Artúr Görgei: Spišský Nemec, hrdina a zradca maďarského národa

Po Samovi Chalupkovi, Ľudovítovi Štúrovi a Jozefovi M. Hurbanovi si v týchto dňoch pripomíname 200. výročie narodenia ďalšej osobnosti pochádzajúcej zo Slovenska. V meruôsmych rokoch Artúr Görgei stál na opačnej strane historických udalostí ako štúrovci. Stal sa pre Maďarov národným hrdinom a vzápätí ich najväčším zradcom. Nebol Slovák ani Maďar, ale spišský Nemec.

30.01.2018 06:00
debata (1)
Portrét Artúra Görgeiho od Miklósa Barabása. Foto: Archív autora
Artúr Görgei Portrét Artúra Görgeiho od Miklósa Barabása.

Narodil sa 30. januára 1818 v obci Toporec neďaleko Kežmarku v prastarej šľachtickej rodine Görgeyovcov. Pokrstili ho za Johannesa Arthura Woldemara, no bežne používal iba meno Artúr. Počas revolúcie si na konci priezviska zmenil ypsilon, ktorý bol typický pre uhorskú šľachtu, na ľudovejšie i.

Predkovia prišli zo Saska

Artúrov prapraprastarý otec Arnold prišiel do Horného Uhorska z dolného Saska v polovici 12. storočia. Jeho rod sa zaslúžil o hospodársky a kultúrny rozvoj územia na slovensko-poľskom pomedzí a môžeme aj jemu vďačiť za to, že sa severný Spiš až po rieku Dunajec stal súčasťou Uhorska. Od kráľa Ladislava IV. dostal do léna osadu so slovanským osídlením Gergew či Gargou, dnes Spišský Hrhov. Od toho si odvodili svoje priezvisko.

Krátko po začatí reformácie Görgeyovci konvertovali na protestantskú vieru. Historikom známy Krištof sa narodil roku 1545 už ako evanjelik. Založil v Hrhove školu, ktorú v dôsledku náboženského prenasledovania v čase protireformácie roku 1670 preložili do Toporca. Zrejme konfesia rozhodla, že sa nemecky hovoriaci rod zapojil do odboja uhorskej šľachty proti katolíckym Habsburgovcom. Jeden z nich, nazývaný „kurucký Ján" sa počas povstania Františka II. Rákociho stal vojenským veliteľom dobytej Levoče a Spišského hradu.

Viedeň sa za to Görgeyovcom pomstila konfiškáciou majetku. Jánov vnuk, tiež toho mena, však ako dôstojník udatne bojoval v cisárskej armáde proti Prusom v sedemročnej vojne, a tak mu Mária Terézia vrátila panstvo. Ani jeho synovia nechýbali v napoleonských vojnách, samozrejme, na rakúskej strane. Ján, František a Pavol ako dôstojníci kavalérie a Juraj ako veliteľ pešiakov. Práve on bol Artúrovým otcom. Matka Alžbeta Castellarisová-Percziánová bola spišská Nemka z Levoče. Doma sa teda zhovárali po nemecky. Artúr navštevoval nemecké školy vrátane kežmarského gymnázia. V maďarčine sa zdokonalil až v dospelom veku.

Z chemika sa stal generál

Na otcovo naliehanie Artúr absolvoval vojenskú školu v dolnorakúskom Tullne. Neskôr slúžil ako podporučík cisárskej osobnej stráže vo Viedni. Prvú kapitolu vojenskej kariéry zavŕšil v Pešti v hodnosti nadporučíka. Už vtedy mal v armáde predpoklady na sľubný postup, ale paradoxne sa mu nepozdával vojenský dril. Preto po otcovej smrti vojenstvo zavesil na klinec a zapísal sa na Karlovu-Ferdinandovu univerzitu v Prahe, aby sa tam mohol venovať štúdiu svojho obľúbeného predmetu – chémie. V rámci experimentálnej práce objavil novú mastnú kyselinu – C11H23COOH. Uchádzal sa o post profesora v Pešti, ale keď mu zomrel strýko František, podľahol naliehaniu príbuzných, aby prevzal vedenie rodinného majetku v Toporci.

Keď sa v druhej polovici mája 1848 dozvedel o výzve revolučnej vlády v Pešti adresovanej vyradeným dôstojníkom, aby sa pripojili k novozaloženej národnej garde, neváhal. Nastúpil v Rábe (Győr) do služby v hodnosti kapitána. Cvičil brancov. Zrejme úspešne, lebo ho odporučili prvému uhorskému premiérovi Ľudovítovi Baťánovi, inak rodákovi z Bratislavy, aby ho zamestnal na ministerstve obrany. Prvý raz – už ako Görgei – sa stretol 30. augusta s vodcom maďarskej revolúcie Ľudovítom Košútom.

Vo víre revolučných bojov

Začiatkom septembra vojská chorvátskeho bána Josipa Jelačića podporované Viedňou prebrodili Drávu a vkročili na územie južného Maďarska s cieľom dobyť Budín a Pešť. Görgei však zorganizoval a ozbrojil dedinčanov z tohto regiónu, a tak sa mu podarilo nepriateľa zastaviť. Tým urobil dojem na Košúta, ktorý presadil, aby 30-ročného majora povýšili na generála.

Po opätovných porážkach Jelačićovej armády posmelení Viedenčania 6. októbra povstali a Ferdinand V. i so svojím dvorom hľadal napochytro bezpečný úkryt v Olomouci. Maďarské jednotky sa dostali až k rakúskej hranici. Medzitým veliteľ poľný maršal Alfréd Windischgrätz rozdrvil revolúciu v Prahe, potom sa poponáhľal s 80-tisícovou armádou a s rovnakou úlohou aj do hlavného mesta monarchie. Odbojní Maďari vtedy disponovali iba 27-tisíc vojakmi, preto Windischgrätz spočiatku žal úspech. Budín a Pešť obsadil 5. januára 1849, no nemal dosť síl na ďalší postup do Debrecína, kam sa stiahla maďarská vláda.

Rozpory s Košútom až za hrob

Košút síce svojimi plamennými prejavmi vedel nadchnúť masy, no pragmatickejší Görgei chápal, že to na úspech revolúcie nestačí. Vyžadoval regulárnu, riadne vycvičenú a vyzbrojenú armádu. Ideový vodca revolúcie sa často neodborne miešal do vojenských otázok, kým Görgei politické ambície neprejavoval.

Po počiatočných úspechoch kniežaťa Windischgrätza začali bývalí cisárski dôstojníci hromadne opúšťať národné gardy. Aj z obáv pred rozpadom veliteľského zboru Görgei 5. januára vydal vo Vácove proklamáciu, v ktorej obviňoval uhorskú vládu za vojenské porážky. Ubezpečoval síce, že jeho armáda nezloží zbrane, no nemá v úmysle viesť vojnu proti habsburskej dynastii. Za tieto vyjadrenia ho Košút obvinil z velezrady, no neodvážil sa proti nemu ráznejšie zakročiť. Generál bol medzi vojakmi veľmi obľúbený. Zbavil ho však velenia hornouhorskej armády, ktoré odovzdal poľskému generálovi Henrykovi Dembińskému. Ten sa vzápätí ukázal ako veľmi váhavý. Po neúspešnej bitke pri Kápolnyi Košút neveľmi ochotne vrátil najvyšší vojenský post Görgeimu. Ten sa rozhodol, že jeho vojská ustúpia cez Pohronie a Gemer na Spiš. Týmito manévrami viazal časť Windischgrätzových oddielov, aby nezaútočili na Debrecín, kde sa reorganizovala maďarská armáda.

Tunel, čo by vedel rozprávať

Pohnutú históriu pripomína jej nemý svedok Görgeyho tunel. Vzdialenosť medzi Banskou Bystricou a Kremnicou vzdušnou čiarou cez vrchy predstavuje 17 kilometrov, ale okľukou okolo hôr je to až 60 kilometrov. Preto časť starej baníckej cesty prinajmenšom už v 16. storočí vysekali do skaly a vybudovali tunel.

Zimný prechod Görgeiho vojakov cez sedlo Šturec. Foto: Archív autora
Artúr Görgei Zimný prechod Görgeiho vojakov cez sedlo Šturec.

V polovici januára 1849 sa v centre pozornosti bojov na strednom Slovensku ocitla Kremnica, ktorá predstavovala so svojimi zlatými baňami a chýrnou mincovňou bohatú korisť. Najprv ju obsadili honvédi, ale keď im hrozilo obkľúčenie rakúskou armádou, Görgei vydal 24. januára na prvý pohľad nezmyselný rozkaz: prechod cez Skalku a spomínaný tunel do Banskej Bystrice. Pod velením s osobným zanietením vojvodcu spod Tatier chlapi hore dolinou tlačili kanóny a koče naplnené cenným materiálom, aj zlatom. Dialo sa to za treskúcich mrazov a víchrice s hustým snežením, nejeden voz sa aj s koňmi zrútil do priepasti. Keď prišli k starému tunelu, museli ho prečistiť a podoprieť rúcajúce sa steny. Potom ich čakala ešte strastiplnejšia strmá cesta s poľadovicou dole. Odvážnym však šťastie praje. Na druhý deň Maďari dorazili do mesta pod Urpínom.

