Ikarovi spod Tatier krídla nepristrihnú

, 02.09.2017 13:00
pilot, Kapitán Viliam Polnišer
Kapitán Viliam Polnišer nalietal sedem miliónov kilometrov a so svojím strojom pristál vo vyše 120 krajinách sveta. Autor: ,

Kapitán Polnišer nerád pózuje. A už vôbec nie v živote. Ak však ide o propagáciu jeho miláčika, ktorým je nepochybne lietanie so všetkým čo s ním súvisí, vie urobiť výnimku. A tak už zo zvyku si sadá v kokpite vľavo. Teda do kresla, v ktorom nalietal väčšinu z tých asi 13 100 hodín za kniplom svojho "tucka“. Napokon o častom sedení v kresle svedčí aj jeho patričné "zhumpľovanie".

Však pri 7 miliónoch nalietaných kilometroch a asi 9 000 pristátí vo vyše 120 krajinách si čosi vytrpelo. „Ak by nám sem dali niečo iné, modernejšie, tak by sme sa asi necítili ako vo svojom,“ utrúsi s úsmevom kapitán. Na otázky zvedavcov odpovedá trpezlivo aj keď jeho myseľ je možno práve v kancelárii, kde je o chvíľu predletová príprava na ďalšiu „štreku“.

Kapitán musí mať presný prehľad o všetkom, čo súvisí s letom. Počnúc psychickou kondíciou kolegov, cez všestrannú pripravenosť letušiek až po stav mechanikov.

„Nie je pravda, že všetko v kokpite je v ruštine. Napríklad postupy a kontrolné listy sú v angličtine, rovnako ako nápisy hlavných pák a budíkov. A nie je ani pravda, že naše tučko je jediné, ktoré ešte lieta. Napríklad v Rusku je ich stále dosť a na trenažéry v Moskve, kam chodíme raz ročne, nám jeho obsluha potvrdila, že u nich cvičia aj posádky z Číny, v ktorej síce už iba armáda lieta na strojoch TU – 154, ale stále je ich asi 30 kusov,“ reaguje pilot, ktorý rovnako ako jeho tučko, na ktorom lieta od roku 1992, sa pomaly chystá pristáť vo svojej profesionálnej kariére. Napriek tomu, či práve preto, Polnišer nezabudne reagovať na niektoré uštipačné poznámky tzv. znalcov ruskej leteckej techniky, ktorí napríklad možno nevedia, či nechcú vedieť, že na maximálnu rýchlosť Tu-154M s hnacím agregátom Solovjev D-30 sa nechytá žiadny Airbus A320, Boeing B737 a ani mnoho ďalších moderných lietadiel. Je to skrátka nízkoobtokový ruský rýchlik, ktorého maximálna rýchlosť je 975 km/h. A traťová, v porovnaní so strojom Boeing B737, je takmer o sto kilometrov vyššia. A pritom sa TU – 154 začal vyrábať ešte začiatkom 70-tych rokov minulého storočia.

„Všetky červené páčky a gombíky, ktoré vidíte, sú takpovediac nedotknuteľné,“ prepína kapitán na jazyk zvedavých smrteľníkov. Napríklad aj na to musel dávať pozor, keď na jeho mieste sedel „nováčik“ a on vpravo, v kresle druhého pilota a inštruktora v jednej osobe, poškuľoval, či nesiahne na niečo, čo nie je podľa predpisov. Nezaprie pritom v sebe inštruktora a examinátora, ktorý vykonáva preškolenia a výcviky väčšiny pilotov pre typy TU – 154 a JAK-40 používaných v LÚ MV SR.

„Stalo sa, že som zavelil ,podvozok, a on, či už pod tlakom trémy, alebo čoho si iného, odrazu siahal po páčke, ktorou sa ovládajú vztlakové klapky. Ak by sa mu to podarilo, tak sme dolietali,“ dodáva letecký odborník pri spomienke na chvíle počas skúšky budúceho kolegu. Služobne najstaršia letuška Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR Anna Gorodovová, ktorá lieta s kapitánom Polnišerom už skoro 38 rokov len potvrdzuje, že okolie vníma „šéfa“ ako prísneho odborníka. „Veľmi prísneho,“ nezdrží sa samotný pilot pri „žalovaní“ kolegyne na palube aj "jej“ tučka. Kapitán vraj musí mať prehľad o všetkom, čo súvisí s letom. A to veľmi presný. Počnúc psychickou kondíciou kolegov v kokpite, cez všestrannú pripravenosť letušiek na konkrétny let až po leteckých mechanikov. Iba tak môže splniť hlavnú úlohu – odviezť a späť doviezť pasažierov. Polnišer však nie je žiaden suchár. Dokáže niekedy divy. Napríklad, keď počas letu chcel kolegom ukázať svoju chalupu aj revír v Novej Bani, kde ako poľovník trávi voľné chvíle.

„Mojim koníčkom je poľovníctvo a okolie Novej Bane je aj v tomto smere pre mňa rajom na zemi. Navyše tu mám chalupu, v ktorej som sa narodil, a tak prečo by som sa kolegom nepochválil,“ spomenie kapitán historku podobnú z divadla, keď si herci sem-tam zainprovizujú na scéne. Polnišer pre zmenu v oblakoch. Bolo to pri návrate z leteckého dňa na Sliači. „Upozorňujem, že lietadlo neviezlo okrem posádky žiadnych cestujúcich a malé vybočenie z trasy trvalo skutočne iba krátko. Napokon sme leteli za podmienok VFR, čo znamená, že sme sa riadili vizuálnym kontaktom. Všetko sme mali pod kontrolou,“ spomína na dnes už okrídlenú historku jej hlavný aktér, ktorú potvrdil aj letecký mechanik Jaroslav Barus, ktorý s kapitánom Polnišerom už neraz letel.

Videl vojnové zóny, zažil paniku po páde dvojičiek

Neboli to však vždy iba prezidenti, premiéri či iné politické „hlavy pomazané“, ktorých, obrazne povedané, cítil za chrbtom oddychujúcich v salóne, ktorí často zavítali, hlavne pri dlhých letoch, do kokpitu. „Takúto príležitosť napríklad mnohokrát nevynechal prezident Rudolf Schuster,“ vracia sa kapitán o niekoľko rokov dozadu, keď s dnes už exprezidentom letel napríklad do exotického čilského Santiaga de Chile, na Ohňovú zem do Punta Arenas, argentínskeho Buenos Aires, či brazílskeho Rio de Janeiro. So „svojim“ strojom Tu-154M bol aj na Novom Zélande, v Číne či Japonsku. Lietal do USA aj štátov EÚ. Dodnes tučko spĺňa všetky prísne parametre leteckej prevádzky. Až na limit hlučnosti. Ako vládne lietadlo má však výnimku. Dostupné štatistiky o letoch ústavných činiteľov však potvrdzujú, že tvoria iba 50 percent z celkovej prepravy útvaru ministerstva vnútra.

„Keď boli v Afganistane naši vojaci, tak sme tam často lietali s vládnymi delegáciami vedenými premiérom, prípadne ministrom obrany. Leteli sme neraz aj s nákladom humanitárnej pomoci. Konkrétne do oblastí postihnutých prírodnými katastrofami, kde sme viezli pomoc civilnému obyvateľstvu a následne sme prepravoval slovenských občanov a občanov EÚ do vlasti. Teda pre posádku normálna robota,“ zaloví v pamäti a sucho konštatuje Polnišer. Ako veliteľ lietadla letel aj do ďalších oblastí vyhlásených ako vojnové. Napríklad do Iraku či Kuvajtu. „Letovú prevádzku tam mali pod palcom Američania a bez ich povolenia sa letieť nedalo,“ upozorňuje kapitán. Ibaže americký dispečer napokon rozhodoval aj počas letu Polnišerovho stroja do Kanady v deň útoku na newyorské dvojičky.

„Už počas medzipristátia v islandskom Keflaviku sa ma premiér Mikuláš Dzurinda opýtal, či viem, že lietadlo narazilo v New Yorku do jednej veží dvojičiek. V tom čase boli už únosy už v plnom prúde, akurát sa ešte nevedelo, že ide o koordinovaný útok. Keď sme však už boli dve hodiny vo vzduchu, niekde nad Labradorským polostrovom, tak sme pochopili, že sa niečo deje. Namiesto toho, aby sme sa my pýtali riadiaceho letu na letisku v Gendri, začal totiž posádkam vrátane našej klásť otázky. Vraj kam letíme a ktoré je naše záložné letisko a podobne. Spovedanie všetkých, ktorí boli na tejto frekvencii trvalo asi pol hodinu. Dvakrát nám zmenil záložné letisko a my následne pracne dáta v palubnom počítači. Napokon sme doleteli na letisko určenia do Ottawy, ale oficiálnu návštevu v Kanade časovo skrátili a to už vzdušný priestor nad USA a Kanadou uzavreli. Napokon, ako jedinému stroju, nám povolili odštartovať na spiatočný let v čase, keď ostatní museli nedobrovoľne sedieť na letiskách, po tom ako polovicu zo stoviek lietadiel smerujúcich do USA vrátili z pol cesty nad Atlantikom späť do Európy,“ vracia sa do čias spred niekoľkých rokov kapitán Polnišer. A tak 12. septembra 2001 ruské tučko TU.-.154M v slovenských službách registrované ako OM-BYR, deň po útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku, ako jediné vzlietlo vtedy zo zakázanej oblasti a Polnišerova posádka dopravila vládnu delegáciu späť do vlasti.

