Tajomník Britskej medziplanetárnej spoločnosti (BIS) Les Johnson čítal v lete 1934 firemnú poštu, keď narazil na tieto riadky: "Prosím, zašlite mi podrobnosti o vašej spoločnosti. Veľmi rád by som do nej totiž vstúpil. Mám šestnásť rokov, veľmi sa zaujímam o všetko, čo súvisí s medziplanetárnymi komunikáciami a robil som už niekoľko experimentov s raketami.” Mladého uchádzača Johnson okamžite prijal medzi členov BIS.
Keď na americkej univerzite Virgina Tech pred štyrmi rokmi katalogizovali zbierku sci-fi časopisov, jeden z knihovníkov napísal blog o tom, že zlatým vekom záujmu o vedeckú fantastiku je obdobie okolo dvanásteho roku života. Vtedy sa k žánru dostal Frederik Pohl, autor dystopickej satiry o svete riadenom reklamnými agentúrami (vyšla v českom preklade ako Obchodníci s vesmírem). Vtedy sci-fi začal holdovať aj Lester del Rey, vydavateľ kníh od autorov ako J. R. R. Tolkien či Isaac Asimov. A vtedy objavovanie vesmíru opantalo aj mladého Arthura C. Clarka.
Foto: University of Leeds Library
Všetko sa to začalo, keď dvanásťročný Clarke našiel u susedov starý časopis Amazing Stories. Na titulke bola fantastická kresba od Franka R. Paula, Rakúšana, ktorý sa v Amerike stal legendou medzi sci-fi ilustrátormi (práve jeho diela k sci-fi zlákali aj Pohla a del Reya). Kresbe dominoval obrovský Jupiter, na ktorý sa dívala ľudská posádka vystupujúca z rakety na jednom z mesiacov planéty.
Písal sa rok 1928 a dobrodružné Clarkovo detstvo sa rozbiehalo naplno. Keď mu na pozorovanie Mesiaca nestačil otcov vojenský ďalekohľad z búrskych vojen, malý Arthur zháňal rôzne šošovky a postavil si vlastný. Najskôr ho umiestnil na starý bicykel obrátený hore nohami. "Sedával na stoličke na dojenie a pomocou kolesa s ďalekohľadom otáčal,” spomínala po rokoch jeho sestra Mary. Onedlho dostal na Vianoce kovovú stavebnicu Meccano (jej obdoba je napr. český Merkur), z ktorej si zostavil pod ďalekohľad pevný statív. Na planéty bolo 20– až 30-násobné priblíženie jeho ďalekohľadu slabé, a tak sa sústredil na Mesiac…
… a čoraz viac aj na rakety. S Lesom Johnsonom z BIS sa stali pravidelnými dopisovateľmi. Johnson v jeho listoch čítal, ako Clarke zabáva svoju matku a jej priateľov súkromnými ohňostrojmi. A že strelný prach vyrába podľa receptu z učebnice chémie – zo síry, dusičnanu sodného a dreveného uhlia. Ingrediencie miešal paličkou v kuchynskom mažiari, z ktorého najskôr musel vysypať zostatky múky a cukru po príprave matkiných koláčov.
Dá sa ešte dnes zažiť takéto detstvo?
Práve dobrodružné aj trochu nebezpečné mladícke experimenty pritom Clarka priviedli ku skutočným objavom. Svet bol na prahu najhoršej vojny, no tiež na začiatku raketovej éry. V rovnakom čase, keď sa Clarke stal členom Britskej medziplanetárnej spoločnosti, nemecký konštruktér Wernher von Braun uskutočnil prvý úspešný test rakety na tekutý pohon. Vyletela do výšky 3,5 kilometra.
Arthur „Kozmická loď“
Konštruktérom sa v 30. rokoch stal aj Clarke. Aj keď nie raketovým. So strýkovou pomocou sa naučil zhotovovať kryštálkové rádiá, ktoré predával s trojnásobným ziskom. Priatelia jeho matky na neho spomínali ako na inteligentného mládenca, ktorý návštevám rád ukazoval svoju obrovskú knižnicu so sci-fi časopismi a knihami. "Potreboval uši ochotné počúvať,” spomínal v Clarkovej biografii od Neila McAleera rodinný priateľ Dick Jenvey.
