápadov, zásobníku predstavujúcemu priam učebnicový proces ustaľovania výtvarného myslenia i priamu väzbu s neskoršou sochárskou realizáciou alebo pokračovanie v maliarskom či grafickom médiu.

Jedna z takrečeno školských tém a jej riešenie v desiatkach kresbových variácií sa však stala významnou pre celé Jankovičovo dielo. Školské zadanie témy kompozície Muž a stroj môžeme na kresbových materiáloch sledovať ako proces ustaľovania získaných poznatkov z analýzy tvaru. Z dnešnej perspektívy sa nám síce môže javiť ďalší postup ako celkom logický, v realite roku 1960 však o nič také nemohlo ísť.

Jozef Jankovič celkom originálne pokračoval riešením kompozície Strojový muž, teda sochy už naplno vyslovujúcej Jankovičovu erbovú tému, dobovým slovníkom označenú ako tému existenciálneho odcudzenia. Išlo o vskutku nezvyčajné riešenie ľudskej figúry zrastenej so strojovým režimom, výsostné riešenie v rámci dobou podmieneného záujmu o existenciálne vypäté témy a v našich stredoeurópskych podmienkach nepochybne s kafkovským prízvukom. Naozaj nie je žiadny interpretačný problém porovnať premenu ľudskej figúry na hmyzí tvar so sochárskym popísaním metamorfózy muža pri stroji na robotický hybrid strojového muža.

Situácia umenia s prívlastkom avantgardné bola v povojnovom umeleckom pohybe nejednoznačná a rozporuplná. Tobôž z našej strany "za železnou oponou”. Minimálna informovanosť, minimálne kontakty, a tak sa laboratórne, čiže ateliérové podmienky stali pre udomácnenie abstraktného výtvarného prejavu veľmi významnou udalosťou. Nie náhodou sa začal príbeh Bratislavských Konfrontácií v petržalskom ateliéri Jozefa Jankoviča.

Zľava doprava: Svedectvo XI (1967-1968, SNG),...
Zľava doprava: Svedectvo XI (1967-1968, SNG), Svedectvo XII (1968, súkromná zbierka Opava), Veľký osud (1970, Múzeum umenia Olomouc) Autor: Pravda, Robert Hüttner
Hrdzavý rebrík (detail, 2013)
Hrdzavý rebrík (detail, 2013) Autor: Pravda, Robert Hüttner

Čas „60“ cválal a uprostred desaťročia už boli účastníkom Konfrontácií rozdané „osudové“ karty. Ozaj žitou metaforou môžeme pomenovať výber Jozefa Jankoviča. Dostala sa mu do rúk jedna z najvýznamnejších kombinácií v limitoch umenia pop-artu a novej figurácie. V Jankovičovej tvorbe sochárskych objektov sa prejavila originálnym vraďovaním predmetov bežnej potreby do kompozícií reliéfov či asamblážovaných objektov. Išlo pritom o nezvyčajnú fragmentáciu priestoru i tvaru prác z polovice šiestej dekády. Išlo aj o dobové znaky procesu, ktorý sprevádzal odklon od klasického figurálneho sochárstva a príklon k maximálnej tvarovej skratke. Vzápätí však aj návrat k figuratívnemu výrazivu. Tentoraz v podobe zvecnenej vecnosti predmetov výrečne poobtĺkaných predchádzajúcim životom.

Lenže – určite však iba pre človeka ignorujúceho dobové reálie – ako keby paradoxne sa Jozef Jankovič stal v rovnakom čase tvorcom súsošia Obete varujú v areáli Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Pravda, smutnosmiešny príbeh osadenia dnes v celej Európe jedného z najváženejších sochárskych riešení diela vo verejnom priestore nestráca nič z pôvabu signatúry Jankovičovho autorstva. Totiž Obete varujú boli krátko po osadení demontované a po niekoľkých rokoch života v radvanskom sklade stavebnín prevezené do "vyhnanstva” v Kališti a po tridsiatich dvoch rokoch navrátené na pôvodné miesto. Nepochybne aj tento príbeh zaistil Jankovičovmu súsošiu silné pozadie.

Jankovičova figúra zo 60. rokov 20. storočia vrhá masívny hmotný tieň, padá strmo a stojí s kolmo vystrčenými nohami proti mlčiacej oblohe, steká trsom končatín, balansuje na kovovom kolese, vystupuje k Miestu hore, visí alebo je ukrižovaná v rámoch Svedectiev, alebo sa ocitla v desivom objatí pavučinovej siete, ale ocitla sa aj pod Víťazným oblúkom.


Všetky tie udalosti majú význam originálne vyjadrujúci uhol pohľadu, z ktorého mladý umelec uchopil svet a artikuloval ho spôsobom, aký slovenské sochárstvo dovtedy nepoznalo. Išlo o pohľad sústredený na ľudské telo zastúpené jeho časťami, išlo o distorziu figuratívnosti. Teda išlo o ľudské telo nemilosrdne vydané napospas rôznym vytknutiam kĺbov, zlomom, náhlym poraneniam a iným deformáciám.

Jozef Jankovič priviedol celkom nečakane na slovenskú výtvarnú scénu – ba priamo do jej významového centra – dovtedy na hony obchádzaný kritický rozum.

Jankovičove sarkastické príbehy fragmentov tela nepochybne reagovali na ozaj historický kotrmelec, ktorým sa totalitarizmus razom obrátil chrbtom k vysnívanej ľudskej tvári socializmu. V tejto súvislosti sa stalo nie celkom akceptovateľným zvykom vnímať plastiky Jozefa Jankoviča pomocou metafory o príbehoch fragmentov tela. Totiž tie Jankovičove fungovali v slovenskom sochárstve ako výsostné pomenovanie novátorského plastického spracovania sochárskej výtvarnej formy.

Rovnako dôležité bolo to, že ono novátorské sprevádzala intelektuálne exponovaná vôľa vyjadriť jednu z podôb doby. Tú chaotickú, tú morálne poklesnutú, tú protičlovečenskú.


Roky normalizácie v diele Jozefa Jankoviča boli rokmi intenzívneho využitia ním pomenovaných náhradných stratégií, ku ktorým patrila tvorba sochárskych šperkov, počítačovej grafiky a iných projektov. Neboli však sedemdesiate ani osemdesiate roky bez sôch Jozefa Jankoviča. Príklad za ostatné. Cyklus Krajín zo začiatku 80. rokov 20. storočia. Išlo nepochybne o zvláštne sochárske pomenovanie krajiny hláv, krajiny rúk, krajiny nôh. Skrátka krajín menších i väčších fragmentov ľudského tela.

V popredí Súkromná manifestácia (1968,...
V popredí Súkromná manifestácia (1968, Danubiana), v pozadí o.i. Nemecká (1963, SNG), Pád III (1965, Art Fond, Bratislava) Autor: Robert Hüttner, Pravda

Napríklad tak ako v Zimnej krajine z roku 1982 sa "na podnose” stojana vynorili drúzovito stvárnené nohy a ruky. Krajina je to vskutku chladná, presnejšie povedané pred chladom sa chrániaca nielen zabalenými mladými stromami, ale aj zabaleným záhradníkom. Rovnako pravda, že (ne)skrývaná irónia zaisťovala dokonca aj cenzorom pohodlné undergroudové čítanie obrazu totalitarizmom presiaknutého nepriateľa.

Jankovičove sochy z druhej polovice 80. rokov 20. storočia plnili úlohu diel bez významového či výrazového klišé. Kresby a nízkoreliéfne obrazy na tému mementa sú toho vhodným potvrdením. Jedno Memento, napríklad, hovorí symbolickým jazykom, že ruka zvierajúca krk pod ľudskou lebkou je tou pravou príčinou, že sa z lebene vyplazil a začal hadiť predlhý jazyk plný jedovatých lží, vykonštruovaných obvinení a stupídnych udaní. Veď predsa do všetkých kútov rozliezajúca sa zrada nebola – a ani dodnes deň nie je – ničím zvláštna, naopak, bola všeobecná a aj "zabezpečovala” všeobecnú situáciu.

Ponovembrový etos Jozef Jankovič korunoval vedením Vysokej školy výtvarných umení vo funkcii jej rektora, lenže Jankovič vždy bol Jankovičom umelcom a celkom prirodzene pokračoval v sochárskej tvorbe. Jeho všeobecne uznávanou ponovembrovou erbovou sochou sa stala plastika Červený klin z roku 1990. Jankovič nechal dopadnúť na červený klin figúru našich morálnych bied, figúru, do ktorej totalitarizmus vtĺkal po štyridsať rokov navlas rovnakým červeným klinom svoju príšernú predstavu o slobode a večnom čase. Klin, pravdaže, figúru zlomil.

Výtvarné dielo Jozefa Jankoviča je výnimočné a výnimočne aj poznačilo slovenské umenie. Rozhodne však nie je ani nebude jednoduché určiť akosť jeho výnimočného vplyvu. Iný je totiž vnímateľný v limitoch domácej situovanosti a iný – oveľa vyšší – v širokých medzinárodných súvislostiach. A práve tieto súvislosti vyzdvihli očividnú nadčasovosť Jankovičovho umeleckého univerza. V ňom sa sochár intenzívne zaoberal grotesknými situáciami fragmentarizovaného tela človekovho, ale aj súcitom s telom schúleným kdesi v kúte ľudskej samoty.

Posledná rozlúčka s majstrom Jozefom Jankovičom sa uskutoční v utorok 13. júna 2017 o 15.30 hod. v bratislavskom krematóriu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výtvarník #nekrológ #Jozef Jankovič - Plynutie času #Jozef Jankovič
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk