„Mám 72 rokov a som už na dôchodku. Času mám veľa, a tak teraz sledujem svoj rodokmeň. Dostal som sa až po rok 1732. Veľa mi už neostalo. Mám asi dvadsať stránok záznamov,“ začína rozprávať o svojom pohnutom životnom osude svižný sivovlasý chlapík. Narodil sa v prvé dni roku 1945. Front práve prechádzal jeho rodnou Legnavou od Starej Ľubovne a Duklianskeho priesmyku a on, ako vraví s úsmevom, „partizánčil“. Naráža pritom na to, že sa narodil uprostred lesov.
Foto: Boris Latta, Pravda
„Nemci ustupovali a v našej dedine boli policajti pôvodom Nemci. Vyzvali nás, aby sme utiekli, pretože čoskoro bude všetko v plameňoch. Tým skôr, že práve v neďalekom Šambrone sa nachádzal partizánsky štáb,“ spomína dnes už slovenský Kazach na svedectvo starších. Napokon skutočne vypálili prakticky celú dedinu, 129 domov. A Janko zabalený do plachty ostal s mamou uprostred lesov na hranici s Poľskom. Keď sa vrátili do dediny, nemali sa kde uložiť. A tak im rozdelili majetky po slovenských Nemcoch v okolí Kežmarku, Podolínca, dnešných Podhorian či v Hniezdnom. Jánov otec ako gazda to odmietol. Vraj ako pôjde na cudzie? A tak začal stavať dom, ktorý stojí dodnes a žijú v ňom príbuzní.
Žiaľ, keď svojho času prišiel Ján Legnavský na Slovensko, aby postavil otcovi pomník, ani na dvor rodného domu ho nepustili. „Mysleli si pravdepodobne, že mi ide o majetky,“ dodáva smutne. Jeho otec, ktorý sa narodil v decembri, chcel narodeniny osláviť už koncom roku 1945 pod vlastnou strechou. Ešte chýbali okná, dvere a tak ich zakryli handrami a zakúrili v piecke. „Otec prišiel premrznutý domov a jeho sesternica mu podstrčila lavór s horúcou vodou. Ukázalo sa, že to bolo preňho osudné. Dostal zápal pľúc a na druhý deň zomrel,“ tlmočí slovenský Kazach z rozprávania svojich príbuzných, ktorí sú dodnes presvedčení, že za tým bol boj o majetky. Jánov starý otec bol totiž bohatý a mnohí chceli dediť.
Bez cudzej pomoci
Začal sa rok 1947. Asi 200-tisíc Čechov opustilo západnú Ukrajinu. Jánova mama nechcela odísť z rodného kraja. Ibaže jej mama, Jánova babička, túžila nasťahovať sa do opustených domov po Čechoch. A tak dcéru dopísala do dokumentov a vyviezla za hranice Slovenska. A pretože papiere chybne vyplnila, vagón s ich vecami poslali úplne inam. A tak sa dvadsaťpäťročná matka s piatimi deťmi, najstaršie malo osem rokov a najmladší mal iba desať mesiacov, ocitla v neznámom kraji s holými rukami.
Ako predpokladali, prišelcov zo Slovenska ubytovali v celkom slušných domoch po Čechoch. Z pôvodného počtu však dnes v dedine ostali iba tri. V tom čase na Ukrajine ešte stále vyčíňali nacionalistické bandy.
„Pretĺkali sme sa, ako sme mohli. Napokon celkom úspešne. Sestry získali vzdelanie. Jedna sa stala zdravotnou sestrou, druhá absolvovala pedagogický inštitút. Brat sa stal mechanizátorom a ja som skončil učňovku a v roku 1963 ma spolu s celou skupinou mladých ľudí poslali "osvojovať“ celiny. Prišiel s tým ešte Stalin, ktorý si uvedomoval, že vojna s Hitlerom je nevyhnutná a potreboval pre ľudí z vnútrozemia nové životné priestory. A na celine som ostal doteraz," spomína na začiatky v Kazachstane koreňmi stále Slováčisko. Ako sa vraví, láska hory prenáša.