Ibaže cesta z Kanady cez Island kapitánovi aj o niekoľko rokov neskôr skomplikovala život. „Bolo to 23. apríla 2005 na trase z Montrealu do Keflaviku. Mali sme problém s hlavným hydraulickým systémom. Z bezpečnostných dôvodov sme sadli na Islande. Zabezpečili sme náhradné lietadlo a tak delegácia šéfa parlamentu sa vrátila do vlasti,“ vraví kapitán o „normálnej“ práci v oblakoch. Mlčí však ako ryba o tom, že za vyriešenie neštandartnej situácie mu udelili Medailu ministra vnútra za obetavosť.

Do leteckého dôchodku sa nechystá

Na otázku, či vždy na palube vládla priam rutinná nálada sa kapitán zamyslel a zvážnel. Dodnes totiž spomína na smutnú misiu v súvislosti s prevozom telesných pozostatkov tragicky zosnulej slovenskej hokejovej legendy Pavla Demitru.

„V Moskve bolo ešte aj dušičkové počasie, dážď, mrholilo, vietor, iba desať stupňov,“ spomenie kapitán s neskrývaným pohnutím v hlase. Hokejom však žije dodnes. Všetci sa potešili, keď padlo rozhodnutie, že bratislavský Slovan bude pokračovať v ruskej KHL. Znamená to totiž aj lety od Minska až po Vladivostok.

„Tentokrát si však v rámci hokejového tripu, odskočíme aj do Pekingu " upozornil Viliam Polnišer s tým, že stále ide o ostatný a nie posledný let. Aj keď rolovať na dráhu majú v Bratislave až 9. septembra, už teraz nezabudne pripomenúť, že dotankovať musia počas medzipristátia na jednom z letísk na Sibíri. Netají, že mu k srdcu prirástlo vozenie našich chlapcov, aj keď sa vraj nedostane na každý ich zápas. Väčšinou sa totiž po ňom letí ďalej, a tak v tom čase je posádka už dávno na pľaci. "Ak sa ale rozhodne, že letíme až na druhý deň, tak zájdeme aj na štadión, ako to bolo napríklad v Minsku, Rige, Ufe či Moskve,“ nezabudne pripomenúť kapitán.

A čo bude robiť slovenský Ikaros po skončení kariéry pilota v leteckom útvare ministerstva vnútra a po tom, ako jeho miláčik TU-154M skončí v leteckom múzeu v Košiciach? Len tak ľahko si vraj nenechá pristrihnúť krídla. Bude lietať na malých lietadlách. Chýbajú mu ešte nejaké papiere o absolvovaní potrebnej skúšky a potom opäť „take-off“, teda „vzlet“, ktorého sa dobrovoľne nevzdá žiaden pilot. Ani ten náš spod Tatier.

Viliam Polnišer (66)

Absolvent Vojenskej akadémie v Brne. V oblakoch lieta už od roku 1970. Po deviatich rokoch vymenil vojenské stíhačky MIG –21 v útvare 8. stíhacieho leteckého pluku Mošnove za civilné dopravné stroje. Dotiahol to až na riaditeľa Leteckého útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Po rozdelení ČSFR v roku 1993 bol jeho zakladateľom. Až do roku 2005 útvar riadil. Bol aj pri rozbiehaní činnosti slovenských leteckých spoločností TATRA AIR, SLOVENSKÉ AEROLÍNIE, AIR SLOVAKIA, ale aj zahraničných subjektov ako AIR OSTRAVA či GEORGIA AIR. Od roku 2003 je nositeľom vyznamenania Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za celoživotný prínos v oblasti leteckej dopravy Slovenskej republiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vládny tupolev #Viliam Polnišer #TU - 154M #Pilot
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk