Asi sa nikdy nepodarí nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, či sa Válek s komunistickým režimom stotožnil úplne, alebo to bola len jeho cynická maska a pragmatická voľba. Aj umelci, ktorí normalizačný režim odsudzujú alebo ním boli postihnutí, aspoň v prvých rokoch jeho existencie, ako napríklad Ľubomír Feldek, Rudolf Sloboda, Štefan Moravčík, na Válka spomínajú pozitívne ako na človeka, ktorý im v rozličných situáciách pomohol.
Poézia všedného dňa
Válkova mladosť nenasvedčovala, že práve on skončí v najvyšších štruktúrach komunistického režimu. Básnik a prekladateľ Michal Chuda pripomína, že Válkov otec bol po druhej svetovej vojne členom Demokratickej strany a po februári 1948 bol ako režimu nepohodlný štátny zamestnanec väznený. Svoje prvé básne Válek publikoval v trnavskom časopise Plameň, ktorý bol ako časopis katolíckej mládeže po februári 1948 zastavený. Je zaujímavé, že v tomto čase začínali aj neskorší Válkovi priatelia a generační spolupútnici Vojtech Mihálik a Viliam Turčány.
Aj Miroslav Válek sa pokúšal publikovať básne v štýle tzv. socialistického realizmu, v duchu budovateľského nadšenia, išlo však len o ojedinelé pokusy. V 50. rokoch pracoval vo viacerých redakciách, aj mimo literatúry, až kým v roku 1957 nenastúpil do časopisu Mladá tvorba. Vznik Mladej tvorby bol príležitosťou pre nástup viacerých generácií autorov, vrátane takých, ktorí sa v ére stalinizmu, ale ešte aj pred rokom 1956, nemohli etablovať, pretože ich tvorba z ideologického alebo umeleckého hľadiska nekonvenovala očakávaniam vtedajšej moci.
Keď Válek vydal v roku 1959 svoju prvú zbierku Dotyky, mal 32 rokov, nepatril už teda v pravom zmysle slova medzi mladých autorov, podobne ako Alfonz Bednár či Milan Rúfus, kým napríklad Vojtech Mihálik sa aj napriek svojim začiatkom v okruhu katolíckej moderny dokázal etablovať ako básnik socialistického realizmu.
Pri čítaní básní z počiatočného obdobia Válkovej tvorby je jasné, že jeho poézia v „budovateľských“ rokoch, keď zúril socialistický realizmus, nemohla vychádzať, lebo obsahovala predovšetkým individuálny básnický výraz, intímnu lyriku, ale aj prvky senzualistického vnímania. Namiesto patetického gesta Válka v roku 1959 upútava poézia všedného dňa. Tak napríklad jedna z jeho najznámejších básní Ohýbači železa je zasadená do rušnej bratislavskej ulice, prepája mestský ruch s prácou robotníkov, ale aj s motívmi lásky („Nad všetky tie verše, na tretie poschodie, sa naťahuje modrooká pointa“). Válkovo gesto tu pripomína básnikov poetizmu spred druhej svetovej vojny, ktorých krédom bolo pozerať sa na život, ako by bol básňou.
Vnútorný nepokoj
Civilizmus či piesňovú lyriku, ktorá z hľadiska súčasnosti predstavuje jeho najznámejšie dielo, však Válek už v Dotykoch, ale aj v ďalších zbierkach nahrádza rozsiahlymi polytematickými básňami (Príťažlivosť, 1961; Nepokoj, 1963; Milovanie v husej koži, 1965). Len málo literárnych vedcov, ako napríklad Ján Zambor alebo Valér Mikula, sa pustilo do podrobnejšej interpretácie básní z tohto jeho obdobia. V týchto zbierkach popri doterajších motívoch čoraz viac rezonujú pocity úzkosti, strachu a osamelosti. Vyjadruje v nich nielen svoj vlastný vnútorný nepokoj, ale aj obavy o osud ľudstva. Zároveň sa viacerými básňami prelínajú motívy sympatií ku komunizmu, ktoré sú však motivované práve uvedenými obavami.