Ján si našiel životnú družku pôvodom z Ruska, s ktorou má jedného dnes už vysokoškolsky vzdelaného syna a dcéru žijúcu v Kaliningrade. Ukončil vysokú školu a urobil celkom slušnú kariéru. Veď do dôchodku odchádzal ako šéf zhruba dvojtisícového kolektívu jedného zo stavebných podnikov v Astane. Právom s hrdosťou pripomína, že to dosiahol sám. Bez akejkoľvek pomoci. Za chrbtom nemal nikoho.
Hovoriť „po našom“
„Možno som mohol dosiahnuť aj viac, ale hreje ma dobrý pocit, keď sa prechádzam po starej Astane a vidím, že jej ulice lemujú domy, ktoré postavili moji ľudia. Napríklad na Študentskom prospekte,“ zabŕdne do minulosti dnes už aktívny dôchodca. Žije však aj súčasnosťou. Napríklad v otázke týkajúcej sa súčasného poklesu počtu nielen Rusov v Kazachstane má jasno. Podľa neho na jednej strane to možno chápať ako nedobrý vývoj. Ibaže, ako pripomína, na druhej strane každá krajina sa usiluje o vlastnú identitu.
„Je to Kazachstan a riadiť ho musia Kazachovia. Stáva sa, že Kazach na rokovaniach nechce hovoriť po rusky, ale materinským jazykom. Naopak, Rusi sú často ľahostajní k ovládaniu kazaštiny. Mali by pritom myslieť na budúcnosť vlastných detí, na ich uplatnenie v budúcnosti v Kazachstane.“ Pritom spomína, ako prišiel pred desiatkami rokov z vtedajšieho Československa na Ukrajinu a veru nik sa ho nepýtal, či ovláda ukrajinčinu. Si vraj na Ukrajine, tak sa nauč hovoriť „po našom“.
„V Kazachstane som začal aj so zostavovaním vlastného slovníka, ktorý obsahoval asi 500 základných slov a fráz a mám ho doteraz,“ dodáva s úsmevom spokojný dôchodca. A hneď si zaspomína na rok 1970, keď dva roky po skončení vojenčiny prvý raz navštívil rodné Slovensko. A po tom, čo dostal osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí, cestoval pod Tatry a do Čiech skoro každé dva roky. Až do začlenenia SR do Schengenu. Odvtedy musel opäť žiadať o víza. Pomohol mu však vtedajší slovenský veľvyslanec v Kazachstane Dušan Podhorský.
Od tých čias, ako vraví, s tým nemal žiaden problém. A aby tradícia slovensko-slovenského prepojenia pokračovala, pozval Ján terajšieho veľvyslanca Petra Juzu na svadbu syna, čo len potvrdzuje, že diplomacia je práca s konkrétnymi ľuďmi.
Z Pamíru, Ťanšanu, Altaja
„Manželke sa na Slovensku páči. Keď sme prišli do Šambrona, kde odpočíva môj zosnulý otec, a žena uvidela vybudovanú dedinu, nezdržala sa a nahlas vzdychla: To je krása!“ spomenie Ján svoju polovičku.
Napriek kráse rodného kraja sa však najlepšie cíti vo svojej záhrade s domčekom, kde trávi všetok voľný čas. Je to iba 30 kilometrov od centra Astany, v ktorej má síce byt, ale v ňom dnes „kraľuje“ manželka. Nechcela vraj ísť na vidiek. Stále hundrala na množstvo ovocných stromov. Keď jej však raz z jedného, raz z druhého priviezol do astanského bytu ovocie, tak sa nezdržala a vyriekla ortieľ: To musíš pestovať aj naďalej.
„A tak pestujem vari všetko. Hrozno, višne, hrušky, slivky aj jablká. Na pozemku s rozlohou 30 akrov (1 aker = viac ako 4 m2 – pozn. aut.) mám 150 kríkov a stromov, aj také na tunajšie klimatické podmienky zriedkavosti, ako je lipa, baza, ale aj dub či šesť druhov jedlí. Pochádzajú napríklad z Pamíru, Ťanšanu, Altaja. O niekoľko rokov budem vo svoje botanickej záhrade môcť organizovať turistické návštevy,“ dodáva so smiechom Slovák z kazašskej stepi, ktorého srdce, napriek všetkým životným peripetiám, bije aj pre Slovensko.