Poslucháčov si získaval aj technikou. Nestačilo mu rádio počúvať, začal ním aj vysielať. Jeho brat Fred spomínal, ako raz počúvali muziku z rádia, keď vysielanie zrazu prerušilo mimoriadne spravodajstvo s katastrofickou správou. "Mama však spoznala Arthurov prízvuk, vkradla sa do jeho brlohu a z rádia sme už počuli len jeho kvílenie po jej zásahu,” smial sa. Na rodinnej farme bol mladý Arthur naozaj vďačný za každého ochotného poslucháča a partnera na dialóg, široký okruh priateľov, s ktorými by si rozumel, tu nemal. To sa zmenilo v roku 1936, keď sa presťahoval do Londýna. Absolventa gymnázia s talentom pre matematiku vzali na finančný odbor britskej vlády.
V Londýne bol obklopený podobne zmýšľajúcimi fanúšikmi sci-fi a nemal si na čo sťažovať. Teda, okrem veľkosti svojej prenajatej izby, do ktorej sa okrem postele a skrine nezmestilo už nič, ani stoličky. "Hovorí sa, že si Arthur raz obliekol dvojradový oblek a na tri dni uviazol medzi stenami svojej izby,” robili si z Clarka žarty v dobovom sci-fi časopise. Už vtedy pomýšľal na literárnu kariéru. V listoch s priateľmi polemizoval, či má na to vlohy. Písal i tak čoraz viac, pre BIS robil čosi ako tlačového hovorcu. K zemi ho nezrazila ani vojna, opäť zakotvil v oblasti, v ktorej exceloval. V roku 1941 sa sám prihlásil ku kráľovskému letectvu a následný povolávací rozkaz ho odvelil k novému tajnému tromfu Royal Air Force – radaru.
Veľa času počas vojny strávil na leteckej základni Davidstow Moor, kde sa po prvý raz stretol so skutočnými vedcami. Stál totiž pri prvých experimentoch s navádzaním lietadiel na pristátie cez radar, teda aj za zlého počasia. Nuž a Anglicko nemalo daždivejšej základne, než práve Davidstow Moor.
Ani počas vojny však Clarke neprestal snívať o vesmíre. Ostatní vojaci mu dali prezývku Kozmická loď. Pri jednej príležitosti sa ho pýtali, aká veľká bude musieť byť raketa, ktorá ponesie ľudí na Mesiac. Clarke odvetil, že asi ako veža Katedrály sv. Pavla v Londýne. Štvrťstoročie pred skutočným letom na mesiac sa vo výške nosnej rakety pomýlil len o niekoľko decimetrov (raketa Saturn V mala 110,6 metra, kupola katedrály je vysoká 111 metrov).
Vynález družice za 15 libier
Clarke bol raketami posadnutý čoraz viac. Na konci vojny Nemci začali na bombardovanie využívať prvé balistické rakety V-2, o ktorých Clarke zakrátko napísal článok, že by sa po vojne mohli využívať na výskumné účely. Obával sa však, že finančná náročnosť raketového projektu ľudí od takéhoto výskumu odradí. Preto začal vymýšľať, ako by sa z rakiet mohli dať „vytrieskať“ peniaze.
Nápadov bolo veľa. "Niekedy na prelome rokov 1944 a 1945 som uvažoval o niečom, čo by bolo predsa len trochu menej bláznivé ako ostatné nápady. Išlo o systém geostacionárnych družíc, ktoré by mohli umožniť globálnu komunikáciu,” spomínal neskôr Clarke.
Článok o družiciach vyšiel v magazíne Wireless World (Bezdrôtový svet) a Clarke v ňom predpovedal, že systém troch družíc, ktoré budú obiehať okolo Zeme, môže umožniť celosvetové živé vysielanie. V detailoch sa mýlil – nazdával sa, že takýto satelitný systém vznikne až o päťdesiat rokov, myslel si, že satelity budú malé planétky, ktoré budú ovládať ľudia pracujúci priamo v nich. Ale v zásade položil základy družicovému systému, o čom svedčí aj fakt, že hoci sám autor mal v roku 1945 dojem, že článok vzbudil "nulový ohlas”, v tichosti sa ním vážne zaoberala americká armáda.
On sám o svojom vedeckom prínose neskôr rád žartoval. "Keby som vo februári 1945 neprišiel s myšlienkou geostacionárnych prenosov a nerozpracoval ich vo svojom článku, spravilo by to vzápätí pol tucta iných ľudí. Domnievam sa, že môj včasný objav urýchlil vec vesmírnej komunikácie približne o pätnásť minút,” hovoril v roku 1982.