Zvrat po úspešnej jarnej ofenzíve

Uhorský parlament v Debrecíne 14. marca 1849 detronizoval habsburskú dynastiu, vyhlásil úplnú nezávislosť maďarského štátu a Košúta zvolil za prezidenta regenta. Görgei nebol nadšený týmito radikálnymi krokmi. Oprávnene sa obával, že to vženie Rakúsko do náručia reakčnej ruskej monarchie.

Zvrat nastal po 21. máji, keď mladučký František Jozef pokľakol vo Varšave pred cárom Mikulášom I., pobozkal mu ruku a poprosil ho o pomoc v boji proti rebelom. V polovici júna z Haliče vtiahla do Uhorska intervenčná armáda poľského miestokráľa Ivana Fiodoroviča Paskeviča. Druhá časť cárskych vojsk sa ponáhľala z Moldavska cez Rumunsko. Dokopy išlo o 140-tisíc vojakov a mnohopočetnú jazdu donských kozákov.

Zo západu do Karpatskej kotliny zase vtrhlo rakúske vojsko pod vedením baróna Júliusa Jakuba z Haynau. Pre krutosť pri potláčaní nedávnej revolúcie v Lombardii mu prischla prezývka Brescijská hyena. Görgei sa rozhodol zaútočiť práve na jeho armádu a pri mestečku Csorna južne od Bratislavy Július Jakub z Haynau utŕžil porážku. No už pri Perede, Rábe aj v tretej bitke o Komárno zvíťazili Rakúšania. Pretože mal Görgei cestu na juh smerom k Szegedu, kam evakuovala maďarská vláda, uzavretú ruskou armádou, vydal sa veľkým obchvatom cez Slovensko.

Július Jakub z Haynau sa ukrutne nesprával iba voči zajatým vojakom, ale aj k civilnému obyvateľstvu. Pravda, ani honvédi neboli džentlmeni s bielymi rukavičkami. Dokumentuje to i príbeh sotva 23-ročného sučianskeho rodáka Juraja Langsfelda, ktorého dal major Herman Görgei, starší brat Artúra, obesiť. Opäť sa centrom diania stala Kremnica. Ďurko bol národne uvedomelý učiteľ, už v marci 1848 sa zapojil do štúrovského revolučného pohybu. Po príchode Hurbanovho zboru do Turca v januári nasledujúceho roka vstúpil do slovenského vojska. Ako veliteľ čaty preukázal odvahu i vodcovské schopnosti. Viedol úspešný prepad honvédov v Kraľovianskej ú­žine.

Líder revolúcie ušiel pred Világošom

Görgei sa so svojím vojskom obrátil na juh. V Rimavskej Sobote ho 20. júla zastihli ruskí vyjednávači. Zatiaľ sa vzdať odmietol, hoci netušil, že Košút tajne ponúkol Mikulášovi I. svätoštefánsku korunu. Pri Temešvári 9. augusta poľný maršal Paskevič na hlavu porazil hlavný kontingent uhorského vojska, s ktorým sa Görgeiho armáda nestihla spojiť.

Vodca revolúcie rokoval v Arade s Görgeiom, ktorý ho upozorňoval, že ďalší odpor proti rakúsko-ruským silám považuje za nemožný. Košút proti kapitulácii nenamietal, no nechcel sa pod ňu podpísať. Keď 11. augusta dostal od Rusov zamietavú odpoveď ohľadom ponuky uhorského trónu, odovzdal Görgeimu všetky svoje právomoci. Prezlečený za komorníka poľského baróna utiekol do bulharského Vidinu, ktorý bol súčasťou Osmanskej ríše.

Ak chcel Görgei zachrániť svojich vyše 20-tisíc pešiakov a 2-tisíc príslušníkov kavalérie od istej záhuby, neostalo mu nič iné, ako odovzdať osud armády do rúk ruského generála Teodora Rüdigera. Udialo sa to na území dnešného západného Rumunska pri mestečku Siria, z dejín známejšom pod názvom Világoš.

