Na poslednej ceste ho prišli odprevadiť iba príbuzní a hŕstka priateľov, susedov a známych. Z novinárov som tam bol iba sám, hoci pred rokmi Peter na seba pútal pozornosť mnohých médií. Pre svoje odvážne a často kontroverzné vyhlásenia a výzvy, či listy politikom. Organizoval tlačovky, ale aj besedy s ukážkami pre mladých i starších. Všetko s cieľom, aby presvedčil o správnosti svojich názorov, že zmiešavaním a vyhadzovaním odpadov v domácnostiach, ale tiež v kanceláriách, či verejných zariadeniach, reštauráciách, školách, aj výrobných zariadeniach sa ľudia stavajú proti sebe. Vznikajú tak nielen veľké škody na prírode, ale aj obrovské ekonomické straty. Sám išiel príkladom. Až tak ďaleko, že sa rozhodol, po roku 1990, už ako podnikateľ, vybudovať moderné stredisko na uskladnenie čistých druhotných surovín, ktoré by sa potom dali jednoducho spracovať. Obdivuhodná bola tvrdohlavosť s akou presadzoval svoje myšlienky. Pred viac než tridsiatimi rokmi boli tieto ciele priam utopické, zdanlivo neuskutočniteľné, aj preto si narobil veľa nepriateľov…
Kompetentní ho nepočúvali, politici mu neodpovedali, odsudzovali a zosmiešňovali ho národohospodári. Takmer žiadnu podporu nedostal od predstaviteľov mesta. Väčšinou mu hádzali polená pod nohy, keď sa pokúšal, možno naivne, prakticky presvedčiť, že triediť druhotné suroviny je možné. Stále do omrzenia tvrdil, že človek je povinný zvyšky svojej spotreby vrátiť späť do výroby. Napísal som o ňom niekoľko článkov, reportáží a spravodajských materiálov. V jednom som uviedol, že v Prievidzi, kde od roku 1981 býval a kde dokázal zapojiť do triedenia stovky rodín, postavia raz Petrovi Haulikovi sochu. Pretože vývoj ľudskej spoločnosti mu čoraz viac dáva za pravdu. Hoci Peter aj po zavedení kontajnerov na triedený odpad v meste stále tvrdil, že taký systém je stále nedostatočný…
Opravil Marxove poučky
Ako sa to všetko u neho začalo…? Porozprával mi, že raz pri potulkách prírodou v okolí Trenčína, vtedy ako mladý turista, sa dostal ku skládke odpadov. Nebola riadená, vietor rozfúkaval po okolí papierové a igelitové zvyšky, videl kopy rôznych materiálov, kovu, skla, dreva, handier, nepotrebných vecí. To bol vraj podnet, aby sa nad tým pozastavil a zamyslel. Postupne sa do problematiky ponoril, preštudoval mnoho materiálov, hľadal spôsob, ako tento problém vyriešiť. Dospel k názoru, že keď človek drží v ruke nejaký predmet, ktorý chce odhodiť ako pre neho zbytočný, mal by ho dať na určené miesto v dome, podľa druhu materiálu. Zmiešané v smetnej nádobe sa totiž navzájom zvyčajne znečistia a najmä, už ich je neskôr ťažko roztriediť.
Pracoval ako civilný zamestnanec na vojenskej správe v Trenčíne a zároveň diaľkovo študoval filozofiu a dejiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už vtedy mal aj prvé skúsenosti s realizáciou svojho zámeru. Na jednom sídlisku v Trenčíne dokázal postupne zapojiť do takéhoto organizovaného zberu druhotných surovín desiatky rodín. Štúdium úspešne vrcholilo a on už mal vypracovanú diplomovú prácu na tému Človek – technika – príroda. No a práve v nej, mysliac na druhotné suroviny, si dovolil zásadne opraviť Karola Marxa. Navrhol doplniť jeho učenie o reprodukčnom procese, ktorý podľa pôvodných poučiek pozostáva zo štyroch fáz – výroby, rozdeľovania, výmeny a spotreby o piatu – sústreďovanie zvyškov spotreby a ich návrat späť do výroby. Len tak sa vraj uzatvorí kruh. Z toho mu vyplynulo, že nepostačí ani Marxova kvalifikácia dvoch vlastností tovaru, teda úžitkovej a výmennej. On by mu poradil, aby ju doplnil o tretiu, byť druhotnou surovinou!
To bolo veľa aj na skúsených docentov a profesorov. Radili mu, aby svoje teórie z diplomovky vyhodil. Nedal sa, tak vyhodili jeho. Nedoštudoval. Na to mu aj v Trenčíne dôrazne poradili, aby si s rodinou zbalil kufre. Odišiel do Prievidze a zamestnal sa ako baník vo vtedajšej Bani Cígeľ. Ale ani v Prievidzi, kde býval v činžiaku, sa nevzdal svojich názorov a ešte intenzívnejšie propagoval teórie o triedení a sústreďovaní druhotných surovín. Tak ako v Trenčíne aj tu presvedčil ľudí vo svojom okolí, aby doma triedili papier, kovy, sklo, plasty a prinášali mu ich čisté, roztriedené. On ich ukladal v pivničných priestoroch a keď sa mu nazbierali v dostatočnom množstve, odviezol ich do zberných surovín. Tvrdil, že občania, ak doma triedia zvyšky spotreby, tak by za to mali dostať aj určitú odmenu. Preto peniaze, ktoré v zberných surovinách dostal, použil na občerstvenie pri spoločných brigádach. Plánoval ich však aj rozdeľovať ľuďom, ktorí mu nosili roztriedené suroviny.
Nezaháľal ani v bani, kde najskôr pracoval pri ťažbe uhlia a razení banských chodieb a neskôr ako mechanik. V tom čase bolo novinkou podávať baníkom v podzemí teplú stravu. Do bane dovážali hlboko zamrazené hlavné jedlá v miskách z alobalu. Zohrievali ich v ohrievačoch. Po konzumácii chlapi misky z hliníkovej fólie jednoducho odhadzovali. Peter ich zbieral a vynášal z bane ako cennú druhotnú surovinu. Pamätám si, ako ľudí presvedčoval, že aj doma by mali staniolové obaly z čokolád alebo iných jedál odkladať. A keď sa ich nazbiera viac majú mu ich priniesť. Vyskúšal som to aj ja. Odkladal som všetky takéto obaly a len za jediný mesiac, iba z toho čo zostalo z rôznych maškŕt pre moje deti, som postláčal guľu s priemerom desať centimetrov.
Počas niekoľkých mesiacov mu ľudia denne prinášali roztriedený papier, sklo, plasty, kovy, ba aj odpady z kuchyne. To všetko zhromažďoval v spoločných pivničných priestoroch. Bol však maximalista, pretože už požadoval, aby ľudia triedili aj kompostovateľný odpad. Písal na najvyššie miesta, aj Milošovi Jakešovi vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. List sa vrátil na okres a bolo len otázkou času, kedy sa opäť stane „persónou non grata“.
To už bol z práce v podzemí vyradený. Kusisko uhlia mu rozdrvil členok. Pracoval teda na povrchu v kotolni. Do toho prišla nežná revolúcia a Peter zacítil svoju šancu. Ako člen okresnej rady VPN mal rešpekt. Na bani podal zlepšovací návrh. Upratovačky mu nosili do kotolne vrecia z odpadových košov v kanceláriách, on ich obsah triedil a časť spaľoval v kotolni. Mal však bombastickejšie ciele. V revolučných časoch mu nadšenci sľúbili, že štát podporí založenie akciovej spoločnosti na triedenie a zber druhotných surovín. Tvrdil, že by to mali byť zariadenia veľké ako obchodné domy. Ale nadšenie vyprchávalo, aj on prestal byť zaujímavý. Pomoci sa jeho prevratnej myšlienky napokon nedostalo ani v nových časoch. Rýchle zbohatnutie totiž pritom ani zďaleka nehrozilo. V tom čase vzbudil veľkú pozornosť médií, keď vyhlásil, že Václav Klaus, vtedajší predseda federálnej vlády, robí štátu škody ročne za 55 miliárd korún. Pretože ani sám netriedi suroviny a nechce, aby sa tak robilo v celom štáte. V ďalších listoch rôznym politikom aj novinárom presadzoval, aby zo svojho slovníka vypustili výraz odpad a začal sa všeobecne používať termín druhotné suroviny.
Rozhodol sa podnikať
Potom sa mu podarilo v rámci malej privatizácie v Prievidzi vydražiť obchod s domácimi potrebami. Aj v skladových priestoroch obchodu určitý čas zhromažďoval druhotné suroviny. Chcel aj takto získať finančné prostriedky. Sníval totiž o veľkom podniku, kde by sa postupne mohli druhotné suroviny aj spracovávať. Na takýto veľkolepý projekt mu však pôžičku žiadna banka nedala. Každá ho vyhodnotila ako stratový. Ani obchod napokon neudržal, aj keď v ňom začal predávať niektoré praktické veci do domácnosti, ktoré sám vymyslel. Pridružila sa mozgová príhoda a obchod musel predať.
Hoci mu veľké plány nevyšli, v aktivitách naďalej pokračoval. Bombardoval predstaviteľov mesta rôznymi návrhmi. Nechcel provokovať, že bude zhromažďovať suroviny v činžiaku. Uznal, že občania na to nemajú ešte vytvorené podmienky, začal sa preto orientovať na reštauračné podniky v Prievidzi. Postupne zapojil do triedenia druhotných surovín až 75 reštaurácií a pohostinstiev. V každej mu personál do pripravených košov a nádob odkladal nezmiešané PET-fľaše, sklené, hliníkové, či tetrapakové obaly, papier a kovy. On ich potom svojím vlastným vozidlom pravidelne odvážal. Za rok takto zachránil pred vyhodením do kontajnerov bezmála 55 ton surovín. Odovzdával ich prievidzkému podniku technických služieb mesta, ten ich potom naraz odvážal spracovateľom. Za túto iniciatívu dostával od mesta peniaze podľa hmotnosti vytriedeného materiálu, ktorý nie je treba odviezť na skládku tuhého komunálneho odpadu. Tieto financie mu však nevykryli ani náklady na benzín. Napriek tomu v tejto činnosti pokračoval niekoľko rokov, pretože to považoval za určitý druh osvety.
Vlani sa Petrovi podstatne zhoršil zdravotný stav. Musel prestať obchádzať reštaurácie. Pri jednom z posledných stretnutí sa mi posťažoval, že ľudia sú nepoučiteľní. Predpovedal, že v budúcnosti bude určite musieť ľudstvo prehodnotiť svoj vzťah k surovinám. Trochu sklamaný bol z toho, že márne vypisoval predstaviteľom štátu a upozorňoval, že len za 25 rokov zostalo na skládkach astronomických viac ako 500 miliárd eur…
Ešte niečo mi napadlo počas smútočného obradu. Okolo jeho rakvy boli iba štyri smútočné vence. Ani jeden z nich nebol zo živých kvetov. Dnes sa na takýto účel požívajú plastové kvety. Tak som sa zamyslel, čo sa s tými vencami stane po pohrebe. Peter Haulik by určite hľadal aj našiel spôsob, aby tieto plasty, cennú druhotnú surovinu vrátil späť do výroby…