Válek teda ani v 60. rokoch nepatril medzi autorov prvoplánovo oslavujúcich režim, akými boli napríklad Andrej Plávka alebo Milan Lajčiak. Asociatívnym radením motívov jeho básne pripomínajú Appolinairovo Pásmo. Zas báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, sa vracia do rokov fašistického Slovenského štátu a obludnosť jeho režimu vykresľuje na základe svojej intímnej skúsenosti a osudov konkrétnych ľudí. V tom je jeho výraz blízky takým autorom ako Rudolf Jašík alebo český spisovateľ Jan Otčenášek. Válkova schopnosť narábať s jazykom spôsobila, že sa stal aj jedným z najvýznamnejších autorov slovenskej detskej literatúry.
Ako redaktor mesačníka pre mladých autorov Mladej tvorby Válek inicioval vznik skupiny mladých básnikov, ktorí sami seba označovali za konkretistov, neskôr sa pre nich vžilo pomenovanie Trnavská skupina, t. j. Ľubomír Feldek, Jozef Mihalkovič, Ján Stacho a Ján Ondruš. Ich pokus o vydanie manifestu, v ktorom sa usilovali programovo nadviazať na medzivojnovú avantgardu a rehabilitovať senzualistickú poéziu, však po zásahu cenzúry nemohol vyjsť. Vydanie aprílového čísla Mladej tvorby v roku 1958, pri faktickom obídení nariadení Správy tlačového dozoru, viedlo k zásahu proti časopisu. Autori sporného čísla museli opustiť Bratislavu, aby nedobrovoľne spoznávali „život pracujúceho ľudu“.
Začiatok politickej kariéry
V 60. rokoch však do politického života začína vstupovať aj Miroslav Válek. Rok po sobáši so Zorou Zorinovou, dcérou sovietskeho veľvyslanca (1961) vstúpil do komunistickej strany. V roku 1963 sa stal šéfredaktorom Mladej tvorby, v rokoch 1966 – 1967 stál pri zrode literárneho časopisu Romboid, už svojím názvom hlásiacim sa k dedičstvu Ladislava Novomeského. Začiatok jeho politickej kariéry však spadá do rokov 1967 – 1968, keď zastával funkciu predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Ako uvádza historička Elena Londáková, v tom čase sa zblížil nielen s Lacom Novomeským, ale aj s Gustávom Husákom a pri riadení spisovateľskej organizácie realizoval ich politickú líniu.
Foto: LIC / Archív Anton Šmotlák
Počas IV. zjazdu Zväzu československých spisovateľov v apríli 1967 patril k iniciátorom listu, ktorý odmietal radikálne požiadavky na zrušenie cenzúry, predložené časťou českých spisovateľov, napríklad Milanom Kunderom, Ludvíkom Vaculíkom, Pavlom Kohoutom a i.
Nepodporoval však ani zásah proti zväzovému časopisu Literární noviny a usiloval sa zachrániť pred podobným osudom aj týždenník slovenských spisovateľov Kultúrny život. Na druhej strane sa však podieľal na nátlaku proti jeho vtedajšiemu šéfredaktorovi Jurajovi Špitzerovi, ktorý poskytoval priestor českým spisovateľom, zbaveným možnosti publikovať v Literárnych novinách, a odmietol sa podieľať na kampani, odsudzujúcej odchod spisovateľa Ladislava Mňačku do Izraela.
Hoci Juraja Špitzera na konci roku 1967 z vedenia Kultúrneho života odvolali, Válek sa stal po začiatku tzv. obrodného procesu v roku 1968 za svoje postoje predmetom kritiky zo strany viacerých spisovateľov. Zrejme už aj obavy zo straty vlastných pozícii ho viedli spolu s Lacom Novomeským a Vojtechom Mihálikom k opusteniu redakčnej rady Kultúrneho života.
Uvedení básnici svoj odchod zdôvodňovali údajne jednostranným presadzovaním demokracie na úkor federalizácie spoločného štátu. Napokon zakotvili v Novom slove, ktorého obnovenie inšpiroval Gustáv Husák. Po sovietskej okupácii Válek vzdoroval snahám o obnovenie vydávania Kultúrneho života, po plenárke Zväzu slovenských spisovateľov v decembri 1968, ktorá požadovala obnovenie časopisu, sa spolu s ďalšími členmi vedenia spisovateľskej organizácie, lojálnymi nastupujúcej normalizácii pod vedením prvého tajomníka ÚV KSS Gustáva Husáka, vzdal členstva vo výbore zväzu.
Normalizácia
Od januára 1969, keď do platnosti vstúpil zákon o československej federácii, sa Válek stal ministrom kultúry SSR. Z tejto pozície, ako aj z pozície člena najužšieho vedenia KSS, nesie spoluzodpovednosť za čistky v kultúre a za to, že v počiatočných štádiách normalizácia prebiehala efektívnejšie ako v Česku. Neskôr však práve Válek reprezentoval niečo, čo by sme mohli označiť ako „ľudskú tvár“ alebo rodinný charakter normalizačného režimu.
Spisovatelia zbavení možnosti publikovania mohli istý čas využívať štipendiá, viacerí z nich sa mohli do literatúry po istom čase aj vrátiť. Normalizačný režim však odpustky nerozdával zadarmo. Podmienkou zrušenia zákazu publikovania bolo napísanie sebakritiky, viacerí autori ju museli napísať opakovane, aby sa v očiach vedenia KSS dostatočne dištancovali od vlastných názorov z roku 1968. Pre väčšinu z nich však toto bola prijateľnejšia alternatíva ako únik do samizdatu a otvorený konflikt s mocou.
Válkove osudy naznačujú, že jeho postoj ku komunistickému režimu bol skôr výsledkom pragmatickej voľby a pochopenia reality mocenských pomerov.
Vedeniu KSS osobitne išlo o to, aby s pokáním vystúpili autori, ktorí sa na reformných snahách podieľali najviac, napríklad Pavol Števček a napokon aj šéfredaktor Kultúrneho života z roku 1968 Jozef Bob. Tak sa však aj vo verejnosti vytváral pocit, že normalizácia mala na Slovensku mäkší priebeh. Tak napríklad divadelná historička Dagmar Podmaková poznamenáva, že slovenskí divadelníci pozitívnejšie vnímali riadenie divadiel priamo Válkovým ministerstvom, než národnými výbormi, pretože tak mali väčšiu tvorivú slobodu. Je známy aj jeho konflikt s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Ľudovítom Pezlárom, presadzujúcim tvrdšie zákroky.
Válkova poéma Slovo z polovice 70. rokov však vyvolala skôr nechuť a posmech. Hoci bola napísaná remeselne zručne, podivne vyznelo, keď v nej vedúci funkcionár režimu, ktorého podstata spočívala v klamstve o auguste 1968, vyzýval „hovor vždy pravdu, aj keď oči kole“. Na druhej strane vznik Literárneho týždenníka v roku 1988, ktorý otvoril priestor pre verejnú diskusiu v rozsahu nevídanom od roku 1969, je aj Válkovou zásluhou.
Pragmatická voľba
Ťažko povedať, či dôvodom jeho odchodu z politického života bolo znechutenie zo zásahu polície proti tzv. sviečkovej demonštrácii, ktorú sledoval z balkóna hotela Carlton v marci 1988, keďže normalizačný režim éry Miloša Jakeša nebol brutálnejší ako v roku 1969, keď nastupujúca Husákova garnitúra ničila osudy státisícov nepohodlných a rozháňala demonštrácie občanov. Do roku 1989 ešte zastával funkciu predsedu Zväzu československých spisovateľov a po novembri 1989 bol krátko aj členom vedenia KSČ, ako osoba spojená s normalizačným režimom však už nemal šancu ďalej pôsobiť vo verejnom živote.
Válkove osudy naznačujú, že jeho postoj ku komunistickému režimu bol skôr výsledkom pragmatickej voľby a pochopenia reality mocenských pomerov. Na rozdiel od spisovateľov, ktorí sa ku komunistickej strane pripojili z entuziazmu a z presvedčenia, že predstavuje cestu k lepšiemu svetu, sa Válek nezúčastňoval na ideologických sporoch o podobu socializmu v 50. a 60. rokoch, neprechádzal štádiami očarenia stalinizmom a bolestným či v niektorých prípadoch skôr konjunkturálnym vytriezvením. Na príklade vlastnej rodiny vedel o podstate režimu, ktorému sa rozhodol slúžiť, možno viac než oni.
Na druhej strane, práve básne z jeho raného obdobia prežili aj jeho politickú kariéru. Žbirkova Jesenná láska, Hammelova pesnička Po písmenku alebo Vargova Smutná ranná električka sa nestali hitmi preto, že ich autorom bol dlhoročný minister kultúry, ale výnimočný básnik.