Patentovať si však tento systém nedal. Takže jediným jeho zárobkom zostalo 15 libier, ktoré mu vyplatil magazín Wireless World za článok. Dôležité však bolo, že sa v písaní cítil istejšie ako pred vojnou. Koncom roku 1945 tak napísal dôležitú esej Rakety budúcnosti a vojenstvo do časopisu Royal Air Force. Nielenže v nej predpovedal budúcu stratégiu studenej vojny – koncept zaručeného vzájomného zničenia atómovými bombami, ale vďaka oceneniu za ňu sa dostal aj na londýnsku King’s College.
Odľud a Odysea
V päťdesiatych rokoch už malo meno Arthur C. Clarke cveng. Odborné texty častejšie striedal aj s beletriou. Svet zaujímalo aj jeho súkromie. Jeho vysťahovanie sa z Británie na Srí Lanku, kde žil až do konca života, pridávalo k tajomnej aure jeho osobnosti. V skutočnosti ho tam priviedla najmä vášeň pre potápanie (mal na konte aj niekoľko podmorských objavov). Jeho život na odľahlom mieste vyvolával zmiešané reakcie aj u režiséra Stanleyho Kubricka. V čase, keď do kín prišiel jeho nový film Dr. Strangelove, sa ho Roger Caras z Columbia Pictures na obede pýtal, na čom plánuje pracovať najbližšie. Kubrick mu povedal, že by chcel nakrútiť film o mimozemšťanoch a vesmíre. Zohnal si už diela od desiatok sci-fi autorov a momentálne si vyberá, s kým by chcel pracovať na scenári.
"Prečo márniš čas?” Opýtal sa ho Caras. "Prečo jednoducho nezačneš tým najlepším?”
Kubrick chcel meno.
"Predsa Arthur C. Clarke,” odvetil Caras.
"Ale to je, pokiaľ viem, odľud. Cvok, čo býva niekde v Indii na strome,” namietal režisér. Caras však Clarka obhájil a Kubrickovi sľúbil, že mu pošle telegram.
Clarkova biografia ho uvádza v plnom znení: "STANLEY KUBRICK – "DR. STRANGELOVE”, "CESTY SLAVY” ATD. – CHCE TOCIT FILM O MIMOZEMST. MA ZAUJEM O SPOLUPRACU. SUHLASIS? MYSLEL SI, ZE SI ODLUD.”
Krátko nato už sedel Clarke s Kubrickom v newyorskej reštaurácii. "Dobrých osem hodín sme sa rozprávali o sci-fi, o filme Dr. Strangelove, o lietajúcich tanieroch, politike, kozmickom programe, republikánskom senátorovi Goldwaterovi a, samozrejme, o novom plánovanom filme,” spomínal neskôr Clarke.
Foto: SHUTTERSTOCK
Výsledkom ich spolupráce bolo majstrovské dielo 2001: Vesmírna odysea. Založili ho na starej Clarkovej poviedke Hliadka (1948), no sám Clarke hovoril, že poviedka bola len žaluďom, kým film a román zo 60. rokov košatým dubom. Opusom, na ktoré nadväzovali ďalšie filmové, ale najmä románové pokračovania.
Film okrem nesporných kvalít zabodoval aj dobrým načasovaním. Do kín sa dostal tesne pred vrcholom vesmírnych pretekov. Neil Armstrong spravil veľký krok pre ľudstvo o rok neskôr. Clarke už ako slávny spisovateľ a propagátor vedy postupne sledoval, ako sa plnia jeho sny a predpovede. Od pristátia na Mesiaci, cez umelé družice…
… až po prelet sondy Cassini v roku 2007 okolo mesiaca Saturnu zvaného Iapetus, ktorý bol cieľom astronautov v jeho najslávnejšom románe. Clarke, vtedy už roky pripútaný na invalidný vozík, zagratuloval NASA k tomuto úspechu. Zomrel o rok neskôr vo veku 90 rokov.
Len pár hodín pred jeho posledným výdychom sme na Zemi zaznamenali obrovský gama záblesk. Vytvoril nový rekord ako najvzdialenejší jav vo vesmíre viditeľný voľným okom zo Zeme. A len pár dní pred stým výročím Clarkovho narodenia oznámili Spojené štáty, že sa chcú vrátiť na Mesiac a vyraziť na Mars.