Nepochybne vďaka tomuto ľudsky pochopiteľnému, no málo hrdinskému gestu prežil aj on sám, lebo cár Mikuláš I. sa prihovoril za jeho omilostenie. Náročky v deň prvého výročia v krvi utopenej revolúcie vo Viedni – 6. októbra 1849 dal Haynau v Arade popraviť trinásť maďarských generálov.

Život s večným biľagom

Dlhé desaťročia Görgeiho považovali za zradcu národa. Pričinil sa o to Košút , ktorý po abdikácii poslal z Vidinu listy politickým predstaviteľom Francúzska, Anglicka a Spojených štátov. V nich svojho hlavného veliteľa označil za Judáša Uhorska, ktorý vraj z egoizmu a túžby po moci zradil boj za slobodu a pod hrozbou smrti prinútil Košúta odstúpiť a emigrovať.

A čo bolo ďalej s Artúrom? Vďaka intervencii ruského cára ho Rakúšania „iba“ internovali v korutánskom Celovci (Klagenfurt). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 mu udelil cisár amnestiu. V Uhorsku ho však nečakalo uznanie. Naopak, národná mytológia živená Košútom z tureckého exilu a ďalšími emigrantmi sa medzitým prebrúsila na dokonalú legendu o „rane dýkou oslobodenecké­mu boju“.

Görgei sa stal synonymom zradcu maďarského národa. Ako vojenský stratég sa rozhodol brániť. Napísal pamäti, ktoré mu vytlačili v nemčine roku 1852 v Lipsku pod názvom Môj život a činy v Uhorsku v rokoch 1848 a 1849. V Rakúsku ich zakázali distribuovať, v Budapešti vyšli až roku 1911! Artúr sa usiloval dokázať, že kapitulácia pri Világoši nebola dielom zrady, lebo sa o nej rozhodlo s vedomím a z vôle Košúta a jeho vlády.

Popularita lídra porazenej revolúcie však bola vtedy obrovská. Zatiaľ čo sa Görgei s problémami usiloval nájsť zamestnanie v Pešti, Košút absolvoval triumfálnu plavbu do Londýna a potom turné po Spojených štátoch. Všade sa nechal vítať ako neoblomný bojovník proti absolutizmu. Napokon sa usadil v severotalianskom Turíne, kde zomrel 20. marca 1894. <MT>Málo úspešné pokusy o rehabilitáciu

<A>Artúr sa spočiatku nezapájal do verejného života. Po niekoľkých rokoch práce železničného inžiniera sa na dôchodok utiahol k najmladšiemu bratovi Štefanovi vo Vyšehrade (Visegrád), kde sa zase úspešne venoval pestovaniu zeleniny.

Roku 1882 právnik Štefan Görgey, inak tiež priamy účastník revolučných bojov, vydal spis doložený konkrétnymi dokumentmi o bratovej nevine. O dva roky nato podpísalo 269 bývalých dôstojníkov žiadosť o generálovu rehabilitáciu. Nová maďarská vláda im vyšla v ústrety. Začala sa postupne prehodnocovať Artúrova úloha v meruôsmych rokoch, najmä jeho jedinečný vojenský talent.

Do Budapešti sa definitívne presťahoval až na sklonku svojho života. Zomrel ako 98-ročný uprostred prvej svetovej vojny – 21. mája 1916. Vystrojili mu štátny pohreb za účasti desiatok tisíc ľudí.

Nacionalistický diktátor, admirál bez mora, Mikuláš Horthy, podporoval vytváranie kultu „geniálneho maďarského vojvodcu“. Roku 1935 Görgeimu odhalili na Budínskom hrade jazdeckú sochu. Na sklonku druhej svetovej vojny počas zdĺhavých bojov s Červenou armádou o toto strategické návršie ľahla popolom. Nový režim sa neponáhľal s jej obnovou. Naopak, oživoval „národno-socialistickú“ báj o ľudovom revolucionárovi Košútovi a spiatočníckom šľachticovi Görgeim.

Tieto predsudky sa ťažko prekonávali aj po páde komunizmu. Od 90. rokov Budín opäť stráži spolu s ďalšími historickými osobnosťami aj replika bronzovej sochy rodáka z Toporca, no v Maďarsku, a nielen tam, sa rodia nové, neraz zase falošné mytológie o dobrých a zlých synoch národa.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Artúr Görgei #meruôsme roky